Zdroj: Slovenský rozhlas
Martin Jarábek, kaplán
Milovaní bratia a sestry, drahí rozhlasoví poslucháči,
Ježiš hovorí učeníkom a zástupom o odpustení. Je to ťažká a namáhavá téma - odpustiť. Dokázať pustiť všetko to, čo bolo, čo nás zranilo, čo nás ešte dnes bolí. Pustiť to preč. V tej chvíli prichádza jeden z apoštolov za Ježišom a hovorí mu: "Pane, dobre hovoríš a správne. Je potrebné odpúšťať nielen sedem ráz, ale sedemdesiat sedem. Preto daj nám väčšiu vieru. Potrebujeme vieru na to, aby sme dokázali odpúšťať, aby sme dokázali uveriť tomu, že nám bolo odpustené, že Boh nás miluje. Aké je to namáhavé a ťažké. Pane, daj nám väčšiu vieru."
Pán im však hovorí: Je potrebná len malá viera. Stačí len horčičné zrnko viery na to, aby ste urobili niečo, čo je dokonca v rozpore s ľudským rozumom. Veď nie je možné morušu presadiť do mora."Ježiš túto vec ani nikdy neurobil. Nie je potrebné, aby sme ju robili. Je potrebné, aby sme pochopili, že viera je tá, ktorá nám dáva robiť niečo, čo ide poza naše ľudské očakávania, predstavy. Viera, ktorá nás posúva v ľudskom rozmere ďalej ako naše brucho, naša myseľ, naše oči, všetky naše zmysly. Viera nám ukazuje veci, ktoré oči nevidia, dáva nám počuť to, čo ucho nepočulo. Viera nám pomáha a dáva nám krídla, aby sme sa odlepili od tejto zeme a mohli smerovať k Nesmrteľnému, k tomu, ktorý nemá počiatok a koniec. Dnes obzvlášť myslím na tých, ktorí sú pochybujúci vo viere. Každý zápasíme s vierou, lebo ona je ako horčičné zrnko. Je plná života, dynamizmu. A tam, kde je život, tam sú aj ťažkosti, tam sú aj namáhavé cesty, prekážky. Horčičné zrnko, ktoré nie je predstaviteľom nejakej statiky, teda raz som uveril a stačí. Nestačí raz uveriť. O vieru treba zápasiť. Treba sa o ňu starať ako o kvet. Ako o horčičné zrnko. Kde ho položíme, kde ho dáme? Keby sme ho dali na mramor tu v kostole, na tú nádhernú podlahu, určite by nevzišlo. Viera teda potrebuje k svojmu rastu niečo viac ako kamenné srdce. Srdce, ktoré je otvorené, schopné prijať. Lebo zrnko nemôže ostať ani na zemi, ale potrebuje ísť dolu, byť ukryté v zemi, v pôde. Tak ako je potrebné, aby človek zomrel, bol pochovaný a vstal z mŕtvych, až vtedy uvidí prameň a dôvod našej radosti - živého Ježiša. Musíme však nechať aj našu vieru odumrieť. Je potrebné, aby naša viera prechádzala týmto zriekaním sa, opúšťaním. Tak ako je náročné odpúšťať, je náročné pre vieru, aby rástla. Ona potrebuje korene, potrebuje sa zakoreniť, no horčičné zrnko musí zomrieť. Musí zomrieť, aby mohlo žiť. To, čo je krásne na ňom, je to, že má v sebe nielen život, ale má v sebe ukrytý celý strom. Toto malé zrnko v sebe ukrýva už prísľub budúceho. A tak aj viera - hľadíme na zrnko a vidíme strom? Nie, nevidíme ho. Viera teda nie je už niečo dokonalé. Viera má potrebu prejsť určitými etapami a je neustále rastúca. Rastie, ako sme povedali, smerom dolu, do zeme. Potrebuje korene, zázemie. A tak nemôžeme povedať: Verím v Boha, ale nezaujíma ma Cirkev, resp. nesúhlasím s Cirkvou. Ako keby sme neverili, že Cirkev je naša matka, Cirkev je tá, ktorá nám umožňuje mať zázemie, aby naša viera rástla tým správnym smerom. Bez koreňov nie je možné, aby rastlinka žila. Bez koreňov nie je možné, aby rástla tým správnym smerom. Sú však potrebné aj listy a ovocie. Je potrebné, aby naša viera nebola ukrytá kdesi v našom srdci, v hĺbke a povieme: Ja som