Sny a nočná mora F1.
Ferrari sa zúčastnil každého z 59 ročníkov šampionátu a je tak medzi tímami ,,ef - jednotky" jediným, komu sa podarilo zotrvať do dnešných dní. A navyše - vždy sa zúčastňoval veľkých cien s monopostami vlastnej konštrukcie, teda používal výhradne motory, prevodovky a podvozky navrhnuté a vyrobené jeho konštruktérmi. Ani v čase, keď sa medzinárodné sponzorstvo a reklama stali nevyhnutnosťou veľkých cien, sa nevzdal tradičnej červenej farby. A sponzori ho neopustili ani v zlých časoch.
Ak hovoríme o Ferrari, že je jediným tímom, ktorý je v branži F1 hneď od začiatku MS, potom aj plejáda hrdinov či smoliarov, ktorí obliekali červené kombinézy, je mimoriadne bohatá a pestrá. Alberto Ascari, Luigi Villoresi, Raymond Sommer, Dorino Serafini a Peeter Whitehead - to boli prví automobilový mušketieri stajne Ferrari. Nielenže má táto stajňa na konte najväčší počet víťazstiev vo veľkých cenách, ale koník z Maranella získal v histórii aj najviac ,,dupľovaných" triumfov, teda jeho jazdci skončili na 1. a 2. mieste v pretekoch viac ako 50 - krát, ba dokonca i šesť priam neuveriteľných ,,triple winners per make" , teda keď celá ,,bedňa" patrila vždy trom jazdcom Ferrari. Nuž a čo už nie je možné vonkoncom zopakovať, to boli roky 1952 na okruhu v Nürburgringu a 1961 v belgickom Spa, keď sa v cieli hrdo vzpínal na zadné koník na prvých štyroch miestach. Ale aj úspešné tímy majú svoje chvíle smútku v pomyselných kútikoch potiahnutých čiernym súknom. Jedenásť pretekárov prišlo za volantom Ferrari počas takmer 60 - ročnej histórie tímu o život. Prvou obeťou bol Španiel Alfonso de Portago (1957), Talian Lorenzo Bandini sa zabil o desať rokov neskôr, keď prerazil zvodidlá v Monte Carle. Veľká strata však postihla stajňu ešte v roku 1961, keď sa nemecký barón Wolfgang Berghe von Trips zabil počas pretekov priamo v Monze! A to ešte prišiel smutný 8. máj 1982, keď Gilles Villeneuve našiel smrť počas tréningu v Zolderi. Ani Niki Lauda od nej nemal ďaleko, keď len so šťastím vyviazol z horiaceho monopostu živý a takmer život položil za zväzok s Ferrarim. Niki, ako sám priznal, prestal byť po podpise zmluvy s Ferrarim svojím pánom. Ale dva nádherné tituly, ktoré získal vo Ferrari a nedocenené skúsenosti po opätovnom návrate do Maranella v úlohe poradcu a mnohé ďalšie aspekty zneho vyformovali nepochybne jedného z najväčších odborníkov v efjednotke. Laudov titul v roku 1976 posilňoval ambície Ferrari. A keď o tri roky zabral aj Jody Scheckter, zdalo sa byť všetko v poriadku. Kdeže! A to sa v kokpite striedali takí jazdci ako Arnoux, Amon, Ickx, Johansson, Regazzoni, Reutemann, dokonca Prost...! A ešte do príchodu ,,spasiteľa" Schumachera Berger a Alesim. V čom bol teda háčik? ,,Celá mizéria sa začala po smrti pána Enza," vyhlásil v rokoch neúrody bývalý pretekár stajne Luigi Villoresi. Hľadali sa východiská. A národná hrdosť a pocit zodpovednosti za Ferrari nepriamo vnukli myšlienku, že jediným mužom, ktorý je schopný vyburcovať vývojových inžinierov, technikov a mechanikov, aby zapli naplno, je chlapík, ktorý sa ešte v 70-tych rokoch ,,odkojil" na invečnej hrudi Enza Ferrariho. Nebol ním nik iný ako Luca di Montezemolo. A bol to vlastne Luca, ktorý doviedol Laudu k dvom titulom. Potom si ,,odskočil k futbalu a stal sa dokonca manažérom Juventusu Turín, no návrat bol jasný: oživiť cval koníka. Pre Ferrari to však stále boli čierne dni. V sezóne 1994 vyhrali len raz zásluhou Bergera a o rok neskôr zásluhou Alesiho tiež iba jeden krát. A nadišiel pre Ferrari deň ,,D" Schumacher prestupuje do Ferrari! Suma za zmluvu za prvý rok 1996 - neuveriteľných 35 miliónov mariek! Za reklamu a podiel z predaja suvenírov ďalších 35 