Zdroj: Slovenský rozhlas
Mons. František Rábek, vojenský ordinár
Drahí bratia a sestry!
Počas mojej kňazskej služby som mnohokrát viedol pohrebné obrady a odprevádzal zosnulých k hrobu. Pri tom sa často vyskytovali podobné výjavy, o akých sme počuli v dnešnom čítaní zo Starého zákona i v evanjeliu: bolestné otázky pozostalých: Prečo?! Pocit krivdy zo strany Boha, ktorý dopustil takýto drastický zásah do života dieťaťa, mladého a potrebného človeka a tým aj bolestný zásah do života rodičov, manžela či manželky, detí... Alebo to boli prejavy tichej, bezmocnej bolesti.
Uvedomoval som si, že tam reprezentujem, sprítomňujem samého Ježiša Krista. A pýtal som sa sám seba, prečo aj teraz neurobí zázrak ako vtedy, keď vzkriesil naimského mládenca, Jairovu dcéru...Po jednom takomto pohrebe, keď som prechádzal cintorínom a uvažoval nad touto problematikou, som sa zamyslel nad tým, že napokon ani sám Ježiš neušetril podobnej bolesti svoju vlastnú matku. Aj ona bola vdovou, aj ona stála s bolesťou pod krížom, na ktorom On zomieral. Aj ona ho musela držať mŕtveho v náručí a vidieť, ako sa nad Jeho hrobom privalil ťažký kameň. Ježiš Kristus chcel, aby Jeho matka prežila tieto ťažké chvíle s vierou, že jej Syn aj takto plní vôľu nebeského Otca a s nádejou, že aj napriek takémuto zdrvujúcemu koncu Boh svojou mocou splní na jej Synovi to, čo sľúbil.
V tej dobe bola vdova, ktorej zomrel jediný syn obrazom opustenosti a bezmocnosti. Ježiš nezostupuje z kríža, aby ušetril svoju matku utrpenia, ale predsa ju nenecháva opustenú. Zveruje ju apoštolovi Jánovi: Žena, hľa tvoj syn, Hľa, tvoja matka!.
Túžba po živote našich blízkych, najmä detí a mladých ľudí, je prejavom našej lásky k nim, ale i toho, že sú súčasťou nášho života a sú nám oporou i nádejou. Je správne, že naša láska k nim nás vedie k tomu, aby sme robili všetko možné pre záchranu ich života: hľadáme pomoc lekárov, prosíme o záchranu Pána Boha, modlíme sa a prosíme o modlitby aj druhých.
I keď Kristus nevzkriesi obyčajne našich zomrelých na počkanie, predsa však mnohokrát zastavuje ich cestu k smrti ako zastavil pohrebný sprievod v Naime a vracia nám našich drahých, ktorí už nastúpili cestu k hrobu živých a zdravých. Nedávno mi jeden otec so slzami radosti hovoril o uzdravení svojho syna, ktorý mal nádorové ochorenie: to je zázrak, to je zázrak!
A v Lurdoch, ale i na mnohých iných miestach môžeme vidieť tisícky ďakovných tabuliek za vypočuté prosby za uzdravenie svoje či blízkych, ktorým Pán Boh odpovedal na prosby, ktoré mu ľudia predkladali či už priamo alebo na príhovor Panny Márie alebo svätých.
No, predsa, realita pozemského života je taká, že sa končí smrťou a niekedy i predčasnou smrťou. Zvlášť bolestný je pohreb dieťaťa či mladého človeka. Ak sa niečo také stane, ak napriek úsiliu medicíny, napriek našim modlitbám niekto z našich drahých zomrie, ako to máme chápať? Ako prejav Božej bezmocnosti, alebo Boží trest tak vnímala smrť svojho synčeka matka z prvého čítania, keď povedala Eliášovi: Prišiel si mi pripomenúť moju neprávosť a usmrtiť môjho syna?! Máme sa ponoriť do beznádejného smútku alebo zatrpknúť na Boha i na svet?
