Zdroj: Slovenský rozhlas
Jozef Dúc, farár
Milé deti, milá mládež, drahí bratia a sestry, milí rozhlasoví poslucháči,
veľakrát sa stretávame s tým, že človek si dáva otázku: Čo mám robiť? A hľadá rôzne odpovede na rôzne situácie, do ktorých sa dostane - ako má zareagovať, čo bude správne. Veľakrát sa pýta na to, čo povedia tí druhí a čo hovorí na to zákon, čo hovorí na to cirkev, a takto chce nájsť správnu odpoveď na svoje konanie. Vieme, že človek, ktorý je múdry a keď sap ýta, má veľa otázok, chce nájsť na ne odpoveď. K tomuto sme pozvaní aj my.
Aj v dnešnom Evanjeliu prichádza za Ježišom znalec zákon. Mohli by sme povedať, že to bol profesor, vzdelaný, vážený človek, ktorý veľmi dobre poznal zákon, to, čo má robiť, a prichádza za Ježišom ako za tým, ktorému dáva otázku práve preto, aby ho pokúšal, aby ho dokázal zneistiť, aby mu ukázal práve to, čo veľakrát hovorí, že tomu nerozumie a takto chce nájsť odpoveď. A Ježiš vedel dobre, keď videl do srdca tohto človeka, o čo mu ide. A preto začína tým, čo veľmi dobre poznal. Čo čítaš v zákone? On mu odpovedá: "Milovať budeš Boha svojho z celej svojej duše, z celého srdca, zo svojich síl a zo svojej mysle a blížneho ako seba samého." Ježiš mu povedal: "Rob toto a budeš žiť." Ale on pokračuje ďalej. Vidí, že tento zákonník má dobrý úmysel, že nie je až taký striktný práve v tom, že by nevedel nájsť práve pohľad toho, že Ježiš veľakrát išiel nad zákon. Vedel dobre, že nedodržiaval sobotu, uzdravoval vtedy ľudí, jeho učeníci jedli neumytými rukami a nedodržiavali všetky židovské predpisy a zákony, ktoré ich viazali. A len preto, lebo chcel ukázať, čo je nad zákon. A použil veľmi krásny príbeh o tom, ako ľudia prechádzali okolo človeka, ktorý potreboval pomoc, bol v núdzi, trpiaci. A nakoniec mu pomáha Samaritán. Ten, ktorý nebol z vyvoleného národa, ten, ktorý nepoznal Boží zákon a prejavuje mu túto priazeň a lásku. Tu vidíme práve na tom, že Ježiš chce poukázať na to, kto je blížny, kto je ten, kto ukázal lásku človeku? On povedal - milosrdný Samaritán. Povedal mu: "Choď a rob aj ty podobne."
Každý z nás v živote chceme byť veľký, každý z nás chceme niečo znamenať a sme k tomuto pozvaní. Ježiš chcel poukázať, že bez Boha život nie je možný, lebo Boh je darca života, darca lásky, ten, ktorý chce, aby sme aj my pochopili, že nás vedie k tomu, aby sme pochopili, že sme stvorení pre lásku, z lásky, aby sme túto lásku prijali. Prečo je dôležité, aby sme túto lásku k Bohu zažívali vo svojom živote, aby sme mali vedomie, že sme milovaní, že sme v Božích očiach drahocenní, potrební, že máme veľkú cenu? V Ježišovi Kristovi to máme potvrdené. Ježiš nám ukázal, čo je prejavovať milosrdnú lásku, čo je skláňať sa k chudobným, trpiacim, núdznym. Ježiš poukazuje: veľkosť človeka je práve v tom, do akej miery sme schopní prejaviť lásku núdznemu, trpiacemu, tomu, kto potrebuje našu pomoc. A to je úžasné práve v tom, že v tomto môžeme byť všetci veľkí. K tomuto sme pozvaní. V tom môžeme byť nádherní. Tu nie sme ničím obmedzení. Len tým, že sme schopní sa skloniť a poslúžiť. To je veľkosť človeka - v jeho láske, v jeho súcite, v jeho pozornosti. K tomuto sme pozvaní. Tomu nás Ježiš učí: "Choď a rob aj ty tak a budeš žiť." Každý z nás chce žiť. Ježiš hovorí o živote v láske, keď sme schopní sa obetovať, keď sme schopní byť citliví na potreby druhých ľudí. Vtedy darujeme život, vtedy žijeme. Boh nechce, aby sme tu len nejako živorili, prežili svoj život ako nejaké zvieratká, ktoré si tu budú predierať cestu cez nejakú húštinu, aby si život zachránili. Ale on chce, aby sme kvitli, aby sme boli krásnymi ľuďmi, aby Boží život, ktorý do nás vložil, sa rozvinul v plnej miere, a to je práve v láske. A Ježiš nás tomu učí. Ježiš nás robí citlivými. Práve priateľstvo s Ním, že sa nás Ježiš zmocňuje, že sa s Ním stretáme, že nás učí a vychováva, tým môžem zažívať Jeho lásku, a potom sme túto lásku schopní prejaviť aj druhým.
