Tajomné miesta na Slovensku
Tajomné chodby, brána do pekla, magické objekty, ktorých význam zostáva neznámy, ale aj nepokojné duše blúdiace vo svete živých...
Zdá sa vám to ako vystrihnuté zo scenára hororu či mysteriózneho seriálu? Miesta, kde citlivejším povahám naskakuje husia koža, máme aj na Slovensku. Keďže ich pôvod alebo význam často nie sú preukázateľne doložené, historici či vedci sa k nim stavajú minimálne zdržanlivo a nezriedka sa od nich dištancujú. Priestor sa tak otvára pre nadšencov histórie, amatérskych archeológov, záhadológov či rojkov. Predkladáme vám preto výber z rôznych teórií, ktorých pravdivosť preverí až čas.
1. Nepokojné duše
Ruka spravodlivosti či diabla
Medzi najdiskutovanejšie záhady patria miesta, kde sa údajne pohybujú strašidlá a duše ľudí, ktorí nezomreli prirodzenou smrťou. Či na ne veríte, alebo nie, duchárske historky budú vždy veľmi populárne.
Hrdelné právo bolo jednou z významných mestských výsad, aj preto bol kat v stredoveku váženou osobou, hoci od neho mnohí bočili. Okrem popravy býval aj pri vypočúvaní obvinených. O tom, že nebývalo najpríjemnejšie, sa netreba rozpisovať. Ku katovmu domu patrila obvykle väznica a mučiareň. Mnohých obvinených k priznaniu donútili a ich nepokojné duše sa dodnes potulujú po týchto miestach. „Prvýkrát strašilo vlani v lete," hovorí Jitka šišlíková, ktorá predtým, ako začala pracovať v Katovom dome v Trenčíne, na strašenie neverila. „Pred pätnástimi turistami sa sama rozhýbala ťažká klada na mučenie. Lietala z boka na bok, a potom naraz ustala. Turisti sa naľakali a ušli." Odvtedy sa nezvyklé javy a záhadný buchot niekoľ-ko ráz opakovali. Po tom, čo dom v júli vysvätili, nevysvetliteľné javy vraj ustali.
Kata a tajomný dom majú aj v Košiciach. Tamojší pán smrti Mikluš tam väznil a mučil mnoho ľudí. Jeho príbytok stojí na konci Hrnčiarskej ulice, pod ktorou sa vinie sieť tajných chodieb vedúcich práve do katovho domu. Ešte nedávno dobrodruhov priťahovala tajomná zrúcanina na tejto ulici. Dom, ktorému by patrilo popisné číslo osem, bol dlho ruinou, múry vraj nedržali a základy sa prepadávali. Viacerí Košičania opisujú, že tam pocítili akoby zovretie niečej ruky na hrdle. Momentálne tam opäť stavajú. Ktovie, dokedy stavba vydrží.
Za priehrštie strašidiel
Svoje tajomstvá majú viaceré slovenské hrady a zámky. Jedným z najznámejších prízrakov je levočská biela pani. Manželka jedného z hradných pánov, vlastným menom Júlia Korponayová, sa (vraj) v mene lásky dopustila vlastizrady, za ktorú ju 25. septembra 1714 popravili. Preslávil ju najmä rovnomenný historický román Móra Jókaia odvodený od skutočných udalostí z čias uhorského stavovského povstania Františka II. Rákocziho.
Svojské príbehy majú najmä tajuplné zrúcaniny. Pod vrchom Sitno pri Banskej štiavnici vraj spí húf rytierov. Podľa povesti povstanú, keď bude Slovákom najhoršie. Po návšteve Sitnianskeho hradu im môžeme len držať palce, aby sa spod ruín, na ktoré sa hrad premenil, vôbec vyhrabali.
Mystickejší zážitok ponúka hrad Sklabiňa v okrese Martin. Malebná zrúcanina v Malej Fatre vyzerá ako vystrihnutá z Jakubiskových filmov. Niekoľkokrát zničený hrad naposledy vypálili v roku 1944 hitlerovské vojská v období partizánskych bojov. Legendy rozprávajú o podzemných priestoroch, kde vraj žil obrovský had napájaný z gigantických sudov vínom a krvou. Musíme potvrdiť, že je to miesto ako stvorené na okultizmus a čiernu mágiu. Najmä počas rekonštrukčných prác sa množili svedectvá, ktoré vraveli o tajomných tieňoch a nevysvetliteľnom rinčaní reťazí.
