2.0 Vlastná práca o prítomnosti bratríkov v regióne
Vzájomné vzťahy koruny českej s korunou uhorskou boli vždy výnimočné. Nešlo ani tak o susedstvo dvoch kráľovstiev, skôr o susedstvo Českého kráľovstva s tými Slovákmi čo žili v severných Uhrách s tým územím, kde sa cítili ako doma aj v dobách, keď im už doma šťastena nepriala a reformáciechtiví bratríci musia expandovať aby udržali svoje žoldnierske rady pohromade. No blízko im k nám bolo pre kultúrnu, najmä lingvistickú podobnosť. Však pochopiteľne slovo božie by sa im ľahšie šírilo niekde, kde tomu aspoň rozumejú. Po vpádoch do Rakúska a Poľska, no aspoň v Rakúsku Habsburgovia nepochopene krútili hlavou.
Prvé náznaky pokusov o reformovanie cirkvi sa v iných krajinách Európy začali objavovať už koncom 14. storočia, preto pochopiteľne prvé zmienky z našich krajín pochádzajú už z predhusitských dôb a opäť v Čechách čo značí veľkú obyvateľskú nespokojnosť s činnosťou Ríma, alebo tak vzdialene od cirkevno-politického diania možno nepotrebnosť. V dvadsiatych rokoch 15. storočia bola Praha svedkom Valdénov, ktorých majster Jeroným Pražský pokúšal sa takto šíriť viklefizmus ešte aj na naše územie. Keď chceme zistiť vplyv Čiech na dianie na Slovensku koncom pätnásteho a začiatkom šestnásteho storočia, ale hlavne keď chceme vedieť správne skúmať hľadiská reformácie na Slovensku treba zodpovedať otázku: „Pripravili husiti pôdu reformácí?“. Takto to vidia všetci historici. Husiti, Jiskrovci, či už bratríci boli šíriteľmi hlasu, že reforma nielenže je možná, ale že je nevyhnutná. Priniesli zo sebou mnohé materiály, ktoré ľudí prevracali na ich vieru. Pramene nám vravia, že za pomoci zbrane obracali len husiti, teda vpády za prvej periódy českého obsadzovania Slovenska.
Husitská revolúcia zasiahla aj do osudov Slovenska a jeho obyvateľov. Hoci sa hospodárske a sociálne pomery v Uhorsku značne odlišovali od situácie v českých krajinách, predsa len aj tu došlo k ohlasu husitského hnutia. V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami, v ktorých sa prejavil vplyv husitského hnutia na Slovensku bolo pôsobenie husitstva ako proti feudálnej ideológí ovplyvnené predovšetkým národnostnou príbuznosťou obyvateľstva. Najprv to bolo ľudové kacírstvo, ktoré sa ako jedna z foriem odporu proti feudálnemu útlaku začalo opierať o husitské učenie. Husitskú ideológiu prinášali na Slovensko poslucháči pražskej Karlovej univerzity. Medzi teoreticky najvyspelejších a najaktívnejších prívržencov husitstva na Slovensku patril Ján Vavrincov z Radčíc a kňaz Lukáš z Nového Mesta nad Váhom. Prívržencami husitstva sa sčasti stali aj príslušníci nižšej šľachty, najmä však mestská chudoba v Bratislave, Trnave a Topoľčanoch. Morálny úpadok cirkvi bol aj na Slovensku očividný. Preto aj u nás nachádzali pôdu „kacírske idey“, bojujúce najmä proti odpustkom, bohatstvu a svetskej moci cirkvi. Cirkev sa ho pokúšala zlomiť inkvizíciou, interdiktmi a upaľovaním.
Po smrti svojho staršieho brata Václava IV. (1419) si Žigmund nárokoval aj český trón a stal sa hlavným protivníkom husitského hnutia. Uhorskí feudáli pochopili varovanie pápeža Martina V. na adresu uhorského kráľa: Husiti „po zničení práv cirkevných chcú vyvrátiť práva svetské (t. j. feudálny poriadok) a štátnu moc“. Preto boli vernými spojencami úhlavného nepriateľa husitských Čiech, svojho a nemeckého kráľa Žigmunda. Preto sa aj bandériá uhorských magnátov zúčastňovali na prvých krížových výpravách a plienení Čiech, svojho a nemeckého kráľa Žigmunda. Slovensko sa dostalo do bezprostredného susedstva husitskej revolučnej moci. Na vpády uhorských magnátov odpovedali husiti odvetnými údermi. V posledných rokoch revolúcie sa stalo západné a severné Slovensko predmetom viacerých výprav táborských a sirotských vojsk. Husiti dobyli viacej miest a opevnených hradov, v mnohých zanechali natrvalo posádky a takmer úplne ovládli rozsiahle oblasti na západnom a severnom Slovensku. Porážka križiackej výpravy zmenila taktiku zahraničných nepriateľov husitského hnutia. Keď sa husitstvo nepodarilo vojensky zlikvidovať, bola katolícka cirkev i cisár ochotní vyjednávať a diskutovať o podmienkach zmieru s husitskými Čechmi. Prvá husitská výprava na Slovensku sa uskutočnila začiatkom roku 1428. Táborské vojská pod velením Prokopa Holého prenikli až na predmestie Bratislavy, ktoré spustošili. V nasledujúcom roku prišli husitské vojská opäť pod múry Bratislavy ako ozbrojený sprievod posolstva vedeného Prokopom Holým, aby tu s kráľom Žigmundom, uhorskými magnátmi, prelátmi a pápežským legátom rokovali o mieri a obhajovali husitskú revolučnú ideológiu a o uznaní štyroch