Bláznivý život tínedžerky=kapitola 4.
Tak, konečne sedím vo vlaku s Alicou čítajúcou knižku vedľa mňa a napchatou cestovnou taškou nad hlavou v batožinovom priestore. V kupé okrem nás dvoch nikto nie je, hoci donedávna nám robila spoločnosť zhovorčivá staršia pani so svojim manželom, ktorý vyzeral, že sa mu každú chvíľu rozsypú kosti. Vyziablejšieho človeka som ešte nevidela, a to som už videla všeličo. Keď odišli, konečne som si mohla strčiť do uší slúchadlá od empétrojky a pustiť si moje obľúbené pesničky, aj keď polovica z nich bola hitom pred desiatimi rokmi. Rada som si ich s mamou vyspevovala, keď som bola malá.Boli to najmä Macarena, Mandarínka Darinka, piesne od Barbary Haščákovej, Haberove a Nagyove piesne.. moje srdcovky. Staré dobré časy… Samozrejme, v pamäti MP3 nechýbajú ani tie modernejšie.
A teraz - dôvod našej cesty. Otec s Bibiánou chcú naše veci z bytu presťahovať do nového domu a my im pri tom nesmieme prekážať, tak nám rezervovali dvojtýždňový pobyt u babky. Budeme mať omnoho krajšie prázdniny, akoby keby sme
Druhá babka – otcova mama – ide s dobou. Hoci má šesťdesiat, vôbec na to nevyzerá - denne sa maľuje, nakupuje si značkové veci, objednáva si kozmetiku cez katalógy, surfuje po internete, v jej dedinke je organizátorkou všetkých podujatí, veľa cestuje a na svoj vek aj dosť športuje. V našej rodine je to asi najaktívnejší člen a človek so životom bohatým na krásne zážitky. Hoci teraz býva na dedine, vo veľkomeste sa sotva stratí. Má obrovský zmysel pre orientáciu, za čo ju nesmierne obdivujem, lebo ja by som sa dokázala stratiť aj v dedine kadiaľ vedie jediná cesta. Býva sama v útulnom domčeku uprostred dediny, a hoci jej domček nie je bohvieako veľký, je krásny a človek sa v ňom cíti ako v raji. Z každého centimetra štvorcového aj kubického cítiť, že je to niečí domov. Nič tam nepôsobí formálne a neosobne. Vždy som mala otcovu mamu radšej, ako maminých rodičov. Neviem čím to je, ale je to tak.
Takže som v podstate rada, že dva týždne budeme s babičkou. Budeme sa s Alicou chodiť kúpať na hrádzu a zájdeme ku kamoške Júlii, pôjdeme s babičkou na hríby (ja budem len do počtu, lebo huby nepoznám a svoje zdravie nechcem riskovať, zato Alica je v tomto smere chodiaca encyklopédia… Nikdy nepochopím, ako môže byť šesťročné decko, ktoré ešte len nastúpi do prvého ročníka základnej školy, také sčítané a vzdelané… Čítala som, že indigové deti sú vyspelé nielen emocionálne, ale aj ich všetko zaujíma a rady získavajú nové vedomosti, bohvie či takým nie je aj Alica…). Do obeda budeme leňošiť v posteli, a blbnúť s Júliou a jej bratom, ktorí bývajú na druhom konci dedinky. Krajšie prázdniny si ani predstaviť neviem. No, vlastne by som si aj vedela predstaviť…, ale toto mi zatiaľ stačí…
Z môjho rozjímania ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí na kupéčku, čo bolo počuť aj keď mi v ušiach hrala hudba. Keď som sa otočila, nemohla som uveriť vlastným očiam! Vo dverách stál Tomáš a usmieval sa.Vošiel k nám. Áááá – pomyslela som si - do kelu… radšej dám dole káble z uší.
„Ahoj, to je ale náhoda, čo? Môžem si k vám na chvíľu prisadnúť?“
Prikývla som.
„Práve som sa bolvyvetrať, lebo chalani v našom kupé sa nevedia zmestiť do kože, a kohože to nevidím sedieť v tom istom vagóne - ako sa máš?“
„Ahoj, fajn, kam cestuješ?“ Je úžasné, ako zmysluplne viem komunikovať s chalanmi. Hotová katastrofa….
