Zdroj: Slovenský rozhlas
Ján Hudec, farár Bratislava-Katedrála sv. Martina
Milovaní bratia a sestry, milí poslucháči,
aká je veľká, nepochopiteľná, odpúšťajúca Božia láska, ktorá vyviera aj z dnešného Evanjelia! Nikdy by človek nedokázal urobiť to, čo urobil Boh nám. Stal sa on sám človekom, aby vykúpil nie iba jedného, ale nás všetkých spolu ako jednu rodinu. Nám ľuďom väčšinou lahodí to dobré a ideme za dobrými ľuďmi. Ale keď si zoberieme, že Ježiš ide práve k hriešnikom. Nie aby sa im zaliečal alebo aby držal s nimi, aby chválil to, čo nebolo dobré v ich živote, ale on ide, aby ich napomenul, aby ich objal, aby im odpustil, aby ich povzbudil a ukázal ešte lepšiu a vzácnejšiu cestu, akou kráčajú. Poď za mnou! To muselo byť nesmierne silné slovo preniknuté Ježišovým pohľadom, keď Matúš zanechal svoju pripútanosť na mýtnici a peniazoch a šiel za ním. On-Láska ho uzdravil a zároveň povolal, aby ukázal, že prišiel volať hriešnikov, prišiel sa dotknúť aj neveriaceho, opusteného, zúfalého a sklamaného človeka aj v našom svete. Lebo lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Ľudia však zazerali a samozrejme na tú lásku, ktorú po prvýkrát videli, o ktorej nechápali, prečo sa dotýka hriešnika. Prečo s ním stoluje a rozpráva sa s takým? Čo to je za nové učenie a spôsoby? A pýtali sa: Nie je to nemorálne a zvrátené? Pýtali sa to vraj tí spravodliví. Ale Ježiš mohol aj zaútočiť a povedať im: Kto ich tak vychoval, pokazil či zanedbal alebo pohoršil, že sú takí, s ktorými sa rozprávam? Nie náhodou aj vy? Či aj my, bratia a sestry? Ježiš nehľadal vinníka, ale márnotratného syna a našiel ho práve v Matúšovi. A môže ho nájsť v každom z nás, ak necháme pôsobiť jeho nekonečné Božie milosrdenstvo a hodíme sa do jeho náručia. Ako Ježišovi veľmi záležalo na človeku, a to od dieťaťa až po toho najväčšieho hriešnika. Pripomeňme si slová: Nechajte maličkých prísť ku mne. Zacheja zmenil ešte na strome, keď chcel s ním večerať. Hriešnici dal otázku: Nik ťa neodsúdil, žena? Nikto, Pane. Tak ani ja. Choď a viac už nehreš. Lotor na kríži prosí o spomienku a v ten deň je v raji. A Matúš dostáva akési pozvanie či rozkaz lásky: Ty poď! Nemohol tomu odolať, tak ako aj mnohých, ktorí počúvli Pánov hlas, mnohí, ktorí majú kňazské povolanie. Aj ja osobne. Keď som ho počul, nedalo sa mu odolať. A teda je na nás, aké rozhodnutie, aj na každom človeku, keď počuje - poď už zmeniť svoj život. Akú odpoveď dáme, bratia a sestry? A keď človek zmeniť svoj život, Pán mu môže zveriť veľkú úlohu života. Veď príkladov máme veľmi veľa. Koľkí svätci boli takto povolaní! Človek sám sebe ani druhému by nedokázal odpustiť. Iba milosťou Božou to dokáže a s ňou dokáže naozaj všetko. Ján Pavol II. hovorí: "Kristus vie, čo sa nachádza vo vnútri človeka. Iba on to vie." A môžeme povedať aj slová sv. Augustína, ktorý bol veľký hriešnik v rokoch mladosti, keď chodil po zlých cestách morálneho života a usudzoval, že bez vedomia, že sme hriešni, nie je možné byť kresťanom. A kresťan, ktorý si je vedomý svojich slabostí, je ešte kresťanom. Je to hlboká myšlienka o slabosti, o kresťanovi, ktorá hovorí: Hriešnik sa nachádza v samom srdci kresťanstva, a to preto, aby mu bolo odpustené, aby sa polepšil, aby sa zachránil.
