ZIMNÝ VÝSTUP NA SITNO
Na začiatku bola dušu pohládzajúca predpoveď počasia na serveri meteopress.cz. Vraj od 23. februára by mal nastať inverzný charakter počasia. Háčik bol v tom, že toto bola dlhodobá predpoveď na 14 dní dopredu, vydaná ešte pred 17-tym februárom. Ako napísal známy český meteorológ – Petr Dvořák – vo svojej knihe „Počasí takřka populárně“: Současná meteorologie neumí, přes všechnu moderní techniku, kterou využíva, zodpovědět ani rámcově otázku, jak bude za týden a později. Hneď som napísal aj slovenskému top-meteorológovi, Petrovi Jurčovičovi mail, aby mi potvrdil vyhliadky jeho českých kolegov. Najprv ma potešil svojou dochvíľnosťou, lebo už na druhý deň som mal odpoveď v „schránke“, ale súčasne aj zmrazil moje nadšenie, lebo hoci potvrdil tlakovú výš nad našim územím, súčasne pripomenul, že bude pomerne dosť oblačnosti. Naviac, nepredpokladal teplé južné prúdenie vo vyšších vrstvách, takže o inverzii som si mohol nechať zdať...
Ďalších niekoľko dní som premýšľal, kam, a či vôbec, ísť. Počas tých dní pribudla snehová pokrývka na horách, ale aj na dolniakoch. Vyzeralo to dosť beznádejne. Družicové a ani radarové snímky neveštili nič dobré. Nakoniec svitla nádej na stredu, 25.februára. Počiatočná predpoveď polojasného počasia sa zmenila na polooblačno až oblačno, ale aspoň už bez zrážok a vetra. Ešte tak nájsť niekoho rovnako „švihnutého“, ktorý by išiel so mnou. Nádej sa rozplynula v utorok, lebo brat išiel do dennej a ešte sa ma nezabudol opýtať, či sa mi chce brodiť po pás v snehu. Trochu ma tá otázka zaskočila, a tak som ešte intenzívnejšie začal rozmýšlať nad zajtrajškom. Potom som si však povedal, že to dokážem, že sa prehrabem na Sitno, nech sa deje, čo sa deje... Stále mi však ten sneh vŕtal v hlave, takže ešte v ten večer som si objednal snežnice Sasquetch V. Boli za nečakane prijateľnú cenu. Len dúfam, že ich ešte túto zimu vyskúšam.
Deň "D"
Ráno presviedčam sám seba, že to, čo mám nad hlavou, je modrá obloha, len nie je dobre nasvietená. Podarilo sa mi presvedčiť seba, ale oblohu nie, takže cestou vlakom je krajina zamračená alebo v hmle. Pavol Beránek v rádii tvrdí, že juh stredného Slovenska má málo oblačné počasie – vďaka tomu aj mrazivé. Keď vystupujem v Hronskej Dúbrave, tak je už krásna modrá obloha. Chvíľa čakania a už pokračujem motorákom do Banskej Štiavnice. Po ľavej strane pribúdajú oblaky, tak len dúfam, že trať sa bude čo najviac stáčať doprava. Na konečnej – v Banskej Štiavnici – je slnečno a chladno. Nešpekulujem a svižným tempom smerujem na kraj mesta. Plán je taký, že ak nebude chodník prešliapaný, tak do Ilije pôjdem autobusom. Po chvíli som za mestom, pri zamrznutom rybníku. Je to v pohode. Chodník je dostatočne vyšliapaný, takže na autobus môžem zabudnúť. Pripravujem si foťák, bundu dávam do ruksaku, s Moirou si vystačím. Gamaše nechá-vam na spodu . Postupne začínam stúpať nahor a popritom fotografovať peknú, slnkom zaliatu krajinu. Dostávam sa na vyvýšené miesto, odkiaľ mám pohľad do blízkeho, aj vzdialeného okolia. Už vidím aj cieľ dnešnej túry – Sitno. Škoda, že v tom nadšení si nevšimnem, že chodník v diaľke, ktorým mám pokračovať, je len málo zreteľný, presnejšie sú to len stopy jedného človeka, ktorý tadial išiel ešte pred posledným snežením. Je pravda, že už ani v tejto časti to s chôdzou nie je najideálnejšie, ale čo by som chcel po takej snehovej nádielke. Prejdem ešte asi sto metrov a čerstvé stopy v snehu sa definitívne končia. Striedavo pozerám na prejdenú trasu a na hodinky. Musel by som byť poriadne „pribrzdený“, aby mi nedošlo, že autobusom do Ilije sa dnes už viezť nebudem... Keby som vládal plakať (asi toho bolo za posledné dni už dosť), tak sa asi v momente hodím na kolená a plačem tam až doteraz. Takto, ako v tranze, zhadzujem batoh a navliekam si gamaše. Nestrácam čas zbytočným rozmýšľaním a začínam sa brodiť snehom. Neviem, čo si chcem dokázať, ale snažím sa nespomalovať. Striedavo kráčam v stope toho „blázna“ (teraz by som ho radšej nazval dobrákom), čo tu išiel pred niekoľkými dňami, a striedavo po nedotknutom snehu. Mimo stopy je to príjemnejšie. Po pár metroch už ani toto neplatí. Ak by som túto trasu nemal už niekoľkokrát prejdenú a nevedel, čo ma ešte čaká, tak sa okamžite otočím a idem domov. Celú situáciu zachraňuje príjemné počasie. Ďalej sa brodím po kolená v snehu a vo chvíľach oddychu fotím okolie. Po polhodine zo mňa leje, akoby nado mnou prešiel búrkový oblak. Tak toto som fakt nečakal. Našťastie, po chvíli začína chodník klesať. Nahováram si, že to už nie je také náročné. Popri „chodníku“ už z diaľky žiaria červené plody šípok. V týchto častiach sa v lete zvyklo pásť stádo kráv. Teraz tu, na počudovanie, nie je žiadna. Ani tie psiská, ktoré ich strážili a naháňali mi strach, že si ma pomýlia s dobytkom.
