Kapitola č. 40: Rodina
Presne ako predpokladal, na stole sa mu hromadili kópie hlásení. S povzdychom sadol za stôl a pustil sa do ich čítania a triedenia. Tesne pred obedom za ním prišiel Kingsley, aby ho osobne informoval o niektorých dôležitých veciach, ktoré sa za posledné mesiace udiali a dohodli sa na ďalších plánoch. Samozrejme, že Kingsley odporučil, aby si Harry vzal tiež pár dní voľna, ale to sa mu nepodarilo. Avšak napokon Harry súhlasil aspoň s tým, že denne skontroluje osobne Bradavice a bude pracovať z domova. Keby ho Kingsley potreboval, ihneď by ho kontaktoval. Takže tým Harryho povinnosti v ten deň skončili a minister ho takmer doslova vyhnal domov. Poslúchol a Weasleyovci aj Ginny s Lilly sa v ten deň tešili z jeho spoločnosti pri večeri.
„Pani Weasleyová, chcel by som vás poprosiť, či by ste mi nemohla zabaliť trochu jedla. Máme v našom dome hosťa a vzal by som mu niečo na večeru, keď pôjdem skontrolovať, či mu niečo nechýba.“ prosil Harry. Len on a Ginny zatiaľ vedeli, kto je ten hosť.
„Ale iste, Harry. Hneď ti niečo pripravím.“ rýchlo vstala od stola a dala sa do práce. Harry s Ginny zatiaľ prešli do obývačky, kde ich nik nerušil.
„Tak ako?“ spýtala sa konečne, keď osameli.
„Musel som ju dosť dlho presviedčať, ale nakoniec sa mi to podarilo. Súhlasila s tým, že keby niečo potrebovala, určite ti dá vedieť, ale aj tak by ju určite potešila nejaká spoločnosť cez deň. Čo keby si za ňou zajtra zašla?“ navrhol Harry.
„Zajtra za ňou určite zájdem, povedz jej to a pozdravuj ju.“ usmiala sa Ginny a pobozkala ho.
„Tu to máš, Harry.“ vyrušila ich Molly a podávala mu balíček s jedlom. „Použila som ohrievacie kúzlo, takže nie je potreba to zohrievať.“ poučila ho.
„Ďakujem. Tak ja už pôjdem, aby som nášho hosťa nenechal čakať.“ žmurkol Harry na Ginny. „Nemusíš na mňa čakať, neviem ako dlho sa zdržím.“ dodal tesne predtým, než vstúpil do zelených plameňov.
Minerva McGonagallová sa v dome cítila veľmi zvláštne, tak nejako cudzo…Keď ju Harry nechal samotnú, chvíľu nervózne stála na mieste. Napokon vyšla po schodoch a otvorila dvere na hosťovskej izbe, ktorá sa mala načas stať jej domovom. V rohu miestnosti stála posteľ, ktorá lákala návštevníka, aby si do nej ľahol a nechal spočinúť svoje unavené telo. Vedľa nej stál nízky nočný stolík a na ňom trónila lampička, ak by hosť chcel pred spaním oblažiť svoju myseľ nejakou literatúrou. Miestnosti vládlo veľké okno s nádherným výhľadom do práve sa prebúdzajúcej záhrady, kde sa zelenala prvá tráva a zo zeme vykúkali hlávky prvých kvietkov. Pod ním stál obyčajný, drevený písací stôl, ktorý však dokonale poslúžiť svojmu účelu. Príjemný celkový dojem, ktorý vzbudzovala táto jednoducho zariadená izba, dopĺňala veľká dubová komoda a zrkadlo stojace vedľa nej. Profesorka si vyložila svojich pár vecí do komody, niektoré osobné predmety položila na nočný stolík a na vešiak stojaci vedľa dverí si zavesila svoj cestovný plášť. Izba už nepôsobila tým prázdnym dojmom ako na začiatku a naopak vyzerala útulne. Ten, kto ju zariaďoval sa nesnažil ušetriť, ale riadil sa heslom: V jednoduchosti je krása. A ak by sa izba mala využívať dlhodobejšie, rozhodne tu bolo veľa možností na vylepšenie podľa požiadaviek jej užívateľa.
