<= Späť
Príťažlivosť ľadového osudu (2. časť)
Crystalia stála uprostred ľadu a teraz vedela, že toto nie je sen, ale skutočnosť. Nevedela, čo má robiť. Bola tu až príliš dlho. Začínala mať strach, že sa stane blúdiacim tieňom. Keby aspoň na to bola vhodne oblečená. Mala zelené šaty, ktoré ju veľmi nezohrievali a sandále. Veď v ich krajine bolo leto. Ako tak strácala nádej, začínala mať pocit, že zamŕza a to aj napriek tomu, že sa rozhodla, že nebude stáť na mieste, ale radšej sa pohne. I keď nevedela, kam ide, vedela, že nemôže zastať, lebo to bude jej koniec a skončí uväznená vo večnom ľade.
Ako som tak išla, odrazu som zbadala v diaľke slabé svetlo. Napriek tomu, že som nevládala, pridala som okamžite do kroku. Konečne som mala aspoň aký taký cieľ. Nevedela som či tam bude Crain, no dúfala som v to. Keď som bola bližšie, zistila som, že ide o osamelý dom. Bola to malá drevená chatrč. Za chalupou bola aj jaskyňa, no tá ma vtedy veľmi nezaujímala. Podišla som k dverám a zaklopala som. Spoza dverí sa ozvali kroky. Dvere sa otvorili a za nimi sa zjavila stará pani.
„Čo robíš v tej zime, poď ďalej.“
Vošla do vnútra. Prekvapilo ju, že tu bolo teplo. Bola zvyknutá na to, že v drevených domoch bola zima. Miestnosť vyhrievala len piecka v rohu miestnosti.
„Prečo je tu také teplo?“
„Ty nie si odtiaľto.“
„Nie madam.“
„Vidno. Nikto z tunajších by sa takto neobliekol a ani by sa nepýtal na teplo. Teplo je tu vďaka drevu zo stranu nooker. A nevolaj ma madam, som Marsen.“
„Drevo tak vyhreje dom?“
„Nie je to obyčajné drevo. Využívame ho aj na čaj. Šálka čaju ťa dokáže zahriať na celý deň. Sadni si, nejaký ti donesiem.“
„Ďakujem. A volám sa Crystalia.“
Sadla som si a obzerala som si chalupu. Boli tu poličky s miskami, rôznymi bylinkami, hrnce, sudy... Bola zariadená ako chalupy v mojej krajine na dedine. Až na jeden malý detail. Nad schodmi bol zavesený obraz s malým chlapcom a bielym psom. Mávali síce v domoch obrazy, ale tento bol zvláštny. Akoby sem nepatril.
„Napi sa zohreje ťa to.“
Zobrala som do ruky hrnček a napila sa. Vtom som mala pocit, že mám celé telo v ohni. Okamžite som ho položila pred seba a chytila som si hrdlo rukami.
„Neboj zvykneš si na to. Teda ak v tejto krajine ostaneš dlhšie. Prečo si vlastne prišla do Siwie?“
„Niekoho hľadám.“
„Koho? Možno ti pomôžem.“
„Craina.“
Marsen sa na Crystaliu zahľadela akoby nevedela o kom hovorí. Už chcela Crystalia niečo povedať, no Marsen ju predbehla.
„Crain, hovoríš... Hľadáš vládcu tejto krajiny? Bohužiaľ toho často nevídať. Stále smúti za rodičmi a pociťuje to celá krajina. Škoda. Keby jeho rodičia žili, určite by si prišla do krajšej krajiny. Bol veľmi milým chlapcom.“
„Poznali ste ho?“
„To je už dávno. Jeho rodičia boli ešte na žive. Je neskoro mala by si si ísť ľahnúť. Vyjdeš po schodoch a vojdi do prvých dverí v pravo. Kedysi tam bývala moja dcéra. Má tam ešte nejaké veci, kľudne si ich obleč, aby ti bolo teplejšie.“
Nestihla som sa ani poďakovať a Marsen zmizla v pivnici. Vstala a išla hore schodmi. Zastavila som sa pri obraze, rám bol od prachu. Zdvihla som ruku a oprášila spodný rám. Prečítala som si, čo tam bolo „Cornelius Rieco Aulius Isthar Nae“. Usúdila som, že je to meno toho chlapca, síce trochu dlhé a divné, ale asi bolo jeho. Opustila som obraz a vošla do dverí izby. Otvorila som skriňu, no všetky veci sa mi zdali, že sú na mňa veľké. Tak som ju zatvorila a ľahla som si spať.