pražských artikul. Žigmund na podmienky nepristúpil, naopak pokúsil sa pokoriť husitské Čechy ohňom a mečom. Ale všetky križiacke výpravy sa skončili zdrvujúcimi porážkami. Žigmund a jeho spojenci museli vzápätí čeliť odvetným úderom husitských vojsk. Odvtedy takmer každý rok operovali ich vozové hradby, pešie vojská a jazda táboritov i sirotkov po celom západnom i severnom Slovensku. Roku 1430 porazili pri Trnave bandériá uhorských feudálov, ktorým velil Štibor zo Štiboríc. V nasledujúcom roku vpadli sirotkovia cez Jablunkovský priesmyk a táborské vojská od Uhorského Brodu na Považie. Obidva prúdy sa spojili pri Žiline a prenikli až do Liptova, dobyli hrady v Lednici a na Likave a zanechali tam posádky. Topoľčany natrvalo obsadili počas ťaženia na jeseň 1431. Roku 1432 dobyli mestá a zanechali stále posádky v Skalici a Trnave. Na jar 1433 sa uskutočnila posledná a jedna z najväčších husitských výprav na Slovensko. Vpadli z Poľska na Spiš, dobyli Kežmarok, zmocnili sa bohatstva niektorých kláštorov a potom popod Tatry dolu Považím sa vrátili domov. Husiti vo svojich výpravách do Uhorska nikdy neprekročili Dunaj a ich pôsobenie sa obmedzilo len na územie Slovenska. Toľko k prvej perióde pôsobenia ešte husitov. Tí sa však po bitke pri Lipanoch roku 1434 navzájom povraždili a umiernení Pražania vyhrali nad táboritmi. Ale táboriti boli poľné jednotky, ktorých životom bol boj, vojenské tábory, život vo vozoch a nechceli sa ho zriecť a to najmä keď im bol niekto ochotný platiť. Šlchtici mali zrazu možnosť najímať si veľké množstvá voľných žoldnierov, ktorí boli zväčša Česko-moravsko-sliezskeho pôvodu. Ako slabú náhradu za svoju vieru vytvorili jej prežitý následníci Spoločenstvo bratské, ktoré však už nemalo taký veľký význam. Ten sa spájal s ich neporaziteľnosťou na bojovom poli. Samozrejme, našla sa výnimka. Človek, ktorý bude strojcom osudu celej 2 periódy pôsobenia bratríkov na Slovensku.
V roku 1440 prichádza na Slovensko ako ochranca nástupníckych práv Ladislava Pohrobka, syna uhorskej kráľovnej Alžbety, Ján Jiskra z Brandýsa. Za košického kapitána ho vymenovala habsburská oligarchia. Hájiť preto, lebo o trón Uhorský usiloval sa aj Vladislav Jagelovský. Rýchlo obsadil sever, stred aj východ Slovenska a v strede diania sa ocitá Hontianska stolica a jej gemerský sused, dovtedy jednotný celok.
Rozdelenie územia Slovenského rudohoria bolo odjakživa rôzne. Rozdelený bol Hont na malý a veľký, viacerými úpravami prešla aj Gemerská stolica. Novohrad bol provinciou, ktorej väčšia polovica ležala na území dnešného Maďarska s centrom na hrade Novohrad. Prítomnosť Čechov spojila osudy týchto stolíc ešte tesnejšie ako boli dovtedy. Dokonca Malý Hont (lat. Minor Hont, maď. Kis Hont) mal podľa jedného z našich prvých regionálnych bádateľov Ladislav Bartolomeidesa v tej dobe aj župana.
Žoldnieri vnímali odchod z Čiech ako lúčenie no tešili sa do nového kraja. Odchádzali bojovať do necudzích severných Uhier za malé nemluvňa, nástojace ku trónu. No vo vojsku nachádzali sa aj bratríci, členia spoločenstva bratského, v Čechách významného, ktoré na Slovensku preslávilo sa v ďalších rokoch ešte viac. Jiskra bol na východe. Strážil nebezpečnú cestu hore ku Kežmarku, ktorý bol gubernátorom stále ohrozovaný. Malé ozbrojené skupiny boli roztrhané po celej zemi, ale hlavné vojsko v týchto prvých rokoch ťažkej vojny, v rokoch 1441-1442 premiestňovalo sa po Váhu na sever ku Žiline a ku Prešovu. Obchádzalo vtedy bezpečné územie novohradské, ktoré ovládali Maďari a kam sa postupne začínal premiestňovať aj expanzívny pohľad Jána Jiskru. Cesta bola príjemná. bratríci severné priechody pomenovali lesné cesty na východ, no zastavili sa pri Trenčíne v podhradí, kde vystavali táborisko. Únava po dlhej ceste na kompách hore Váhom, sa odrazila v pijatike. Bohatli všetci obchodníci s vínom a iným alkoholom. Vojsko skladalo sa z oddielov veľmožov, ktorí im osobne velili. Bratríkom velil Peter Aksamit, kapitán Jána Jiskru spolu s vyššími dôstojníkmi, ktorý velili jednotlivým častiam vojska (pechota, delostrelectvo...), medzi ktorých patrili mená ako napríklad: Ondrejko, Talafúz ai. Situácia bola taká, že v krajine nevládli. Mali len postavu intervenčného činiteľa, aj keď Jiskra mal takmer kráľovskú autoritu. Preto bolo potrebné udržať na uzde štátnu aristokraciu, teda šľachtu, ktorá sa mala zodpovedať poručníctvu kráľa Ladislava. V období do roku 1443 sa snažil v kráľovom mene Jiskra korigovať situáciu tak, aby sa nedostával s veľmožmi do konfliktov. V neskorších dobách im otvorene vyhlasoval vojnu, ba mnohí z nich ešte do roku 1453 pridali sa k správcovi.
