GRAMATIKA
1.FONÉMA, GRAFÉMA, DELENIE HLÁSOK
|
Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberajú jazykovedné disciplíny fonetika a fonológia
Fonetika - skúmanie a opis tvorenia zvukov reči artikulačnými orgánmi.
Fonológia - vzájomné vzťahy medzi fonémami a ich zvukovými vlastnosťami
Fonéma - najmenšia zvuková jednotka
Hláska - konkrétna podoba fonémy v reči
Graféma - písmeno
Platí jednej fonéme zodpovedá jedna graféma .
Rozličné konkretizácie tej istej fonémy nazývame varianty fonémy.
Artikulačné ústroje - pery - labia
zuby - dente
Spisovná výslovnosť - Ortoepia
Je náuka o spisovnej výslovnosti. V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú osobitne dôležité
|
Znelé - b, d, ď , dz, dž, g, h, z, ž, v
Neznelé - p, t, ť, c, č, k, ch, s, š, f
Nepárové znelé - m, n, ň, l, ľ, r, j
|
2. SPISOVNÁ VÝSLOVNOSŤ, ZNELOSTNÁ ASIMILÁCIA, PRAVIDLO O RYTMICKOM KRÁTENÍ
ortoepia: znelostná asimilácia
výslovnosť v
výslovnosť dvojhlások
výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások
makkosť a tvrdosť spoluhlások
rytmické krátenie
|
Hlas môže mať stvárnenie, moduláciu:
časová-
kvantita-dĺžka,trvanie dlhej samohlásky, alebo dvojhlásky je dvojnásobné oproti krátkej samohláske
pauza-prestávka, člení reč na úseky, takty, -frázovanie: fiziologické-nádych, logické- významové, nadmerné frázovanie pôsobí rušivo
tempo- závisí od funkcie a obsahu prejavu,náročnejší ma pomalšie tempo, 100 slov za minútu-vysvetľovanie 120-150 napr. reportáž
rytmus-vytvára ho striedanie prízvučných a neprízvučných slabík vo vete
silová-
intenzita hlasu-celková sila reči, vyčleňujeme dôležité a menej dôležité časti prízvuk- na prvej slabike slova, aj na tretej v štvorslabičných slovách, slabší, jednoslabičné predložky sú vačšinou prízvučné
dôraz- vyzdvihnutie slova vo vete, v objektívnom slovoslede na konci vety ako významovo najdôležitejšieho
tónovú
-melódia- stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete
uspokojivá, končiaca-oznamovacie vety a otázky
neuspokojivá končiaca- klesavo-stúpavá, zisťovacie otázky
neuspokojivá nekončiaca- polokadencia, úseky vnútri súvetia, alebo rozvitej vety
hlasový register-výška hlasu, spája sa s tempom a intenzitou prejavu
4.JAZYK, REČ, FUNKCIE JAZYKA
Hovoriť znamená artikulovanými zvukmi prenášať jazykové znaky, druhotným pomocným znakom na zachytenie jazyka je písmo, rozlišujeme názvy a pojmy, jazyk nieje totožný s myslením, to je bohatšie, jazyk nieje len systém znakov, ale aj reč-využívanie systému, vznikli dlhým vývinom ľudstva. Jazyk je prostriedkom a nástrojom myslenia,
má kognitívnu, poznávaciu funkciu,
dorozumievaciu-komutikatívnu funkciu-sprostredkovanie pocitov a myšlienok, pomenúvame pojmy a cez ne objekty ich vzťahy
expresívnu funkciu- subjektívne vzťahy k pomenovaným objektom
5.INDOEURÓPSKE A SLOVANSKÉ JAZYKY
o indoiránska – patrí sem o.i. staroindický prajazyk sanskrit
o albánska
o arménska
o grécka
o baltská – lotyština, lytovčina
o keltská – írčina, welština
o románska – francúzština, španielčina, portugalčina, taliančina, rumunčina, moldavčina
o germánska:
§ severogermánska – dánčina, švédčina, nórčina, islandčina
§ západogermánska – holandčina, flámčina, angličtina, nemčina
§ východogermánska – patria sem jazyky vyhynutých germánskych kmeňov
o slovanská:
§ zápodoslovanské jazyky – slovenčina, čeština, poľština, horná a dolná lužičtina
§ východoslovanské jazyky – ukrajinčina, ruština, bieloruština
§ juhoslovanské jazyky – chorvátčina, srbčina, bulharčina, macedónčina, slovinčina
-
rómčina nepatrí do rodiny indoeurópskych jazykov
- ugrofínske jazyky (maďarčina, fínčina, estónčina) patria do rodiny uralských jazykov.