2. Magické objekty
Slovenský Stonehenge
Vari každý pozná Stonehenge, tajuplné obrovské vztýčené kamene v Anglicku. Menej ľudí už asi vie, že podobné kultové objekty máme aj na Slovensku. V osemdesiatych rokoch minulého storočia v Holíči budovali sídlisko. Pri hĺbení základov na kraji mesta robotníci narazili na obrovské štvor- až šesťmetrové kamene. Doktor Rudolf Irša, niekdajší riaditeľ Záhorského múzea a súčasný predseda Záhorskej vlastivednej spoločnosti, bol na mieste nálezu medzi prvými. „Našťastie som prišiel včas, pretože bagre pracujú rýchlo. Ináč by kamene rozbili na kusy a odviezli." V prvom momente nikto netušil, čo objavili. Kamene boli na koncoch opracované a na niektorých sa našli aj primitívne kresby. „V tom čase sa objavovali len prvé zmienky o tom, že takéto kultové miesta by mohli existovať aj na našom území," hovorí Irša. Nález vyfotografoval, zdokumentoval a neskôr aj publikoval v knihe Kamene pradávneho času. Časť kameňov sa mu podarilo presťahovať a odvtedy bojuje za ich záchranu. Dvadsaťdva z nich pre-viezli na lúčku za múzeum fajansy, zvyšok zostal pri sídlisku a neskôr zmizol.
šéfka kultu plodnosti
Súčasné rozostavenie menhirov, teda veľkých kamenných obeliskov, znázorňuje slnečné hodiny. „Pôvodne slúžili ako magické zariadenie orientované na nebeské telesá," vysvetľuje Rudolf Irša. „Stáli v troch kruhoch, pričom najvnútornejší tvoril iba jeden veľký kameň. V druhom kruhu bolo osem kameňov a vo vonkajšom šestnásť. Na strednom, najdôležitejšom kameni možno aj dnes jasne vidieť magické obrazce a kresby." Pod najväčším kameňom sa našlo aj viacero kostier, z toho niekoľko detských. „Išlo o obete, kostra pod stredným kameňom bola obetou pri likvidácii kultového objektu," tvrdí Irša. „Podľa lebky to vyzerá, že išlo o ženu. Keď vtedajší obyvatelia museli z nejakého dôvodu z tohto územia odísť, zasypali objekt pieskom," približuje jednu z teórií zániku strediska. Podľa Iršu objekt zrejme slúžil na oslavu kultu plodnosti. „V kruhu sa striedali mužské kamene - dlhé štíhle, a ženské - menšie oválne. Nasvedčujú tomu aj kresby a rytiny na kameňoch." Vek kameňov môžeme len odhadovať. „Podobné miesta, ktoré poznáme z Veľkej Británie, ale aj z Rakúska či z južnej Moravy, sú datované do obdobia zhruba pred 5 500 až 6000 rokmi," vraví Irša. „Holíčske megality by mali byť ešte staršie." Hoci sa im veľa pozornosti od vedeckých inštitúcií neušlo, ich význam potvrdil aj francúzsky odborník na megalitické stavby archeológ Charles -Tanguy Le Roux.
Pravé i falošné rondely
V Holíči je zdokumentovaný aj obrovský rondel. Rondely boli tiež kultové miesta. Tvoria ich vyhĺbené priekopy v tvare sústredných kružníc. Vykonávali sa v nich zväčša obradné úkony. Veľká časť holíčskeho rondelu zmizla pod sídliskom a garážami. Oveľa lepšie je na tom prehistorický objekt v susednej Skalici na tamojšej Kalvárii. Neďaleko románskej Rotundy svätého Juraja sa okolo vyvýšeného kopca obtáča val z hliny. Často sa hovorí o hradisku, Rudolf Irša si myslí niečo iné: „Na mieste sa nenašli sa žiadne hroby či úžitkové predmety. Ak by išlo o hradisko a val by mal mať obrannú funkciu, bol by vybudovaný úplne nelogicky - miernejšou stranou k nepriateľovi, navyše pred priekopou." Usudzuje, že miesto malo náboženský význam. Ďalší rondel objavili pri výstavbe diaľnice z Trnavy do Piešťan na území obce Bučany neďaleko Hlohovca.
