JESENNÁ INVERZIA (Výstup na Veľký Choč)
Muselo uplynúť dlhých 108 týždňov, kým sa mi o5 pošťastilo zažiť na horách takmer dokonalú inverziu. Nebola síce až taká, ako pred tými dvoma rokmi na Rysoch, ale aj tak potešila.
Keď si spomeniem, koľko trekov som za ten čas musel absolvovať neúspešne, tak to nakoniec ani nebolo až také zlé. Zvlášť, keď Kráľovu holu som v priebehu desiatich dní musel minuloročný október zdolať hneď dvakrát. Druhýkrát len preto, lebo pri prvom pokuse boli nad končiarmi Tatier oblaky, takže ich vrcholky na takom pozadí nevynikli. Avšak ani raz tam nebola „očakávaná“ hmla v liptovskej kotline.
Tento rok som si za cieľ svojho "inverzného" výstupu zvolil najvyšší vrchol Chočského pohoria – Veľký Choč. Voľba to nebola náhodná. Pár týždňov predtým, pri putovaní hrebeňom Malej Fatry, som si všimol jeho (z fotografického hľadiska) výhodnú polohu. Pokiaľ z Veľkého Kriváňa bolo predpoludním dobre vidieť len Západné Tatry, ale Choč bol už v protisvetle, tak z Choču som nemusel "cvakať" proti slnku. Aj z Veľkého Kriváňa by okolo obeda tento problém pominul (slnko by som mal po pravej strane), ale s ním by o takom čase s najväššou pravdepodobnosťou pominula aj hmla alebo inverzná oblačnosť. Ale dosť bolo už teoretizovania, lebo zase začnem rozmýšľať, prečo vlastne chodím do hôr. Či kvôli fotografovaniu alebo kvôli turistike.
Deň „D“.
Je jasné, že ak chcem zažiť inverziu, tak musím vyraziť z Valaskej Dubovej čo najskôr. Našťastie, v Ružomberku sa mi podarilo zohnať ubytovanie v ubytovni IKAR, asi dvadsať minút chôdze od železničnej stanice (neďaleko je Lidl, takže nie je problém s potravinami). Presun z NZ do Ružomberku si spestrujem krátkou túrou z Donovalov cez Zvolen, Malý Zvolen do Vyšných Revúc. Do RK prichádzam večer pred siedmou hodinou, preto čakanie do rána nebude až také dlhé. Trochu ma znervózňuje obloha, lebo je dosť mizerná dohľadnosť, ale utešujem sa tým, že to snáď už začína padať vytúžená hmla.
A nadránom ´BUM!!!´. To naozaj padla hmla. Ale poriadna. O šiestej, pri odchode z ubytovne, mám po chvíli vlhké vlasy. To mi až tak nevadí. Skôr mi vadí tá tma naokolo. Neviem prečo, ale myslel som si, že medzi šiestou a pol siedmou už snáď začne svitať. Predsa RK je bližšie k východu, ako sú NZ. Asi naozaj nie sme až taká veľká republika, aby boli medzi jednotlivými oblasťami také rozdiely v čase východu slnka. Rýchlo pochopím, že slnečné okuliare tak skoro určite nebudem potrebovať. Snáď sa po Dubovú aspoň trochu rozvidní...
O 6:45 vystupujem z autobusu. Do čerta. Ak platí zásada, že ešte hodinu pred východom slnka je riziko motať sa v lese, tak to som ešte mohol spať. Možno tú hodinu nejako prežijem. Dobrá správa je, že naokolo je hustá hmla a bezvetrie. Kúsok nad dedinou si spravím jeden záber, aby som potom mohol machrovať, ako bolo tam dole, na rozdiel od slnečného počasia na vrchole. Hneď si aj pripravujem liiiiiidlovské palice, aby som si nimi pomáhal pri výstupe. Túto teóriu si aspoň nahováram. V skutočnosti sa však snažím nimi udierať do kameňov a konárov, aby som na seba upozornil prípadné medvede. Keď si tak uvedomujem, ako intenzívne nimi ´manipulujem´, tak si myslím, že prípadné medvede skôr uvidia odletujúce iskry od kovových hrotov, ako začujú ten rámus.
Kúsok pod Soliskami ma čaká prvé prekvapenie. Dobieham tam dvoch postávajúcich chlapíkov. Najprv som si myslel, že sú to takí podobní, čo zvyknú aj u nás v meste postávať na ceste alebo na chodníku s tým ďaleko-hľadom namiereným na svojho kolegu na druhej strane cesty. Zmiatli ma tie ich vystrúhané palice, ktorými si pomáhali pri chôdzi, a ktoré sa tak podobali na tú žltú trojnožku, s ktorou pracujú tí merači (ospravedlňujem sa tým ´meračom´, ale naozaj neviem, ako sa presne volá ich zamestnanie). Z krátkeho rozhovoru som zistil, že sú to sedemdesiatnici (ak náhodou neblafovali), jeden z Trenčína a druhý z Ružomberku. Sedemdesiat rokov... V takom veku sa budem tešiť, ak stihnem včas dobehnúť na záchod, a nie štverať sa na kopec s kilometrovým prevýšením. Keď som im vysvetlil cieľ svojej cesty, a keď videli ako zo mňa leje, tak mi už len popriali, aby som tú hmlu ešte stihol a rozlúčili sa so mnou. Len si pomyslím, ako im tam na vrchole budem opisovať, o čo došli a aké úžasné to bolo ešte pred pol hodinou a pokračujem v stúpaní. Aby som im dokázal, ako som ´nadupaný´, tak nahadzujem také tempo ako husky na pretekoch psích záprahov. Len dúfam, že chodník sa rýchlo bude stáčať, aby som sa mohol vydýchať, lebo ma z toho porazí. Našťastie, po chvíli som v hustejšom lese. Hmla ustupuje a pomedzi stromy začínajú presvitať slnečné lúče. Dúfam, že tam dole sa tá hmla udrží čo najdlhšie.