V tej dobe, keď táborilo hlavné vojsko pri Trenčíne, obyvatelia Čiech napájali kone, ktoré ťahali Jiskrove bojové vozy, ktoré boli osvedčenou zbraňou už v prvej perióde vojny. Hovorili, že idú do nového panstva jeho Českého vojvodu. Vraveli, že stredné Slovensko je krásne. Že sú v ňom lacné grunty a všade sa stavajú hrady, tvrze. Rozhodli sa sťahovať do Hontu, ako im radili ich spokojní krajania, že tam jesto dosť roboty aj miesta pod slncom. No to nebol jediný dôvod migrácie obyvateľov Českého kráľovstva na Slovensko a najmä na jeho stred. Vtedajší obyvatelia tvrdia, že v Čechách zostala situácia po revolúcií biedna. „Páni besnejú, vypaľujú nám domovy, niet chleba ani roboty.“ a preto nastáva sťahovanie. Nie všetci však majú šťastie ako títo obyvatelia z Moravy, ktorých Aksamit stretol pri Trenčíne. Pohraničné maďarské stráže s nich veľkú časť ožobráčili o majetok a ako vravia české záznamy aj o život. Uhorské záznami však hovoria, že krutí českí prisťahovalci podporovaní oddielmi Jiskru zabíjali, plienili a pustošili. Čo je teda pravda? Kapitáni zistili, že Prahu v roku 1442 kosil mor. To dodáva situácii logiku a naozaj mohol prebiehať veľký presun obyvateľstva a to Uhrom naháňalo strach. Mnohí z nich sa na Slovensku formovali do ozbrojených oddielov a preto reálnejšia je verzia o pohraničných vraždách, v ktorej tými krutejšími boli Uhri. Po skupinkách však mali šancu.
Ťažšie museli vojská gubernátora znášať príchody kňazov z rádu bratríkov. Opäť dochádzalo ku krvavostiam. Kňazi boli horliví. Okrem mála katolíckych, ktorí išli s inokrajinnými žoldniermi, sa jednalo o kňazov bratríckeho rádu. V nich existovala opäť umiernená vetva, ale aj takí, ktorých jazyk bol ako žeravý uhoľ a ich slová tak horúce ako tie dni, keď husitizmus počas revolúcie zažíval vrchol svojej slávy. Aby nezostával ani sedliacky ľud bez „božej milosti“, putovní kňazi, starí kališníci usádzali sa v mestách i obciach a nad vežami vyvesili sa zástavy s kalichom uprostred na znak novej viery v danom meste. Po celej línií táborov , dedín a veží po dĺžke Rimavy sa stavali kostolíky, na ktoré materiál sa dovážal z rozkvitajúcich úrodných ťažebnísk, ktorých ani v regióne nebolo málo. Stavitelia však prichádzali s vozmi z Čiech. Ich prínos znamenal formovanie prvej čisto slovenskej kultúry v tej dobe, pretože prvýkrát Slovenský ľud vymanil sa spod kontroly Maďarov, aj keď len na krátko. V Malohonte vyrástli nádherné kostoly a spolu s hmotnými materiálmi splnili svoj cieľ, keď prevrátili väčšinu obyvateľstva na kališnícku vieru. A pokiaľ to nejde nazvať vierou, aspoň s ňou sympatizovali, o tom niet pochýb. V Maďarsku, kam vpadali bratrícke jednotky pod cieľom rabovať a plieniť, bola povolená inkvizícia. V našom regióne nemáme správ o inkvizícií, len o bližšie nedefinovaných popravách v Lučenci. Pravdepodobne sa jednalo o výsluchy, pri ktorých boli použité mučebné náradia. Prečo tak gubernátor rozhodol a za aký čin mohli byť obyvatelia tak trestaní? Najskôr za šírenie cudzej viery, napomáhanie nepriateľovi, alebo najskôr pre vyzradenie informácií nepriateľovi. Za špehovanie.
Nik už nemyslel na panovníkov. Nálada sa vyostrovala hlavne na severe v Trenčíne, Žiline, Kežmarku. Zámožnejšie meštianstvo, ktoré vysedávalo v hostincoch, od začiatku pomaly stupňovalo náladu. Kapitáni rokovali o štátnych záležitostiach nejednotne a vždy na inom mieste, a tak robili chyby. V jednom z hostincov radil sa Talafúz so svojimi veľmožmi pred nespokojnými nemeckými, prísne katolíckym kresťanmi. Vznikali rozbroje, ba kde-tu i malé povstania. Tie však viedli sa v menších mestečkách a pevnôstkach. Veľké mestá zrádzali a podávali informácie gubernátorovi Jánovi Huňadymu. Stavali sa na jeho stranu a preto o ne bratstvo muselo toľkokrát bojovať. V tejto situácií rozpŕchlo sa i hlavné vojsko na menšie časti, po novom ho od roku 1443 Jiskra už len zvolával, keď bolo za potrebu. Najvyšší velitelia ako Ondrejko menili stále miesto hlavného stanu. O ňom konkrétne vieme, že najprv bol v Trenčíne, potom v Žiline a z Moldavy nakoniec presťahoval sa na Muráň. Aj sám Jiskra začal rozmýšľať, že by bolo vhodné premiestniť prednú líniu na Huňadyho Novohrad. Svoje skoršie predpoklady premenil už začiatkom ťaženia obsadením východného a severného Gemera. Ostatné ozbrojené tvrze musel až v roku 1442-1443 vybojovať. Muráň padol už v roku 1430 pre jeho strategickú polohu a pre to, že bol križovatkou obchodných ciest cez naše územie, niektoré pevnosti obsadil neskôr, po ťažkom boji. V roku 1441 dobyl Jiskra Krásnu Hôrku. Už v roku 1440 získal bez boja hrad Fiľakovo od kráľovnej pre zabezpečenie panstva kráľa na jeho významnom okolí. Niet veľa zmienok o obsadzovaní Lučenca a Poltára. Tieto regióny však mali vždy sklon k sympatizácí s reformovanými formami cirkvi. V roku 1442 bez väčšieho odporu obsadili Lučenec a po ňom Poltár. Mestá ozbrojili svojimi jednotkami a v Kláštore pri Opatovej začali stavať malú pevnosť. Vždy však vládol akýsi zvláštny mier medzi Jiskrom a Huňadym.