Val obrov
Slovensko pretína aj iný záhadný výtvor. Od Dunaja sa okolo šiah, naprieč štiavnickými vrchmi, pozdĺž západného brehu Hrona a Ipľa a ďalej na sever popri Žiline až do Poľska tiahne Fossa giganteum. Teda Val obrov. Jedna z teórií vraví, že pomenovanie si vyslúžil vďaka kostre, ktorú našli medzi vŕškami v okolí Želoviec. Mohutný bojovník mal vyše dvoch metrov, čo bola vtedy úctyhodná výška. Val navŕšili stavitelia prevažne z kameňa a z hliny, podľa toho, čo mali poruke. Najlepšie ho vidieť pri obciach Pečenice a Bátovce v Levickom okrese. Kto a načo ho navŕšil, zostáva záhadou. „Najstaršia známa zmienka o ňom pochádza z listiny z 13. storočia," hovorí starosta Pečeníc Dušan Hudík, ktorý nás popri ňom sprevádzal. Teórií je niekoľko, no žiadna nemá dostatok dôkazov. Jedni tvrdia, že val plnil obrannú funkciu proti nájazdom nomádskych kmeňov zo strednej ázie. Pre armádu by však bol priľahkou prekážkou. Podľa ďalších názorov ho vybudovali Rimania ako hraničnú čiaru, ktorá mala aj taktický a symbolický význam. Na jeho udržiavanie a obranu by však obyvateľstvo vtedy ledva stačilo. Ani hrádza proti vode by v kopcovitom teréne neobstála.
Kto ho upiekol?
Kde si veda nevie rady, dostáva priestor fantázia. Valom sa na konci 19. storočia zaoberal aj muzeológ a farár Andrej Kmeť. Odhalil, že ho na viacerých miestach tvoria doslova spečené horniny. Výskumy tu robil aj Titus Kolník z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. „Na jednom mieste urobil rez valom a našiel stopy po zhorenom dreve. Kamenná či hlinená hradba bola obložená drevom a jeho horenie ich spiekli dohromady," hovorí Hudík. Odborníci sa zhodujú, že na takýto proces je potrebná veľmi vysoká teplota (okolo 900 °C), ktorá mohla vzniknúť len pri požiari. No na to, či to bol zámer zvýšiť pevnosť múru, alebo ide len o dôsledok vojny či nešťastnej náhody, sa názory rôznia.
3. Záhadné veže
Obryňa na Spiši
Spišský hrad má tiež svoju záhadu. Pri výskumných prácach, ktoré sa začali ešte v roku 1969, objavili pod stovkami ton sutín základy priestrannej veže s mimoriadne hrubými stenami (miestami až štyri metre). Vedúci výskumu Andrej Fiala a Adrián Vallašek skonštatovali, že stavba nemá so stredovekým hradom nič spoločné a vznikla oveľa skôr. Veža mala nepravidelný okrúhly tvar s neuveriteľným priemerom 23 metrov a predpokladanou výškou 15 až 20 m. Objav vyvolal množstvo otázok, na ktoré sa len hľadajú odpovede. Kto a prečo ju postavil? Už len samotné stavebné práce boli veľmi náročné. Do veže sa zmestilo množstvo ľudí, najpravdepodobnejšie teda slúžila ako obranné útočisko na prelome praveku a stredoveku. Podobnú, avšak dosiaľ zachovanú vežu z veľkých, nahrubo opracovaných kamenných kvádrov majú aj na českom hrade Zvíkov a volajú ju Markomanka.
Pomsta?
Stredoveká Bratislava oplýva množstvom tajuplných povestí. Jedna z nich rozpráva o potrestaní ženskej rehole klarisiek, ktoré prišli do Bratislavy na pozvanie kráľa Ondreja III. v roku 1297. Podľa povesti sa istý mladík z bohatého rodu zaľúbil do jednej z noviciek, ktorú vídal na bohoslužbách. Predstavená kláštora veľmi závidela neďalekému františkánskemu kláštoru vežu, a preto mladíkovi sľúbila, že mu za postavenie veže sprostredkuje s novickou stretnutie. Keďže podľa predpisov kláštor klarisiek vežu mať nesmel, pristavili ju k obvodnému múru. Hoci rytier svoj sľub splnil, predstavená medzičasom poslala novicku do iného kláštora, kde zložila rehoľný sľub.
Nahnevaný mladík odišiel s dlhým nosom, no ani kláštor nedopadol dobre. Na druhý deň bol bez veže, ktorú vraj sám bratislavský čert preniesol na druhý breh Dunaja. Dodnes možno v Sade Janka Kráľa obdivovať vrch gotickej vežičky. V skutočnosti je to veža z františkánskeho kostola, ktorý poškodilo zemetrasenie a požiare. Staticky poškodenú vežičku v roku 1897 odstránili a preniesli za Dunaj.
