Zdroj: Slovenský rozhlas
Dušan Berta, špirituál Kňazského seminára v Bratislave
Milovaní bratia a sestry,
dovoľte mi začať dnešný príhovor slovami, ktoré sú mi zvlášť drahé: Syn môj, nastala tá najkrajšia chvíľa v tvojom živote, kedy môžeš pristúpiť pred Boží oltár ako Kristov kňaz. Tešili sme sa na túto chvíľu, dlhé roky sme sa tešili. A chceme sa teraz všetci poďakovať Pánu Bohu za tú veľkú milosť, ktorú nám dal. Tvoj život nebude ľahký, ale ja viem, že Panna Mária si ťa zobrala pod svoju ochranu a Boh Otec, Syn a Duch Svätý ti budú na tvojej ceste pomáhať. A preto nech ťa žehná Otec, Syn a Duch Svätý. Choď, syn môj, a rozdávaj lásku, ktorej sme ťa učili. Nech tvoje ruky nikdy nie sú prázdne a nech rozdávajú lásku, pretože je veľa ľudí, ktorí ju potrebujú. A nezatváraj oči pred ľudskou biedou, ale si ju všímaj...
Týmito slovami mi pred desiatimi rokmi cez slzami miešaný úsmev dávala pred primičnou sv. omšou svoje rodičovské požehnanie moja matka. Odvtedy som si viackrát prostredníctvom videozáznamu pripomenul túto chvíľu a priznám sa, že zakaždým sa mi do očí tisnú slzy. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že tak ako pre ňu je veľkou Božou milosťou mať syna kňaza, tak pre mňa nie je o nič menším darom mať matku, takú matku, akou je ona. Nie vždy som si to uvedomoval, ale často to práve takto býva veľkosť daru si uvedomujeme až s odstupom času. Takto sa nám postupne dotvára mozaika skutočnej hodnoty ľudí i vecí okolo nás. Šťastný človek, ktorý sa za to všetko stihne patrične poďakovať, kým je ešte čas.
Čo všetko sa vynorí v spomienkach na tých, ktorých máme radi, a ktorí majú či mali radi nás? Niekedy sú to drobnosti, inokedy veci príliš veľké na to, aby na ne človek zabudol. Zaujímavé však je, že mnohé z toho, čo sme prežili s druhými, je pre nás takým objavom, až sa natíska otázka: prečo som si to nevšimol skôr?
Odpovedí na túto otázku snáď môže byť viac, ale jednou z najvážnejších je istotne skutočnosť, že nám v tak veľkej miere chýba akýsi zmysel pre nie samozrejmosť. Tam totiž, kde berieme veci príliš samozrejme, alebo ich vidíme len v akomsi biedne zúženom pohľade, v ktorom nie sme schopní zachytiť širšie súvislosti, zostáva v našom živote veľa neprečítaného. Nezriedka ide o nesmierne dôležité obsahy, ktoré sú schopné dotknúť sa srdca a zmeniť ho. Našťastie sú tu spomienky a životné okolnosti, ktoré nám osvetľujú to nepovšimnuté a sú pre nás zdrojom útechy, odvahy i nových inšpirácií.
Ako kňaz som už viackrát zažil niečo zo slov mojej mamy pri primíciách: Tvoj život nebude ľahký. A tu nemám na mysli len tie chvíle, kedy som niečím trpel ja sám (niekedy máme pocit, že to je ten najväčší kríž). Avšak najťažšími chvíľami sú asi tie, kde vidíte trpieť blízkeho človeka a nedokážete mu pomôcť. Alebo lepšie povedané, viete, že svojím utrpením jednoducho musí prejsť a vy mu ho nedokážete zmierniť. Všetko, čo pre to robíte sa zdá slabé a neúčinné. Chce to obyčajne veľkú silu osobnosti, založenú na pevnej viere, aby to človeka nezlomilo. Nie vždy však v sebe nachádzame tieto kvality. Často som s tým bojoval a často som nevedel, ako sa k tomu postaviť. A tu mi raz pomohla jedna spomienka, pri ktorej veľkú úlohu zohrávali moji rodičia, najmä moja matka. Bola to spomienka, v ktorej som objavil úplne nové súvislosti.
Pred nejakým časom som sa v duchu vrátil k obdobiu mojich stredoškolských štúdií, predovšetkým k jeho prvému roku, ktorý bol pre mňa nesmierne ťažký. Bolo to vlastne prvýkrát, čo som kvôli bývaniu na internáte musel byť svojím spôsobom odlúčený od svojej rodiny. A tu som si uvedomil, ako veľmi mi chýbajú. Prepadol ma smútok, ktorý neskôr prerástol až do akéhosi existenciálneho strachu zo smrti. Bolo iste zvláštne uvedomiť si, že raz aj môj život skončí, no oveľa viac ma trápila myšlienka na smrť mojich blízkych. Možno to vyvolá úsmev, ale útechu som hľadal v teoretickom výpočte rokov, v ktorých sa ešte môžem tešiť z ich prítomnosti. A aby toho bolo viac, prepočítaval som to na mesiace, týždne, dni, hodiny... Bola to však slabá útecha, ktorá nedokázala vyhnať zo mňa smútok a strach. Preto, okrem toho, že som na svoju rodinu neustále myslel, pripomínal som si domov aj tým, že som si kreslil do zošita náš dom z každej strany a snažil som sa nevynechať žiaden detail. Napokon som aj písomne zhrnul svoje pocity nešťastia a spolu s kresbami som ich poslal domov.
