Iba taký obyčajný prepat
27. 4. 2009
Iba taký obyčajný prepad
Môj prvý skautský prepad v živote sa začal telefonátmi brat Jazdeca, ktorý sa na nás obrátil so žiadosťou o ubytovanie. Chystal sa totižto prepadnúť tábor 1. zboru Baden-Powella z Bratislavy, ktorý toho leta rozbalili neďaleko Revúcej. Čakali nás dva nádherné dni, ktoré strávime tým, čo sa má navždy vryť do našej skautskej histórie - ja osobne som sa najviac tešil na redaktorov Média naživo - staneme sa súčasťou legendárnych skautských prepadov... Ale hlavne spoznáme nových bratov a sestry. Naše sny sa však pomaly začali rútiť ako domček z karát. Po strastiplnej ceste nás autobus zanechal na zastávke v Červenej Skale.
SOBOTA
Po krátkom občerstvení sme sa pobrali nájsť tábor. Nebolo to ťažké, keďže táborníci mali v tento deň návštevy rodičov, a tak sme sa pomocou smerových tabuliek dostali až k poľnej ceste, vedúcej do tábora. Prepáčte, vy asi neviete, kto je to "my", žeť No predsa Jazdec (hlavný mozog akcie), Šaman (moja maličkosť), Kriško (náš oddielový vodca), Smejko (oddielová radkyňa) a Ruža (Ruža). Ruža splnila svoju úlohu na jednotku. Zistila toto: Tábory sú tri - jeden chlapčenský a dva dievčenské. Jeden z dievčenských skladá vlajku na noc, druhý ju ani nemá, len akúsi loptu na stožiari a chlapčenský má dokonca tri a neskladá ich na noc. Super, takže naším cieľom bude chlapčenský tábor.
Nastala noc. Jazdec sa podujal, že zbehne po vlajky. Uznali sme že sám bude nenápadnejší, a tak sme ostali čakať. Jazdec sa však dlho neukazoval a my sme začali byť netrpezliví. Nakoniec však prišiel... aj s vlajkami. Nad tábormi sme sa dohadovali o ďalšom postupe. Vlajky sme už mali, teraz ešte pripnúť zašifrovanú správu na stožiar. Mal to vlastne urobiť Jazdec, ale ten dostal bombovejší nápad. Zajmeme nejakého gambusína a za táborom ho pustíme aj s odkazom späť. Vybrali sme si jednu podsadu a hajde do nej po spachtošov. Jeden z dvoch gambusínov v danej podsade bol chorý, aspoň to tvrdil, a tak sme mali zajatca len jedného. Ale aj to nám dostatočne stačilo na náš plán.
Potichu, ale rýchlo sme kráčali po cestičke von z tábora. Vtom sa v kuchyni rozsvietila baterka a neznámy hlas na nás zakričal. "Kto ste! Čo tu robíteť" No super, pomyslel som si a už som aj trielil po ceste von z tábora. Vbehli sme do lesa. Aj tak sme prezradení, tak čo by sme si nezapálili baterky, nieť Aj sa tak stalo. Bežalo sa nám už lepšie aj svetlo za nami zmizlo. Pri prechode cez rieku sa dvaja nemenovaní členovia našej skupinky (Jazdec a dotyčný skaut) namočili, ale očividne im to nevadilo. Zrejme sa už poznali, lebo si veselo klábosili, akoby boli na vychádzke. Brat skaut to všetko bral ako veľký zážitok a už sa tešil, ako ho bude vykladať svojim priateľom a bratom. Asi dva kilometre od tábora sme mu odovzdali správu a spokojní sme sa dotrieskali do stanu.
