Zdroj: Slovenský rozhlas
ThDr. Jozef Haľko, rímskokatolícky kňaz
Drahí bratia a sestry tu v chráme i pri rozhlasových prijímačoch!
Výjav premenenia Pána, ktorý sme práve prečítali, dáva priestor pre rôzne úvahy. Mohli by sme hovoriť o tom, že je zaujímavé, že miesto, kde sa odohralo premenenie Pána, bolo kedysi dávno staré pohanské kultové miesto. Mohli by sme uvažovať o tom, že to bola podľa niektorých informácií vojenská základňa. Mohli by sme hovoriť aj o tom, že podľa správ zo 4. storočia viedlo na vrch Tábor, na vrch Premenenia Pána 4000 schodov, pretože to bolo vyhľadávané pútnické miesto. Spoločným menovateľom úvah takéhoto typu však je, že by sme nimi to, čo sme práve prečítali, vysunuli a zatlačili do dejín, do minulosti. Že by sme o tom uvažovali ako o síce kurióznej, zaujímavej dejinnej, ale pritom nezáväznej skutočnosti. Lenže my sme na konci tohto evanjelia, tak ako to robíme na konci každého evanjelia, povedali krátku vetu, ktorá na to všetko vrhá úplne nové svetlo. Povedali sme, že sme „počuli slovo Pánovo“. A slovo Pánovo má tú zvláštnu vlastnosť, že je aktuálne vždy. Že nás nechce upriamovať na to, čo bolo kedysi a čo sa týka iných, minulých generácií. Slovo Pánovo je typické tým, že je naliehavé a chce nám povedať niečo tu a teraz. Premenenie Pána, zážitok 3 apoštolov. Všetko, čo sa tam stalo, je čosi, čo my v našom každodennom živote, my, ktorí žijeme v pohnutej modernej dobe, dostávame šancu načrieť hlbšie. Prečo ste sem prišli? Prečo sme tu? Preto, aby sme stretli Ježiša. Preto, aby sme aj my zažili premenenie Pána. Mohli ste robiť milión iných vecí. A vy ste sa rozhodli slobodne, dobrovoľne, bez nátlaku, že chcete prísť do Božieho chrámu, že chcete rozjímať nad Božím slovom, že aj vy chcete zažiť premenenie Pána. Prišli ste sem tak, ako apoštoli vyšli do samoty, aby nahliadli do Božieho tajomstva. Takže nie dejiny, nie čisto historická reminiscencia, nie nejaké nezáväzné kuriozity, ale neliehavé slovo Pánovo, ktoré hovorí čítaj tento úryvok, ktorý ti má čo povedať dnes, tu a teraz, v tvojom konkrétnom životnom kontexte. Totiž, ten výjav, scéna premenenia Pána, výstup na horu a zostúpenie z nej vo svojej najhlbšej logike vyjadruje základné rozmery nášho duchovného života. Keď sa utiahneme k modlitbe, keď zoberieme do ruky Písmo, keď rozjímame, keď strelnými modlitbami prosíme Pána, aby nám v každodenných konkrétnych situáciách pomohol, keď prídeme na sv. omšu, keď kľakáme pred bohostánkom, vo svojej podstate vychádzame na vrch, aby sme stretli Boha, aby sme stretli Pána, aby sme nahliadli do jeho tajomstva. To, že apoštoli videli Ježiša rozprávať sa s Mojžišom a Eliášom, bolo pre nich jednoznačné posolstvo, že Ježiš je ten, v ktorom sa završujú dejiny spásy, Ježiš je ten, ktorý vstupuje do dejín, do každej dejinnej chvíle a takto to bude do konca vekov. Toto je to úžasné posolstvo Ježiš chce vstúpiť do nášho každodenného zápasu. Ježiš chce vstúpiť do nášho každodenného individuálneho vyzrievania. Ježiš chce, aby sme ho prijali. Premenil sa pred nimi a zažiaril. To nebol zážitok prázdny, zážitok, ktorý nemá žiadne dôsledky. Evanjelista to takto vyjadril, ale v podstate išlo o to, že oni precitli do vedomia, že ten Majster, s ktorým chodia, ktorý ich učí, s ktorým stolujú, ktorého zázraky vidia, je Boží Syn. Je premostenie medzi nebom a zemou. Je Boží Syn, ktorý sa stal človekom a ktorý vstúpil do ich života tak, že oni potom zanechali všetko a ich život sa úplne zmenil, úplne ho odovzdali jemu.