Hrádok v Lučenci spôsobil gubernátorovu veľkú zlosť. Uvedomoval si aká pohroma by bola, získavať späť Lučenecký hrad, keby nejaký stál. Východnejšie mu v ceste stojí ozbrojená Sobota a ešte východnejšie Fiľakovo. A kamkoľvek vytiahne, dorazí dvadsaťtisíc husitských výborne ozbrojených jednotiek.
V nekľudnom mieri roku 1444 sa pridávajú prví muži nášho okolia k Jiskrovi. Nábor spravili v Detve a oblečení v čiapkach, krátkych košeliach, širokých opaskoch a krpcoch na nohách vydali sa do Trenčína pozdraviť nového veliteľa. Nachádzalo sa medzi nimi veľké množstvo chlapcov z Novohradu i Malohontu. Boli vraj veľmi mladí vo veku iba od 20 do 25 rokov.
Privítali ich tak velitelia ako aj Jiskra a odovzdali rotmajstrovi, lebo ich bolo treba vyzbrojiť. Po nich prišiel palatín, s ktorým pobrali sa rokovať. Priniesol dobré správy. Sám sa rozhodol postaviť sa na proti kráľovu stranu Ladislavovu a s ním aj mnoho šľachticov, ktorí písomne oznámili, že bratstvo podporia.
Jiskra začal chystať plány. O niekoľko mesiacov obdržali jednotky po celom severe správu, že sa majú začať chystať a že pôjde do tuhého. Šľachta z Čiech sa pripravila aj so „svojím ľudom“ na odchod. Slovenskí zemania dostali rozkazy od Jiskru osobne keď prechádzal Banskou Bystricou na východ a mnoho silných zemanov sa pripravilo na vojnu a odpovedalo. Jiskra potom učinil rozhodnutie, ktorým tábor priblížil k Malohontu aj Novohradu, ku Zvolenu. Tam sa schádzali jednotky celej zeme.
Mierový beh krajiny však narušila jedného dňa konečne prítomnosť zveda, z ktorého vykľul sa nakoniec posol gubernátora. Nesmelo prebehol nádvorím a v hradnej strážnici predstavil sa ako Štefan Särkoz. Predstúpil pred Jiskru a zhovievavo proti svojej vôli začal po slovensky aj keď údajne s prudkým maďarským prízvukom. Jiskra ho okamžite požiadal, aby gubernátorovi odkázal, že má rozpustiť to vojsko, ktoré zložil proti severnému kráľovstvu uhorskému, kráľa Ladislava. No gubernátor údajne chcel Lučenec aj s celým Novohradom, to bol cieľ jeho cesty. Jiskra odmietol mesto vydať a tak Särkoz stal sa tým, kto zvestoval, že inak začína vojna.
Bratríci sa mobilizovali, ozbrojili, napojili kone, pripravili vozy aj delostreľbu, najprv všetci po celý deň sa striedali v kostole, katolíci modlili sa po svojom, pravoslávni sa v ňom ani neukázali ale bratríci a ich velitelia prijímali oboma spôsobmi. Po dni, ktorý bol plný modlitieb a príprav zásobovania, sa vojsko na Jiskrov rozkaz vydalo k Lučencu.
Roty sa dali v klus. Prechádzali lúkami a nízkymi kopčekmi južného Slovenska, tak veľké a tak rôznorodé vojská za sebou. Prvý šiel Jiskra, na malom huňatom koni so železným výrazom prezeral si tváre svojich mužov, za ním s ohromným dupotom pechota pod velením Beneša z Kolovrat. Za ním dvaja rotmajstri, píšťalníci i bubeníci, ktorí dodávali vojsku silu a podklad k ich hrdinským piesniam.
Za nimi strelci pod velením Václava zo Všechovic a Jana Puchomiřského z Ojnic. Rota za rotou a v nich Česi, Slováci, pravoslávni Rusíni aj so svojimi obrazmi, vrchovníci od Tatier, za nimi ľahká pechota, slovenskí junáci bez velenia. Len v sandáloch a košeliach od Malohontu, Gemeru, Spiša a Oravy. Z tých najvernejších stolíc.
A v diali trmácali sa vozy a okolo nich jazda bratríkov, taktiež ťahajúca delá a tarasnice.
O tri dni boli pred Lučencom, toho času ešte bez hradieb, so sedliackym obyvateľstvom, ktoré žilo prevažne v starých dreveniciach. Bolo vidno na kostolík a neveľký kláštor. Zamračený Jiskrov pohľad mal s ním predsa len iné plány.
