Naši priatelia
Ulicami mesta bezduché telá kráčajú,
bosé nohy si v špinavých kalužiach máčajú.
Nezdá sa to, no ešte život obsahujú telá,
tak ako to pani Smrtka chcela.
Na tvárach nosia pevné masky,
najväčšie svine sú neodolateľné krásky,
v ústach len samé sladké slová majú,
v dobe úspechu na najväčších priateľov sa hrajú.
Pod tenkým plášťom nosia srdcia skazené,
názvy citov sú im tak moc vzdialené.
Falošou ich veru treba volať,
všetky tajomstvá pred nimi schovať.
Plížia sa naším životom ako obyčajný ľudia,
no bez intríg a klamstiev sa tu dosti nudia.
Za peniaze nás do rúk smrti predajú,
ale svoj život za nás nikdy nedajú.
Po skazenom živote sa im najlepšie kráča,
každý z nich si v nešťastí druhých ústa máča.
Nie sú to ľudia, sú to len bezduché schránky,
plné života a pochybnej mienky.