Na Strednej Poľane som za necelú hodinu. Pri "hoteli Choč" vidím jedného vlasatého zarasteného chlapíka. Vzbudzuje trochu rešpekt, takže sa s ním radšej nedávam do reči. Až na vrchole sa dozvedám od dôchodcov, že to bol nejaký Čech, ktorý tam s kamarátom nocoval na Poľane. To je teda odvaha... Už si ho však nevšímam, lebo nad Chočom sa odohráva úžasné divadlo (Bol som svedkom veľkého prekvapenia na Sitne, keď sa zrazu polovica vysielača ocitla v oblakoch, ale toto bola ´iná káva´ ). Od severu dovialo oblačnosť, a tá prepadáva cez vrchol a po hrebeni postupne klesá do doliny. Navôkol je modrá obloha, tak to chvíľami vyzerá, akoby tam bol dym z požiaru. Tá rýchlosť, akou tie oblaky prepadajú cez hrebeň, dáva tušiť, že tam až také bezvetrie nebude. Snáď sa to v priebehu nasledujúcej hodiny zlepší. O hodinu pochopím, že som bol prehnaný optimista. Pár minút fotenia mi stačilo, aby som vychladol, preto mi chvíľu trvá, kým sa dostanem do tempa. Oblačnosť zakrývajúca slnko mi pridáva na chlade. Ešte šťastie, že zatiaľ nefúka. Zatiaľ... Keď sa chodník stočí za takou menšou lúkou takmer o 180 stupňov doprava a ja zdolám prvý skalný prah, nad hlavou sa mi poriadne rozfúka. Pomedzi stromy sa dosť rýchlo mihajú chuchvalce oblakov. Kurňa, tak toto som naozaj nečakal. Na tých otvorených miestach to je dosť nepríjemné. Už aby bola záverečná kosodrevina a v nej schovaný chodník. Tam snáď bude aké také závetrie. Chvíľami sa odkrývajú okolité kopce, ale na fotenie teraz ani nepomyslím. A toto má čo znamenať? Kosodrevina po boku chodníka je kompletne popílená, takže z polmetrového úzkeho chodníka je miestami aj trojmetrový. No to je otrasné! Vždy som na tie konáre hromžil, ale teraz vidím, že to aspoň vyzeralo lepšie ako toto. Ešte pár metrov a som hore. Presnejšie, v sedielku pod vrcholom, lebo okolo mňa je hmla a vietor, preto sa mi na vrchol veľmi nechce. No a čo. Vydržím tých pár minút, a potom pôjdem hore. Ináč, zvládol som to za hodinu aj 40 minút, o 50 minút skôr, ako je plánovaný čas.
Po dvadsiatich minútach mi už začína byť chladno, takže sa na chvíľu stanem otužilcom, a v tom chlade sa prezlečiem do suchého, lebo hoci je to termoprádlo vynikajúce, keď je nasiaknuté potom rovnako ako vrchná vrstva, tak v tom začne byť chladno. Asi po 40 minútach sa tu objavujú aj tí dvaja dôchodcovia. Asi ich veľmi nebudem môcť ohurovať krásnymi výhľadmi, len im poviem, že na chvíľu som pomedzi oblaky videl aj slnko. Spokojne sa zahrievajú ´tradičným´ slovenským spôsobom. Ponúkajú aj mňa, ale vysvetlím im, že som abstinent, a po tom ich štamperlíku by som možno aj zablúdil cestou doleJ. A toto zas čo má znamenať? Zrazu je modrá obloha a pod nami oblaky. Tým dôchodcom je hej. Nielenže na nich myslí vláda a sľúbi im vianočné príspevky, ale aj počasie majú ako na želanie. Ešte asi trikrát sa cez vrchol preženie biela masa, ale najbližšie dve hodiny je fantastické počasie. Konečne sa môžem vyblázniť s foťákom. Jasné, po pár fotkách mi odchádzajú batérie. Našťastie mám, poučený aj problémami v Malej Fatre, ešte dve sady. Je to tu nádhera. Aj by som si od úžasu zahrešil, ako to mám vo zvyku, ale nie som tu sám tak len šťastím žiarim ako inžinier z Černobylu. Len tá oblačnosť by mohla byť trochu vyššie, ale aj tak som spokojný, lebo ani jedným smerom nevidieť známky civilizácie. Za tie dve hodiny, ktoré som tam prefotil a ´prekecal´ so svojimi spoluchodcami, sa tam už nikto iný neobjavil. Až cestou dole stretávam dvojicu z Trenčína. Sú prekvapení, že ja už idem dole, že snáď som tam musel ísť ešte za tmy. Darmo, markizácke správy o krvilačných medveďoch spravia svoje a niektorých aj odradia od skoršieho vstupu do lesa. Cestu dole ešte urobím pár záberov. Keď prichádzam k Soliskám, na chvíľu sa o5 ponorím do hmly, ale nad dedinou je už znova slnečno. Tak som to zvládol. Konečne to bola inverzia "ako z veľkej knihy". Hoci k dokonalosti tam ešte niečo chýbalo. To však už nebolo o počasí... Raz to však bude dokonalé.