6.VÝVIN SPISOVNEJ SLOVENČINY
18. stor.prvým neúspešný pokusom o uzákonenie spisovnej slovenčiny bol pokus Jozefa Ignáca Bajzu. V tomto jazyku bol napísaný aj prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti.
KODIFIKÁCIA
Uzákonenie jazykových noriem v rámci spisovného jazyka.NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách: Pravidlá slovenského pravopisu; Pravidlá slovenskej výslovnosti
1. KODIFIKÁCIA: Anton Bernolák
1787 vyšiel spis JAZYKOVEDNO-KRITICKÁ ROZPRAVA O SLOVENSKÝCH PÍSMENÁCH a GRAMATICA SLAVICA (Slovenská gramatika)
SLOVÁR SLOWENSKÍ, ČESKO - LATINSKO - NEMECKO – UHERSKÍ
Základom bolo trnavské nárečie
Znaky
Odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis │ píše sa iba i │ každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom │ ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom (Kňižki, rozľičních) │ g sa číta ako j (gazik), dvojité w ako v │ označuje sa ľ (veľmi piľnem) │ neexistujú dvojhlásky (posilagú, Rečám) │ z hľadiska vetnej stavby - dlhé súvetia
Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno - vedeckými spismi:
Juraj Fándly- Dúverná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom
Ján Hollý- svojimi mohutnými eposmi z dejín Slovákov
Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (SK evanjelici sa naďalej pridržiavali bibl. češtiny), ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov.
2. KODIFIKÁCIA: Štúr, Hurban, Hodža (fara v Hlbokom)
1943 bolo uzákonenie spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia.
Gramatika NÁUKA REČI SLOVENSKEJ
Spis NÁREČIA SLOVENSKUO ALEBO POTREBA PÍSANIA V TOMTO NÁREČÍ
Znaky
Pravopis
Píše sa iba „i“ │ rozdiel medzi zvukmi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade graficky vyznačuje │ dvojhláska „ô“ sa rozpisuje ako „uo“ │ dvojhlásky „ia, ie“ sa píšu „ja, je“ │ v tvare G m.č., I j.č. a osobných zámen sa zvuk „v“ píše ako „u“ (sluhou, s víchricou, svojou formou). V iných prípadoch sa píše všade „v“ - aj tam, kde sa vyslovuje ako „u“ (prauda, dáuno, rouní)
Hláskoslovie
Nemá „ľ“ (iba „l“) │ namiesto „ä“ má „a“ alebo „e“ │ namiesto „iu“ má len „ú“ (božú, znameňú) │ namiesto „é“ má „je“ (dobrjeho, dobrje; výnimka céra) │ rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oňi slúža, hlása, vába, spálac, kvjeťim) │ particípiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu“
Tvaroslovie
Prídavné mená odvodená od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí) │ zrušil písanie veľkých písmen v podst. menách
3. KODIFIKÁCIA: Martin Hatala, Michal Miloslav Hodža
1852 - KRÁTKA MLUVNICA SLOVENSKÁ (= krátka gramatika slovenská)
Znaky
Zaviedli „y“, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô
Zaviedli aspekt etymologického princípu (pôvod slov)
Jazykovedci, kt. sa podieľali na vývine SK jazykovedy:
Samo Czambel vydal v r. 1902 RUKOVÄŤ SPISOVNEJ SLOVENSKEJ REČI
Na UNI J.A.Komenského /filozof.f./katedra SK reči&lit: Václav Vážny (SK nárečia), Ján Stanislav (výskum Staroslovienčiny + jej dejiny), Jozef Mistrík (štylistika)
1952, 1968, 1991 (zmeny: veľké písmená v názvoch ulíc, čiarky pred A, krátenie), 1998, 2000
1996bol prijatý Zákon o štátnom jazyku. Upravuje používanie spisovnej slovenčiny vo verejnom styku. Každý výrobok predávaný na Slovensku musú mať návod písaní v slovenčine.