„Myslel som, že neprídeš.“
Otvorila som oči a uvidela som Craina. Chcela som ho aspoň pozdraviť alebo niečo povedať, hocičo, no nešlo to, bola som úplne paralyzovaná.
„Nemusíš nič hovoriť, len počúvaj. To, že si tu je osud. Za týmto domom je jaskyňa a v nej jeho predmet, ktorý potrebuješ, aby si sa dostala do môjho zámku.“
„Nemôžeš ma tam zobrať ty?“
„Tak to nefunguje, ak to nezvládneš, brána sa ti neotvorí. Preto potrebuješ predmet, čo potvrdí, že tam patríš. Ale trochu ti pomôžem. Keď sa zobudíš, v skrini budú šaty vhodné do tejto krajiny.“
Zobudila som sa a Craina nebolo. Rozmýšľala som nad tým, že to bol len sen. No dalo sa to zistiť, ak to nebol sen, v skrini budú šaty. Dlho som váhala či sa mám do nej pozrieť. Keby tam boli, bola by som sklamaná, že musím ísť hľadať niečo, čo ani neviem čo je, a pritom Crain ma volal do tejto krajiny. No vstala som z postele a otvorila skriňu. Boli tam dlhé strieborno biele šaty s kabátom a čižmami. Pomyslela som si, že je to od neho milé až na ten predmet. Bola síce tma, no rozhodla som sa ísť do tej jaskyne. Dokonca som zabudla na Marsen a ani ma nenapadlo sa rozlúčiť. Vyšla som von a zamierila k jaskyni. Pri vchode bola fakľa, zobrala som ju do rúk a vošla som do vnútra. To čo bolo vo vnútri ma úplne dorazilo, aj keď tu bola zima, jaskyňa bola plná stromov a kvetov. A ešte k tomu vyzerali, že normálne rastú. Bolo to niečo ako zázrak. Dokonca aj ruže tu boli a ľalie. Vyzeralo to tu ako v nejakom parku alebo záhrade. Stála som na mieste a pozerala na tú nádheru, skoro som aj zabudla na čo som sem vôbec vošla. Po chvíli som sa spamätala a išla som ďalej. Potom som si uvedomila, že je ťažké niečo nájsť, keď ani neviem o čo ide.
„Tak to ti veľmi pekne ďakujem!!! Nájdi niečo, čo ani nemusíš vedieť, čo je!!! Crain si fakt vtipný!!! Počuješ ma!?“
„Jasné, že ťa počujem, nemusíš vrieskať.“
„Verím, že sa bavíš.“
„Veď si blízko.“
„Blízko?! Takže je to strom, kvet, tráva?“
„Keby si počúvala srdce vedela by si to. Pozri sa do svojho vnútra a nájdeš to.“
„Ako sa mám pozrieť do vnútra?“
„Zavri oči a uvidíš.“
Po týchto slovách ho zas nebolo, akoby bol duch alebo len moja fantázia. Zavrela som oči. Chcela som to vzdať, pretože sa mi zdalo, že to nefunguje, ale zrazu som zacítila vôňu kvetov sakury. Otvorila som oči a vydala som sa za vôňou. Doviedlo ma to k malej sakure, nemohla byť vyššia než 170 cm, pretože mi len trochu siahala nad hlavu. V jej malej korune som zbadala malú škatuľku, presnejšie truhličku. Zobrala som ju do ruky a otvorila som ju. Keď bola otvorená, začula som Crainov hlas.
„Presne toto si potrebovala.“
Jeho hlas ma odlákal od toho sa do nej pozrieť hneď po otvorení, tak som tak spravila teraz. Moje oči sa stretli s obsahom truhličky.