Futbal, hra o emóciách. Je to tak?
31. 5. 2009
Futbal, hra o emóciách. Je to tak?
Dve slová, často kráčajúce ruka v ruke. Futbal. Emócie. Zostrihy, upútavky pohárových súťaží, reklamy výrobkov, tam všade sa tieto slová vyskytujú, či sú priamo prezentované obrazovým materiálom. Pre väčšinu futbalových fanúšikov sú neodmysliteľne späté. Tvoria jednotu. Aj najvyššie futbalové asociácie a združenia sa snažia najpopulárnejší šport na Zemi propagovať v tomto duchu. Ibaže pekný, emotívny šot pred zápasom Ligy majstrov v televízii je jedna vec, čo uskutočňujú (FIFA, UEFA) v praxi vec druhá.
Cez víkend sa odohral v Česku zápas roka. O tohoročnom derby „pražských S" sa toho popísalo, píše a ešte popíše dosť. Rádový čitateľ už mal možnosť nahliadnuť k stovkách článkov. Nechcem teraz rozoberať dianie na tribúnach, či neuveriteľné súťaže denníkov a internetových portálov o to, kto derby podá v dramatickejšom svetle. Teraz ide o iné. Sledoval som zápas v televízii na ČT 2. Komentátorom nebol nikto iný ako slávny Jaromír Bosák. Okrem toho, že ho viac zaujímalo, čo sa deje na tribúnach (jeho „kydy" sú na samostatný článok) a futbal komentoval len sporadicky, sa pre mňa v duchu nadpisu tohto článku „vyfarbil" istým vyjadrením.
Slávista Kalivoda po vsietení vedúceho gólu vyzliekol dres a bežal sa radovať pod kotol domácich fans (kto nezažil derby podobného rangu, nech sa to radšej ani nesnaží pochopiť). Po skončení osláv rozhodca vytiahol žltú kartu za vyzlečený dres a keďže Kalivoda už jednu predtým fasoval za protesty, musel sa z ihriska porúčať. Bosák tento okamih ohodnotil ako „žákovskú chybu", či „klukovinu" a na záver dodal, že toto môže spraviť tak mladší žiačik na zápase a nie hráč v postavení Kalivodu. Taký by mal podľa Bosáka: „...dokázať udržať svoje emócie pod kontrolou." Týmto vyjadrením u mňa pán Bosák definitívne skončil. Ako môže komentátor, ktorý nikdy nehral futbal a už vôbec nie slávne derby pred 16 tisíckami divákov, hovoriť o niečom, čo je jeho zmyslom absolútne cudzie. Tak aj futbalovým, ako aj fanúšikovským. On nezažil tú eufóriu v kotli po góle a ani eufóriu hráča po tom istom góle. Ale aj tak je odborníkom na emócie. Zarazila ma žltá karta a dorazilo ma týchto pár viet z úst pána Bosáka.
A tu sa môžeme vrátiť na úvod, k zmieňovanému „emotívnemu ponímaniu futbalu" zo strán futbalových organizácií. Sú to práve oni, ktoré z, pre bežného fanúšika (práve pre neho sa hrá futbal), ťažko pochopiteľných príčin v roku 2004 nariadili pravidlo, podľa ktorého budú rozhodcovia posudzovať vyzlečenie dresu počas osláv gólu u futbalistov ako nešportové správanie, ktoré ohodnotia žltou kartou. „Podľa nás nie je potrebné zvlieknuť si tričko po dosiahnutí gólu a hráči by sa mali takýmto prehnaným prejavom radosti vyvarovať," uvádza sa v stanovisku FIFA.