7. NÁREČIA
Hranice medzi územiami s rôznym nárečím sa na jazykových mapách, či v atlasoch označujú čiarami – izoglosami.
Rozlišujú sa :
- izofóny – oddeľujú rozšírenie fonetických javov
- izomorfy – odlišujú územia, kde sa pre jedno rovnaké slovo používajú rôzne koncovky
- izolexy – oddeľuje územia, kde sa pre jeden a ten istý pojem používajú rôzne názvy
- izosémy – vymedzujú rozšírenie rozličných významov toho istého slova
Tieto hranice však nikdy nie sú jednoznačné a pravidelné, väčšinou bývajú len približné, nakoľko nárečie je dynamický jav, neustále sa vyvíja a jednotlivé prvky dialektov prekračujú hranice svojich území. V súčasnosti nárečové výrazy používa predovšetkým staršia generácia, nárečie istého regiónu sa zachováva v prvkoch ľudovej slovesnosti a folklóru všeobecne.
Slovenské nárečia sa do dnešných podôb vyformovali v stredoveku. Vtedajšie rozdelenie územia Slovenska do žúp sa odrazilo aj na dnešnom pomenovaní jednotlivých nárečových oblastí. Nárečia niektorých žúp sú si podobnejšie, u iných badať značné rozdiely.
Delenie slovenských nárečí na skupiny podľa žúp:
Západoslovenská skupina
- Bratislavské nárečie
- Nitrianske nárečie (s výnimkou hornonitrianskeho)
- Trnavské nárečie
- Tekovské nárečie (na západ od Vrábľov)
Stredoslovenská skupina
- Liptovské nárečie
- Oravské nárečie
- Turčianske nárečie
- Hornonitrianske nárečie
- Zvolenské nárečie
- Tekovské nárečie (na sever od Vrábľov)
- Hontianske nárečie
- Novohradské nárečie
- Gemerské nárečie
8.JAZYKOVÁ ŠTÝL
Jazyk – prostredníctvom jazyka rozprávame, jeho základnou funkciou je komunikatívnosť.
Štýl – je to spôsob prejavu, cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu.
Funkčné jazykové štýly:
- hovorový
- administratívny
- náučný (odborný)
- publicistický
- umelecký
- rečnícky (rétorický)
Funkčné jazykové štýly sa delia na štýly:
Súkromného styku – patrí sem len jeden štýl - hovorový
Verejného styku – patria sem všetky ostatné štýly
Hovorový štýl - je jediný štýl súkromného styku. Realizuje sa prevažne ústne. Využíva všetky slová slovnej zásoby i nespisovné, značky a skratky, vety sú často nedokončené. Je charakteristický spontánnosťou, nepripravenosťou. Patrí sem napr. rozprávanie, dialóg.
Administratívny štýl - je písomný štýl verejného styku. Jeho znakmi sú vecnosť, prehľadnosť, jasnosť, stručnosť. Využívajú sa tu knižné a odborné názvy. Patrí sem napr. žiadosť, úradný list.
Náučný (odborný) štýl - je to písomný štýl verejného styku, sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Využívajú sa tu odborné slová (termíny), rôzne tabuľky a schémy. Patrí sem napr. výklad, úvaha, referát, esej.
Publicistický (novinársky) štýl - je to písomný verejný štýl, využívajú sa tu odborné slová, rozvité vety a súvetia. Patrí sem napr. správa, reportáž, recenzia (kritika), úvodník. Charakteristické znaky sú písomnosť, informatívnosť, aktualizovanosť, zrozumiteľnosť. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať.
Umelecký štýl - je to písomný obrazný verejný štýl, využívajú sa tu všetky slová, ktoré existujú v slovnej zásobe, aj citovo zafarbené slová, básnické prostriedky, nedokončené vety a súvetia. Patrí sem napr. poviedka, román, novela, rozprávka, epická, lyrická báseň.
Rečnícky štýl - je to písomný obrazný verejný štýl, využívajú sa tu tiež odborné slová (termíny), otázky a zvolania, využíva aj mimojazykové prostriedky (gestikuláciu). Dôležitá je intonácia, výška hlasu a kontakt s poslucháčom. Patrí sem napr. prednáška referát, príhovor a slávnostný prejav.