Už vidím prvé domy na začiatku dediny. Tento boj by som už mal vyhrať (aj keď jedna bitka vojnu nevyhráva). Dostávam sa na odhrnutú cestu a veselo si vykračujem. Nikde ani živej duše. Dalo by sa povedať, že ani pes po mne neštekne. V skutočnosti som ich svojim pohybom rozzúril snáď štyroch. Hlavnou cestou sa valia potoky vody z roztopeného snehu. Ktovie, ako to bude vyzerať v lese. Minulú zimu ten zamrznutý potok vytvoril dokonalé ľadové koryto. Hneď si spomeniem na výstup na Vtáčnik, kde sa veľkú časť bolo treba predierať pomedzi stromy a kríky, lebo chodník bol po celej šírke pokrytý ľadom.
Do desiatich minút som na hornom konci dediny. Vľavo, na svahu, je pekná chatka s hojdačkami na povrazoch. Neviem prečo, ale zakaždým mám pocit, že tam nájdem niekoho obeseného. Asi to vyzerá trošičku morbídne, ale s tou fotkou by som mohol konečne zabodovať. Krajšiu scenériu s obesencom si ani neviem predstaviť. Teraz mám však iné problémy. Čaká ma stúpanie možno v hlbokom snehu, možno po ľade... Lenže, ako by povedal Kamil Jáša z Českých Budějovíc: Tak tady je už zase všechno jinak. Ani hlboký sneh, ani ľad. Pravdepodobne lesníci tu išli na traktore a tým mi veľmi uľahčili toto stúpanie lesom. Pred chvíľou ešte svietilo slnko pomedzi stromy, no teraz je už úplne zamračené. Otočiť sa alebo ísť ďalej? Vyberám si druhú možnosť. Dostávam sa k búdke s prameňom vody a lavičkami. Chodník križuje s lesnou cestou, ktorou som už raz zablúdil a namiesto na Sitno som sa dostal takmer k Počúvadlu. Traktorista ma sklamal. Namiesto chodníka si vybral cestu. Je to jasné – bude nasledovať brodenie v snehu. Od Štiavnice som zdolal už niekoľko výškových metrov, tak aj toho snehu je tu podstatne viac. No, čo už. Tento úsek nie je až taký dlhý a po ňom už bude nasledovať cesta až na Sitno. Naozaj, po niekoľkých minútach sa dostávam k rázcestiu Vlčia jama. „Kukám“ ako bezdomovec na vodnú posteľ a nestačím sa čudovať. Veď táto cesta mala byť, keď už nie odhrnutá, tak aspoň trochu vyjazdená od áut. Áno, vidieť tu nejaké stopy, ale sú asi staršieho dáta, ako tie nad Štiavnicou. Snažím sa držať stôp, ale aj tak to nemá veľký význam, lebo sa zabáram do snehu a ešte mi to aj nejako prešmykuje. Ten výstup už začína byť nekonečný. Zúfalstvo sa strieda s beznádejou. Na nálade mi nepridáva ani počasie, hoci občas možno zazrieť aj modrú oblohu. Dostávam sa k prístrešku z lavičkami, kde si na chvíľu zaspomínam na jeden parádny búrkový zostup zo Sitna.... Cesta sa tu prudko stáča doľava. Už by toto utrpenie nemalo dlho trvať. Keď som pri smerovníku k zrúcanine sitnianskeho hradu, začína sa pomedzi oblaky predierať slnko. Využívam to na zaznamenanie niekoľkých záberov. Vpravo od cesty je malý listnáč, tradičný námet na fotku. Je koniec februára, ale ešte stále sú na ňom listy. Na chodníku sa zrazu objavujú psie stopy. Pre istotu sa hneď obzerám na batoh, na ktorej strane mám pripnuté palice. Pozerám do diaľky, či tam nebudú aj ľudské stopy, či niekto nebol vyvončiť (vraj takto je to spisovne) psa. To je asi trochu „uletená“ úvaha. Asi by som bol prekvapený, lebo posledného človeka, ktorého som videl, bol sprievodca v motoráku. Kým prídem k vysielaču, stopy zmiznú. Ešte pár metrov ku krížu a výstup mám za sebou. Na tie skalné vyhliadkové plošiny ma dnes už nikto nedostane...
Neviem prečo, ale aj napriek tej zamračenej oblohe mám celkom dobrý pocit. Asi mi z tej námahy preskočilo... Veď už som v tom mal takmer jasno, že viac ma baví fotografovanie ako turistika. A čo už je to za fotografovanie pri takejto zamračenej oblohe. Cesta nadol je už o poznanie príjemnejšia. Ani teraz sa však nezastavujem pri zrúcanine hradu. Radšej si v pohodovom tempe vychutnávam pod nechty zachádzajúce ticho a pomaly ukrajujem meter za metrom. V úseku za Vlčou jamou sa vraciam do detských čias. Nohy takmer nedvíham, len nimi rozhadzujem sneh do bokov, takže za mnou ostávajú iba dve dlhé stopy. S asi polhodinovou časovou rezervou prichádzam do Ilije. Aj kvôli počasiu už odtiaľto pokračujem autobusom. Dnes si ho ešte užijem, lebo v Štiavnici prestupujem na ďalší do Žarnovice. A potom už len nekonečné cestovanie vlakom...