Kapitola č. 2: Riaditelia
Kým Albus, James, Rosie a ďalší študenti zaspávali vo svojich posteliach, na treťom poschodí sa riaditeľka vracala so svojej kancelárie. Potichu otvorila dvere, aby nezobudila prípadne spiace portréty, ale ako si mohla myslieť, väčšina z nich čakala na jej príchod. Za veľkým dubovým stolom, ktorý zaberal veľkú časť kancelárie, viseli dva najnovšie obrazy. Síce tu viseli už 19 rokov, no boli posledné, ktoré tu pribudli za posledných viac ako 50 rokov a kvôli tragickým okolnostiam veľmi rýchlo po sebe. Teraz všetci upierali zrak na ňu. Napätie v miestnosti by sa dalo krájať.
„Minerva?“ prerušil ticho nakoniec starý bielovlasý muž na obraze priamo oproti nej.
„Je tu, Albus. Druhý syn Harryho Pottera“ Starý muž na obraze sa usmial.
„Aký je?“ spýtal sa so záujmom.
„Podobá sa na neho viac, než sa Harry podobal Jamesovi. Má Lillyine oči, Harryho oči,“ dodala dojato.
„Ach áno, moja drahá. Všetci sme si obľúbili Harryho, kým tu študoval. Verím, že s jeho deťmi to bude podobné.“
„Myslím, že James bude oveľa väčší nezbedník ako jeho otec, vlastne sme sa o tom presvedčili už minulý rok.“ konštatovala s úsmevom riaditeľka a posadila sa do kresla tak, aby videla na Brumbálov portrét.
„Áno, James zrejme nesie meno svojho dedka veľmi hrdo a myslím, že má v sebe veľa z jeho vlastností. Jednou z nich bude samozrejme porušovanie pravidiel a priťahovanie problémov ako magnet.“ potmehúdsky sa usmial Brumbál.
„To zrejme každý Potter.“ ozvalo sa ostré zavrčanie z vedľajšieho portrétu. Všetci pozreli tým smerom, kde sa na obraze mračil čiernovlasý kúzelník s dlhým nosom.
„Ale Severus, myslel som, že už si Harrymu odpustil tých pár vylomenín.“ pobavene konštatoval Brumbál.
„Pán Potter mal určite šťastie, že ich všetky prežil v zdraví. Ale máš pravdu, nakoniec som.....“ odmlčal sa. Verejne priznať, že je hrdý na Harryho Pottera bolo preňho nepredstaviteľné. Ten chlapec dokázal veľké veci, to je pravda. Občas ho mrzelo, že sa k chlapcovi nesprával lepšie, ale nakoniec, on bol tiež drzý až na kosť a Severus vlastne nemal na výber. Ale v jednom mal Brumbál pravdu. Harry bol viac ako jeho matka, než otec, ale on to nebol schopný vidieť cez svoju nenávisť k Jamesovi. Ale teraz svoj názor zmenil. 19 rokov už dumá tu v tomto obraze a čaká, či ten chlapec, vlastne už muž, či Harry niekedy príde a bude s ním chcieť hovoriť. Ale doteraz bolo jeho vyčkávanie márne. Nevýslovne ho to rozčuľovalo. Odhalil mu svoje spomienky, odhalil pred ním svoje najhlbšie city k jeho matke a ten arogantný chlapec za ním ani raz neprišiel. Ale mohol mu to zazlievať? Po všetkých tých rokoch, kedy si na ňom vybíjal svoju zlosť na hodinách lektvarov i mimo nich? No jedna vec mu aj tak nešla do hlavy. Keby ho Potter stále nenávidel, prečo by....
Nevedel či je to naozaj pravda, za tie roky sa naučil, že nie každá bradavická klebeta je založená na pravde. Ale on to chcel vedieť, musel to vedieť. Pozrel na Minervu McGonagallovú, ktorá si s Albusom vymenila spokojné pohľady a obaja vedeli, čo znamená jeho mlčanie.
„Je to pravda?“ spýtal sa náhle až riaditeľka prekvapene vzhliadla.
„Čo máš na mysli, Severus?“ Snape na ňu vrhol zlostný pohľad a nevedel, čo povedať. Nechcel tu pred ostatnými priznať, že sa zaujíma o Pottera či o jeho decká, ale ako inak to zistiť? On to naozaj potreboval vedieť.
„Oh!“ Minerva pochopila čo myslí a pohľad do modrých očí, skrytých za pol mesiačikovými okuliarmi ju utvrdil v tom, že Snape nie je jediný, kto je zvedavý.
„Áno, je to Albus Severus Potter, ale myslím, že už som ti to vravela, Severus.“ s miernym úškrnom na tvári pozrela tento krát do čiernych očí, ktoré boli nepreniknuteľné. Nedali sa z nich vyčítať žiadne pocity, ale ona napriek tomu v nich postrehla prekvapenie.