NEDEĽA
Ráno sa s Jazdecom poberáme do dediny ukryť vlajky. Sú naozaj pekné, najmä tá najväčšia a najkrajšia. Dobrý úlovok, pomyslel som si. Všimol som si, že je na nej pripevnený zvonček. Jazdec mi vysvetli, že musel nerád (a toto slovo podčiarkujem pre vás, milí bratia a sestry z Bratislavy) prerezať povraz na stožiari, inak by ho ten zvonček mohol prezradiť a burcovať celé osadenstvo tábora. Začali sme diskusiu o tom, či by mali byť vlajky spustené na dotyk ruky alebo nie. Zhodli sme sa na tom, že mali.
Ukryli sme ich úspešne na utajených miestach s radosťou, že pripravujeme program a hru pre skautíkov najmenej na pol dňa. Vrátili sme sa ku stanu a počas balenia sme sa tešili na slávnostné a vtipné privítanie + malá scénka, ako to stálo v našich požiadavkách. Len čo sme vyliezli na cestu, za jej ohybom sa objavili včielky s nikým iným ako s Tigrom z Média. Z krátkeho rozhovoru vyplynulo, že sa vybrali do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Rozlúčili sme sa s pozdravmi, tak možno na budúce, a už sme kráčali hore cestou. Onedlho sme stretli ďalšiu skupinku - zrejme roveri na čele s Beznožom, taktiež s Média. To je smola. Máš jedinečnú šancu zoznámiť sa s legendami skautskej novinárčiny na Slovensku a oni ti unikajú medzi prstami ako zrnká prachu, pomyslel som si vo chvíli, keď z nich vyšlo, že sa tiež chystajú do DĽJ. Avšak Jazdec zachránil situáciu a s Beznožom nás zoznámil.
Konečne v tábore! Privítalo nás celé osadenstvo gambusínov na čele s vodcami. Nebolo to však očakávané privítanie. Hneď na nás vybehli s tým, že nám pekne ďakujú za to, že sme im odrezali lanko. Vraj do konca tábora nebudú mať vlajky na stožiari. To som už tušil, že začínajú problémy. Napokon sme sa dohodli, že im to nepodarené privítanie odpustíme, ak nám pripravia to požadované kurča. Prijali to bez slov a my, nevediac, že sa im v hlavách rodí plán nášho zatratenia, sme im uverili. Odviedli nás od hosťovského típí. Po chvíli dobehol Jazdec a volal nás hrať baseball s gambusínmi. Prijali sme pozvanie a o chvíľu sme sa už skvele bavili. Najmä ja, keďže som po prvý raz v živote hral túto populárnu americkú hru. Počas hry do tábora zavítal ďalší člen Média, a to brat Paľo Fandák. Stretnutie s ním mi dodalo ďalšiu radosť do života. Podal som si ľavačku s legendou modranského skautu a so skvelým redaktorom zároveň (už nikdy si neumyjem ruky J). To bol však koniec pozitívnych vecí, čo nás toho dňa stretli.
Po hre sa zvolávalo na obed, ku ktorému sme boli pozvaní. Avšak nebolo to žiadne kurča našich snov. To už nás prechádzala trpezlivosť - my sa celú noc snažíme, pripravujeme program aj pre táborníkov (považujem totiž prepad za obojstrannú záležitosť, mali by sa podľa mňa baviť aj prepadnutí - veď o to nám ide, nieť), medzitým títo gambusíni robia akoby nič. Nemali najmenší záujem o našu hru. Vytvorili si totiž vlastnú a my sme mali byť ich hračkami. Keď nás počas obeda obkolesili títo gambusíni ozbrojení palicami, sekerami, kosami a tak, brali sme to ako výbornú zábavu. Keď si vybrali za obeť Jazdeca, i vtedy to bola skvelá sranda. Netrvala však dlho. Zvíjajúceho sa Jazdeca sa snažili spútať a vtom sa ozval bolestivý výkrik jedného gambusína, ktorého Jazdec trafil topánkou do zubov a ten bol podnetom k zbesilému konaniu gambusínov. Ozval sa v nich prvotný pud našich predkov, dychtiaci po pomste a my sme nemohli nič iné robiť, len dúfať, že Jazdecovi neublížia. Na posed s ním! Do odpadovky s ním! Výkriky gambusínov nemali konca kraja. To sa nenájde nikto, kto by ich zastavil, pýtal som sa sám seba. Veru sa nenašiel. Sami sme tomuto konaniu nemohli zabrániť, boli sme proti mnohopočetnej presile rozzúrených gambusínov.