Ježiš od nás nič nežiada, to, čoho by sme neboli schopní. On nám hovorí o tom - drahý brat, drahá sestra, ty si schopný urobiť veľa pekného a dobrého, veľa krásneho. Toto je práve stretnutie s Ježišom, kde mi hovorí o tom, že môžem urobiť tento svet krajší, ľudskejší, radostnejší. A preto používa veľa príkladov, kde môžeme vedieť, čo je to láska. Každý rozumie, keď sa k niekomu skloníme, keď mu podáme ruku, keď mu povieme dobré slovo, keď mu pomôžeme. Toto je práve to, čo je nad zákon. Ako to povedal sv. Augustín: Miluj a rob čo chceš. Čo to znamená milovať a veriť? To je to, že sa cítim bezpečne pri tých druhých ľuďoch, viem, že tí druhí ľudia mi neublížia, ale budú mi chcieť pomôcť, že chcú práve život v láske prežívať podľa príkladu Ježiša Krista. Utrpenie v živote každého z nás je citeľné. Každý z nás už bol niekedy chorý, odkázaný na pomoc druhých ľudí. Vtedy sme cítili, aké je úžasné, keď Boh pošle nejakého milosrdného Samaritána v nejakej osobe, ktorý nám poslúži, prejaví svoju pozornosť. Aj utrpenie a bolesť majú svoje miesto, aj keď v živote nerozumieme týmto veciam. Boh, keď to dopustí, je to vždy práve preto, aby sme aj my mohli prejaviť veľa ľudskosti, pozornosti a lásky. Každé utrpenie, choroba, ktorá je v našej rodine, to je volanie po láske, to je maják, ktorý svieti, aby sa rodina zomkla, aby rodina bola spolu, aby spolu cítila. A vtedy my ideme pomáhať niekomu, kto má ťažkosť, utrpenie, bolesť a zrazu zistíme, že aj chorí, odkázaní na našu pomoc, pomáhajú nám. Aj oni nám pomáhajú, aj oni nás vychovávajú. Keď som ako bohoslovec chodil do Detskej fakultnej nemocnice na Kramáre, bolo tam veľa postihnutých detí, odkázaných na pomoc. Keď sme robili Mikuláša pre ne, prechádzali sme po všetkých oddeleniach. Najťažšie oddelenie bolo onkológia, kde boli malé detičky, s vyholenými hlavami, s krížikami na čele, kde im robili rôzne ožiare a terapie. Pýtal som sa: "Bože, prečo neurobíš niečo pre tie deti? Prečo ich neuzdravíš? Prečo im jednoducho neprejavíš takú priazeň a lásku?" A bol som plný takých otázok - na čo je toto dobré, prečo je toľko utrpenia a bolesti a hľadal som odpoveď. Bol tam jeden chlapec, za ktorým chodila matka a prežívala túžbu, aby sa uzdravil. Chlapec však zomrel. Keď som sa neskôr s matkou stretou, rozprávali sme sa. Bolo jej to veľmi ľúto, ale povedali mi toto: "Naše manželstvo predtým, ako náš chlapec ochorel na onkologické ochorenie, bolo pred rozpadom. Už to bola len otázka času, kedy sa rozvedieme a povieme deťom, že ocko odchádza z našej rodiny. Práve tá choroba nás spojila. Ja som začala chodiť do nemocnice, potom aj môj manžel, začali sme sa rozprávať. Toto utrpenie a bolesť nás natoľko spojili, že síce nás chlapec zomrel, Boh si ho zobral k sebe, ale znova sa narodila v našej rodine láska. Znova sme zistili, aký sme drahý jeden pre druhého, ako jeden druhého potrebujeme. Síce náš chlapček zomrel, ale zachránil môjho manžela pre mňa a ocka pre svoje deti."