Obyvateľstvo ich privítalo, ale nie príliš hlučne. Stavalo sa k vojsku priateľsky. Určite aj zo strachu, ale na druhej strane spokojné, že nad kláštorom vyrastie hrad a okolo mesta val. Dávali teda mužom chleba a mlieka a pomáhali udržiavať Jiskrovu vojnovú mašinériu v chode.
O vtedajšom živote v Rimavskej doline dozvedáme sa z príbehu o láske medzi vojvodom Imrichom z Maďarska, ktorý bol jeden z veliteľov Gubernátorovho vojska a Máriou Bodorovskou. vydatou manželkou vysokého Žilinského zemana Bodorovského, ktorú jej manžel prehral v kartách s Talafúzom, vojvodom bratstva, ktorý ju odniesol do Rimavskej doliny. Jeho rozprávanie hovorí, ako Mária túžila dostať sa späť na územie svojho muža, no jednostranná láska Talafúza k svojmu vyhratému majetku nepovolila. Hovorí o obci Ožďany, že tam bola veža a patrila bratríkom. Potom zbadali Magin hrad a opäť v sebe prechovávala nádej. No všetko navôkol bolo české ako vravel. Hore pevnosť v Hrachove, dôležitom svojou posádkou. ďalej vpravo nad tou dolinou veža v Kraskove. Za južným hrebeňom v druhom údolí ležali dôležité Drienčany. A hore ich domov na Muráni a pod ním V Rimavskom Brezove a v Rimavskej Bani. Tam obyvateľov všetkých na kalich obrátili, prijali aj knihy české, nové kostoly tu vystavali a v celej Rimavskej doline ich opevnili. Mária sa búrila. Hnusilo sa jej všetko české navôkol. Nad Hrachovom, týčila sa vysoká drevená veža uprostred mohutných hradieb, o ktorých dnes niet pamiatky. Stála na neveľkom návrší. Neskôr, keď ich bratrícka posádka doviedla až k sútoku Rimavice s Rimavou, nad malým vŕškom toho sútoku stál nevídane krásny gotický kostolík. A všade len ten kalich, symbol. Vežička mala dubové podbitie, preto dávala dojem, ako si Mária pomyslela, že ešte aj kostoly sa stali ich zbraňami. No v skutočnosti sa možno domnievať, že išlo skôr o obranný efekt, keďže katolíci pri dobývaní bratríckych kostolov zanechávali spúšť. No na druhej strane nemožno poprieť, že viacero obyvateľov neprišlo aj v týchto obciach o život. Možno ich preto považovali bratríci za svoje, lebo v nich vymenili obyvateľstvo za české za tých prisťahovalcov, čo stále prúdili do Malohontu cez uhorsko-české hranice. A ktovie, čo sa stalo s tým pôvodným. Tí čo sa nestránili, ostali a žili spolu. Tí, čo nechceli prijať novú vieru i poriadok odchádzali na juh. A tí, ktorí sa búrili, možno i padli. Ale to bola za feudálnych pomerov bežná prax. Veď gubernátor dával bratríkov mučiť.
Aj Mária ako katolíčka priala si české vyhnanie. Pri pohľade na ten gotický kostolík na sútoku Rimavy povedala: „Všade to kacírke znamenie. Všetko nám zohavia, všetko nám opevnia a všade sa zakopú. Akoby tu chceli ostať navždy...“
Zvečerilo sa, a Mária s Talafúzom podľa príbehu prešli brodom povýš sútoku cez Rimavicu a naskytol sa im pohľad na Rimavskú Baňu, odkiaľ sa šíril ľúbezný spev obyvateľov. Blížil sa blízko povedľa nich zhluk ľudí, vedených novým kňazom Lukášom Lukom, ktorého Talafúz dobre poznal. Študoval na Karlovej univerzite počas morovej epidémie a keď starý český kňaz umrel, tento len 25 ročný Slovák zaujal jeho miesto. Odetý bol v kňazskej sukni, s kalichom v jednej a knihou v druhej ruke. Vzal ich, keďže bola nedeľa, do kostola a poďakoval za nich, že bezpečne došli cez tak nebezpečné územia. Na druhý deň sa pohli do neďalekého Rimavského Brezova. Všade stáli vozy prisťahovalcov a navôkol sa pásli ich kone. Odvšadiaľ bolo počuť český jazyky, a preto z vozu nevystúpila, ba i modlila sa večer v ňom, aby medzi českých kališníkov nemusela. Kostol stál tentokrát na vysokom a strmom návrší nad riekou. Mal vysoký val, priekop i baštu. Mária žasla, aký bojovný je ten ľud. Že aj kostoly premení na veže. Aby sa tí „lúpežníci“ mali kam ukryť, keď na nich prídu z dolnej zeme vykonať spravodlivosť. Podľa environmentálnych svedectiev, úžina za Sincom smerom na sever divočela. Človek mal pocit, že ho hory obkľúčili zo všetkých strán. Záznamy hovoria, že Česi, ktorí neboli naučení na také vysokohorské podmienky sa v malých skupinách v horách báli v noci prespávať. Mali strach z divej zveri.