Alica na nás zvedavo pozerala ponad knižku.
„Domov, a ty?“
„K babke. Tomáš, toto je moja nevlastná sestra Alica; Ali, toto je Tomáš,“ predstavila som ich navzájom.
„Teší ma, že ťa stretávam,“ usmial sa na Alicu a znova sa obrátil na mňa. „Prepáč, že som ti nenapísal, ale mal som nabitý program, sotva som sa mal za tie tri dni kedy vyspať. Moji rodičia sú cez leto priveľmi aktívni a cestujeme, kde sa len dá. A to prináša aj všelijaké vybavovačky. Navyše, prišla babka z opačného konca Slovenska, tak je u nás chaos. “
„To je v pohode. A kam chodievate?“ Páni moji, on si pamätá!!! Umieram blaženosťou.
„Málokedy chodíme dva razy na to isté miesto, takže prakticky všade. Na slnečné miesta ako je Bulharsko, Grécko, Chorvátsko, Turecko, Egypt, India, ale aj chladnejšie oblasti, napríklad Aljaška, Kanada, Rusko, Nórsko a podobne. Osobne mám radšej tie teplejšie miesta.“
Otvárala som oči aj ústa od úžasu. Čo na tom, že to je neslušné a vyzerám pri tom ako idiot. Ten chalan sa má ako v rozprávke! Aj ja chcem cestovať a spoznávať svet!!!
„Fíha, ty sa máš, závidím ti. Milujem cestovanie.“
Zdvihol obočie. „Niekedy je to s našimi otrava. A keď do toho zarátam aj sestru…, môžem si hodiť mašľu. V poslednej dobe je to až neúnosné, preto som sa rozhodol, že tento rok mám odcestovaného dosť. Len dúfam, že doma nezomriem od nudy, keď od nás o dva dni odíde babka s dedkom.“
Ešte chvíľu sa budeme takto rozprávať a zozeleniem od závisti. Veď ten chalan má celý svet pri nohách! Našťastie (alebo nanešťastie?) k nám do kupéčka vtrhli štyria chalani v Tomášovom veku a akosi zvláštne sa škerili od ucha k uchu.
„Pozrite naňho, my si o neho robíme starosti, že kam sa podel, a on si tu veselo balí dievčatá,“ podpichoval ktorýsi a ostatní sa rozrehotali. Cítila som, ako červeniem a začali sa mi potiť dlane. Tomáš prevrátil očami a postavil sa. „A je na tom niečo zlé? Závidíte mi?“
Jeho pokojná odpoveď ich zaskočila tak isto, ako mňa. Čo to povedal???
Ak sa to vôbec dalo, očervenela som ešte viac.
„N-no, my…. asi pôjdeme,“ zakoktal ktorýsi a tlačili sa von. Tomáš sa ospravedlnil za ich správanie a odišiel tiež. Keď sa za ním zatvorili dvere a zmizol mi z dohľadu, Alica sa na mňa pozrela spýtavým pohľadom. „Kto to bol?“
„Stretli sme sa raz v kníhkupectve,“ zamrmlala som ešte vždy v rozpakoch. Ako si mám jeho slová vysvetliť?
„Nikdy som si nemyslela, že láska na prvý pohľad je reálna,“ pokojne skonšatovala, „ale teraz vidím, že veľa vecí ešte neviem.“
Neveriaco som na ňu pozrela. Čo je toto dieťa zač? Nie moju DNA zmodifikovali mimozemšťania, ale Alicinu.
„Čo tak na mňa čučíš?“
„O akej láske na prvý pohľad tu hovoríš?“
„O tej medzi tebou a Tomášom. O akej inej?“
Vybuchla som smiechom. Toto ma vážne dostalo. Lepšiu sestru som si ani nemohla priať. Alici sa to však nezdalo smiešne, lebo len pokrútila hlavou a znova chytila knihu so slovami: „Keď sa ukľudníš, daj vedieť.“
To decko ma vždy čímsi prekvapí. Prisámvačku, na ňu nemá ani Einstein. Už vopred ľutujem učiteľku, čo ju bude učiť v škole. To Alica bude vyučovaťju, a nie naopak.