Jazdeca medzitým odniesli pod strážny posed a už ho tam chceli vytiahnuť, keď tu zrazu niekto dostal "spásonosnejší" nápad - do potoka s ním. Márne boli naše výkriky, že Jazdec je už beztak chorý - onedlho sa ocitol v ľadovom potoku. Dov?šili to ešte vyliatím vody z odpadovky na jeho hlavu. S ním už skončili, stačilo mu, teraz sa však obzerali po ďalších obetiach. Nečakali sme, kým sa na nás vrhnú a trielili sme s kašľúcim Jazdecom do típíčka po naše veci. Našu neprítomnosť pri vakoch niekto zneužil a pobral nám rôzne veci -chýbali nám dva spacáky, telefónna karta a Jazdecovo prenosné mini rádio. Môžu si títo gambusíni hovoriť skauti, keď sa uchyľujú k takýmto nepekným veciamť MY sme sa rozhodli, že im za tieto podlosti nevrátime vlajky a necháme si ich ako odškodné. Vraj, my vám nedáme veci, kým nám vy nedáte vlajky. Rozhodli sme sa zavolať kompetentnú osobu, ktorou bol Pól Hrika. S ním sme vyfajčili fajku mieru, vysvetlili sme si celú túto zamotanú situáciu, ktorá sa obom stranám vymkla z rúk. Ospravedlnili sme sa mu za odrezaný povraz a on nám zas za to, čo sme zažili v tábore. Dohodli sme sa, že tú najkrajšiu (a pre nich možno najvzácnejšiu) vlajku vrátime a ostatné dve si môžeme nechať.
DODATOK AUTORA
Možno si teraz, milí bratia a sestry, pomyslíte, že sa príliš sťažujem za to, čo nám urobili a snáď si aj poviete - my sme zažili ešte strašnejšie zaobchádzanie a neplačeme. Ani my nie. Ale nemôžeme nechať nepovšimnuté toto neskautské správanie bratislavských skautov. Ani po našich výstrahách o zdraví Jazdeca ho nenechali tak a navyše ho ešte hodili do studenej vody, nehovoriac o tom, že voda bola plytká a Jazdec si odrel kožu na viacerých miestach. Našťastie, toto vykúpanie nenechalo na jeho zdraví trvalé následky. Len po návrate do Revúcej musel Jazdec navštíviť doktorku a maródiť zopár dní.
Pôvod všetkých týchto nedorozumení snáď treba hľadať v základných pravidlách prepadov, ktoré žiaľ nikto dodnes nestanovil ani neuzákonil. O tom, že je to nevyhnutné, hovorí náš príbeh. Len nás mrzí, že podnet k tomu musíme dať touto reálnou príhodou, ktorej udalosti naštrbili mienku o čistote skautingu vôbec. Bratislava, kde sídli náčelníctvo skautingu by mala ísť vzorom pre ostatné skautské miesta, a nie produkovať takéto nedorozumenia. Aj keď tým sa nevyhne asi nik z nás. Preto, Bratislavčania, vstúpte si do svedomia a učte sa na vlastných chybách. Nikdy nehovorte nikdy, nič predsa nie je stratené. Dúfam, že sa touto udalosťou nevymazalo bratstvo medzi nami a vami. Skauting je hra. Preto, ako to všetci robia po skončení nejakej hry - podajme si ľavačky a zmierme sa. Nazdar, bratia a sestry.
PS: Niektoré výjavy z príbehu boli skreslené umeleckým rozprávaním, aby boli zaujímavejšie a napínavejšie. Netreba ich brať až tak vážne.
Šaman - Revúca