Po 21 rokoch som odrazu zatúžil opäť nazrieť do tejto zvláštnej pošty, pretože som chcel trochu viac porozumieť niektorým veciam vo svojom živote. Vedel som, že mama má tento vysvetľujúci materiál odložený, a tak som si ho vyžiadal. Čítajúc riadok po riadku bol som zhrozený z toľkej bolesti, ktorá sa vtedy zmestila na papier. A tu mi napadlo: Čo asi prežívala tá moja mama, keď od svojho dieťaťa dostala takýto list? Aké pre ňu muselo byť ťažké vedomie, že jej dieťa trpí? Čo jej pomohlo k tomu, že to tak odvážne a hrdinsky niesla, a že to vôbec prijala? Viem, že som vtedy dosť našim zazlieval, že neurobili to, o čo som ich prosil aby ma z internátu zobrali a dovolili mi dochádzať do školy každý deň. Mal som pocit, že ma nechápu a nemajú radi. Vyčítal som im, že sú necitliví k môjmu utrpeniu. A prirodzene, svoje si odniesol aj Boh. Dnes viem, že všetko bolo inak, len som to nevidel. Mal som pred očami iba seba a svoje nešťastie. Nevnímal som, že oveľa viac trpia tí, ktorí mi boli a sú tak drahí. Práve preto dnes, keď si uvedomujem cenu ich lásky a viery, zo srdca im ďakujem za všetko utrpenie, ktoré na seba vzali, aby si zachovali múdrosť srdca.
Je to len jeden z mnohých príkladov, ako dokáže byť človek zahľadenosťou do seba slepý ku všetkému, čo je naokolo, a ako nedokáže rozpoznať veľkosť darov, ktorými je zahŕňaný a hodnotu lásky, ktorou je milovaný. Vážme si poklady, ktoré sú tu dnes. Zajtra tu už byť nemusia. Nepozerajme okolo seba pohľadom samozrejmosti, lebo vymažeme z vlastného života krásu, ktorá je ovocím lásky. Tej lásky, po ktorej tak veľmi túžime. Jediný problém je len v tom, že často má na sebe príliš všedné šaty. Nasledujúci príbeh to ilustruje spôsobom, ktorý nepotrebuje komentár:
Otec sa vracia z práce a vidí, ako jeho tri deti sedia pred domom, stále sú v pyžamách a hrajú sa v blate medzi prázdnymi krabičkami od číny, ktoré sú rozhádzané po celej záhrade. Dvere od manželkinho auta sú otvorené, rovnako ako dvere do domu a nikde nie je ani stopa po psovi.
Muž vošiel do domu a uvidel ešte väčší neporiadok. Lampa bola prevrátená, behúň skrčený pod stenou. Uprostred izby bol nahlas pustený televízor na programe s kreslenými rozprávkami a jedáleň bola zahádzaná hračkami a rôznym obsahom šatníka. V kuchyni to nevyzeralo lepšie. V drese stála hromada riadu, zbytky raňajok rozhádzané po stole, chladnička bola otvorená, krmivo pre psa bolo vysypané na podlahe, rozbitý pohár ležal pod stolom a pri zadných dverách bola utlačená hromádka piesku. Muž rýchlo vybehol po schodoch, stúpajúc na ďalšie hračky a rozhádzané šaty. Ale nepozeral na to, len hľadal svoju manželku. Bál sa, že je chorá, alebo sa jej niečo vážne stalo. Videl ako dverami od kúpeľne presakuje voda. Nakukol tam a uvidel mokré uteráky na podlahe, rozliate mydlo a ďalšie rozhádzané hračky. Kilometre toaletného papiera sa vinuli medzi tým všetkým a zrkadlo i steny boli pomaľované zubnou pastou. Rýchlo sa otočil a ponáhľal sa do spálne, kde našiel svoju manželku, ležiacu v posteli a čítajúcu knihu. Pozrela sa na neho, usmiala sa a spýtala sa, ako sa mal celý deň. Pozrel na ňu nedôverčivo a spýtal sa: Čo sa to tu dnes stalo?
Usmiala sa znova a odpovedala: Pamätáš sa, drahý, že každý deň, keď sa vraciaš z práce, pýtaš sa ma: Čo si doparoma robila dnes celý deň!?
- Áno, odpovedal muž neisto.
- Tak dnes ... som to neurobila!
Prajem Vám všetkým, bratia a sestry, milí rozhlasoví poslucháči, otvorené oči pre každé, aj to najjednoduchšie vyjadrenie či gesto lásky, ktorou sme Bohom a ľuďmi milovaní. Istota lásky vytvára pocit domova a to človeka robí schopným byť pre druhých tiež dobrým hostiteľom. Amen.