Nie vždy rozumieme utrpeniu, bolesti, chorobe, ale vždy je to pre nás, aby sme sa niekde nestratili, aby sme nezabudli, na čo sme stvorení a prečo sme stvorení, aby sme pochopili, že Ježiš nás učí. Ježiš je ten, ktorý prišiel, aby sme život prežívali v plnosti a hojnosti. On nikde nenapísal ani nepovedal, že nebude v našom živote utrpenie, ťažkosť, choroba, trápenie, problémy a bolesti. Ale povedala, že nám dá riešenie, že bude s nami, že nám dá vedomie jeho prítomnosti, svoju lásku, silu, pokoj, aby sme toto dokázali znášať a prežívať. Určite väčšina z vás, ktorí ste prežili utrpenie, bolesť, možno ste vtedy tomu nerozumeli, ale odstupom času ste zistili, že utrpenie, choroba, ťažkosť, úraz, bolesť boli v živote na niečo dobré, že nás uchránili možno od väčšieho nešťastia, trápenia, väčšej bolesti. Nakoniec človek po určitom čase za to aj poďakuje. Povie: Bože, ďakujem ti, že si to na nás dopustil, lebo inak neviem, ako by som dopadol. Boh vidí tieto všetky veci z inej perspektívy ako my. Ale k čomu nás pozýva? Aby sme boli tí, ktorí dokážeme utrpenie zmierniť, ktorí dokážeme utrpenie niekomu uľahčiť. My neodstránime všetky utrpenia a bolesti na celom svete, ale môžeme byť tí, ktorí utrpenie zmiernime, tí, ktorí utrpenie zastavíme, budeme ho trpezlivo znášať a tým budeme premieňať aj ľudí okolo seba. K tomuto sme pozvaní a v tomto môžeme byť veľkí všetci. Každý chceme niečo znamenať, Boh to do nás vložil. Ale on chce, aby sme znamenali v prvom rade v živote to, že sme Božími deťmi, že máme Boha na nebi, ktorého poznáme, tohto Otca, že poznáme Ježiša, nášho priateľa, Spasiteľa, toho, ktorý chce, aby sme všetkému dali zmysel. Každému zákonu, cirkevnému predpisu môžeme dať zmysel len vtedy, keď rieka je napojená na prameň. Len vtedy tečie. Len náš život má zmysel vtedy, keď je napojený na Ježiša Krista. Vtedy dávame zmysel všetkým zákonom, nariadeniam, keď vychádzajú z hlbokého poznania a lásky Ježiša Krista. A vtedy sme schopní prijať túto výzvu Ježiša, ktorú nám povedal: "Choď a rob aj ty podobne."