Účinok lektvaru na spanie ešte úplne nepominul a profesorka sa od rána cítila trochu ospalá. Keďže aj tak nemala čo na práci a dom bol taký tichý a osamelý, že nakoniec počúvla radu a na chvíľu si zdriemla. Po troch hodinách výdatného spánku sa cítila oveľa lepšie a rozhodla sa lepšie si prezrieť dom. Prešla okolo dverí spálne, ale nevstupovala tam. Zato otvorila dvere na jednej z chlapčenských detských izieb a rozhliadla sa. Predpokladala, že patrí Jamesovi. Po stenách boli polepené plagáty obľúbeného famfrpálového družstva a aj iné predmety v miestnosti svedčili o tom, že tu býva nadšenec tohto športu. Akoby aj nie, v tejto rodine to bolo úplne normálne. Na poličkách boli trošku rozhádzané rôzne žartovné predmety, zrejme z dielne bratov Weasleyových. Minerva dobre vedela, že James je veľmi živý a energický chlapec a táto izba tomu skutočne zodpovedala.
Oproti tomu Alova izba svedčila o jeho pokojnej povahe. Na nočnom stolíku stáli fotografie rodičov a súrodencov. V policiach boli presne zoradené najrôznejšie knihy, a že ich nebolo málo. Potešila ju harmónia, ktorá z tejto izby vyžarovala. Nakoniec jej zostala izba najmladšej členky rodiny, ktorú doteraz poznala len z rozprávania a fotiek. Zatajila dych, keď otvárala dvere. Táto izba bola v dokonalom súlade s jej majiteľkou. Rozhodne tu bolo najviac hračiek, hlavne tých typicky dievčenských. Uprostred miestnosti stála dokonalá zmenšenina Bradavického zámku. Fascinovane si prezerala jednotlivé jeho časti a žasla nad tým nápadom. Nielenže bol hrad do detailu prepracovaný, ale dokonca malé postavičky vo vnútri sa hýbali. Po stenách izby boli polepené obrázky rôznych víl, elfov a iných zvláštnych bytostí, ktoré kúzelníci len zriedka uzreli vo svojom svete. Vytvorili si totiž vlastný svet ďaleko od všetkého zla a žili si v ňom v dokonalej súhre harmónie a lásky. Aspoň to tvrdia legendy o nich. Minerva sa ešte chvíľu kochala pohľadom na detskú izbietku, ktorá jej pripomenula vlastné, naozaj šťastné detstvo. Škoda, že zvyšok života musela stráviť tak, ako ho strávila. Sama a opustená. Ale teraz….Je to vôbec možné, aby na sklonku života mohla byť aj ona šťastná? Možno predsa len platí, že čas hojí všetky rany, uvažovala v duchu a presunula sa do prízemia.
Práve si prezerala pohyblivé fotky uložené na krbovej rímse. Fotky šťastnej, milujúcej sa rodiny. Uprostred trónila jedna z najkrajších. Aj ona spomínala na tu udalosť. Mala to potešenie zúčastniť sa svadby svojho vnuka. Fotka zobrazovala Harryho v čiernom spoločenskom habite a Ginny v jemných volánových bielych šatách. Stáli v spoločnom objatí, zamilovane sa na seba pozerali a usmievali sa na svojich priateľov. Zvláštne, čo dokáže vyjadriť jedna fotka. Minerve McGonagallovej nielenže priniesla pekné spomienky na daný deň, ale tiež tie smutné, ktoré ju tak trýznili. Bolesť z odlúčenia od vlastnej rodiny a syna, následne Jamesova a Lillyina smrť a strach o Harryho, ktorý ju prenasledoval po celé tie roky. Presne tieto pocity sa jej vracali, keď tu takto stála pozerajúc na fotku novomanželov. Ale teraz je predsa všetko iné. Odrazu jej to prišlo len ako desivá nočná mora a ona akoby sa práve vrátila do skutočného života. Z ďalších spomienok ju vytrhol zvuk plameňov a vystúpil z nich ten, na ktorého myslela takmer neustále v posledných dňoch.
Harry sa na ňu usmial a zaželal jej pekný večer.
„Vyzeráte lepšie, oddýchla ste si aspoň trochu?“
„Áno, cítim sa už naozaj dobre.“ prisvedčila pokojným a vyrovnaným hlasom. Ráno si uvedomila, ako veľmi sentimentálne sa teraz správa a prinútila sa opäť nájsť v sebe potrebnú rovnováhu.
