Zdroj: Slovenský rozhlas
Mons. Marián Gavenda, hovorca KBS, náboženské vysielanie
Trafiť do Božieho kráľovstva. Viete, čo to znamená? V našom kňazskom slovníku úspešne končiť kázeň. Lebo tá klasická kázeň sa mala končiť aby sme sa raz v nebeskom kráľovstve zišli. Keď kňaz nevedel akosi skončiť, povedalo sa: Nevie trafiť do Božieho kráľovstva. Takýto postreh vyjadruje jednu pravdu, ktorá je, žiaľ, veľmi zradná. Totiž vyjadruje to, čo máme v krvi že Božie kráľovstvo začína po poslednom súde alebo po našom osobnom súde, keď tí, ktorí budú uznaní za hodných, vstúpia do nebeského kráľovstva. My žijeme teraz tu na zemi so všetkými biedami, ale potom raz vstúpime do Božieho kráľovstva. Je to pravda, ale len napoly. Božie kráľovstvo je veľká dejinná udalosť. Začína už stvorením človeka, potom pokračuje cez prípravné obdobie Starého zákona. A Ježiš začal hlásať kráľovstvo. Hneď po krste v Jordáne išiel na púšť, potom vystúpil a hlásal Božie kráľovstvo. Aj učeníkov, najskôr dvojice, a potom aj pred Nanebovstúpením posiela, aby hlásali blahozvesť o kráľovstve. Sám Pán Ježiš, aby priblížil, o čo ide, použil mnoho podobenstiev. Práve preto, aby každé z nich vystihlo inú črtu. Ale až keď ich spojíme, vytvorí sa nám akoby obraz z mozaiky, vyjadrujúci, čo Ježiš myslel o Božom kráľovstve. Je pravda, že on sám hovorí o ňom ako o budúcom naplnení vekov príde ku mne do môjho kráľovstva, ešte dnes budeš so mnou v raji. Zároveň hovorí: Božie kráľovstvo je už tu. Božie kráľovstvo je medzi vami. Dokonca hovorí: Božie kráľovstvo je vo vás. Keď sa konciloví otcovia na II. vatikánskom koncile pýtali ako základnú otázku Čo je Cirkev? aby potom mohli odpovedať na druhú Na čo je Cirkev v dnešnom svete?, zozberali všetky obrazy o Božom kráľovstve, ako sa jednotlivé vzťahujú na Cirkev. Z toho po dlhých diskusiách rástla základná schéma o Cirkvi, ktorá o nej hovorí ako o Božom ľude, teda o niečom usporiadanom, zároveň ako o tajomnom Kristovom tele. Tieto dva aspekty prevládajú.
Dnes máme pred sebou dve podobenstvá. Pán Ježiš povedal i iné napríklad o sieti preplnenej rybami, ktoré sú aj dobré aj zlé, vytiahnu ich naraz, ale celá sieť je kráľovstvo. Až nakoniec sa bude triediť. Tým chcel povedať, že kým sme na zemi, sme nielen jedni dobrí a druhí zlí, ale my sami sme aj dobrí, aj zlí. Božie kráľovstvo pripodobňuje k poľu. Je ako obilné pole, kde rastie aj pšenica, aj kúkoľ. Tam vyjadruje viac pozemský aspekt, kde už Božie kráľovstvo prichádza, ale niektorí sa mu otvoria viac, niektorí menej. Je to proces. Niektorí ho prijali a postupne ho strácajú – pšenica sa stáva kúkoľom, alebo naopak. Je to všetko v pohybe. Týmito dvomi podobenstvami, ktoré sa na seba dosť podobajú, jednak pšeničné semeno, ktoré je vhodené do pôdy a rastie, a horčičné zrnko. Ale nie je to len zdvojenie podobenstva. Každé z nich chce vyjadriť inú vlastnosť Božieho kráľovstva. Prvé chce hovoriť o vnútornej sile, že zrnko má už v sebe životodarnú silu a stačilo zasiať a ono už rastie samo. Zasa podobenstvo o horčičnom semienku chce vyjadriť, že Božie kráľovstvo, ktoré sa bude postupne rozrastať, vyrastá zo skromných základov. Pán Ježiš nestrhával masy, i keď hovoril aj k zástupom, ale všetko to vložil do 12 učeníkov, 12 rybárov, ktorých posiela do celého sveta to je to horčičné zrnko, ale dokáže vyrásť na veľký strom. Tam už predpovedá, že Cirkev, to Božie kráľovstvo teraz medzi nami na zemi, i keď zo skromných začiatkov, ale vie vyrásť vo veľký strom.