A uprostred tých vrchov tichý a zvláštny Tisovec. Mestečko, v ktorom taktiež visel kalich, no ani jeden Čech iba Slováci. Maďarka Mária tu zapochybovala, či je vôbec nejaký rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi, keď sa im tak rýchlo vtrú do služby. Päť hodín trvala cesta pešo z Tisovca na Muráň. Tá obrovská, hrdá nádhera, opisovaná skôr ako hrôzostrašná, lebo celá pevnosť vyzerala v ostrých skalách ako hniezdo v nepriechodnom tŕní. Bratríci, majstri v stavbe hradieb, ho ešte zveľadili a spravili z neho centrum všetkých výpadov na juh, miesto, kde sa nemusia báť, že by sa neobránili. Cesta na vrchol, všade strážená elitou husitskej kavalérie bola taká vyčerpávajúca, že vzala polovicu síl akémukoľvek útočníkovi. Máriu nakoniec nečakalo ani na hrade Muráň stretnutie s jej väznenou láskou. Bola tam odsúdená na ďalšie utrpenie. Dozvedela sa od Talafúza, nového manžela, že bola prehratá ako prostitútka no daroval jej pokojný a slušný život. Vojvoda Imrich padol za Huňadyho vo vojne s Turkami. To bol koniec príbehu jej lásky. Prosperita týchto oblastí zabezpečovala bratrícky vojnový mechanizmus. Obyvatelia miest a obcí s obľubou pestovali i technické plodiny – konope, ľan. Najmä konopám sa tu veľmi dobre darilo, ( odtiaľ je názov parciel Konopnice ). Konope sa spracúvali domácim spôsobom. Zrelé konope ručne trhali a sušili ( len zaparili ). Potom ich močili v močidlách, kde ich namočené nechali 2-3 týždne. Vysušené konope trepali „ na trepačkách „ a zo získaného vlákna priadli priadzu, z ktorej tkali plátno.
Z neho šili bielizeň, plachty, prikrývky, vozové plachty ( poňvy ), vrecia a iné účelné veci potrebné pre poľnohospodárstvo i domácnosť. I chov dobytka má svoje tradície. S obľubou chovali kone, rožný statok – kravy, jalovice, býčky, junce i voly. Kravy dovážali až zo Zadunajska – Bonyhádu ( vraj ozdraviť fajtu ). Boli to krásne, mohutné kravy, niektorá vážila 700-800kg. Majetnejší chovali aj ovce. Rozšírený bol najmä chov ošípaných – prasníc i odstavčiat ( dôrne ). V tom čase bolo plemeno poväčšine mongolské ( manga ). Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, pozdejšie pásli pastieri. Pastiera kráv a rožného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš. V obci Veľká Suchá boli poväčšine drobní a strední roľníci. Keď nebolo práce na poli, obyvatelia sa zaoberali hrnčiarstvom, alebo povozníctvom – furmančením. Hrnčiari vyrábali hlinené hrnce, misy, krčahy, hrnčeky, pekáče, zbevky na mútenie masla, tiež škrídle a válovce. na severe, na Muráni rozvíjalo sa aj kamenárstvo.
Odtiaľto z Muráňa vládol Peter Aksamit a spolu so svojím dospievajúcim synom spôsoboval na juhu horúce chvíle. Dal opevniť aj Rimavskú Sobotu a založil v nej stálu družinu. Gubernátor aj cez vojnu podnikal len malé operácie. Roky 1445-1450 boli skôr naplnené lúpežnými akciami rratov ako Uhrov. Odvlečení Maďari potom robotovali v okovoch pod Muránskym hradom na jeho baštách. Mária ich však vykúpila. Menšie šťastie mali zajatci, ktorých chytili vpády celého vojska od Lučenca na juh. Gubernátor cítil, že sa mu situácia vymyká z rúk a pripravoval sa, že zasiahne a roztriešti silné Gemersko-malohontské panstvo bratstva.
Na rozkaz Jána Jiskru vyrazilo vojsko, veľká no nekompletná časť vojska pod velením Janka Kozica Vlka na juh do Dolnozemska. Za strašlivej búrky, a keď ustála, za strašného úpeku šli ožobráčiť gubernátorovu zem. Všade len Maďari, no nepriečili sa im. Boli celkom ochotní ako spomína ich súčasník. Napojiť kone napojili, jedlo dali a keď si chceli kapitáni kus zaplieniť, všetko darovali. Beztak na nich nechceli útočiť. Jiskra tvrdil, že kým neprekročia územie lučenecké, Novohradu, majú akékoľvek obyvateľstvo ušetriť. No získali cennejšiu korisť, a to informácie. Často sa zastavovali v kláštoroch a vyslýchali plány zemepánov. Väčšina z nich sa zhromažďovala so svojimi oddielmi pri Jägeri a iní vraveli pri Solonku, odkiaľ ale operoval už pár mesiacov gubernátor.
Zrazu to dostalo jasnú podobu. Huňad sa chytá na Novohrad. Kozic vyslal posla do Lučenca. Takisto sa dozvedeli o takzvaných „krvavých posloch“, ktorí chodili verbovať do vojska proti bratstvu za Huňadyho. V Szécsénye vypočúvali mníchov, neboli krutí, naopak len volali po pomste, ktorú nevykonajú, lebo nie sú ako uhry, ktorý za prvej revolúcie pobili ešte aj deti v kolískach a starcov so starenkami. Kláštor však vypálil a odniesli odvšade plno zlata. Potom rozhodli, že zaútočia na Jágerské biskupstvo. Tam rabovali a prebývali v malých osadách, až kým ich nepovolal Jiskra brániť Malohont a Novohrad. Dvadsať hodín pred Pešťou rozprášili uhorské vojsko, vedené niekoľkými zemanmi, no nenaháňali ich ďalej. Keby mohli ostať v Maďarsku, môžeme predpokladať, že vojna by určite inak, alebo aspoň inokedy skončila.
