Zdroj: Slovenský rozhlas
Vendelín Pleva, riaditeľ SSV
Drahí bratia a sestry, drahí rozhlasoví poslucháči,
boli sme svedkami zázraku, ktorý urobil Ježiš pomerne výnimočne oproti iným zázrakom, ktoré pravidelne konal. Často boli Ježišove zázraky zamerané na to, aby niekomu pomohli. Počuli sme v prvej vete, že Ježiš nasýtil zástupy, bolo to zázračné rozmnoženie chleba. Ale často sme boli svedkami toho, keď Ježiš uzdravil chorých, keď pomáhal tým, ktorí boli biedni, ale dnešný zázrak sa trochu vymyká spomedzi ostatných práve preto, že týmto zázrakom akoby Ježiš nepomáhal navonok v nejakej veľmi vážnej potrebe človeka. Pretože to, že vypočul Petra, aby mohol kráčať za ním po mori, to nebolo nič z ľudského pohľadu užitočné. Pretože tu išlo len o overenie si Petrovej viery, či Ježiš je naozaj Boží Syn alebo či to nie je to mátoha, o ktorej si apoštoli na loďke mysleli, že je to ten, kto kráča po mori. Peter sa chcel iba uistiť, či to, čo vidí, je skutočne Ježiš. Napriek tomu Ježiš tento zázrak urobil, urobil túto mimoriadnu udalosť preto, aby povzbudil všetkých nás, aby nám pomohol upevniť sa vo viere, aby nám v prvom rade dokázal, že on stojí pri nás, že on je ten, ktorý vždy chce byť človeku nablízku. Teda neprišiel riešiť iba vážne problémy ľudstva, tie krátkodobé, ale prichádza preto, aby človek žil s Bohom. A chce nám týmto zázrakom dokázať, že Boh s človekom žije, že Boh je veľmi blízko človeka aj blízko toho človeka, ktorý sa topí, ktorý si často myslí, že vie veci zvládnuť sám, ale príde okamih, keď zrazu o sebe zapochybuje, keď zistí, že na mnohé veci si nevystačí. Vieme, že v spoločnosti si veľmi často hľadáme akési zadné dvierka pre to, keby sa náhodou niečo stalo. Pamätáme často pred mnohými udalosťami, ktoré sú pred nami, aj na tzv. plán B. Keď ideme niečo urobiť, rozmýšľame, čo urobíme vtedy, keď sa nám to úplne nepodarí. A na to máme aj rôzne inštitúcie. Veď poisťovne máme práve na to, že keď sa mi náhodou nepodarí istým spôsobom zabezpečiť rodinu nejakou prácou, pokiaľ som zdravý, založím si poistku pre prípad, že sa mi niečo stane, a aby tí, ktorí kráčajú vedľa mňa, nezostali v neistote. Alebo keby som mal sám problém byť odkázaný na niekoho, aby som na to mal. Často pamätáme na to, aby som bol vždy pripravený aj na takú chvíľu, keď neviem, ako ďalej. Ale ako často zabúdame na to, aby sme pamätali, čo bude so mnou, keď nebudem vedieť, ako ďalej v tom duchovnom živote, keď sa začnem topiť v neistotách, ktoré mal Peter. Teda v tej pochybnosti, či naozaj žijem v Božej prítomnosti, či to, čo robím, má zmysel. Lebo často keď sa spoliehame iba na človeka, zistíme, že sme veľmi slabí, že nie je iba v ľudských rukách to, čo konáme. Preto je potrebné, aby sme si aj dnes pripomenuli práve týmto zázrakom, že Ježiš je tu, že je pripravený kedykoľvek nám podať pomocnú ruku. Ježiš v tomto zázraku povolil Petrovi akoby taký výstrelok, pretože skutočne Peter si pomerne dosť dovolil, keď povedal Ježišovi: "Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode." Akoby Ježiša skúšal, čo všetko dokáže. A Ježiš mu to dovolil. Povedal mu: "Poď!" V tú chvíľu Peter začal konať to, s čím Ježiš súhlasil. Aj toto bolo v Božom pláne, aj takýto "výstrelok", i keď Peter nevedel, čo z toho bude, pretože je úplne pochopiteľné, že Peter vedel, že je proti prírode kráčať po vode, ale chcel si s Ježišom akoby osvedčiť: kráčať po vode, keď videl, že toto dokáže Ježiš. Teda Peter vykročil za Ježišom, lebo videl, že on sám to dokázal, že on takúto moc má a že môže takto kráčať s ním aj ktorýkoľvek iný človek. Peter kráčal, ale dovtedy, kým si bol istý, že práve Ježiš je ten, ktorý mu dal túto silu, aby takto kráčať mohol. Ale vtedy, keď začal znovu rozmýšľať: veď fúka vietor, sú tu vlny a ja sa môžem