Drahí bratia a sestry, koľkých hriešnikov už Spasiteľ povolal slovami: Poď za mnou! Koľko to bolo neveriacich. Jeho slová a pohľad, to je to najsilnejšie puto, ktorému sa nedá vzdorovať ani odolať. A keď on takto prichádza k slabým, chorým, hriešnym, tak my, drahí bratia a sestry, máme k týmto stretnutiam budovať mosty a cesty. Nestavať prekážky. A radovať sa z veľkej Božej trpezlivosti a z toho, že Božie milosrdenstvo je skutočne bez hraníc. To znamená, že každý z nás má a dostáva šancu. A nikdy nesmieme byť v úlohe farizejov - zazerať, nepripustiť, vyhnať, odsúdiť, povyšovať sa, že my sme tí dobrí a oni, tí druhí, sú hriešnici. Bola by to veľká falošnosť nášho srdca, za čo by sme boli od Pána prísne napomenutí. Istý pán mi raz povedal: Hľadal som horšieho od seba, ale nemalo to zmysel. Lebo ja to dobre posúdiť neviem. A svedomie sa ma vždy opýtalo a zastavilo: Myslíš si, že si lepší alebo horší? A ja som na to nevedel odpovedať. Bratia a sestry, my sme dostali veľmi veľa, keď aj teraz, v tejto chvíli, ja o tom rozprávam a vy to počúvate doma pri prijímačoch a rozmýšľate, ako nás Pán povoláva , oslovuje, pozýva, obdarúva. Je to niečo veľké a vzácne. A preto aj veľký dar viery, povolania si nemôžeme nechať len sami pre seba. Vedľa nás je veľa mýtnikov, chorých a neoslovených bratov a sestier nami kresťanmi. Áno, my sme tu u svojich. Ale musíme urobiť aj to, čo Ježiš. Ísť tam, kde to nie je niekedy aj príjemné. Ísť tam, kde ešte nebola jeho láska. Koľko je takých rodín, manželstiev, osamelých ľudí, koľko je takých spoločenstiev, kde treba ísť dať svedectvo viery, pomôcť získať duše. A možno nám to bude trvať roky, pokiaľ niekoho zmeníme, ale stojí to za to. Možno za celý život nestihneme navštíviť všetky kútiky, ľudské utrpenia okolo nás a problémov ľudí, aby sme im oznámili radostné posolstvo a pozvanie Ježiša - poď aj ty za ním, neboj sa, volá ťa. Ale skúsme to. Lebo platí to, čo povedala matka Tereza, keď sa jej pýtali: Čo si myslíte, že zachránite celý svet svojou obetou? Odpovedá pokojne: Svet nezachránim, ale človeka áno. Aj nám Cirkvi, súčasnému kresťanovi, musí ísť o každého človeka. Teda keď sa aj niekedy pýtate, bratia a sestry, kňaza, či môžete ísť k deťom, keď zle žijú, keď sú rozvedení, keď sa nechcú sobášiť v kostole, kto tam pôjde k nim, ak nie ty, brat a sestra, otec a matka? Kto sa bude za nich modliť a pozývať ich k Ježišovi? Ale nie nútením a sektárstvom, nejakým nátlakovým spôsobom, ale láskou, aby spoznali, že náš život má úžasný pokoj, keď sme napojení na Ježiša Krista, na sviatosti. Kto pôjde k alkoholikovi, narkomanovi, trestanému, ak nie kresťan? Máme ísť aj k tým, ktorí sa hnevajú, ktorí sú neveriaci? Máme ísť s nimi na večeru? Samozrejme, ešte dnes ťa tam, brat, sestra, posiela Ježiš. Ateizmus, to je len akýsi nie dobre vychovaný brat kresťanstva. A keď na neho budeme vplývať, on raz zbadá, že sa môže zmeniť, obrátiť a naplniť prázdnotu. Teda aj ľudia, ktorí majú údajne zlú povesť, ktorých niekedy poznáme z počutia, ale nie z vlastnej skúsenosti, či bývalí komunisti, či neveriaci politici, podnikatelia, umelci, opäť platí taký vzťah k nim, ako povedal Ježiš Zachejovi: Dnes chcem byť v tvojom dome, dnes chcem s tebou večerať a rozprávať sa. A my sa tu musíme nabiť tou silnou energiou sviatosti, aby sme žiarili na týchto ľudí. Môžu títo všetci ísť k Ježišovi? Ďalšia otázka mnohých ľudí. Môžeme im dovoliť, aby prekročili prah nádeje a bránu kostola? Bratia a sestry, kiež by všetci išli, kiež by tí všetci boli aj tu a obsadili aj naše miesta na sedenie. Radšej by sme stáli, len aby boli doma! Aby v niečom zmenili svoje životy, aby neskôr, po oslovení Pánom, zmenili celý svoj život. Naša viera nemôže byť nikdy sebecká. Ona musí vždy povedať: Pane, požehnaj všetkých, a nakoniec aj mňa. Pane, prijmi všetkých, a nakoniec aj mňa.