Čo k tomu dodať? Ťažko povedať, ale pokiaľ o futbale budú rozhodovať kancelárske krysy, samozvaní odborníci a nie športovci, či ľudia so srdcom pre hru, dovtedy budú aj naďalej vznikať nariadenia podobného typu. A my sa stále budeme pozerať na krásne reklamné zábery na oslavujúcich hráčov s bengálmi v pozadí. Potom prídeme na štadión, sadneme si (postavenie sa trestá) na svoj zakúpený meter štvorcový, držíme hubu (otvorenie sa trestá), pozrieme si divadlo 22 figúrok, ktoré po góle len odklušú na vlastnú polovicu, my spravíme ťap-ťap a po záverečnom hvizde odídeme.
Contra il calcio moderno.
Cez víkend sa odohral v Česku zápas roka. O tohoročnom derby „pražských S" sa toho popísalo, píše a ešte popíše dosť. Rádový čitateľ už mal možnosť nahliadnuť k stovkách článkov. Nechcem teraz rozoberať dianie na tribúnach, či neuveriteľné súťaže denníkov a internetových portálov o to, kto derby podá v dramatickejšom svetle. Teraz ide o iné. Sledoval som zápas v televízii na ČT 2. Komentátorom nebol nikto iný ako slávny Jaromír Bosák. Okrem toho, že ho viac zaujímalo, čo sa deje na tribúnach (jeho „kydy" sú na samostatný článok) a futbal komentoval len sporadicky, sa pre mňa v duchu nadpisu tohto článku „vyfarbil" istým vyjadrením.
Slávista Kalivoda po vsietení vedúceho gólu vyzliekol dres a bežal sa radovať pod kotol domácich fans (kto nezažil derby podobného rangu, nech sa to radšej ani nesnaží pochopiť). Po skončení osláv rozhodca vytiahol žltú kartu za vyzlečený dres a keďže Kalivoda už jednu predtým fasoval za protesty, musel sa z ihriska porúčať. Bosák tento okamih ohodnotil ako „žákovskú chybu", či „klukovinu" a na záver dodal, že toto môže spraviť tak mladší žiačik na zápase a nie hráč v postavení Kalivodu. Taký by mal podľa Bosáka: „...dokázať udržať svoje emócie pod kontrolou." Týmto vyjadrením u mňa pán Bosák definitívne skončil. Ako môže komentátor, ktorý nikdy nehral futbal a už vôbec nie slávne derby pred 16 tisíckami divákov, hovoriť o niečom, čo je jeho zmyslom absolútne cudzie. Tak aj futbalovým, ako aj fanúšikovským. On nezažil tú eufóriu v kotli po góle a ani eufóriu hráča po tom istom góle. Ale aj tak je odborníkom na emócie. Zarazila ma žltá karta a dorazilo ma týchto pár viet z úst pána Bosáka.
A tu sa môžeme vrátiť na úvod, k zmieňovanému „emotívnemu ponímaniu futbalu" zo strán futbalových organizácií. Sú to práve oni, ktoré z, pre bežného fanúšika (práve pre neho sa hrá futbal), ťažko pochopiteľných príčin v roku 2004 nariadili pravidlo, podľa ktorého budú rozhodcovia posudzovať vyzlečenie dresu počas osláv gólu u futbalistov ako nešportové správanie, ktoré ohodnotia žltou kartou. „Podľa nás nie je potrebné zvlieknuť si tričko po dosiahnutí gólu a hráči by sa mali takýmto prehnaným prejavom radosti vyvarovať," uvádza sa v stanovisku FIFA.
Čo k tomu dodať? Ťažko povedať, ale pokiaľ o futbale budú rozhodovať kancelárske krysy, samozvaní odborníci a nie športovci, či ľudia so srdcom pre hru, dovtedy budú aj naďalej vznikať nariadenia podobného typu. A my sa stále budeme pozerať na krásne reklamné zábery na oslavujúcich hráčov s bengálmi v pozadí. Potom prídeme na štadión, sadneme si (postavenie sa trestá) na svoj zakúpený meter štvorcový, držíme hubu (otvorenie sa trestá), pozrieme si divadlo 22 figúrok, ktoré po góle len odklušú na vlastnú polovicu, my spravíme ťap-ťap a po záverečnom hvizde odídeme.
Contra il calcio moderno.