miliónov, spolu teda 70 miliónov mariek za premiérový rok v tíme. Samozrejme za tie roky vo Ferrari sa cena 7- násobného šampióna zdvihla a prekročila 100 miliónovú hranicu. V prvom roku získal Schumacher tri víťazstvá a na titul pomýšľať ešte nemohol no nasledujúcu sezónu 1997 bojoval so Jaquesom Villeneuvom, synom nebohého hrdinu Ferrari Gillesa v tíme Williams- Renault o prvenstvo až do posledných pretekov v Jereze. V nich evidentne pomalší Schumacher pri Villneuvovom predbiehacom manévri v zákrute, úmyselne vrazil s Ferrari do Williamsu, čím sa sám odstavil a Villneuve si došiel po titul. Schumacherovi dodatočne odobrali druhé miesto v šampionáte, keď FIA rozhodla, že Nemcovo agresívne správanie bolo v rozpore s pravidlami. V roku 1998 to bol už iný konkurent. Fín Mika Häkkinen. Opäť súboj až do posledného závodu. Häkkinen mal pred ním náskok štyroch bodov a navyše pred štartom zhasol Schumacherovi motor a musel tak štartovať z posledného miesta. Prepracoval sa až na tretie no potom mu preskla pneumatika a zostalo mu opäť len druhé miesto, no s tímovým kolegom Irvinom vybojovali pre Ferrari aj druhé miesto v pohári konštruktérov. Fín vyhral aj šampionát 1999, tentoraz sa však Schumacher nezmohol na veľký odpor, lebo takmer polovicu sezóny strávil mimo okruhov so zlomeninou nohy, ktorú utrpel pri čelnom náraze do ochrannej beriéry z pneumatík na Veľkej cene Veľkej Británie. Pozície jednotky sa zhostil Irvine a dočasne mu pomáhal Mika Salo. Irvinovi sa podarilo takmer nemožné. Na Veľkej cene Malajzie sa zapojil vyliečený Schumacher a šikovne kryl Irvinovi chrbát v naháňačke za titulom. Na poslednej Veľkej cene Japonska v Suzuke však obaja nemali dostatok síl dohoniť Häkkinena. Eddie skončil len štyri body od titulu. Skončila sa aspoň jedna agónie Ferrari. Prvý raz od roku 1983 získal Pohár konštruktérov. V roku 2000 ukončil Schumacher 21- ročné čakanie na najprestížnejší titul zo všetkých - jazdecký titul majstra sveta. Kryl mu chrbát nový tímový kolega Rubens Barichello a spolu s ním dokázali vybojovať druhý titul v rade pre Ferrari. Schumacher rozhodol o svojom titule už tri veľké ceny pred koncom sezóny. Sezóna 2002 bola ešte famóznejšia, keď Schumacher sa stal majstrom už šesť pretekov pred koncom. Víťazný tím Ferrari získal presne toľko bodov, ako ostatných 10 tímov dohromady. To je rekord, ktorému ťažko odolať. Pridal tituly aj v nasledujúcich rokoch 2003 a 2004 čím dovŕšil rekordných päť titulov Majstra sveta vo Ferrari a celkovo sedem vo svojej kariére. Následné roky 2005 a 2006 už neboli také hviezdne a hoci to Michael popieral s koncom sezóny 2006 ukončil svoju kariéru jazdca. V súčastnosti však s tímom Ferrari spolupracuje naďalej a pokúša prinavrátiť suverénne výsledky z obdobia jeho piatich titiulov. Zatiaľ posledný titul v Pohári jazdcov vybojoval pre Ferrari nástupca Schumachera, Fín Kimi Räikkönen v roku 2007 a posledný v Pohári konštruktérov dvojica jazdcov Räikkönen - Massa v roku 2008.
(Z originálu The Ultimate History of Ferrari- preložili Mgr Miriam Ghaniová a Ing Pavol Štefanka + z časopisu FORMULA EXCELLENT- Ľudo Pomichal)
Majstri sveta s Ferrari:
Alberto Ascari (TAL) 1952,1953
Juan Manuel Fangio (ARG) 1956
Mike Hawthorn (V.BRIT.) 1958
Phil Hill (USA) 1961
John Surtees (V.BRIT.) 1964
Niki Lauda (RAK.) 1975,1977
Jody Scheckter (JAR) 1979
Michael Schumacher (NEM.) 2000,2001,2002,2003,2004
Kimi Räikkönen (FIN) 2007
Pohár konštruktérov pre Ferrari: 1961,1964,1975,1976,1977,1979,1982,1983,1999,2000,2001,2002,2003,2004
2007,2008
Ďalší známy jazdci vo Ferrari:
Chinetti,Farina,Moss,Bandini,Ickx,Regazzoni,Andretti,G.Villeneuve,Pironi,Alboreto,
G.Berger,N.Mansell,A.Prost,J.Alesi,E.Irvine,R.Barrichello,F.Massa