„Myslím, že tento chlapec bude iný, než jeho brat. James je veľmi energický a impulzívny. Samozrejme odvážny a čestný ako jeho otec, ale tento Albus, má v sebe niečo viac než len to. Vyzerá veľmi skromne a uvážlivo. Zrejme jedna z predných vlastností jeho matky.“
„Áno, slečna Weasleyová bola so všetkých Weasleyových najrozumnejšia. Možno preto, že bola jediné dievča v rodine, a tiež bezpochyby najlepšie využila svoj talent.“ Potvrdil Snape bez stopy sarkazmu či irónie v jeho hlase. Počuť Severusa Snapa hovoriť takto s uznaním o študentke, ktorá bola navyše z Nebelvíru bolo naozaj veľmi vzácne. Ale hoci Snape ako učiteľ svojich žiakov naozaj desil, dokázal v nich vidieť skryté schopnosti. Sám pred sebou ospravedlňoval svoje správanie tým, že to bolo len pre ich vlastné dobro. Nebyť jeho, Longbottom by nikdy nedokončil OVCE z lektvarov a sotva by dnes mohol učiť bylinkárstvo. Tieto dve odvetvia sú spolu veľmi úzko spojené. A mnohí ďalší, vrátane Pottera, mu môžu ďakovať za to, že aj vďaka nemu sa nezlomili v kritickej chvíli. To on ich naučil, ak nie lektvary, tak aspoň to, ako sa postaviť svojmu nepriateľovi tvárou v tvár.
So samoľúbym úškrnom sa pohodlnejšie usadil do svojho kresla na obraze a nemo sledoval dianie v kancelárii. Minerva McGonagallová sa znovu zhovárala s Brumbálom, ktorý chcel počuť o každom novom študentovi. Keď mu rozprávala o Rosie Weasleyovej a Scorpiusovi Malfoyovi, jeho oči zaiskrili.
„Takže nová generácia je v plnej sile.“ prikývol si sám pre seba a zahĺbil sa do svojich myšlienok a spomienok na mladú štvoricu, ktorá svojho času v Bradaviciach študovala.
„Nová generácia?“ zatváril sa Snape prekvapene. Niečo mu uniklo. V tom mu to ale došlo.
„Och, pre Merlina. Weasleyová, Potter a Malfoy v jednom ročníku!“ so zlomyseľným úsmevom pokračoval: „Dal by som čokoľvek za možnosť sledovať opäť túto rivalitu. Ach, ako rád by som si ich podal na svojich hodinách...“ povzdychol a opäť zmĺkol.
„Nechceme tu podporovať medzi fakultnú rivalitu, Severus. Hovorili sme spolu o tom už veľakrát. Od doby, čo som tu riaditeľkou, sú vzťahy medzi fakultami menej napäté, dokonca aj medzi Zmijozelom a Nebelvírom sa jej úroveň značne znížila.“ odpovedala mu podráždene Minerva.
„Samozrejme, milá kolegyňa. Odkedy je vedúcim Zmijozelskej fakulty Horácio, nie je už Zmijozel tým, čím predtým. To by som ja nedopustil“ vrčal Snape.
„Ale no tak!“ pridal sa do diskusie Brumbál. „Myslel som, že sme si ujasnili, že kým trvala rivalita medzi vedúcimi jednotlivých fakúlt, nemohlo tomu byť inak ani v prípade študentov. Myslel som, že ste sa vy dvaja nad toto už povzniesli, už nie ste vedúcimi fakúlt. My všetci sme boli alebo sme riaditeľmi celej školy a každý z nás pre túto školu urobil veľa, či už ako učiteľ alebo riaditeľ. Tak zahoďme staré predsudky a kráčajme ďalej vpred, spoločne tak, aby aj naďalej boli Bradavice najlepšou čarodejníckou školou v Anglicku.“ povedal Brumbál s úsmevom, no úplne vážnym hlasom, s ktorým nešlo inak, než súhlasiť.
Severus mierne trhol hlavou v náznaku súhlasu a Minerva pozerala striedavo na oba portréty.
„Správne, Albus. Teraz ak dovolíte, pôjdem si ľahnúť, aby sme zajtra zvládli všetko tak, ako je potreba. Viete predsa, aký náročný je začiatok školského roku nielen pre žiakov, ale aj pre nás, učiteľov.“ S týmito slovami vstala z kresla a zamierila k dverám na druhej strane kancelárie, za ktorými ju očakávali jej komnaty.
„Iste, moja drahá! Odpočiň si, uvidíme sa ráno. Dobrú noc.“ poprial jej Brumbál a venoval jej jeden zo svojich najvrúcnejších úsmevov.
„Dobrú noc.“ zamrmlal Snape a spolu s ním niekoľko ďalších portrétov v miestnosti. Potom bolo počuť už len tiché zavretie dverí a všetko naokolo sa ponorilo do ticha.