Na vlakovej stanici bol neuveriteľný zhon, ľudia behali od jedného vlaku k druhému, hľadali si batožinu, zvítavali a lúčili sa s priateľmi, rodinou, rodičia naháňali hyperaktívne deti po nástupišitach a rozprávali sa medzi sebou, do toho sa každú chvíľu ozýval z reproduktorov hlas, ktorý oznamoval príchody a odchody jednotlivých vlakov. Mala som čo robiť, aby sme sa s Alicou bez problémov dostali k autobusovej zastávke, ktorá bola len kúsok od vlakovej stanice. Vyzeralo to, akoby sa všetci ľudia na svete práve dnes rozhodli niekam cestovať.
Nastúpili sme s Alicou do autobusu, ktorý nás mal dopraviť priamo na rínok v babkinej dedinke. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sme v autobuse uvideli Júliu. Zakývala nám.
„Čauko, dúfala som, že na vás narazím. Ako sa máte?“
„Ahoj, dobre, odkiaľ ideš?“
„Od zubárky. Ako sa vám cestovalo?“
„Úžasne, mala si byť s nami vo vlaku,“ ozvala sa Alica ešte skôr, ako som mohla zareagovať.
„Prečo?“ nechápala Júlia.
„Stretli sme sa s Tomášom,“ povedala som rýchlo, aby náhodou nenapadlo Alicu rozprávať o láske na prvý pohľad. Ešte to by mi chýbalo.
„Nehovor! Naozaj? Ako to?“ neverila, a tak som jej vyrozprávala celú historku.
„Páni moji, čo keď sa mu naozaj páčiš? Nehovoril, kde býva?“
„Nehovoril. Aj keby, čo by to pomohlo?“ tú prvú otázku som radšej ignorovala.
„No, predsa by sme išli na výzvedy. Aj tak nemáme čo poriadne robiť celé prázdniny.“
„Daj pokoj. Len tak by sme mu zazvonili pri dverách a povedali mu, že sme sa šli pozrieť, kde býva?“
„Urobili by sme to trochu rafinovanejšie.“
„Ja viem, že ty si schopná všetkého, ale mohla by si občas brať ohľad aj na mňa. Čo nového doma?“ snažila som sa zmeniť tému.
„Nič, akurát brácho si z garáže urobil posilku. Stavím sa, že len čo k nám prídeš, tak ťa tam hneď zavedie a skôr, než si to tam odcvičíš, ťa von nepustí. Ja som odtiaľ vyšla totálne zmordovaná, myslela som, že vypustím dušu.“
„To aby som sa vám začala obrovským oblúkom vyhýbať,“ poznamenala som.
„Nepomôže. Radšej sa na to začni psychicky aj fyzicky pripravovať.“
Povzdychla som si. Nerada ukazujem pred druhými ľuďmi svoju slabú kondičku. A tobôž už nie pred chalanmi. Čo na tom, že je to Júliin brat? Aj pred Matejom by som sa hanbila cvičiť. Hádam sa tomu bude dať vyhnúť.
„Voľajáko ťa to zobralo. Neboj, také hrozné to nebude. Veď je to len môj bráško,“ smiala sa Julča.
„Ale je to chalan,“ namietla som, „musíš ma zachrániť.“
„Ty z toho robíš vedu. No ale, keď tak veľmi chceš…“
„Vďaka, si moja spása.“
„Ja viem. Ozaj, zajtra má k nám prísť na týždeň Daniela. Užijeme si kopu zábavy.“
„Vážne? Super, budeme hrávať schovávačku po nociach?“
„Že váhaš. Zavoláme Jakuba a podplatíme Červíka, aby si zahral aj on, “ plánovala Júlia. U nich doma sa ani reálnymi menami neoslovujú. Júlia má prezývky Irenka, Štupel a Korytnačka; jej brat Robo je Červík, Krpec, a Julča mu najnovšie hovorí „brat môj milený“. Jeduje ho tým. Dokonca aj rodičom hovoria všelijako, od klasického tata a mama, až po slon a mámuš. A jej rodičia sú takí istí. Trafená rodina…
Na rínku sme sa všetky tri vytrepali z autobusu a spolu s Julkou sme vliekli našu mega objemnú cestovnú tašku smerom k domčeku mojej babičky. Cestou sme stretli najväčšiu klebetnicu v regióne-tetu Jarábkovú, ktorá len čo nás zočila, zatiahla: „Aháá, koho to tu mááááme, Gabrielka a Alickááá. Akóóó sa máááte? Prišli sté k babičkééé? Veruže sa potešíííí. Pozdravujte ju odo mňááááá.“ A potom sa knísavou chôdzou vybrala oznámiť novinku o našom príchode svojim kamoškám.