Z vypočúvania zajatcov po bitke vyplynulo, že nešli posilniť gubernátora do Jägeru. Vyrazili priamo proti ich posádke. Vojna začala v plnom prúde a v pokojnom Maďarsku ich mohli kedykoľvek obkľúčiť.
A tak sa aj stalo. Pri ústupe vojsko napadli Kumánske jednotky, ktoré podporovali Huňadyho a tak zúrivý a nešťastný Kozic musel po prvý raz pred Maďarmi utekať. V Novohrade sa rozdelené vojsko spojilo s posilou, ktorá rabovala arcibiskupove dediny. Ani to však na postavenie sa nepriateľovi nestačilo. Zmenili sa aj ľudia. Sedliaci sa pridali k útoku na bratstvo s vidlami v rukách. Koncom roku 1450 sa podarilo vojsku vrátiť na Lučenec. Hrad na kláštore bol dostavaný, pole pripravené na najväčšiu bitku desaťročia. Obe strany očakávali, že k nej dôjde pri Lučenci. Pre istotu Jiskra vyslal poslov do Ožďian aj Soboty a upozornil hliadky na blížiace sa vojsko gubernátora. Od Spiša, Žiliny, Košíc aj Muráňa sa bratríci ponáhľali k Lučencu na obranu.
Lučenec však bol dobre opevnený a velitelia si vydýchli, že ich nepriateľ nedochytí nepripravených. Prišlí víťazi z Maďarska boli oslávení a hrdo privítaní. Rozložili sa k ostatným posilám pod Hrádok. Vojvoda Matěj z Kněžic vyrazil s oddielmi do Rimavskej Soboty posilniť ju, ak by tade chcel gubernátor preraziť. Začiatkom nového roku už odvšadiaľ sa valili húfy Uhrov.
Bitka začala jedného májového večera, keď konečne po dlhom čakaní pred Lučencom sa objavili uhry. Súčasník hovorí, že ich bolo „ako komárov všade kam dovidieť“. Napred sa v lese skryla kumánska kavaléria, vyrútila sa večer z lesa a vďaka svojim dávno povestným jazdným lukostrelcom, vypustila na mesto záplavu horiacich šípov.
Ich radosť však pominula. Mestečko bolo prázdne a armáda bratríkov skryla sa v dubovom lese za hradom. Uhri sami začali streľbu na mesto, ktoré sa nesmelo stať útočiskom vyčerpaných a dlho pochodujúcich vojsk. Na druhý deň pritiahlo hlavné vojsko hrdo na čele s gubernátorom Jánom Huňadym prezývaným Korvín.
Všade samá jazda a dupot koní, od všetkých strán. Zvuky bubnov rozľahli sa okolím, popoludní prišli ešte hrôzostrašnejší Srbi, a večer vojská sedmohradského vojvodu Jána Rozgoňa. Po nich osobná stráž gubernátora. Všetci na bielych koňoch a v zelených plášťoch. Krajní s kušami a strední so šabľami. Vedľa Huňadyho prišiel aj Dyonizs, arcibiskup Ostrihomský. Mnoho ďalších cirkevných hodnostárov a kňazi, ktorí prežehnali vojakov, nechýbali v dlhom zástupe.
Južne od veže rozložili stany a vydali sa na obhliadku. Keď videl arcibiskup zničené kostoly, preklínal naveky český národ. Zajali vojvodu Kozolupa a zemana Dobáka z Muráňa. Gubernátor reval od zlosti, že Uhri napomáhajú Čechom. No Dobák mu odvetil v rozhovore, že je Slovák. Patrí teda k Čechom, ktorí hája práva právoplatného kráľa. Gubernátor len praskol päsťou do stola. Tu vidno neochotu Slovákov spolupracovať s Maďarmi už v tej dobe. Keď po slovensky hovorilo sa takmer bežne aj južnejšie. A v slovenčine aj odkázal na hrad lučenecký, obliehaný, že ak ho nevydajú šľachticov zajatých popraví. Česi však nepopustili. Vyhrážali tak isto, že aj oni majú cenných Maďarov. A tak k bitke hneď nedošlo, napätie na hradbách rástlo.
Kozolup a Dobák boli namočení do smoly a upálení za živa. Bratstvo však stále odmietalo pustiť hrad. Kapitáni čakali na svojho spasiteľa Jána Jiskru, ktorý spolu s Talafúzom vedú jednotky zo severu cez Muráň rovno do boja k Lučencu.
Prvá fáza bitky začala paľbou prakov a trebuchetov. Tarasnice kosili strelcov na hradbách ako obilie. Naopak pechota, ktorá chcela rebríkami dostať sa na hradbu bola zrážaná nevídane silnými a presnými kušijníkmi. Boje trvali celé dni a týždne. Vyčerpaní bratríci už chceli preraziť z obliehania, že nemôžu na Jiskru čakať. Rozmýšľali, že ho muselo postihnúť nešťastie na severe, kde búrili sa Nemci v Kežmarku a v Levoči. Nebolo vody. Bojové pole bolo suchý prach. Už mesiac nepršalo. Studňa vyschla. Odvšadiaľ vo veži ozýval sa plač ranených. Zdalo sa, že sa čoskoro rozhodne a spečatí osud bratstva v Novohrade i Malohonte, kde bola napadnutá Rimavská Sobota. Oči hejtmana vojsk vo veži v Lučenci, vrchného veliteľa tamojšej obrany Matěja z Kněžic upierali sa na hory, kde akoby vzývali príchod Jiskru. Katapulty strieľali aj cez noc. Nik nenašiel chvíle pokoja. Až kým na tých vrchoch na severe nezjavilo sa svetlo nádeje. Bol to signál, že blížia sa Jiskrovci. Dočkali sa ich až o 3 dni. Dovtedy museli brániť nádvorie, lebo hradby boli obsadené. No Jiskra s Talafúzom rozdelili Uhrov a porazili. Gubernátor hnal na útek, zúfalý a zúrivý, že kliatba voči českému národu zostane pre ten deň navždy naplnená.