potopiť, práve vtedy sa začal topiť, lebo už prestal uvažovať nad tým, že to, čo sa teraz deje, nie je vďaka jeho schopnostiam, ale preto, že Ježiš dovolil túto výnimku z prírody. A teda to nebola Petrova zásluha, nebola to Petrova schopnosť čosi urobiť, ale bolo to práve Božie riadenie, Božia spolupráca, ktorá bola práve vtedy pri Petrovi. Toto je potrebné v dnešný deň si pripomenúť. Aby aj vtedy, keď sa nám v živote dejú mnohé veci, za ktoré máme Pánu Bohu ďakovať, je potrebné si pripomenúť, že to nie je preto, že ja som súcejší ako ktokoľvek iný, že práve mne sa darí niečo dobré urobiť. Moje talenty, ktoré som dostal, nie sú iba mojou zásluhou, nie je to moja veľkosť, ale je to práve Božia prítomnosť pri mne a možno to, že dokážem s Bohom spolupracovať, že si stále pripomínam: Pane Bože, ty si mi dal tieto talenty. A keď aj kráčam po rozbúrenom mori, som si istý, že sa nepotopím preto, lebo ty si pri mne. Vlny, vietor nie sú až také rozhodujúce. Dôležité je to, že Boh je pri mne. Keď sme v ťažkostiach, ktoré sú okolo nás a ktoré nikoho z nás neobídu, vedzme, že ak ich prekonávame, nie je to iba preto, že my sme silnejší ako tí, ktorí to nedokázali, ale preto, že sme viac otvorení pre to, že cítime Božiu prítomnosť. Ján Pavol II., v blahej pamäti pápež, prežíval podobné situácie a opisuje to vo svojej knihe kardinál Stanislaw Dziwisz "Môj život s Karlom", kde hovorí o jeho ťažkostiach, keď bolo potrebné zareagovať na niektoré také témy, ktoré súčasná doba nechce prijímať. Napríklad keď sa odohrávala celosvetová konferencia o rodine, bolo jasné, že mnohé štáty, krajiny chcú, aby sa o témach, ktoré rozkladajú rodinu, hovorilo ako o niečom samozrejmom a aby sa to považovalo za výdobytok súčasnej doby. Ale vtedy Ján Pavol II. poslal na túto konferenciu posolstvo, ktorým jasne pripomenul, že rozvody, interrupcie a podobné témy, ktoré súčasná doba chce zlegalizovať, prijať ako normálne, bežné, každodenné, nie sú pre človeka pozitívne, nie sú pre neho ničím obohacujúce. Napriek tomu, že bol jediný v t.č., on cítil, že kráča po rozbúrenom mori, ale napriek tomu neutíchol jeho hlas. Nepovedal si: je zbytočné, aby som hovoril sám proti celému svetu, ale napriek tomu tento hlas vyslovil, napriek tomu povedal rozhodujúce slovo a, ako hovorí kardinál Dziwisz, jeho najbližší spolupracovník, postupne sa k nám pridávali ďalšie hlasy z iných štátov, iných civilizácií, iných náboženstiev, ktoré povedali, že naozaj toto je to, čo rozkladá súčasnú spoločnosť. Kardinál Dziwisz hovorí, že vtedy sa Ján Pavol II. cítil byť naozaj veľmi silný, lebo prekonal vietor, búrku na tomto mori a on kráčal ďalej a dával svedectvo tomuto svetu, ktorý to tak veľmi potrebuje. Aj do života každého z nás prichádzajú z času na čas búrky. Napriek tomu, že počujeme okolo nás hlasy, ktoré hovoria, že tá búrka sa dá prekonať aj tým, že urobíme niečo zlé, že rezignujeme, dá sa prekonať aj tým, že človek nechce kráčať po vode, ale povie si, že to prepláva, radšej klesne pod hladinu a bude plávať, lebo takto to robí väčšina. Ale vedzme, že existuje aj taký spôsob, ktorý nás dnes ukazuje Ježiš na Petrovi. V spolupráci s ním sa dá ísť aj uprostred búrky po hladine, dá sa robiť aj niečo, čo sa ľudskému rozumu vymyká, ale napriek tomu je to niečo, čo je božské. Aj keď príde do života každého jedného z nás, aj možno dnešný deň, nejaká búrka, nerezignujme. Buďme si istí, že ak konáme Božie dielo, nemáme sa čoho báť. Ale je potrebné pripomenúť si, kedy je to dielo, ktoré konám, skutočne Božie, a kedy konám iba svoju vôľu. Aj na tieto otázky si musíme dávať odpovede každý deň, ale vedzme, že Boh je vždy blízko. Záleží iba na nás, či tú jeho natiahnutú pomocnú ruku prijmeme, alebo sa budeme tváriť, že my si vystačíme sami. Amen.