9.SLOHOVÉ POSTUPY A ŽÁNRE
Slohový postup – je spôsob, akým vyberáme a usporadúvane obsahové prvky pri výstavbe jazykového útvaru
Slohový útvar – je konkrétny (hotový) jazykový celok, v ktorom sme usporiadali obsahové prvky na základe istého slohového postupu
Rozlišujeme 4 slohové postupy:
1, informačný – vyznačuje sa stručnosťou, údaje a fakty sa zaraďujú podľa istého hľadiska
(oznámenie, správa, žiadosť, pozvánka, úradný životopis, výťah – osnova)
2, opisný - vymenúvajú sa v ňom znaky a vlastnosti, najčastejšie sa v ňom používa prítomný čas
(statický, dynamický, náladový – citovo zafarbený, odborný)
3, rozprávací - udalosti sa spájajú podľa dejového poradia do celku
(rozprávanie, poviedka, román)
4, výkladový - náročný, využívajú sa v ňom zložené súvetia, vyskytuje sa v odborných a novinárskych a novinárskych prejavoch, sú ním písané aj mnohé učebnice, často sa vyskytuje trpný rod slovies
(úvaha, rozprava, odborná recenzia).
10.ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE
Štylistika je jazykovedná náuka, ktorá skúma výber a najvhodnejšie usporiadanie jazykových prostriedkov z hľadiska jazykovej komunikácie.
Štýl je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu. Štýly rozdeľujeme na štýly verejného a súkromného styku; tiež ich môžeme rozdeliť z hľadiska objektivity a subjektivity. Medzi štýly verejného styku patrí náučný štýl (objektívny), publicistický štýl (subjektívno-objektívny), administratívny štýl (objektívny), umelecký štýl (subjektívny) a rečnícky štýl (subjektívno-objektívny). Medzi štýly súkromného styku patrí hovorový štýl (subjektívny). V slovenskej štylistike od roku 1989 sa objavuje ešte jeden štýl: náboženský štýl, ktorý patrí aj medzi štýly verejného a súkromného styku a môže byť tiež objektívny a subjektívny.
Systematickú štylistiku slovenského jazyka vypracoval profesor Jozef Mistrík.
Väčšina jazykových prostriedkov je spoločná pre všetky funkčné jazykové štýly. Každý štýl má vlastné charakteristické špecifické jazykové prostriedky, ktoré ho odlišujú od iných – sú to slová, slovné spojenia a vetné konštrukcie. V súčasnej štylistike sa rozlišujú štyri základné slohové postupy – informačný, rozprávací, opisný, výkladový (úvahový).
Obsahom informačného slohového postupu sú stručné údaje (fakty), odpovede na otázky: kto? čo? kedy? kde? ako?. Medzi slohové útvary (žánre) tohto slohového postupu patrí správa, oznámenie a bežné rozhovory.
Obsahom rozprávacieho slohového postupu sú udalosti, príhody, zážitky v časovej postupnosti. Slohovými útvarmi (žánrami) tohto slohového postupu sú rozprávanie, fejtón, bájka, rozprávka, povesť, poviedka, novela a román.
Obsahom opisného slohového postupu sú vecné (vonkajšie) vzťahy, znaky, vlastnosti, následnosť činností (deja). Medzi slohové útvary (žánre) tohto slohového postupu patrí opis, návod, životopis, posudok, charakteristika, cestopis a reportáž.
Obsahom výkladového slohového postupu sú vnútorné vzťahy (príčinné a dôsledkové). Slohovými útvarmi (žánrami) tohto slohového postupu sú výklad, odborný referát a prednáška. Obsahom úvahového slohového postupu je konfrontácia subjektívneho a objektívneho hodnotenia. Slohovými útvarmi (žánrami) tohto slohového postupu sú úvaha, kritika, esej, recenzia, diskusný príspevok, prejav, úvodník a komentár.
Tieto slohové postupy nachádzajú svoje uplatnenie v slohových útvaroch (žánroch). Slohový postup je neukončený proces tvorenia textu. Slohový útvar (žáner) je ukončený postup, výsledná podoba textu.