Ježiš Kristus, Boží Syn, sa však sám nevyhol utrpeniu, smrti a pochovaniu, aby nám svojím zmŕtvychvstaním otvoril perspektívu vzkriesenia aj nášho tela, perspektívu večného života v dome nebeského Otca. Cieľom Jeho pôsobenia nebolo za každú cenu odstrániť všetko utrpenie na tomto svete, ale vniesť do všetkých situácií nášho života tak do radostných ako i bolestných Božiu blízkosť, Božiu lásku. Krásne to vyjadril, keď povedal: Moje ovce počúvajú na môj hlas a idú za mnou. Ja im dávam večný život a nikdy nezahynú, lebo Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky. (Jn 10, 27-29).
Je preto veľmi dôležité pre nás i pre našich blízkych, pre každého človeka, aby sme prijali za spoločníka na našich životných cestách Ježiša Krista, aby sme počúvali, čo nám hovorí a podľa toho aj konali. Milí rodičia, zverte do Jeho božských rúk svoje deti hneď na začiatku ich života tým, že im sprostredkujete milosť krstu. Dbajte však i na to, aby s postupom veku vaše deti poznávali Ježiša Krista, aby sa učili žiť podľa Jeho príkladu i slova v spoločenstve Cirkvi, aby Kristus mohol byť prítomný v nich, aby mali svoju ruku vždy v Jeho všemohúcej ruke. Potom sa nemusíme báť o ne a máme dôvod k nádeji, aj keby sa ich život predčasne tu na zemi skončil. V tomto období sa v našich farnostiach uskutočňujú slávnosti prvého svätého prijímania detí. Nemali by sme ich chápať iba povrchne ako spoločenskú udalosť a vonkajšiu parádu. Treba si uvedomovať hlboký význam toho, že Ježiš Kristus, vzkriesený Pán sa darúva s celou svojou láskou, ktorú potvrdil na kríži, vášmu dieťaťu. Darúva sa mu ako Chlieb večného života, ako záruka vzkriesenia: Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. (Jn 6, 54). Akým dôvodom k nádeji pre rodiča má byť takéto stretnutie Ježiša Krista s jeho dieťaťom?! Je len samozrejmé, že toto stretnutie s Kristom nesmie zostať záležitosťou raného detstva, ale je treba pomáhať deťom a mládeži, aby často a s čistým srdcom prijímali Ježiša Krista. Privádzať mladých ľudí k takémuto živému vzťahu ku Kristovi však môžeme iba vtedy, ak my sami ako dospelí kresťania poskytujeme mladým hodnoverný príklad života v zhode s evanjeliom, ak je pre nás účasť na svätej omši a svätom prijímaní stredobodom nedele, ak je pre nás Boh a Jeho pravda a láska najpevnejším dôvodom našej nádeje.
Mnoho mladých ľudí sa pustilo tejto všemohúcej ruky Dobrého Pastiera a idú za inými hlasmi a ponukami. Kam však môže vyústiť takáto cesta? Veriaci rodič si to uvedomuje a vnútorne tým trpí podobne, ako keby kráčal za rakvou svojho dieťaťa. Vie, že cesta bez Boha je cesta, ktorá vedie k smrti, k večnej smrti. Avšak, napriek smútku a obave, sa nesmieme vzdávať nádeje. Kristus, ktorý vzkriesil mŕtvych, môže aj duchovne vzkriesiť, môže otvoriť oči duše, darovať pevnú vieru. Dokazuje to príklad sv. Pavla ako sme počuli z jeho úst v dnešnom II. čítaní s akou vďačnosťou hovorí o svojom obrátení! Dokazujú to mnohí ďalší, ktorým rodičia, blízki, ktorým Cirkev vyprosila milosť obrátenia. Nesmieme sa preto vzdávať nádeje, ani čo sa týka našej mládeže. Je však potrebné, aby sme vieru, ktorú im želáme a vyprosujeme, sami úprimne žili.
II. vatikánsky koncil v súvislosti s dramatickou situáciou sveta napísal: Budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo budú vedieť vnuknúť nasledujúcim pokoleniam pohnútky života a nádeje(GS 31).
Buďme, bratia a sestry, nositeľmi a svedkami tejto nádeje, ktorej základom je Božia láska k človeku, ktorá sa naplno zjavila v Ježišovi Kristovi a ktorá je prítomná v Cirkvi. Toto presvedčivé svedectvo potrebujú zvlášť naše deti a naša mládež, aby našli cestu k Tomu, ktorý prišiel preto, aby sme mali život a mali sme ho v hojnosti.