To je výzva. My nemôžeme byť len tí, ktorí sa nečinne prizeráme, len rozprávame. Ľudia by vedeli rozprávať o utrpeniach, bolestiach, trápeniach, ťažkostiach. Ale Ježiš od nás očakáva konkrétny skutok, konkrétny prejav lásky, ktorému ľudia rozumejú. Máme nedeľu pred sebou. Môžeme ju prežiť rôznym spôsobom. Ale aj tak, že sa staneme aj my milosrdnými samaritánmi. Možno niekoho, u koho sme dávno neboli, navštívime, pôjdeme niekde do nemocnice, k niekomu, kto je sám, opustený. Uvidíte sami, keď spravíte túto návštevu a budete prítomní pri tom človeku, zistíte, že aj tento človek my pomáha. Koľko ľudí je bez nádeje, smutných, bez toho, že nemajú chuť žiť, že hľadajú odpovedať na to, ako život zmysluplne prežiť? A odpoveď je tá, kde Ježiš hovorí - choď a začni sa o niekoho starať. Choď a prejav niekomu lásku. A budeš plný lásky, plný života, plný radosti. Naša viera rastie práve tým, že ju odovzdávam. Moja láska rastie len vtedy, keď ju prejavujem. K tomuto sme pozvaní. Tomu nás Ježiš učí. Náš život ako kresťanov, tých, ktorí poznáme Ježiša, nie je len o tom, aby sme len získavali, aby sme zo všetkého niečo mali, ale je o tom, že my darujeme, niečo rozdáme, lásku prejavíme, odpustíme. Vtedy Boží život, ktorý Boh do nás vložil, sa v plnej miere v nás rozvinieme. Vtedy zažijeme, čo je to mať v srdci Ježiša, ktorý sa zmocňuje mojich slov, mojich myšlienok, mojich citov, mojich skutkov. To je práve to, že Ježiš používa nás. My sme jeho ruky, nohy, ústa. Ježiš nás posiela a pri tých stretnutiach, kde môžeme prejaviť lásku, ľudia môžu spoznať, aký je náš Boh dobrý, aký je láskavý, pozorný. A môžu sa opýtať: Kde ste sa toto naučili? Kto vás tak vychoval? My môžeme povedať: To Ježiš, náš priateľ, nás učí, čo má hodnotu, čo má zmysel, čo je život.
Veľakrát, keď prejavíme priazeň, lásku, potom môžeme začať hovoriť o Ježišovi a ľudia sa budú pýtať: Prečo to robíš? Čo za to budeš mať? Ja sa môžem opýtať: Som ešte schopný niečo nezištne prejaviť? Priazeň, lásku, bez toho, že by som za to niečo dostal? A Ježiš hovorí: Si schopný. Si k tomu povolaný. Ja ťa potrebujem. Ty si potrebný, si dôležitý. Vidíme sami, koľko krásnych príkladov aj na Slovensku máme, že tí ľudia, ktorí sa dajú k dispozícii Ježišovi, aké úžasné diela dokážu robiť - charitatívne, starosť o bezdomovcov, navštevujú ľudí na lôžkach, zmierňujú bolesti. Máme dostatok ľudí, ktorí sú skutočne krásni, ktorí chcú niečo pekné urobiť, ktorí chcú ešte lásku prejaviť. Boh je dobrý, veľký a k tomuto každého z nás pozýva.
Drahý brat, drahá sestra, aj my prijmime túto výzvu, ktorú Ježiš povedal: "Choď a rob aj ty podobne." To, čo urobíme, je vedľajšie. Ale ide o to, aby sme to urobili s láskou. Môže to byť maličkosť, ale určite to nebude pre toho človeka maličkosť, keď mu prejavíme lásku. Bude to veľkosť, lebo vtedy sme tam vložení my. Matka Tereza povedala jednu veľmi peknú vec: Ľudia zabudnú, čo ste im povedali. Ľudia zabudnú, čo ste pre nich urobili. Ale nikdy nezabudnú, ako sa pri vás cítili." A ja vám prajem, aby ľudia, ktorí sa dnes s vami stretnú, sa cítili pri vás príjemne. Aby cítili, že Ježiš je vo vašom živote prítomní. Aby aj oni mohli povedať, aký Boh je dobrý v živote kresťanov, ktorí milujú Ježiša. Amen.