veriaci, mám vieru v srdci. Je potrebné, aby bola aj vidieť navonok. Ukázať vieru našimi skutkami. Keď začnú na strome rásť listy, kvety, je to niečo krásne a nádherné. Niekedy sa tešíme z toho, ako strom zakvitol na jar. Môžeme hovoriť o jari viery. Viera, ktorá kvitne, ktorá sa rozvíja. No z listov a kvetov sa nedá najesť. A tak naša viera potrebuje rásť ďalej, prinášať úrodu. Spomínam si, ako sme s otcom sadili čerešňu. Prvý rok som čakal - a nič. Neskôr však sa objavili aj prvé čerešne. Bolo ich najprv dve, tri, ďalší rok zo desať. Dnes je to už veľký strom. A tak aj viera potrebuje, aby se mali trpezlivosť. Trpezlivosť sami so sebou - dokázať čakať. Nie hneď. Ako sa hovorí ľudovo: "Daj mi, Pane Bože, ale daj mi to hneď." Vedieť byť trpezlivý. Očakávať prísľub toho, čo príde. Z dvoch čerešní som sa nedokázal najesť. Ešte neboli ani chutné, celkom zrelé, keď som ich odtrhol, lebo je to v nás. Nedokážeme vyčkať správny čas. A preto prosme Pána, aby nám dal stále väčšiu vieru, aby naša viera mohla rásť. No zároveň však prijímame aj Ježišovo uistenie. Nie je potrebné, aby táto viera bola veľká tu a teraz, hneď. Boh je trpezlivejší, ako sme my ľudia. On dokáže čakať. On dokáže počkať správnu chvíľu. Dokáže súdiť človeka nie za jeho života, ako to my často robíme. Ako sa ľudovo povie: Nechváľ deň pred večerom. Boh súdi človeka a bude rozsudzovať našu vieru až po našej smrti. A tak opäť nám Ježiš ukazuje, že naša viera môže byť malá, môže byť slabá, môže byť nedokonalá, ale predsa už to zrnko má v sebe prísľub budúceho stromu. To malé horčičné zrnko, ktoré môžeme vziať do svojej ruky, je pre nás dnes tou energiou, tým životom, ktorý chce rásť. A tak nezúfajme nad našou slabou vierou. Keď počúvame o tom, ako Ježiš konal mnohé uzdravenia, zázraky, pozrime spoločne, kedy a koho chváli Ježiš za jeho vieru? Chváli svojich apoštolov? Často im hovorí: Vy maloverní! Nazýva ich ťarbavými vo viere. Aj my sme niekedy takíto nedokonalí, ťarbaví, hľadáme a pochybujeme. Ježiš prichádza k nám po mori, ako prichádzal k apoštolom nad ránom, a naša viera je taká slabá. Vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, ktoré nie je zrkadlom, ale je to len hladina jazera, ktoré je rozčerené. Hľadíme na Ježiša a vidíme možno mátohu. Často neveriaci neveria v Boha, v ktorého neverím ani ja. Často mnohí ľudia, keď sa s nimi rozprávam o Cirkvi, neveria v tú skutočnú a pravú Cirkev, lebo ju nemajú možnosť spoznať. A preto je potrebná tá otvorenosť. Ježiš, ktorý k nám prichádza a prichádza aj dnes, prichádza prostredníctvom svojho slova. Jeho slovo prichádza a chce sa dotknúť našich sŕdc. Ale je na nás, či mu to dovolíme. Ježiš chváli nie vieru zákonníkov, farizejov, nechváli svojich apoštolov, ale chváli tých, ktorí nepatrili k vyvolenému národu. Chválil tých, o ktorých by sme mohli povedať, že sú neveriaci. Stotník posiela sluhu za Ježišom a hovorí: "Sluha sa mi trápi, leží chorý. Príď a uzdrav ho." Neskôr posiela ďalších priateľov a hovorí Ježišovi: "Vieš čo, rozmyslel som si to. Poznám tvoje zákony, vaše židovské zákony. Ty nesmieš vstúpiť do môjho domu, lebo som pohan, a tak stačí iba slovo a môj sluha uzdravie." Stačí len slovo. Ježiš žasne nad vierou tohto pohana, tohto človeka a chváli jeho vieru. Žena, ktorá prichádza za Ježišom a prosí o uzdravenie dcéry, hovorí Ježišovi: "Pane, uvedomujem si, že nemám