A tak roku 1451 pri Lučenci bol gubernátor porazený. V máji roku 1452 podpísal gubernátor s Jiskrom mier v Rimavskej Sobote. Vojsko však nemalo zásoby zlata, nebolo na žold a začalo sa rozpadať. Rok nato Jiskru dočasne Mária odvolala, no vrátil sa brániť po kráľovej smrti jeho pamiatku a už vlastné zaujmy pred Matejom, synom Jána Huňadyho, ktorý bol korunovaný za jediného kráľa ako Korvín.
Počas bojov s týmto panovníkom nedochádzalo v regióne k iným významnostiam. Každopádne tak veľké vojsko už cezeň ani neprešlo. No v rokoch 1453-1458 zostali malé vojenské posádky v novej pevnosti Sobôtka, na Maginhrade, Hradovej, Pondelku, ako vyplýva aj z vlastného výskumu. Väčšie pevnosti ako Muráň alebo Fiľakovo sa bránili Matejovi statočne. Až začiatkom 60. rokov postupne padli.
Kráľ si niektoré ponechal, ako napríklad Maginhrad. Ožďany, Hrachovo a Pondelok sa vrátili pôvodným majiteľom. Alebo sa dostali kráľovskou donáciou novým majiteľom ako napríklad Poltár alebo Sobôtka. Koniec vojny priniesol naspäť maďarské feudálne usporiadanie a vypočúvanie ohľadom kacírstva medzi obyvateľstvom. Región Hont bol opäť obnovený a to spojením Malého a Veľkého Hontu do Hontianskej stolice. Iné pozitívum sa v návrate poriadku nedalo veľmi hľadať, keďže tehdajšiu vojnu nahradilo opäť besnenie pánov. O obnovenie panstva sa koncom 60. rokov pokúšal veliteľ bratstva Peter Aksamit no neúspešne. Jiskra sa stal doživotným uhorským grófom podľa mieru s Gubernátorom po bitke pri Blatnom Potoku roku 1458 a jeho vojsko vstípilo do Matejovej čiernej légie.
To bol koniec husitizmu a bratríctva v regióne. Čoskoro ho nahradili iné reformačné prúdy, ktoré sa uchytili na základe spomienky na doby bratrícke...
Komentáre
Prehľad komentárov
Pokým ide o také veci ako "kališnícke kostoly" v Malohonte a podobne - sú to "pekné rozprávky" na úrovni "vedeckého poznania" zo začiatku 19. storočia. Možno by si autor mohol pozrieť aj novšie práce z 20. storočia.
Re: Pekné rozprávky
(Bohumír, 11. 10. 2014 22:41)Pan Leon Sokolovský (Sokolowsky-pôvod predkov z Polska). Kališnícke kostoly-podla Vás "pekné rozprávky". Veľmi sa mýlite.Žiadne rozprávky. V Sebedíne-Bečov- je zachovaný kostol z doby Husitskej aj s opevnením. Aj zo zachovanou zvonicou-stavba drevená bez jediného klinca a železa. To sú fakty-nie rozprávky. V Ľubietovej evanjelická farnosť má v erbe KALICH. Ťiež rozprávka? Katolíci v Uhorsku /Slovensko/ radi menili historiu a vinu zvalovali za svoje krvilačné krutosti na evanjelikov, ktorých pálili za živa a zversk mučili-ba aj po smrti umučeného dokázali ešte aj hroby znevažovať a lámať kosti a porozhadzovať kade tade, aby ani po smrti nemali pokoja..A to všetko len kôli majetkom. Taká bola a je všeobecná cirkev . Pane - v roku 1938 sa tiež dostali k moci na Slovensku Katilíci-gardisti.. Tiež rozprávky...že...ale zrejme ste katolíkom...V .Novšich prácach z 20 a 21 storočia sa historia prekrúca-zamlčuje-vymýšla.Myslíte si-že tý autori čo píšu o historii čerpajú námety z archívov. Nebudte smiešny,ak si to myslíte. Opisujú od autorov a prekrútia aj to , čo ani v živote nečítali a vlastnými slovami pozmenie historiu. Husiti skutočne na Slovensko prišli - aj do Zvolenskej stolici, v roku 1433 so ženami, deľmi, so svojimi kňazmi, na vozoch, s knihami a so všetkým čo mali doma a mohli odviesť, pretože ich tam skutočne prenasledovali a vraždili...Slováci /chudoba/....Zožente si originál knihy zo staršej doby a dozviete sa pravdu o Husitoch....o Božích bojovníkoch.
Článok je super
(Braňo Ďuriš, 10. 10. 2011 12:50)
Nerozumiem, článok je napísaný vedecky, pútavou formou a na vysokej úrovni. Pojem kališnícke kostoly je používaný aj v Čechách.
Neviem, v čom článok odporuje "novším prácam", žiaden výrazný rozpor nenašiel. Pán Leon Sokolovský by to mohol vysvetliť.
Pekné rozprávky
(Leon Sokolovský, 29. 6. 2011 11:55)