Pred bránkou babkinho domčeka sme sa s Júliou rozlúčili a dohodli sa, že keď sa zvítam s babičkou, prídem za ňou.
Alica vletela prvá do dverí a utekala
„Ahoj babi! Prišli tvoje krásne vnučky!“ zakričala som odo dverí, vyzula tenisky a utekala za Alicou.
„Vitajte zlatíčka moje, ako sa vám cestovalo?“ vyobjímala nás babička.
„Fajn,“vyhlásila Alica, „môžem okoštovať?“ spýtala sa a zamierila k pekáču s koláčom chladiacim sa v okne. Akoby to pomohlo - vonku bol neskutočný úpek.
„Isteže, veď je pre vás. Ale najskôr umyť ruky.“
Keď Alica odbehla, porozprávala som babke o Tomášovi, na čo sa ona spýtala, či neviem jeho dátum narodenia a priezvisko. Je totižto zaťažená na všelijaké veštenia z čísel, písmen a podobných hovadín a podľa toho zisťuje, čo je dotyčný zač. Samozrejme, že som nevedela ani len jeho priezvisko, nieto dátum narodenia… Zaumienila som si, že ak ho ešte niekedy stretnem, tak si potrebné informácie zistím. Keď už pre nič iné, tak aby sa babička mala čím zabaviť, veď tu v dedine už o každom všetko vedela. Na dedine vidí sused susedovi do hrnca, a každý tu vie všetko. A vďaka miestnym klebetniciam sa nič neutají. Tak to bolo i s udalosťou spred troch rokov, keď sa otec druhýkrát ženil, a prišli sme sem s Bibiánou a Alicou prvýkrát. To vám bolo ľudí vonku, čo sa vtedy “náhodou” motali okolo. Samozrejme, vedeli sme o čo šlape, ale nikto to nepovedal nahlas.
Celkovo pôsobí izba útulným dojmom a človek sa tu cíti veľmi pohodlne a bezpečne.
Len čo si Alica poukladala plyšových panákov do postele, prezliekla sa do plaviek a vybrala sa do záhrady k napustenému bazénu. Kedže Alica si už zábavu našla, mohla som bez výčitiek svedomia ísť za Júliou.
Nasledujúci deň som vylihovala v posteli do jedenástej, čo by mi doma neprešlo (dokonca ani cez prázdniny nie), ale tu to sa to nikomu nezdalo divné, pretože Alica je zvyknutá a babička sama vstáva najskôr okolo desiatej. Takže ničmimoriadne. Asi tu zostanem celé prázdniny. Vlastne, zostanem tu, iba ak už nebudem musieť absolvovať ten zničujúci teror. Včera som prišla celá dolámaná – Júlia mala pravdu, Robo ma v jeho posilňovni mučil. Navyše tam mal kopu kamarátov a ja som sa nechcela dať zahanbiť, tak som makala zo všetkých síl, čo sa mi však nevyplatilo, lebo teraz som cítila každý sval. Sprostí chalani. Keby tam neboli, mohla som sa ulievať. Aj tak
Zvyšok dňa sme s Julčou a Dadou prekecali na deke u nás na dvore, lebo som bola odrovnaná. Niet divu, že som spala ako zabitá takmer do obeda.
Pozviechala som sa z postele, v pyžame som si v kuchyni urobila kakao a sadla si k babičke na verandu do prúteného kresla, kde čítala knihu a Alica si maľovala.
„Vyspaná?“ spýtala sa babička a usmiala sa.
