Volám sa Tomáš Škarba. Mám 11 rokov. Bývam v Nitre. Táto stránka je o zviratách, zviratá mám velˇmi rád. Medzi moje záluby patrí ara o ktorú sa starám. A teraz nieco o zvieratách: Tiger - Panthera tigris - je najväčšia mačkovitá šelma na svete. Po medveďovi kodiakovi - s hmotnosťou 920 kg a ľadovému medveďovi so 700 kg je tiger aj treťou najväčšou suchozemskou šelmou.Jeho prirodzeným prostredím je Ázia. Vyvinul sa v JV časti tohto kontinentu a odtiaľ sa rozšíril na západ a na sever.Z najvýchodnejších častí kontinentu z oblasti Amuru a Ussúrii sa tiger rozšíril až do Číny do provincie Heilongjiang a do severnej Kórei. Stal sa obyvateľom tropických oblastí s teplotami okolo 40°C, ale obýva aj miesta, kde zimné teploty klesajú až pod -45°C, s vysokou snehovou pokrývkou. Niečo o papagájoch: Svojho prvého papagája som dostala, keď som mala 6 rokov.
Bol pekný slnečný deň pred letnými prázdninami. Išla som do obchodu s mojimi rodičmi. Zaujal ma spev a škrekot z vedľajšieho obchodu. Samozrejme, že sme sa tam išli pozrieť.
Bola som úplne očarená všetkými zvieratkami, no najmä papagájmi, ktoré predsa len robili viacej lomozu než iné zvieratká. Bola som úplne hotová a so stálym prosíkaním , som chcela, aby mi kúpili nejakého domáceho miláčika. Po dlhom presviedčaní, sme sa znova do chovproduktu vrátili. Ja, vtedy ako veľmi malá, som sa nikdy nevedela rozhodnúť a najradšej by som si domov vzala všetky živé tvory. Neskôr mi bolo jasné, že si budem musieť vybrať. Rodičia mi radili, aby som si vybrala radšej papagája, lebo má asi najdlhšiu životnosť zo všetkých zvierat. Teta predavačka nám radila rovnako. Pamätám si na pestrofarebné rozely, ktoré ma až tak nezaujali ako klietka s korelami. Bolo v nej asi 5 jedincov, ale ja som si vybrala hneď na prvý pohľad- perličkovú korelu. Musím povedať, že sme si skutočne padli do oka. Vtedy nám povedali, že je to samček, tak sme mu dali meno Dodo(dlho sme mu ho vyberali).
Bolo úžasné, že po príchode domov z obchodu sa ihneď aklimatizoval. Bol krotký, bystrý, hravý, prítulný a veľmi obľúbený. Trochu šibal a zvedavý, ale nikdy nevyviedol nič zlé. Zdalo sa mi, že pozná svoju mieru. Naučil sa sadať na prst, dal sa pohladkať(to je to, čo má asi najradšej na svete) a to nielen od nás, ale aj od druhých. Bol skoro stále voľne pustený. Veľmi rád mal hrášok a neskôr aj hojdačku, na ktorej predvádzal všakovaké kúsky. Keď sme sa chystali všetci traja preč, vtedy priletel na vešiak na chodbe a začal nám vyspevovať. Raz sa stala nešťastná udalosť, keď mu mama privrela nôžku do okna. Okamžite priletel na svoj obľúbený luster v obývačke a začal si ranu čistiť. Strašne krvácal a veľmi sme sa o neho báli. Hneď sme išli k veterinárovi, ten nám poradil, aby sme mu dávali repíkové kúpele a rana by sa mala zahojiť. Dodko, ako sme ho vtedy volali sa skutočne vystrábil veľmi rýchlo a opäť spokojne poletoval po našom byte. Prešlo pár mesiacov, keď v jeden piatkový večer náš nový člen rodiny znervóznel, sadol si našuchorený naspodok klietky a útočil na každého, kto sa k nemu priblížil. Vôbec sme si nevedeli vysvetliť jeho agresívne chovanie, lebo nikdy taký nebol. Asi po 2 hodinách, keď som stále pribiehala a odbiehala ku klietke, som zbadala, že na dne jeho príbytku je čosi malé, biele, guľaté. Ihneď som zavolala mamu a tá mi vysvetlila, že Dodo je Dodka. Veľmi prekvapení sme uvažovali o kúpe samčeka. Nechceli sme mať len chovný párik, ale aj kamaráta pre Dodku, lebo sme nemali toľko času pre ňu, kvôli škole a robote . A vtedy z prečitanej literatúry sme sa dozvedeli, že pre papagája nie je vhodná samota. Už počas Dodinho pobytu u nás sme rozmýšľali nad kúpou kakadua. Koniec-koncov, kto by po takej dobrej skúsenosti s prvým papagájom, nezatúžil po druhom? Ale po situácii o premene Doda na Dodu, sme uvažovali o kúpe lutino korely, ktorá sa nám veľmi páčila.
Keď sme mali Dodku už 1 rok, vtedy som dostala na meniny darček. Otvorila som krabicu a z nej na mňa kukal vyplašenými očkami a vztýčenou chocholkou bieložltý Tinko (pamätám si na to, že meno sme mu taktiež vyberali dlhšie a zas vyhral mamin návrh).
Dali sme ho hneď do klietky k Dode (vtedy ako neskúsený chovatelia sme nemali ani tušenia o tom, že sa to nemá). Tinko bol vtedy mláďatko, mal červené očká, nedobré preperenie a bol nemotorný. Zanedlho však prejavoval svoj spevácky pekný, ale hlučný talent. Panikári a slúži ako taký alarm: keď sa niečo sem-tam šuchne, zbystrý a hneď sa začne ozývať, a je mu úplne jedno v ktorú hodinu. Keď sa však deje niečo zlé s jeho spolubývajúcimi, prenikavo a neznesiteľne škrieka. Často sa schovával pod novinami, kde si spieval, a keď spod nich vyliezol, mal trochu špinavú hlavičku. Bol veľmi oplašený a za každú maličkosť funel. Robil bláznivé veci a pohyby. S Dodkinou hojdačkou, ktorá teraz patrila aj jemu, taktiež stváral akrobatické kúsky. No, to najstrelenejšie, čo vie dodnes, je napodobňovanie jedného plyšového papagája, ktorý pri neustálom trepaní spieva. Samozrejme Tino vie napodobniť zvuk aj príslušné pohyby. Jak som už hovorila, je jednoducho strelený. Mali sme ho taktiež radi, len problém bol v tom, že si akosi s Dodkou nepadli do oka. Preto sa sem-tam odohrávali medzi nimi šarvátky.