Bratia a sestry, o niekoľko chvíľ zoberiem do ruky chlieb a kalich s vínom. A poviem: Toto je moje telo, toto je moja krv. Aké sú to slová? Už sme si na ne zvykli? Zvyknú sa hovoriť v každej sv. omši? Alebo veríme a vyznávame, že znovu zažívame premenenie Pána? Že keď zdvihnem rozlomenú hostiu a poviem Hľa, Baránok Boží, už to nie je obyčajný chlieb, ale žiariaci Kristus, o ktorom Boh znovu a znovu naliehavo hovorí: Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte. Vysunieme a zatlačíme Ježiša do dejín alebo ho prijmeme ako toho, ktorý ako živý chlieb, ako manna, zostupuje, aby nás prežiaril a premenil? Ako Božia manna viedla židov po púšti, keď hľadali zasľúbenú zem, tak denne na každej sv. omši Ježiš, ktorý sám o sebe hovorí: Ja som chlieb z neba, zostupuje, aby nás prežiaril, aby nás premenil. Lebo premenenie Pána vo svojej najhlbšej podstate smeruje na premenenie človeka. A keď zdvihnem pred oči Eucharistiu a poviem Telo Kristovo, ty si ešte pred premenením kľakneš, nebude to ako tí apoštoli, ktorí padli na zem vidiac Ježiša ako Božieho Syna, ktorý vyžiaril čosi zo svojej najhlbšej podstaty? Vyžiaril lásku, vyžiaril milosť, vyžiaril existenciálne svetlo, ktoré nám dáva spoznávať naše existenciálne súradnice. Je to naliehavé. Ježiš, ktorý je a o chvíľu bude v Eucharistii medzi nami, nie je nejaký vypreparovaný, vyblednutý, vyretušovaný, iný Ježiš Kristus, nejaká demoverzia Ježiša Krista. Ale je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa premenil na Hore premenenia. Je to ten istý Ježiš Kristus, o ktorom Boh povedal a dnes hovorí: Toto je môj milovaný Syn, a ty, človeče, môj milovaný syn, moja milovaná dcéra, počúvaj ho, počúvaj Ježiša. Chce ti dať niečo, čo ti nik iný nemôže dať. Chce ti dať život v plnosti. Chce ti dať čosi, čo je neprekonateľné a nepresiahnuteľné. Chceš nájsť sám seba? Nájdi Krista. Vyjdi na horu Tábor. Každý deň. Nájdi si ten pokoj, nájdi si tú vnútornú pohodu a uzobranosť a znovu prežívaj Ježišovu prítomnosť. Petrovi sa to tak zapáčilo, ten hlboký vnútorný zážitok, že ho chcel akoby zakonzervovať. Istý básnik hovorí: Postoj, chvíľa, si krásna. Akoby Peter chcel povedať, táto chvíľa premenenia, zážitku, zhliadnutia do Božieho mystéria zastaňme v tom, zostaňme v tom. Je to pochopiteľné. Rozumieme mu. Vyšli do pokoja, oni, ktorí ohlasovali evanjelium, ktorí boli stále medzi ľuďmi a namáhali sa, zrazu zažili čosi veľmi hlboké a chceli v tom zotrvať. Ale ako som na začiatku povedal, k dynamike aj nášho duchovného života patrí nielen vyjsť na horu do samoty a tam prežiť hlbokú Božiu prítomnosť, ale aj zísť dolu, zísť z hory a tam to, čo som dostal, čo som zažil, to vnútorné nasiaknutie Ježišom, odovzdávať ďalej.
