Kapitola č.19: Pocity
„Dobrý večer, pane. Môžeme pokračovať,“ ozval sa Albus od dverí. Snažil sa potlačiť sklamanie v hlase, ale Snapovi nič neuniklo.
„Sadni si,“ ozval sa strohý rozkaz. Keď ho poslúchol, skúmavo si ho prezeral.
„Čo sa stalo? Dnes som ťa tu nečakal, keď sa vrátil tvoj otec,“ hovoril vážne. Videl, že chlapec je zamračený a dačo ho trápi.
„Pane, je nejaký lektvar, ktorým by sa dala vrátiť pamäť? Alebo myslíte, že by som to mohol zvládnuť ja svojimi schopnosťami?“ šepkal ticho a celý sa triasol. Toto bolo uňho naozaj nezvyčajné a Snape ho takého ešte nezažil. Nech bol akokoľvek zronený z otcovho zmiznutia, vždy sa s tým dokázal nejako vyrovnať. Ale teraz...
„Albus, povedz mi čo sa stalo, prosím,“ žiadal potichu.
„Ocko je späť,“ fňukal chlapec a rukávom si zotrel slzy. „Lenže on nevie, kto som. Nepozná nikoho z nás. Tak je niečo, čo by mu pomohlo?“ spýtal sa opäť takmer zúfalo. Snapa by si nikdy nepriznal, ako veľmi ho chlapcovo zúfalstvo zasiahlo a chcel by mu veľmi pomôcť.
„Ako sa to stalo? Vymazal mu niekto spomienky kúzlom alebo ako?“ spýtal sa a premýšľal, či by vedel niekto zvrátiť Obliviatte.
„Madam Pomfreyová vravela, že kúzlo to nebolo. Vraj je to len vec jeho pamäte.“
„Neviem, či by si mu dokázal pomôcť ty, Albus. Môžeš to skúsiť, ale nesľubuj si od toho veľa, aby si nebol sklamaný. Ale existuje jeden lektvar. Ibaže jeho príprava trvá tri týždne a nikdy som ho nemal vo svojich zásobách. Skús sa spýtať Křiklana. Ak ho nemá v zásobe, mohol by ho aspoň pripraviť,“ poradil mu Severus.
„Bude to fungovať?“ nádejal sa Albus.
„Neviem. Je dosť možné, že sa mu pamäť vráti sama od seba. Niekedy je to len otázka času. Ale ak to naozaj nespôsobilo kúzlo, mal by lektvar pomôcť,“ snažil sa mu dať aspoň nejakú nádej.
„Ďakujem, pane,“ konečne pookrial Al. „Budeme teda pokračovať v lektvaroch?“ spýtal sa Al a Snape sa zamyslel.
„Druhá polica zľava, ružový lektvar,“ prikázal a Al mu ho priniesol. „Vypi to!“ ozval sa znovu. Al chvíľu zaváhal.
„Je to bezsenný spánok. Dnes si mal asi dosť náročný deň a potrebuješ sa vyspať,“ vysvetlil Snape trochu mrzuto. Snáď sa ten chlapec nebojí, že by ho chcel otráviť? Albus po tom vysvetlení však neváhal a vypil celý obsah fľaštičky.
„A teraz do postele. Príď, keď budeš chcieť a nemusí to byť len kvôli lektvarom, rozumieš? Kým sa na to nebudeš cítiť, odložíme naše doučovanie.“
Albus prikývol na znak porozumenia a naozaj sa pobral do Nebelvírskej veže, kde padol do postele ako zarezaný.
Keďže Paula prezradila Minerve všetko o Leiných schopnostiach, navrhla jej riaditeľka miesto pomocnej ošetrovateľky v Bradaviciach a ona s nadšením súhlasila. Nemala kam ísť, svoj domov opustila navždy, keď odišla s Harrym, a keď teraz zistila, že v spoločnosti kúzelníkov nie sú jej schopnosti zastrašujúce, ale naopak obdivuhodné, cítila sa oveľa lepšie. Navyše, keď zostala, mala aspoň nejakú šancu zostať nablízku Harrymu. Bol jediný, koho dobre poznala, hoci všetci ostatní na ňu boli veľmi milí a láskaví.
Odkedy sem prišla, ubehli len tri dni, ale ona mala pocit, akoby tu bola doma a žila tu už celú večnosť. Ležala práve vo svojej posteli v malom bytíku, ktorý jej pridelili. Slnko za obzorom práve vychádzalo a ona viac nemohla spať. Načúvala okolitému tichu a svojim myšlienkam.
Ešte pred pár dňami si myslela, že sa zamilovala do Harryho. Nikdy nepoznala lásku k mužovi ako takú, jediný muž v jej živote bol doteraz jej otec a otcovská láska je rozhodne iná, než milenecká. Harry do jej života vstúpil ako blesk z čistého neba a ona veľmi skoro zistila, že ju jeho spoločnosť uspokojuje a cíti sa pri ňom viac než dobre. Ach, najradšej by si teraz nafackovala za tú pusu, ktorú mu vtedy dala. Lenže už to nejde vziať späť. Vedela, že keď teraz našiel svoju rodinu, hoci si ju nepamätá, nikdy ju neopustí. Kvôli nikomu a tobôž nie kvôli nej. Ale to by ani nechcela. Včera bola u Harryho na návšteve a zoznámila sa aj s Ginny. Je to skvelá žena a ona ju musela obdivovať, ako celú situáciu zvláda. Určite sa musela veľmi držať, keď sa mu Lea hodila okolo krku a pevne ho držala. Po všetkých tých novinkách v jej živote bol on pre ňu pokojným prístavom, kde mohla zakotviť a upokojiť búrku, ktorá sa v nej rozpútala. Dlho sa rozprávali a ona sa mu zverila so všetkým, čo zistila. Povedal jej, že za ním môže kedykoľvek prísť a že je rád, že zostáva v škole. Potom sa tiež rozprávala s Ginny a zistila, aká v skutočnosti je. Vedela, že lepšiu ženu by Harry nenašiel snáď nikde na svete a kvôli nej a ich deťom dúfala, že sa jeho pamäť už čoskoro vráti.
Ale to nebol jediný dôvod, ktorý ju prinútil otvoriť oči a zistiť, že má Harryho rada len ako priateľa či staršieho brata. Tým ďalším bol učiteľ obrany proti čiernej mágii, George Weasley. Najprv sa jej zdal trochu namyslený a príliš vážny, ale potom....
Nedalo sa nevšimnúť si, ako sa na ňu pozerá a aký je nesvoj, keď sú v jednej miestnosti. Ak niečo držal v ruke, vypadlo mu to. Keď okolo nej prechádzal, potkol sa alebo do niekoho narazil. A v akejsi nezmyselnej hanblivosti, alebo čo to bolo, zo seba pred ňou nedokázal vysloviť súvislú vetu. Bolo jej to trochu smiešne, ale pri pomyslení, ako sa v jeho spoločnosti cíti ona, sa mu veľmi nedivila. Kolená sa jej vždy roztriasli, keď ho videla a srdce jej búšilo tak, akoby malo vyskočiť z jej hrude. A ten šteklivý pocit v žalúdku... nikdy nič podobné necítila a premýšľala, či je to naozaj tak, ako si myslela. Zamilovala sa?