Vývoj odevu
S použitím domáceho materiálu úzko súvisel i strih a spôsob zošívania odevu. Strih bol podmienený materiálom – plátno sa trhalo alebo strihalo v smere osnovy alebo útku. Aby sa zabránilo strapkaniu, používali sa upevňovacie švy, postave sa prispôsobilo ovíjaním, zošívalo sa voľnými švami. Na miestach pôvodných švov sa neskôr sústreďovala výzdoba vo forme výšivky. Súkno, koža a kožušina mali špeciálne strihy. Súkno sa ubíjaním v horúcej vode plstilo, nestrapkalo sa, a preto sa pri zhotovovaní odevu nemusela rešpektovať štruktúra tkaniny ako pri plátne. V priebehu stáročí sa ustaľovala forma pôvodných základných súčastí, ktorú okrem materiálu určoval aj účeľ. Hlavnou požiadavkou bolo chrániť telo proti klimatickým zmenám a poskytovaťpokiaľ možno najväčšie pohodlie a voľnosť pohybu pri práci. Ustálené formy a funkcia jednotlivých súčastí sa stali určujúcimi pre utvorenie typu slovenského ľudového odevu. Historické pramene (17. storočie) ukazujú na narastanie triednych protikladov za feudalizmu, ktoré sa odzrkadlili i na odeve. Svetová móda, príjmaná mešťanmi a šľachtou, vnikala do ľudového odevu. Aby sa poddaní nevyrovnali odevom šlachte a mešťanom, ďalej aby nemíňali peniaze určené na dane boli určené druhy odevov a materiálov,ktoré mohol používať prostý ľud.
K podstatným zmenám v ľudovom odeve došlo v 19. storočí, kedy doma vyrobený materiál nahrádza manufaktúrne alebo továrensky vyrábaný materiál hlavne hospodársky vyspelejších oblastiach Slovenska (oblasť južného Slovenska, severné Slovensko, Turiec, dediny okolo Martina a okolie baníckych miest ). Nastáva prechod k mestskému odievaniu.