Keď na konci sv. omše poviem: Iďte v mene Božom!, to nie je o tom, že sa konečne skončila sv. omša, to nie je o tom, že sa uzavrela izolovaná nedeľná povinnosť, ktorú si odčiarkneme v pomyselnom dotazníku. Iďte v mene Božom - je pokračovanie premenenia. Prišiel som sem, aby som zažil Ježiša, ktorý sa premieňa, prišiel som sem, aby som zažil Ježiša, ktorý chce premeniť mňa, a chcem ísť odtiaľto v menej Božom, v mene toho Boha, ktorý hovorí: Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte. Nie len v kostole, ale aj mimo kostola. Všade. V každej chvíli, v škole, na ulici, v obchode, v kancelárii, v pracovnom prostredí, pri oddychu. Niet takej chvíle v našom živote, kedy by sme nemali šancu znovu a znovu počúvať toho, ktorý nás mnohokrát tak hlboko inšpiroval, tak hlboko vstúpil do nášho života.
Ten istý Peter, ktorý videl premenenia Pána, ten istý Peter, ktorý povedal: Pane, postavme si tu tri stánky, ten istý Peter, ako je to možné, potom povedal: Ja ho nepoznám. Prečo Peter potom zaplakal? Prečo si dokázal uvedomiť, že zradil toho, do ktorého tajomstva mal možnosť takým zvláštnym spôsobom nahliadnuť?
Bratia, sestry, sme vystavení neustálemu pokušeniu najrôznejším spôsobom povedať mimo kostola: Tu ma nikto nevidí, alebo tu sú prevažne neveriaci, alebo tu ma nevidí vôbec nikto, povedať slovami alebo skutkami: Ja ho nepoznám. Sme skutočne premenení? Žijeme skutočne osobne premenenie Pána, ak toho istého Pána dokážeme toľkokrát ignorovať a povedať: Kto je to? Neviem, nepoznám ho. Keď nadávajú na Cirkev a ja ju neobránim alebo nevysvetlím, keď ma zvádzajú ohovárať, keď ma diaľkový ovládač zvádza pozerať niečo, čo vo mne rozbíja pokoj a čistotu. Milión iných vecí. Stále to isté pokušenie povedať teraz, v tejto chvíli: Ja ho nepoznám. Jediné, čo nás môže v tomto smere posilniť, je prežívať premenenie Pána so živou vierou vždy vtedy, keď si povieme: Pane, ja teraz chcem prežiť tvoju prítomnosť. Každý človek má aj prirodzené, fyzické potreby. Aj tie sú nasýtené. Ale zastať pri tomto, postaviť si stánok na tomto by bolo málo. Ježiš hovorí: Ja ťa chcem premeniť. Ja ťa chcem urobiť aktívnym, nasadeným pre Božiu vec, chcem ťa urobiť natoľko presiaknutým skutočnosťou Božou prirodzenosťou, že nebude ani taká sekunda v tvojom živote, keď povieš: Ja ho nepoznám.
O niekoľko chvíľ pôjdeme v mene Božom. Ale ešte medzitým zažijeme čosi veľmi podobné, ako sme prečítali v Evanjeliu. Keď budeme hovoriť slová premenenia, zažijeme premenenie Pána. Bude tu, medzi nami. Keď vám hostiu zdvihnem pred oči a vy poviete tie štyri písmená: Amen, Ježiš chce prežiariť vás. Prežime premenenie, prežime premenenie eucharistické, prežime eucharistické prijímanie a prežime aj odchod z tohto slávenia ako šancu sa premeniť. A vonku povedať: Existuje Pán. Tu a teraz Živý a prítomný. Mocný a premieňajúci. A nič nie som ochotný urobiť, čím by som ho stratil. Ak si dáme toto predsavzatie, už sme aj my na ceste nášho premenenia. Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus.
Apoštoli, ktorí videli premenenie Pána, toto premenenie naplnili svojím životom. Premieňali spoločnosť. Premieňali tých, ktorých stretávali, a s veľkým nasadením im ohlasovali: "Ježiš vstal z mŕtvych. Ježiš premenil smrť na život. Ježiš premenil tulákov na pútnikov, ktorí vedia odkiaľ, kam a prečo smerujú."
Bratia a sestry, všetkým Vám, ktorí ste v chráme i tým, ktorí nás počúvate, želám, aby sme sa k apoštolom pridali a premenenie Pána uskutočňovali v každodennom živote.