Bolo pekné ráno v jednej dedinke. Malej, ale plnej milujúcich ľudí, priateľských a sem tam aj neprajných a nie moc láskavých. Kopu krásnych domčekov s červenými strechami a veľmkými záhradami. A tu sa trochu zastavme. Pozrime sa do toho najkrajšieho domčeka s veľkou červenou strechou a veľkou záhradou,v ktorej jeovocný sad. Tu žije 15 ročná dvievčinka s hnedými vlasmi a hnedými očami. Volá sa Ema. Má štíhlu postavu a veľmi má rada zvieratká. Chcela by mať vlastného psíka, ale rodičia jej ho nechcú dovoliť. A zrazu...
Ema otvorí oči a pozre na hodniky vedľa postele. Bolo 7:45. Rýchlo si pretrela oči, ako by sa chcela ujistiť, či vidí správne. Vykríkne: "To už je toľko??? Zaspala som do školy!" Šikovno vyskočila z teplej postele a obliekla sa. Nemala čas ani najesť sa. Bol predsa prvý školský deň a ona nemohla zaspať. Ani sa nestihla naraňajkovať, len od dverí kričí: "Ahoj mami, už musím ísť. Zaspala som a nestiham do školy!" A v tom zabuchla dvere. Utekala tak rýchlo, ako jej nohy len vládali. Došla do školy, keď bolo 8:05. Rýchlo vybehla hore schodmi a vošla do triedy. "Chvala bohu", pomyslela si, keď v triede nevidela pani učiteľku. Keď sa ale porozhliadla, nikde nebolo voľné miesto, len vedľa jedného chlapca. Vysoký, hnedovlasý, s hnedými veľkými očami a čo bolo na tom najhoršie, opakuje ročník. Tak si sadla vedľa neho.
"Ahoj, ja som Ema", predstavila sa. Chlapec neodpovedal. Ema pochopila, že to bude dlhý rok. Po chvíle mlčania povedal: "Ja som Martin". Ema sa potešila a dala sa s ním do reči. Skôr, ako sa stihli oprozprávať prišla pani učiteľka.
Po dlhom monológu zazvonil školský zvonec. Žiaci sa rýchlo rozutekali zo školy na všetky strany, ale Ema šla pomaly. Zastavil sa pri nej Martin a usmial sa. "Prečo ideš tak pomaly?" opýtal sa. "Ale... veľmi by som chcela psíka, ale rodičia mi ho nechcú dovoliť", hovorí smutným hlasom. Po chvílke mlčania ešte dodá. "Každý deň rozmýšľam, ako rodičov prehovorím, ale ešte stále bez výsledku", vraví smutným hlasom. "Keď chceš, zajtra voľačo vymyslíme, pomôžem ti, ak budeš chcieť." povie Martin a obaja idú domov s očakávaním, čo ich zajtra čaká.
Koniec 1.Kapitoly
Ema otvorí oči a pozre na hodniky vedľa postele. Bolo 7:45. Rýchlo si pretrela oči, ako by sa chcela ujistiť, či vidí správne. Vykríkne: "To už je toľko??? Zaspala som do školy!" Šikovno vyskočila z teplej postele a obliekla sa. Nemala čas ani najesť sa. Bol predsa prvý školský deň a ona nemohla zaspať. Ani sa nestihla naraňajkovať, len od dverí kričí: "Ahoj mami, už musím ísť. Zaspala som a nestiham do školy!" A v tom zabuchla dvere. Utekala tak rýchlo, ako jej nohy len vládali. Došla do školy, keď bolo 8:05. Rýchlo vybehla hore schodmi a vošla do triedy. "Chvala bohu", pomyslela si, keď v triede nevidela pani učiteľku. Keď sa ale porozhliadla, nikde nebolo voľné miesto, len vedľa jedného chlapca. Vysoký, hnedovlasý, s hnedými veľkými očami a čo bolo na tom najhoršie, opakuje ročník. Tak si sadla vedľa neho.
"Ahoj, ja som Ema", predstavila sa. Chlapec neodpovedal. Ema pochopila, že to bude dlhý rok. Po chvíle mlčania povedal: "Ja som Martin". Ema sa potešila a dala sa s ním do reči. Skôr, ako sa stihli oprozprávať prišla pani učiteľka.
Po dlhom monológu zazvonil školský zvonec. Žiaci sa rýchlo rozutekali zo školy na všetky strany, ale Ema šla pomaly. Zastavil sa pri nej Martin a usmial sa. "Prečo ideš tak pomaly?" opýtal sa. "Ale... veľmi by som chcela psíka, ale rodičia mi ho nechcú dovoliť", hovorí smutným hlasom. Po chvílke mlčania ešte dodá. "Každý deň rozmýšľam, ako rodičov prehovorím, ale ešte stále bez výsledku", vraví smutným hlasom. "Keď chceš, zajtra voľačo vymyslíme, pomôžem ti, ak budeš chcieť." povie Martin a obaja idú domov s očakávaním, čo ich zajtra čaká.
Koniec 1.Kapitoly
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.