Keď som už ako študent, neskôr ako bohoslovec, potom aj kňaz začal navštevovať futbalové kluby od svojej rodnej dediny až po 1.ligu, nikdy som aktívne nehral futbal, ale nejako ma to tam ťahalo, akoby ma tam Pán posielal a mal som tam svoje miesto. Najskôr boli úsmevy, úškrny, možno aj posmechy, čo tu chce ten farár, svätec. Ale rýchlo sa stratilo to napätie, strach z farára. Rýchlo sa to rozplynulo podaním mojej ruky s úsmevom, so slovom - ako sa máte? Nekázal som, netlačil som do rúk Bibliu. Ale prišiel čas, že hráči i funkcionári si začali dávať pozor na slová, ktoré predo mnou povedia. Už to bol veľký pokrok, že prišli hráči prosiť o modlitby, o sviatosti, keď boli len pokrstení, alebo aj neboli. A to boli pre mňa tie duchovné góly a víťazstvá, ktoré stáli za to, že človek sám prišiel a pýtal si Ježiša - od vás, odo mňa. A nikdy som neoľutoval ten čas, ktorý som takto strávil aj s tými ľuďmi. Keď sa niekto dal osloviť návštevou, modlitbou, podaním ruky či kňazovou prítomnosťou. Zahraničné futbalové kluby majú svojich kňazov, kaplnky. A to má veľký význam, lebo šport je veľký novodobý fenomén sveta a potrebuje požehnanie, duchovno, aby bol pre človeka osožný a nie škodlivý. Treba dávať požehnanie aj do týchto všetkých oblastí a samozrejme do našich tovární a veľkých podnikov. Dávať tam duchovno. Teda, bratia, sestry, milí poslucháči, Boh aj vás takto všade posiela reprezentovať, prezentovať živého Krista, hlásať a jemne pozývať ľudí: Poďte za ním!
V minulom aj v tomto roku prežívame veľké mariánske jubileá. V roku 2007 to bolo 90.výročie fatimského zjavenia. V tomto roku je to 150.výročie lurdského zjavenia Panny Márie. V obidvoch sa Božia Matka pripája k svojmu Synovi. Prišla navštíviť svoje deti a prosí aj fatimské deti a sv. Bernadetu o modlitby za obrátenie našich novodobých mýtnikov, hriešnikov, stratených, zúfalých, chorých. Aj ona hovorí: Poďte za mnou a ja vás zavediem k svojmu Synovi. Veľakrát som navštívil Lurdy, toto pre mňa najkrajšie miesto na zemi, s tisíckami pútnikov spojený, s ich svätými spoveďami, bolesťami, chorobami. Boli to pútnici aj neveriaci či bratia a sestry iných vyznaní. A po mnohých rokoch niektorí, ako mi píšu aj svedectvá, padli na kolená a pristúpili k sviatosti zmierenia. Prišli navštíviť Máriu a Mária s Ježišom navštívili ich a prežili vnútorný zázrak obrátenia, premeny srdca. Pripomínam to zvlášť pútnikom pri štvrtom zastavení krížovej cesty - Ježiš sa stretá so svojou Matkou a zároveň sa stretá s tebou, brat a sestra. Čo urobí Božia milosť ľudskými očami s tou tvrdou náturou, povahou, s tým ateizmom, ktorý je len dočasný? S hriechmi, s prázdnotou, so zlým životom? Často som sa na takúto premenu pozeral s nemým úžasom a iba som sa sklonil pred Pánom, čo všetko dokáže v živote človeka. Skúste aj vy, milí poslucháči, bratia a sestry, aj vy, čo ste možno na nás katolíkov nahnevaní, možno niekedy právom, niekedy neprávom, neponúkame vám len svoje slabosti či pády, zlyhania, ale živého Ježiša Krista a jeho Matku Máriu, ktorí tak jasne a hlasne volajú všetkých: Poďte! Hovorím to aj z tohto miesta, kde v blahej pamäti Ján Pavol II. bol tu s nami a on to navštevovanie podľa Ježiša zhrnul do celého svojho života . Aj v ťažkom utrpení na tomto mieste vedel, že jeho návšteva nás hriešnikov povzbudí. Plne ju pochopíme až neskôr, keď uvidíme ovocie jeho lásky. Keď išiel na svoju najdlhšiu cestu do Austrálie do Sydney, opýtali sa ho, prečo tam ide. Odpovedal, že je to časť jeho farnosti a necíti sa dobrým farárom, ale musí tam ísť. A teda aj otvorenie pontifikátu slovami bolo veľmi jasné: Otvorte brány Kristovi! Akoby chcel povedal, Ježiš chce prísť k vám na návštevu. A v jednom zo svojich príhovorov upriamil nás na Ježiša Nazaretského slovami: Nemajte strach pozrieť sa na neho. Pozrite na Pána. Čo vidíte? Iba múdreho muža? Nie. Je niečím väčším. Je to prorok? Áno, ale predsa je niečo viac. Je to sociálny reformátor? Oveľa, oveľa viac. A vtedy Ján Pavol II. emotívne zvýšil hlas. On je Život! On je Pravda! On je Cesta! Láska vždy zvíťazí ako zvíťazil Kristus! Láska zvíťazila! Aj keď sa nám niekedy zdá, že je neschopná. Aj Kristus sa zdal na kríži neschopným, ale Boh môže vždy viac ako my. Nádherné jeho slová, ku ktorým my môžeme dodať: Bohu nič nie je nemožné. A s touto istotou, drahí bratia a sestry, milí poslucháči, sa nelúčime, ale zostaňme navždy spojení. Amen.