„Hej,ale mám úžasnú svalovicu. Ja toho Roba zabijem, keď sa mi dostane pod ruku.“
„Zabíjanie bude musieť počkať, dnes mi dúfam pomôžeš s varením a pečením. Budeme mať poobede návštevu.“
„Isteže, len neviem či to bude potom jedlé. Ja som v kuchyni veľmi nebezpečná,“ podotkla som.
„Neboj sa, beriem všetku zodpovednosť na seba,“ upokojovala ma. Keď myslí..., nebudem jej brať nádeje.
„A kto má vlastne prísť?“ spýtala som sa, ale pravdu povediac, ani ma to nejak veľmi nezaujímalo. Babička máva často návštevy, poväčšinou priateľky zo školy, ale nezriedka aj dajakú predsedníčku charitatívnejorganizácie, v ktorých sa sama angažuje, alebo organizátorov kultúrnych podujatí v okolí. Dá sa povedať, že žije dosť spoločenským životom.
„Moja priateľka Milka s manželom a ich vnukom,” informovala ma babka, ,,dávno sme sa nevideli. Keď tak nad tým rozmýšľam, aj ich vnuk sa volá Tomáš a je asi v tvojom veku.“ Ešte čosi si zamrmlala popod nos a odišla do kuchyne. Úprimne, som zvedavá, ako to dopadne.
Ešte chvíľku som si lebedila v kresle a nechala vánku hrať sa s mojimi vlasmi. Alica začala prosíkať, aby som jej nakreslila nejakú postavičku, mne sa ale nechcelo, tak som zaliezla dovnútra. S kreslením postáv nemám dobré skúsenosti, nikdy sa mi nepodarilo nakresliť vierohodnú postavičku, ak som nemala predlohu. Ešte by mi potom nadávala, že som jej pokazila obrázok. To mi tak treba...
Návštevu sme čakali o štvrtej poobede, takže keď polhodinu pred štvrtou zazvonil ktosi pri bránke, nebola som prekvapená. Čakala som nanajvýš tak Júliu, preto som v najväčšej pohode pokračovala vo vaľkaní cesta, zaprášená od múky od hlavy po päty. Babička, vidiac, že by nebolo najlepšie poslať ma z kuchyne von, lebo by som mohla zašpiniť celý dom, odišla sama pozrieť, kto sa to k nám hrnie. Keď sa namrzená vrátila do kuchyne, vedela som, že je zle. Alicu vyhnala zabávať hostí, kým dorobí koláč. Takže naši návštevníci sa očividne riadia heslom - radšej skôr, ako neskoro.
Keď sa Alica zberala na odchod, pozrela som pochybovačne na jednu aj druhú. Alica má zabávať starší manželský pár a jedného pubertiaka??? No tak to ma podržte. Ona ich skôr uspí svojimi múdrosťami. Pochybujem, že niekto z nich bude bažiť po novinkách o najnovších vynálezoch vedy a techniky. Najskôr si pomyslia, že jej preskočilo, keď im začne rozprávať o ničení životného prostredia a o zväčšujúcej sa ozónovej diere. Odkedy sa začali prázdniny a dozvedela sa, že otec s Bibiánou ju chcú poslať do letného tábora, kde hlavnou činnosťou bude poznávanie a ochrana, študuje encyklopédie o prírode jednu za druhou.
Alica však bez protestov odbehla a babička začala dorábať robotu, čo zostala. Nemám rada, keď niečo nestíham, a očividne to mám po nej. Ani ona nebola dva razy nadšená, že nám nabúrali časový harmonogram. Kým zovrela voda na kávu, dala mi podrobné informácie, ako dopiecť štrúdľu, a potom sa aj s rozvoniavajúcou kávou pobrala za návštevou do izby.
Koláč som dorobila bez najmenších problémov, a keď už bolo moje dielo v rúre, zagratulovala som si. Už len čakať, či bude aj jedlý. Z obavy, aby sa nepripiekol, zostala som v kuchyni. Dlhú chvíľu som si krátila umývaním riadu. Aby to nebolo také nezáživné, pustila som si na telefóne hudbu a spievala spolu so spevákom či speváčkou.
Do taktu som si vrtela zadkom. Bola som v najlepšom, keď sa za mnou ozvalo: „Pôvabné.“
dorob to!!!=DD
(Ikusik_xD, 31. 8. 2010 14:59)