4. Stopy minulosti
Nežná nôžka neandertálca
V obci Konské neďaleko vrchu Kopa v Martinskom okrese sa prechádzal pračlovek. O jeho stopách sa dodnes mnohí sporia. Veľmi dobre zachované šľapaje zreteľné do posledného detailu však nikoho nenechávajú na pochybách, že ide o nášho veľmi vzdialeného predka. Dôkladnou analýzou antropológovia vyvrátili domnienku, že ide o neandertálca. Najzreteľnejšiu šľapu vo vápenci zanechal pravdepodobne Homo sapiens sapiens pred viac ako 50 000 rokmi, dnes ju môžete obdivovať pred prírodopisným Múzeom Andreja Kmeťa v Martine.
Záhadná „obria stopa" sa nachádza v Hermanovských skalách v okrese Prešov. Podľa povesti priehlbinu v kameni nechal obor a ďalší krok spravil až za riekou Topľou. Stopa vraj ukazuje k bronzovému pokladu. „Ďalšia teória vraví, že ju pravekí lovci vyhĺbili ostrením šípov," povedal nám starosta Hermanoviec František Margita.
5. Tajuplné hroby
Kde skončil vládca hunov?
Podľa veštby mali legendárneho Attilu, krutého vodcu Hunov, pochovať pod zem, pod vodu, do slnečných i mesačných lúčov a do tmavej noci. Uložili ho teda do troch truhiel. Prvá zlatá predstavovala slnečné lúče, strieborná mesiac a železná noc. Huni prehradili rieku, do dna vykopali hrob a doň vložili Attilovo telo i s obrovskými pokladmi. Rieku potom vypustili do pôvodného koryta.
Toľko legenda. Kde sa hrob presne nachádza, nikto dodnes nevie. Kopec Hrádok na okraji Martina má všetky predpoklady. Leží uprostred rozľahlej roviny lemovanej kopcami neďaleko sútoku Váhu a Turca. V roku 1933 skúmal pravidelné návršie pomocou virgule pražský inžinier František štěpán. Zaznamenal prítomnosť kovu a začal zháňať peniaze na výskum. Prekopal sa až k železnej doske. Kým sa však dostal ďalej, šachtu zaliala spodná voda. Podobne stroskotali aj ďalšie pokusy. Na podivnej mohyle možno ešte dnes nájsť hroby niekdajšieho cintorína.
Plačúci sarkofág
Určite jednou z najväčších „hrobárskych" záhad je plačúci sarkofág na Bojnickom zámku. Donedávna z neho vytekala záhadná tmavá tekutina. Čudácky gróf Ján Pálffy začal prestavbu zámku do dnešnej podoby. Znalci mágie tvrdia, že sa riadil zásadami posvätnej geometrie, podľa ktorej budovali napríklad aj egyptské pyramídy a ktorá zaručuje zmŕtvychvstanie. Nech je pravda akákoľvek, skutočnosťou zostáva, že keď v roku 1908 vo Viedni zomrel, lekári mu na jeho želanie vypustili z tela krv a nahradili ju glycerínom. V roku 1955 začala zo sarkofágu prýštiť neznáma tekutina. Závery jej rozboru tvrdia, že ide pravdepodobne o mineralizované zvyšky mŕtveho tela. úkaz známy v okolí ako „slzy nebohého grófa" sa skončil v roku 1995, údajne presne v deň, keď sa do zámku vrátil preslávený Bojnický oltár. Náhoda?
6. Divotvorné kamene
Nasledujúce úkazy sú príkladom toho, že aj sama príroda vie prekvapiť. Na Kysuciach pri Čadci sú pieskovcové a zlepencové gule, najviac ich je v lokalitách Milošová-Megoňky. Podľa geológov mohli vzniknúť „pnutím a otáčaním v hornine" alebo pri guľovitom rozpade hornín. Najväčšia má priemer 2,15 metra a nazvali ju Mary. Podobné kamene poznáme z Nového Zélandu alebo z Veľkonočného ostrova ako „nebeské vajcia".
Druhým unikátnym miestom je kamenné more nad obcou Vyhne pri Banskej štiavnici. V nadmorskej výške 495 metrov zaplnilo údolie s rozlohou piatich hektárov množstvo kameňov rôznej veľkosti. Hromadia sa tu už milióny rokov a vznikli rozpadom ryolitového prúdu pri veľmi nízkych teplotách. Sú súčasťou najväčšieho sopečného pohoria na Slovensku.