„To rád počujem. Priniesol som vám niečo na večeru. Iste už musíte byť hladná, hoci nejaké zásoby v kuchyni ste snáď našla.“ odpovedal a začal vybaľovať večeru, čo mu zabalila Molly Weasleyová.
„Máte to tu naozaj veľmi pekné, Harry.“ zhodnotila, keď sa spolu zhovárali.
„Ďakujem, za to vďačím Ginny. Všetko to tu zariadila takmer sama ešte v čase, keď som bol pracovne veľmi vyťažený. Je naozaj skvelá.“ prikývol s úsmevom.
„O tom nepochybujem. Hoci tvoja práca je akiste stále časovo veľmi náročná. Ginny s tebou musí mať obrovskú trpezlivosť.“
„To máte pravdu, bohužiaľ jej to sám moc neuľahčujem.“ povzdychol si.
„Ona to zaiste chápe a má ťa veľmi rada, takže to zvládne.“ ubezpečila ho profesorka.
„Áno, Ginny je vskutku veľmi silná. Ako aj vy. Chcel som…teda ak by vám to nevadilo, rád by som sa dozvedel viac. O vás, o svojom otcovi a podobne. Nikto mi o ňom veľa nerozprával, ale som si istý, že ste ho pozorne sledovala a viete toho o ňom veľa.“ začal Harry, ale hneď dodal: „Ale ak sa dnes na to necítite, pochopím to.“
„Harry, musím sa ti najmä ospravedlniť za ten včerajšok. Bolo toho naozaj na mňa príliš, normálne sa takto nenechávam uniesť.“ chystala sa vysvetliť, ale Harry ju posunkom uistil, že to nie je potrebné.
„Myslím, že ti toho o Jamesovi môžem rozprávať naozaj dosť.“ usmiala sa a zaspomínala na niektoré veselé príhody z tých čias. Chystala sa práve niečo povedať, ale plamene v krbe sa opäť rozžiarili a osvetlili jej tvár. V plameňoch sa vznášala hlava Georga Weasleyho. Neskrýval prekvapenie, keď uvidel riaditeľku sediacu v kresle v Harryho obývačke, ale na nič sa nepýtal. Zdvorilo ju pozdravil a pozrel smerom k Harrymu.
„Mohol by si sa na chvíľu preniesť sem, do školy?“ spýtal sa stručne.
„Stalo sa niečo, George?“ spýtala sa riaditeľka ustarane.
„Nie, nebojte sa. Všetko je v najlepšom poriadku, ale profesor Snape trvá na tom, že musí ihneď hovoriť s Harrym.“ objasnil.
„Nepovedal o čom?“ spýtal sa Harry prekvapene, ale bez meškania sa postavil a chystal sa vstúpiť do plameňom.
„To teda nevravel, ale svojim najjedovatejším hlasom mi oznámil, že ak stojíš o jeho pomoc, je v tvojom vlastnom záujme, aby si prišiel čo najskôr a neoberal ho o jeho drahocenný čas.“ tlmočil George slová profesora lektvarov.
„Hneď prídem, George. Povedz profesorovi, že som na ceste, ďakujem.“ odpovedal Harry a sledoval miznúcu hlavu v plameňoch. Teraz sa otočil k profesorke McGonagallovej a ospravedlňujúco sa usmial.
„Obávam sa, že sa budeme musieť rozlúčiť. Predpokladám, že ma profesor Snape zdrží dlhšie, takže vás potom nebudem rušiť. Ale hneď ráno sa za vami príde pozrieť Ginny a bude vám robiť spoločnosť.“ povedal napokon.
„O mňa si starosti nerob a bež za svojimi povinnosťami. A k tej spoločnosti, bola by som rada, keby som vás neobmedzovala a vrátili ste sa do svojho domu všetci.“ vyjadrila svoj názor riaditeľka.
„Poradím sa s Ginny a zajtra uvidíme.“ prikývol a zaželal jej dobrú noc. Potom už skutočne vhodil letaxový prášok do krbu a zvolal:
„Riaditeľňa v Bradaviciach.“ O malú chvíľu už sedel v kresle za riaditeľkiným stolom a nechal sa prepaľovať čiernymi očami hrôzu naháňajúceho učiteľa.
jožko kokoško
(jožko kokoško, 13. 2. 2021 21:40)