Nespoliehaj sa na seba (4. časť)
"Lane nehnevaj sa. Áno vedela som to. Nemohla som sa zjaviť len tak. Objaviť sa a bývať s tebou v izbe."
"Hm.. niečo mi ušlo?" táto nová prišla a ja som sa s ňou mala deliť o jediný poklad ktorý mám aj keď tam skoro nikdy nemám súkromie. A teraz tam musí byť osoba, ktorá sa na mňa podobá. Síce jej vlasy boli krajšie. Ten blond melír sa jej vynímal.
"No Lane, bude najlepšie ak budete bývať v izbe spolu. Aby si Miu usmernila veď na módu máš najväčší vkus" ocko na to išiel dobre. Jediné čo ma vedelo vždy presvedčiť bola móda.
"No dobre. Bude bývať so mnou." Nepýtam sa ako došlo k tomu, že je tu a celých pätnásť rokov tu nebola. Všetko som zjedla do omrvinky. Rodičia sa smiali. Celý deň som bola zmätená nevedela som, čo sa okolo mňa deje. Vyšla som do izby. Treskla s dverami a urobila najlepšiu vec, ktorá ma v tejto chvíli napadlo. Zapla som počítač. Stisla som malú elipsovitú gombičku. Monitor sa zapol automaticky. Všetko okolo sa načítalo. Dvere sa otvorili. Nepochopila som, ako ma niekto nemôže rešpektovať. Nápis na dverách každý ignoroval:" Tu má súkromie Lane. Ak nechcete schytať moje karate hmaty radšej ani neotvárajte." Do izby vošla Mia. Stála ako oparená. Ja som si ju nevšímala a venovala sa mojim priateľkám na internete.
"Lane? Mohla by som sa k tebe pripojiť?" povedala neisto no ja som iba odfrkla a poslala som ju preč. Ona tam stále stála a odísť z izby nechcela. Po piatich minútach ignorovania povedala iba: "Fajn". Sadla si na posteľ. Vytiahla z tašky knihy. Otvorila jednu, druhú. Učila sa. Ja som to mohla urobiť tiež, ale bolo by to pod moju úroveň. A koniec koncov nemohla som sa znížiť na jej úroveň. Ale čo mi zajtra povie profesorka na teste z matematiky som mohla iba hádať. Mia bola ticho ja som sa smiala na mojich trápnych priateľkách. Chvíľkami mi jej bolo aj ľúto. Viem, že som sa k nej nemala správať tak ako som sa správala. O niekoľko hodín neskôr sa v mojej izbe objavilo veľké čudo. Veľká dvojposchodová posteľ, ktorá kazila dizajn.
"No, ale oči na tomto sme sa predsa nedohodli! Mala u mňa iba bývať a nie aj toto čudo sem doniesť" Akýsi robotníci ma aj so stoličkou vyniesli von z izby. Mia tam ostala a už som veľmi dobre vedela, že moje teritórium je aj jej. Musela som spať dole, pretože slečna premúdrená mala astmu a vydýchaný vzduch jej nerobil dobre. Ráno sme vstali. Opakovala sa rovnaká epizóda ako každý deň. Ryanov Lary bol zasa na mne. Moja skriňa vyzerala ako po výbuchu a vôbec nehovorím o tom, že ten prisťahovalec mi kazil všetko čo sa len dalo.
"Lane, ale veď si počula ocka. Všetko bude fajn, len si musíme na seba trošku viac zvyknúť."
"Jasné. A ako my chceš vysvetliť, že ty musíš byť vo všetkom lepšia?" Mia sa zamračila. Odpochodovali sme dole schodmi. Na stole nás čakali rozváňajúce raňajky.
"Dobré ráno dievčatá" povedala May ľubozvučným hlasom.
"Lane choď prosím ťa prebaliť Clarisu."
"Ale prečo zasa ja? Nemôže ísť Mia?" ona na mňa len so zvraštenou tvárou pozrela a ja som vedela, že musím odpochodovať na malej detskej izby na prízemí. Silno rozváňajúca plienka mi nič nové nehovorila. Z kuchyne som počula len smiech a zdalo sa mi ako keby ma ohovárali. Odišli sme do školy. Mia znova vedela všetko a na mojich písomkových papieroch sa písalo v poslednom čase samé F.
"Lane vôbec nechápem, čo sa s tebou deje. Veď si bola vždy Áčkarka a to čo sa deje s tebou" odmlčala sa. "Vôbec tomu nerozumiem" Môj pohľad zabíjal Miu, lebo ja som teraz bola nepopulárna.
"Lane mám pre teba riešenie. Mia ťa bude doučovať, pretože ja sa nemôžem pozerať na to, ako lajdáčiš. Ty máš rozum, len si lenivá" Myslela som, že ma asi porazí. Stále odo mňa niekto niečo chcel a teraz dokonca, že ma musí vyučovať moje skvelé dvojča.