nárok na chlieb z tvojho stola. Ale aspoň omrvinku, kúsok. Daj, aby moja dcéra bola zdravá." A Ježiš chváli jej vieru. Ďalej chváli vieru ženy, ktorá sa ho dotkla len zozadu. Chcela sa len dotknúť Ježiša a povedala si: "Nebudem ho unúvať, nebudem ho otravovať, len sa dotknem obruby jeho rúcha a budem uzdravená." Ježiš sa pýta: "Kto sa ma to dotkol?" Lebo cítil, že sa ho niekto dotkol s vierou. Dnes príde Ježiš do nášho života v Eucharistii. Bude sa nás dotýkať nielen slovom, ale aj eucharistickým pokrmom. Bude to pre nás dotyk viery? Bude nás môcť dnes Ježiš uzdraviť, skutočne naplniť? Bude môcť nechať vyrásť ovocie našej viery? Závisí to aj od nás, od nášho postoja. Kornélius, stotník, hovorí o Ježišovi a hovorí, že stačí slovo. Žena hovorí, stačí sa dotknúť. Poznáme však aj malomocného, ktorý povedal - stačí nielen dotknúť sa alebo počuť slovo, ale stačí, ak chceš a budem očistený. A Ježiš vtedy hovorí: "Chcem, buď čistý." Dnes môžeme prosiť Ježiša nielen o jeho slovo, o jeho dotyk, ale aj o jeho túžbu. Ježiš, túžim po tom, aby som túžil po tebe. Lebo sám v sebe vidím, že nemám ani vieru ako horčičné zrnko, nemám v sebe ani túžbu po viere. A tak daj mi túžiť. Túžiť po veľkých veciach, daj mi túžiť po tom, čo sa ukrýva v horčičnom zrnku. Daj, aby to vyšlo von. Pane, daj nám väčšiu vieru.
Ježiš ďalej rozpráva apoštolom o sluhoch, ktorí urobia všetko to, čo bolo potrebné urobiť. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že táto téma je celkom inou témou, akosi nesúvisí s vierou. Ale predsa. Viera totiž vyžaduje od nás aj poslušnosť viery, službu. Viera teda nie je len nejaký pocit, emócia, cítiť sa dobre, príjemne. Viera nespočíva len v tom, že hľadíme na Boha a povieme: Verím, že existuješ. Síce ťa nevidím, ale verím tomu. Viera vyžaduje aj poslušnosť viery. My môžeme veriť v historickú osobnosť Ježiša Krista. Môžeme veriť, že žil Aristoteles, Platón, Sokrates. To ešte nie je tá viera, ktorá by nás priviedla k tomu, aby sa Ježiš stal Pánom nášho života. Aby On bol celkom v nás, aby sme mali jeho mentalitu, jeho zmýšľanie, jeho postoje, jeho túžby, jeho predstavy. Aby sme sa stali naplno jeho kresťanmi. Samozrejme, hovorím o vysokom stupni dokonalosti, ale predsa je potrebné, aby sme vedeli, ktorým smerom chceme ísť. Chceme byť ako Ježiš. Nie hneď, nie dnes. V trpezlivosti krok po kroku, deň po dni snažíme sa viac a viac nechať Ježiša vrastať do nášho srdca, aby sa naše srdce stávalo celkom podobné jeho Srdcu. Je teda povinný Pán ďakovať sluhovi za to, že urobil to, čo sa mu rozkázalo? Boh ďakuje človeku deň čo deň za to, že robí tisíc činností. Je teda potrebné mať ďalší postoj. Počúvať, čo povie Pán, plniť jeho vôľu a neočakávať za to teraz, v tejto chvíli vďaku a odmenu. Je to príjemné a je to dobré, ak si ďakujeme navzájom. No niekedy by sme mohli stať sa celkom závislými na tom ďakovaní. Mohli by sme sa stať závislí na tej radosti, chvále, ako apoštoli, ktorí prišli z evanjelizačnej cesty a hovoria Ježišovi: "Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú." Tešili sa z toho. Ježiš im hovorí: Nie, z toho sa netešte. To nie je radosť, že vidíte zázraky. To nie je radosť, že vidíte znamenia. Radosť je, že ste Božími synmi. A tak chcem povedať dnes tebe, drahý brat, sestra, milý rozhlasový poslucháč, poslucháčka - Ježiš prichádza a dotýka sa teraz tvojho srdca. Dáva ti slovo