Štýlotvorné činitele rozdeľujeme na subjektívne (sem patria všetky vlastnosti autora prejavu) a objektívne (sem patrí adresát, prostredie, téma (predmet) prejavu, funkcia prejavu a jazykový materiál).
Subjektívne štýlotvorné činitele:
•osobnosť autora dáva prejavu osobitnú „tvár“
•intelektuálna vyspelosť autora: od rozumových schopností autora závisí aj výsledná úroveň textu (forma, ...)
•citové založenie autora: temperament a povaha sa prejavuje v texte
•sociálne zaradenie autora: zamestnanie, postavenie v spoločnosti, vek
•momentálny duševný stav autora: sa najviac prejavuje v hovorenom prejave, ale ovplyvňuje aj písaný text (veselosť, smútok, stres, ...)
Objektívne štýlotvorné činitele:
•tvorí všetko to, čo sa nedotýka osoby autora
•osobnosť adresáta: autor musí mať na mysli, komu je prejav určený (zohľadňuje vek, vzdelanie a duševný stav prijímateľa)
•prostredie (vojenské, študentské, detské, verejné, súkromné, ...)
•predmet (téma) prejavu
•cieľ (funkcia) prejavu: a) estetická hodnota alebo vecnosť textu; b) informovať, presviedčať, kritizovať niekoho/niečo
•jazykový materiál: konfrontácia ústneho a písomného prejavu
11. SLOHOTVORNÝ PROCES
-
Objasníme si tému, funkciu a situáciu svojho prejavu.
Napríklad o Kolumbovi (predmet prejavu) sa na schôdzke ekonómov sústredíme na ekonomický význam jeho objavných ciest (téma), do populárneho časopisu budeme písať napr. o vzťahu Kolumba k svojim synom a do detského časopisu o dobrodružných príhodách z jeho plavieb. -
Vyberieme fakty a informácie potrebné pre tému.
-
Usporiadame ich podľa logického postupu – podľa osnovy.
-
Rozpisujeme myšlienky do viet, pričom sa príliš nezdržiavame pri jednotlivých slovách – píšeme koncept (prvopis).
-
Upravujeme, zlepšujeme koncept (prvopis).
Vety dopĺňame alebo skracujeme, spájame alebo rozdeľujeme, meníme poradie viet alebo odsekov, upravujeme (spájame alebo oddeľujeme) odseky, vyberáme najpresnejšie slová a najvhodnejšie synonymá. Usilujeme sa vyjadriť myšlienky čo najprimeranejšie a najvýstižnejšie, v logickej nadväznosti.
Táto etapa je najdôležitejšia, preto jej venujeme najviac času a pozornosti. -
Koncept prepíšeme na čisto – čistopis. Kontrolujeme pritom pravopisnú a gramatickú správnosť, úpravu a čitateľnosť písma (používame pravopisnú príručku alebo slovníky).
|
12. SPRACOVANIE INFORMÁCIÍ
Koncept- opravujeme ho, nečistopis
Konspekt – je krátky výstižn výpis podstatných častí prečítanej alebo preštudovanej knihy.
Tézy – sú poznámky, výpisky zo študovaného textu.
Osnova- zoznam činností, údajov a dejov z preštudovanej literatúry, podľa ktorého tvorím nejakú prácu.
Bibliografický zápis, presná citácia, parafráza
Bibliografický zápis – výber najdôležitejších prvkov z literárnych alebo umeleckých, prípadne vedeckých diel. A ich použitie v texte.
Presná citácia – uviesť napr. vo svojej práci presné výroky, doslovné myšlienky a vety cudzej osoby.
Parafráza – voľné spracovanie nejakej cudzej predlohy. Reprodukcia cudzích myšlienok, voľná obmena toho, čo bolo povedané, prípadne napísané.
