Nespoliehaj sa na seba (2. časť)
"Kde sa všetci podeli?" skríkla som. Môj brat sa na mňa len s údivom prizeral. On len vošiel s taškou na pleci do budovy a ja som tam stála v rozpakoch. No v tej chvíli som to uvidela.
"Ach jaj nová žiačka" vzdychla som. Z auta vyšlo krásne vysoké dievča s blond melírom na hlave. Tá moja odfarbená čierna už vraj nebola v móde. Do dnešného dňa mi to nevadilo, ale až teraz som si uvedomila, že May mala znova pravdu. Ako správna občianka tohto mesta a študentka tejto školy som sa vybrala vpred k dievčaťu, ktoré zastalo moju funkciu včelej kráľovnej.
"Ahoj som.. Lane a som študentka tejto školy na ktorú si práve ty nastúpila." Moje oči ju sledovali od vrchu po spodok. Jej oblečenie mi bolo nejaké povedomé. Keď som zbadala tu mikinu na jej tele hneď som vedela odkiaľ vietor fúka. Mala oblečené presne to isté čo aj ja. Vyzerali sme ako dvojčatá, ale musím uznať ona v tom vyzerala lepšie. No pripustiť som to nechcela a iba som povedala vetu typu:
"Ale si sa vyšvihla" skoro som umrela od zlosti. Dýchala som, veď som bola na čerstvom vzduchu plnom smogov z áut.
"No poď zavediem ťa do triedy. Isto budeš v mojej triede ako sa to voláš?" poznala som naspamäť celý abecedný zoznam žiakov našej triedy. S rodičmi spolužiakov som vychádzala viac než dobre. Bola som pozívaná na všetky večierky, ktoré sa konali od Tokio po Chicago. Samozrejme, že som to nemyslela vážne bol to len obraz. Ale ja som musela vymyslieť plán ako tú novú vyradiť z cesty.
"Moje meno je Mia. A som z tvojej triedy ty Lane však?" uši mi horeli. Ako sa môže hrať na múdrejšiu ako som ja?
"Presne tak miláčik. A tamtej pojašený chlapec je môj ehm.." zataja som dych a potom som to vypľuvla. "brat"
"Milý to chlapec" prekrútila som očami a vošla som do triedy. V tej chvíli mi napadla skvelá stratégia. Zhodím ju pred profesorkou strápni sa pred všetkými spolužiakmi a už sa s ňou nebudem musieť nikde vláčiť. Paráda.
"Milý žiaci dovoľte mi aby som medzi nami privítala novú žiačku volá sa Mia MacPaul" Počkať počkať. Asi som si niečo pomýlila. Nie. Veď toto je poviedka predsa o mne nie? Ja sa volám Mac Paul. V mojej hlave sa zrodilo niekoľko veľmi škaredých myšlienok.
"Pani profesorka.. ale veď ja som Mac Paulová.." Všetci sa na mňa pozreli ako keby som spadla z Marsu. No ja jediná som tomu asi doposiaľ nechápala.
"No takže Mia sa môže sadnúť a Lane.. haló Lane.. ty sa miláčik asi radšej upokoj. Začneme s geografiou" Mapa visela na stene. Akurát sme preberali Európu. Bola som nadšená. Ale akosi sa mi vymyli všetci informácie z hlavy. "Vyberte si papiere dneska si dáme zhrňujúci test" Myslela som, že ma asi porazí. Nič som nevedela a to som si nemohla dovoliť. Na teste nebolo nič iné ako hlavné mestá desiatich štátov, ktoré som od rozpakov nevedela. Stálo tam: Česko, Poľsko, Fínsko, Dánsko, Nemecko, Švajčiarsko, Anglicko, Nórsko, Rakúsko a napokon Slovinsko. Veľmi dobre som vedela, že na mojej písomke sa F bude vynímať isto iste veľmi krásne. Hodina geografie sa skončila. Po nej nasledovala anglina, noska, dejepis a iné hlúposti, ktoré ma vôbec nezaujímali. Jediné, čo som chcela vedieť bolo to, ako som spojená Miou géniuskou. Potom nasledovala dlhá prestávka na obed a potom ma čakala už len jedna otravná hodina matematiky. Tú som z duše nenávidela. No vrátim sa k obedu. Profesorka ma poprosila aby som Mii ukázala priestory školy. Nasledovala ma do jedálne.