do tvojho srdca, aby si ho prijal, prijala, aby sme mohli všetci spoločne takto rásť vo viere, ako nám jej dynamiku ukazuje Ježiš. Nezáleží na tom, kde sa nachádzame - či na začiatku, v strede či na konci. Ak sa cítime ako neužitoční sluhovia, lebo robíme len to, čo sme povinní urobiť, môžeme prosiť nielen o dar viery, ale aj o dar lásky. Láska, ktorá zakrýva množstvo hriechov, láska, ktorá ide ďalej ako viera. Láska, ktorá zostáva prítomná aj v nebi. Lebo viera s nádejou pominú, len láska zostáva večne. A tak skôr ako o väčšiu vieru dnes prosme o väčšiu lásku. A napokon, zahľaďme sa spoločne teraz aj na našu nebeskú Matku. Zahľaďme sa v tejto chvíli na Máriu ako na prototyp veriaceho človeka. Mária, ktorá nám chce ukázať nielen tým, čo povedala v Božom slove: "Urobte všetko, čo vám Ježiš povie," nielen týmito slovami, ale celou svojou existenciou, že ona je skutočne žena viery. Dnes si pripomíname Máriu ako Kráľovnú posvätného ruženca. Mária, ktorá je pre nás vodiacou niťou a máme tie vzácne krásne perly viery vďaka nej pospájané v modlitebnú reťaz, ktorú nazývame ružencom. Nechcem dnes hovoriť o ruženci. Skôr sa zahľaďme na postoje a spôsoby života, životný štýl, akým žila Mária. Boh jej posiela anjela a Mária v modlitbe prijíma jeho posolstvo. Hovorili sme spoločne o slove. Je potrebné vedieť, čo chce Pán. Mária počúva jeho slovo. No Mária sa aj pýta: Ako sa to všetko stane? Hovoríš, že sa mám stať matkou, ale aj muža nepoznám. Viera teda hľadá aj pochopenie. Často sme spokojní s našou vierou s tým, že poznáme, ale my nepoznáme často obsah našej viery, v to, čo konkrétne verím, to, čo nám bolo zjavené. Mária to chce spoznať. Teda Mária, ktorá počúva, Mária, ktorá sa pýta a hľadá. Mária, ktorá neskôr hovorí - staň sa mi podľa tvojho slova. Je ochotná prijať Božiu vôľu do svojho života. Je ochotná a rozhodnutá nasledovať slovo. A neskôr počujeme o nej povedať: Ona všetky Božie slová uchovávala vo svojom srdci a rozmýšľala o nich. Naďalej teda slovo zostáva v Máriinom srdci, uchováva si ho, nesie a to slovo prináša ovocie. Mária počula slovo, prijala slovo, počala Ježiša a slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Mária nás učí nielen prijať slovo, ale ešte ide ďalej. Neskôr prináša Ježiša do chrámu, aby ho obetovala. Mária nielen žije vieru, nielen spoznáva vieru, ale ju aj oslavuje. Aj my máme možnosť na sv. omši našu vieru oslavovať, vieru vyznávať. Máme možnosť vieru nechať, aby viac vrastala do nášho života, aby náš život nebol oddelený ako dve koľaje, ktoré sa nikdy nestretnú so životom, ale aby po týchto možno rozdelených koľajach mohol prechádzať vlak nášho života a mohol by nás tak spoločne všetkých priviesť až do Božieho kráľovstva. Mária, naša nebeská Matka, prosíme ťa v tejto chvíli, ty, ako žena viery vypros aj nám postoje očakávania, počúvania, hľadania, radostného slávenia a ukazovania, vyznávania našej viery, aby sme ako ty mohli sa spolu s Ježišom tešiť z toho, že dar viery sme dostali v krste, že viera má v sebe život a dynamiku a neustále rastie, že viera nám môže dať krídla a zdvihnúť nás z tohto utrpenia a bolesti, ktoré často prežívame. Aj v ťažkostiach môžeme kráčať ďalej, aj pod krížom môžeme cítiť Božiu lásku a pýtať sa, kde je, hľadať ho a nachádzať, môžeme zomierať a vstávať z mŕtvych. S tebou a s tvojím Synom môžeme sa stávať viac veriacimi. Amen.