Osobne som v posledných mesiacoch v dvoch konkrétnych obrazoch prežíval to, čo hovoria tieto podobenstvá. Jednak to bolo príroda tohto roku. Bola veľmi dlhá zima a jar sa nechcela prebudiť. Ale keď sa zrazu upravilo počasie, v priebehu niekoľkých týždňov sme mohli vidieť, ako to všetko ožíva aj dobieha zameškané. V prírode je úžasná sila, stačia podmienky, slnko, teplo a všetko rastie. Ono to tam bolo aj predtým, ale nemohlo sa to prejaviť. Tá vnútorná dynamika je podobná aj v Cirkvi. Jedna z podôb, ako je prítomná v Cirkvi, je a bol pre mňa hrob Jána Pavla II. Na prelome apríla, mája som bol v Ríme a povedal som si, že pôjdem trochu skôr na Námestie sv. Petra a zastavím sa pomodliť pri hrobe pápeža. Prišiel som o 8.30 h, čo je na talianske pomery pomerne zavčasu. Námestie prázdne, ale smerom k hrobu veľmi dlhý zástup. Vyzeralo to na hodinu čakania. Nemal som toľko času. 1. mája som si teda privstal, prišiel som už o 7. h a už okolo 7.15 h sa znova začalo námestie zapĺňať ľuďmi. Dostal som sa k hrobu, pomodlil, potom som obďaleč zostal ešte dosť dlho stáť, aby som pozoroval tých, čo prichádzajú. Obrovský zástup. Ľudia stáli 2-3 hodiny, denne 15-25 tisíc ľudí. Celý rok od jeho smrti. Každý deň okolo 15-20 tisíc ľudí prejde okolo hrobu. Pozoroval som ich tváre. Bola to prevažne stredná, mladá generácia, tzv. generácia Jána Pavla II., ako je označovaná. I tváre z celého sveta Afriky, Ázie, zo všetkých kontinentov. Čosi ich tam ťahalo. A určite nie len pamätné miesto. To bolo cítiť v atmosfére. Čo sa modlíme v Kréde Verím v spoločenstvo svätých tá viera, že je tu pochované jeho telo ako pamiatka na osobu, ktorú máme v úcte, ale presahovala tento fakt. Tam bolo živé spojenie s niekým, kto je už u Boha a kto sa za nás prihovára. Kládli tam lístky, odkazy s prosbami, úmyslami. Bolo vidieť, že to zrnko, až keď odumrie, prináša veľkú úrodu. Čím viac odumieral, tým viac úrody prinášal. Keď bol po voľbe mladý 58-ročný, sympatický, plný humoru, vedel komunikovať - mohlo sa to pripísať jeho ľudskej charizme a sympatii. Tu sme mohli pozorovať určitú zákonitosť ktorá je ľudsky ťažko vysvetliteľná čím menej mal vonkajších prejavov a neraz bol tou chorobu až zohavený, opak sympatie, o to viac ľudí priťahoval. A mladých ľudí. Tento človek starnúci čoraz viac, znetvorený chorobou, priťahuje stále väčšie zástupy. Po návšteve Slovenska bol Ján Pavol II. ešte v Švajčiarsku, ktoré celkovo nemá veľmi blízko k Vatikánu a k pápežovi, a hlavne mladá generácia je dosť antiklerikálna. On tam povedal ledva 4-5 slov za celý pobyt a pritiahol asi 30.000 mladých Švajčiarov. Tí, ktorí tam žijú, povedali, že ide o zázrak. To je ilustrácia toho, o čom chcel Ježiš povedať týmito dvomi podobenstvami. Malé semienko, ale vnútorná sila. Cirkev je postavená aj na našej spolupráci. Keby sme mali i veľa obilia, ale nebol by roľník, ktorý ho zaseje do pôdy, neprinieslo by nijakú úrodu. Je tu potrebná aj spolupráca človeka, ale je dôležité si pripomínať, že vzrast, silu dáva iba Boh.