Resumé- zhrnutie
13. LEXIKOLÓGIA
|
14. SLOVNÁ ZÁSOBA
|
15.NÁRODNÝ JAZYK
- národný jazyk = jazyk určitého národa, ktorý nadobúda viacero podôb – spisovný jazyk a nespisovné formy
- spisovný jazyk
-
je kodifikovaný (uzákonený)
-
je normovaný – normu slovenského jazyka určujú Pravidlá slovenského pravopisu (pravopis), Pravidlá slovenskej výslovnosti (výslovnosť) a Akademická morfológia (gramatika)
-
je povinný na používanie pre všetkých príslušníkov národa v oficiálnom styku – je to zároveň úradný jazyk
-
1. pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny sa pripisuje J. I. Bajzovi, ktorý napísal v dolnodubovskom nárečí román René mláďenca príhodi a skúsenosti
-
1787 – A. Bernolák prvýkrát v histórii kodifikoval slovenský jazyk na základe kultúrneho jazyka západoslovenčiny; normatívne príručky: Grammatica Slavica, Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách a hláskach
-
1843 – Ľ. Štúr kodifikoval slovenčinu na základe kultúrnej stredoslovenčiny; Náuka reči slovenskej, Nárečia slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí
- kultúrny jazyk = jazyk používaný skupinou vzdelancov v určitej oblasti alebo na území; nie je kodifikovaný a nemá ani vypracovanú normu -
v histórii jazykovedy bola významná „kultúrna západoslovenčina“, ktorú používali vzdelanci v okolí Trnavy – toto bol základ pre Bernolákovu kodifikáciu
-
neskôr sa vzdelanosť prenáša do nového centra – Martina, kde sa využíva „kultúrna stredoslovenčina“, ktorú použil Štúr ako základ pre svoju kodifikáciu
- nárečia = všetky ostatné nespisovné formy národného jazyka -
teritoriálne nárečia
nespisovné formy spisovného jazyka charakteristické pre určité územie (teritórium)
existuje ich veľké množstvo, sú boha diferencované
už existujú aj nárečové slovníky
slovenčina delí nárečia do troch hlavných skupín:
-
západoslovenské (trnavské, ...)
-
stredoslovenské (gemerské, hontianske, ...)
-
východoslovenské (spišské, šarišské, ...)
sociálne nárečia
slang - hovorové (nespisovné) výrazy národného jazyka používané určitou skupinou ľudí so spoločnými záujmami alebo povolaním (študenti, vojaci, ...) – matika, profák, cvičko – pozor! nie sú to synonymá s ekvivalentnými spisovnými výrazmi (matematika, profesor, cvičenie)
argot (žargón) – druh slangu príslušníkov spoločensky izolovaných vrstiev (zlodeji, narkomani, väzni, tuláci, ...), ktorého hlavnou úlohou je utajiť obsah výpovede pred príslušníkmi iných vrstiev – marijánka, mariška, tráva, blcha, liter, kilo, fialová, štefánik
16. TVORENIE SLOV
-
prepojenie lexikálnej a morfologickej roviny: paralelnosť a totožnosť formálnych prostriedkov: slová i gramatické tvary sa tvoria predponovými a príponovými morfémami, často sa tá istá morféma využíva na tvorenie slov i tvarov (konverzia: zlý – zlo, letieť – let – 0, žab-a – žab-í)
-
prepojenie lexikálnej a syntaktickej roviny: paralelnosť vo vzťahoch medzi členmi syntagiem a komponentmi odvodeného slova alebo zloženého slova (X spieva – ten, kto spieva =spevák, má tvrdú hlavu – tvrdo-hlav-ý)
oblasť viacslovných pomenovaní, t. j. pomenovacích jednotiek zložených z viac ako jedného slova, ale vyjadrujúcich jeden celistvý význam
-
prepojenie lexikálnej a syntaktickej roviny: medzi slovami ako komponentmi pomenovaní sa zachovávajú syntaktické vzťahy, realizujú sa syntaktické konštrukcie, ale
-význam spojení je celistvý, nie je súhrnom lexikálnych významov jednotlivých komponentov,
-spojenia nemožno rozčleniť na menšie jednotky, lebo by stratili alebo pozmenili svoj význam,
-netvoria sa zakaždým znovu, ale fungujú ako celok a majú rovnakú hodnotu ako jednoslovné pomenovania, -
priame (združené pomenovania) : vysoká pec, národná rada, skok o žrdi, kysličník uhličitý
-
nepriame metaforické (frazeologické jednotky): na nevydržanie, lanské snehy, päsť na oko, vodiť za nos, vziať nohy na plecia, streliť capa, vypáliť rybník