Nepredvídateľná Valéria (2. časť)
Už dva týždne malé dievča trčí sama vo veľkom dome. Zuby má už väčšie a čoraz viac a viac túži po krvi. Nevie sa zbaviť tej vône, ktorú zacíti pri prvom uhryznutí. Vstane zo zeme, na ktorej ležala a odkopáva mŕtve telá malých myší, ktoré musela zabiť aby sa nasýtila. Vyšla na chodbu. Všetko okolo nej sa krútilo, oblečenie mala dotrhané a páchlo po prachu. Objímala si rukami ramená a mastné vlasy jej padali do tváre. Pri perách mala zaschnuté kvapky krvi. Podopierala sa stenou, lebo sa pár krát zatackala, a prešla do kuchyne. Aspoň to kuchyňa mala byť, no podľa hrubej vrstvy prachu sa to určiť nedalo. V kuchyni nič nenašla, všetko okolo nej praskalo a pukalo. Odrazu začula niečie kroky na chodbe. Už je so mnou koniec, prišli ma zabiť za to čo som! Za to že som ublížila Hannah...takéto myšlienky ju prenasledovali vo dne, v noci a nevedela sa zbaviť toho pocitu že ju zabila. Že zabila svoju najlepšiu kamarátku, ktorej verila! Ako mohla spraviť niečo také ohavné?! Dotkla sa špinavou rukou hlavy a zacítila medzi prstami svoje vlasy. Pamätám si ako mi ich Hannah farbila pred tým ako...som ju napadla a zaborila som svoje hladné zuby do je jemného tela... pri tej predstave ju až striaslo a prešla si jazykom po ostrých zuboch. Nechcela na to myslieť. Dnes to bolo po prvý krát, čo myslela na to čo sa stalo ten osudný deň. Pozrela sa ta, kde začula kroky vybrala sa tam a porozhliadla sa po prázdnej chodbe. Znova to bola len jej predstava. Kto by len chodil za nebezpečným upírom.
Je sama ako vždy bola, ale už sa nemôže ľutovať. Už nie...Cíti, ako jej chladne srdce už ku sebe necíti ľútosť ako na začiatku. A to, že si zabila najlepšiu kamarátku berie ako bezvýchodiskovú situáciu- veď nemala na výber jej vnútro je silnejšie ako ona, no ona sa mu poddáva. Je rozhodnutá, že sa stane upírom. Ujde z tohto zajatia, kde nemá nič a bude žiť medzi svojimi. Stane sa z nej upír, či sa to jej druhému "ja" páči alebo nie. Chladným pohľadom sa otočila a rýchlim krokom podišla ku dverám. Otvorila ich celkom ľahko a zdalo sa jej čudné že neboli zamknuté, veď mohla kedykoľvek ujsť z tohto zapadákova. Keď pocítila na tvári šteklenie a zacítila čerstvý vzduch, ktorý jej bol odoprený niekoľko dlhých predlhých mesiacov, nadýchla sa čerstvého vzduchu, rozprestrela ruky a začala sa točiť akoby bola uväznená niekoľko rokov. Pohľad sklopí do zeme a zadíva sa na hustý les, ktorý sa rozprestiera okolo celého domu, ktorý bol až do dnes jej domovom. Pod mesačným svetlom si všimne svoje nechty, pred tým si nevšímala svoj výzor, boli čierne a hrubé, dokázala by s nimi aj roztrhať kožu nejakého zvieraťa. S úškrnom sa pozrela na ne a potom na handry čo mala na sebe. Smrdeli od prachu a boli na rôznych miestach roztrhané. Mykla plecami a pobrala sa ku rieke. No aspoň si myslela, že tam bude rieka alebo potok. Pohla sa podľa zvuku. Išla niekoľko minút a za tú cestu vnímala každý malý pohyb. Vždy, keď sa niečo pohlo v kríkoch hneď tam pribehla ako divá mačka čakajúca na svoju korisť. Keď prišla na koniec lesa zazrela malý potôčik, pristúpila ku nemu zhodila zo seba všetko čo mala na sebe a bez toho, že by vnímala že je jej tá voda ledva po kolená, sa začala umývať. Keď poctila dotyk vody na jej nahom tele, akoby to nebola ona. Cítila sa ako ryba, ktorú nechali vyschnúť a potom ju ponorili naspäť do vody. Keď začula nad sebou šuchot akoby niekto chodil po strome čo bol priamo za ňou, zastavila sa a načúvala. Keď šuchot neustával prikrčila sa ešte viac ako bola a v rýchlosti vyskočila na halúzku, na ktorej začula šuchot. Chytila do oboch mokrých rúk bezbrannú veveričku, ktorá sa snažila vymámiť z jej pevného stisku. Potichučky pišťala a trhala zo sebou, pokúsila sa zaboriť Valérii malé zúbky do ruky no ona sa len uškrnula a chladne povedala: "Toto je tvoj koniec maličká, už si doskákala." Pritiahla si ju bližšia k perám a zaborila predné zuby do jej malého huňatého telíčka. Veverička sa bezmocne snažila utiecť, no keď zacítila ostré zuby na krku ovisla vo Valériiných rukách a jej oči sa zakalili. Valéria konečne pochopila čo je to sloboda, čo je to život bez pravidiel, a bez útlaku rodičov a ich večného karhania. Cíti, že až teraz začala naplno žiť ako upír. Odhodila bezbranné telo malej veveričky zoskočila ku potoku a na svetlo mesiaca ukázala krvavé predné zuby...