Preto paradoxne na poli apoštolátu, duchovného života často oveľa viac urobia tí, čo sú menej schopní, slabí, unavení, v starobe, než ľudia vo forme. Nie preto, že by tí, ktorí sú schopní a plní života nemohli pre Božie kráľovstvo nič spraviť. To by bolo veľmi nesprávne a veľakrát sa to tak prirovnáva. Vidíme to na sv. Pavlovi. To bol dynamický, vzdelaný človek a keď sa dal plne do služby evanjelia, dosiahol veľké veci. Ale neraz paradoxne práve schopný človek postaví Bohu do cesty svoje schopnosti, nedá ich k dispozícii, robí tak, akoby to záležalo iba na ňom, a tým sa Božie veci nehýbu. Keď je človek už na dne a povie si, že nevládze, a vtedy sa otvorí Bohu, vtedy začína Boh pôsobiť. Samozrejme, úlohy, ktoré sú pred nami a hlavne duchovné zápasy sú tak veľké, že aj najschopnejší človek, keď je zároveň pravdivý, si musí povedať: Ja tu, Bože, so svojimi silami končím, teraz pôsob ty. To veľmi dobre vyjadril sv. Ignác zásadou máme sa usilovať tak, akoby všetko záležalo iba od nás, ale máme sa tak modliť, akoby to záležalo iba od Boha. Musí byť rovnováha. K tej nás vyzýva Pán Ježiš týmto podobenstvom. Týka sa nielen priameho ohlasovania. To podstatné závisí od Boha. V praktickom živote, živote rodín, najmä výchova a najmä v dnešnej dobe, to je vždy lotéria. Vždy sme odkázaní na Božiu pomoc. Aj rodiny a rodičia, ktorí sa snažia maximálne o výchovu svojich detí, ktorí sa zrieknu aj svojho voľna, osobnej pohody, odpočinku, len aby sa venovali deťom, nemôžu mať garanciu, že budú mať dobré deti. Je ešte toľko faktorov, škola, kamaráti, ktorí to môžu pokaziť. Týka sa to vás všetkých, že treba spraviť všetko, čo môžeme, ale vždy si musíme povedať, že ak to Pán Boh neochráni, nepožehná, nezachráni, márna je naša námaha. Takisto druhá široká oblasť sú naše druhá oblasť sú naše vlastné slabosti. Každý má svoje slabé krídlo, protipól dobrých vlastností, kedy sa opakovane pošmykne a dostáva do hriechu. U niekoho je to pýcha, u iného lenivosť, zmyselnosť, nervozita. Mení sa to aj vekom. Ale všetci máme oblasti, kde aj keď sa akokoľvek úprimne snažíme, prídeme vyznať, že to nejde. To sú momenty, kde sa otvárame Božiu pôsobeniu. Neznamená to nerobiť nič. Naša aktivita má znamenať aktívne vytváranie podmienok, aby Boh mohol pôsobiť. Tak ako roľník musí pripraviť pôdu, všetko nachystať, zrno nasiať, ale potom už ponechať na Boha, aby rástlo. Čítal som pekné prirovnanie hovoriace, že najväčšiu škodu pre Božie kráľovstvo nespôsobujú nepriatelia, ale nesprávne horliví kresťania, ktorí by chceli, aby tráva alebo obilie rástli rýchlejšie, a preto ju ťahajú a nasilu chcú, aby rástla. Jediné, čo dosiahnu, utrhnú steblo, a neprinesie nič. Božie rytmy sú iné aj vo výchove, aj v pastoračnom pôsobení. Často máte dojem, že sa aj snažíte, ale výsledok neprichádza. Treba to ponechať na Boha.
Poznal som maturantov z bratislavskej cirkevnej školy. Tí, čo tam učili, hovorili, že to bol postrach školy, aký nezažili predtým ani potom. Neskôr som ich stretal a mnohých aj spovedal ako vysokoškolákov a uvedomoval som si, že ovocie, ktoré sa sialo počas ich stredoškolských štúdií začalo prichádzať, až keď končili vysokú školu. Naozaj sa trochu v živote utriasli a zrazu si začali spomínať, že učitelia mali kus pravdy. Je to siatie doďaleka s dôverou. Učitelia, kňazi, vychovávatelia robia, čo môžu. Ale vzrast treba ponechať na Boha. On má úplne iné meranie času a vstupujú tam faktory, ktoré my nepoznáme, ktoré si on použije. Je to potrebné ponechať na neho.
Podobne aj situácia v Cirkvi znova tu platí to, čo sa vymyká ľudským kalkuláciám, že obroda Cirkvi vždy začína tam, kde je najväčší úpadok. Lokálne i dejinne, keď si pozriete dvetisícročnú históriu. Vždy nejaká nová obrodná vlna sa rodí v období úpadku. To nie je gradácia. Nástup meštiactva a kupeckej triedy v Taliansku, kde sa celá spoločnosť vrhá na bohatstvo, majetok, nová klíma, a do toho vystupuje František a udáva tón, ktorý trvá už stáročia. Jeden človek, malé zrnko, ale vyrastá z toho veľký strom. Je potrebné vyprosovať to. Neprichádza to samé od seba. To, že príde nové prúdenie, nový duch či do farnosti alebo do miestnej Cirkvi u nás na Slovensku, to závisí od Boha. Neraz vidíme – aj sa ľudia daj dohromady, vytvoria štruktúru, aj sa stretajú, ale nie a nie sa pohnúť. Ako keď dávate umelé dýchanie, a vlastný dych nie a nie naskočiť. Treba sa pričiňovať, ale je to Boží dar. Nechať pôsobiť Boha. Keď dochádzajú naše sily, dôverovať. To je krok viery. Keď prichádza slabosť, únava, beznádej, že to nemá význam, treba s vierou pokračovať. Ja nevládzem, ale Boh môže a s ním môžem ísť do toho. Tam sa prejavuje viera. Každý deň je veľa praktických možností, keď my otvoríme priestor, aby napriek našej biede a vďaka nej mohol pôsobiť Boh a aby to Božie kráľovstvo, ktoré je nielen niekde v budúcnosti pred nami, ale aj medzi nami a v nás, skutočne rástlo. Mojím prianím je, aby sa nám cez tento týždeň darilo prijímať chvíle, keď sme slabí a v beznádeji, ako šancu, aby rástlo Božie kráľovstvo. Amen.