Liliana Zaret
Profesorka Symboliky mi aj v tomto rozhovore dokázala, že nie je len tak obyčajnou ženou. Prečítajte si aj vy náš rozhovor, ktorý sa ani zďaleka nedá nazvať nevinným a nezaujímavým.
S.G.: Liliana, som veľmi rada, že si si na mňa našla čas a konečne sa ťa môžem spýtať pár otázok. Chcela by som počuť niečo o tvojich rodičoch, máš radšej svojho otca ako matku?
L.Z.: Ááách rodičia? No vieš, u nás je to tak trošku komplikovanejšie. Nie sme práve typická rodinka, ktorá spolu trávi všetok čas a na sviatky je priam hriech nebyť doma. Moja matka i obe sestry sú neustále na cestách, pretože všetci obyvatelia Kaldánie sa spoliehajú na ich liečiteľské schopnosti. Ja ako jediná z troch dcér, som týmto darom nikdy neoplývala a ani ma nefascinoval tak, ako moje staršie sestry. Už od malička si pamätám, ako nás mama brávala so sebou na cesty. Náš ostrov Daga, sme počas týchto potuliek nevideli i niekoľko mesiacov. Až keď sme zavítali na posledný ostrov a pomohli tým, ktorí o pomoc požiadali, mohli sme sa vrátiť. Matka nám vždy vravievala, že tí, ktorí dostali takýto mocný dar, sú povinní konať tak, aby ho boli aj hodní. Pokiaľ ide o môjho zbožňovaného otecka, je pravdou, že sa doma ukáže ešte zriedkavejšie. Odjakživa ho fascinovali draci a táto vášeň ho úplne pohltila. Domov sa vracia raz za dva roky a aj to len na pár dní. Keď mama pochopila, že sa nikdy nevydám v jej šľapajách, súhlasila s tým, aby som mohla odísť s otcom vždy, keď budem chcieť. Matku si veľmi vážim za jej múdrosť a láskavosť, pretože nebyť jej, mnoho vecí, by v mojom živote vyzeralo inak a nemyslím, že v dobrom slova zmysle. S odstupom času si uvedomujem, že bolo potrebné pôsobenie oboch rodičov, ktorí síce predstavovali úplné protipóly jednak v názoroch a jednak v predstavách o budúcnosti svojich detí, no v konečnom dôsledku vytvorila ich výchova akúsi prapodivnú "rovnováhu", ktorá spôsobila, že som taká, aká som. Sme proste Zaretovci, sme šialení, nespútaní so zvláštnym zmyslom pre humor a zakaždým nás sprevádza mnoho nedorozumení či trapasov, no máme srdce na pravom mieste a aj keď to tak miestami nevyzerá, rodina je prvoradá.
S.G.: Tvoja odpoveď ma celkom dojala, nie každý má možnosť mať taký vzťah so svojou rodinou. Prejdime ku škole. Ako som sa kdesi dočítala, dvakrát po sebe si bola počas tvojho štúdia študentkou roka. Bavilo ťa štúdium? Bola si skôr tou, ktorá sedela dlho nad knihami alebo si prežila štúdium skôr s kamarátmi?
L.Z.: No márnosť (smiech) a vieš, že to bolo také všelijaké. Je pravda, že zo začiatku som bola typický ustráchaný prváčik, ktorého fascinovalo, no do značnej miery i desilo všetko nové a nezvyčajné a na Aldarione bolo takýchto zvláštností požehnane. Prvé mesiace som skutočne presedela len v klubovni a do objavovania hradných zákutí som sa moc nehrnula, pretože som sa vzhľadom na svoje umenie pritiahnuť do svojho života samé trapasy už poučila, že bude najlepšie aspoň zo začiatku čušať v kúte. Najprv mi robil spoločnosť môj verný kocúr Gorolus, ktorý však po čase našiel isté zaľúbenie v zakázanom lese a trávil tam čoraz viac času. Nakoniec zdivel a už sa viac nevrátil. Sem tam, keď prechádzam popri hájovni ho zahliadnem. Verím, že je to jeho spôsob ako mi dať najavo, že na mňa nezabudol. Achjááj... no nič priatelia prichádzajú a odchádzajú.. Každopádne som počas môjho študentského života mala možnosť spoznať veľa skvelých ľudí, s ktorými mám doteraz veľmi dobré vzťahy. Ako prvá prišla na scénu Samantha Daret, ktorá rovnako ako ja študovala na Lupuse. Bola všetkým, čím som túžila byť aj ja. Bola sebaistá, rozhodná, tajomná, vždy mala pozoruhodné vystupovanie, trefné poznámky, pohotové odpovede a mágia jej priam sršala z očí. Inšpirovala ma k mnohým činom a bola akousi hnacou silou, o ktorú som sa vždy mohla oprieť a z ktorej som čerpala zakaždým, keď som sa cítila byť na dne. Chcela som sa jej vyrovnať za každú cenu a tak som sa snažila ako som len vedela. Pamätám si dlhé tréningy v cvičebni čarovania, kde som do úmoru skúšala jednotlivé zaklínadlá a kde som si pri svojich prvých neúspešných pokusoch vyslúžila i poriadny výsmech od svojich spolužiakov. Rozhodla som sa preto, že budem trénovať tam, kde ma nikto nebude vidieť. Do úvahy prichádzali len dva miesta a tak som väčšinu svojho času trávila v núdzovej miestnosti a v záhradke za hájovňou, kde mi pomáhala naša obetavá hájnička Bastilla, ktorá mala so mnou nesmiernu trpezlivosť. Jednou z najdrahších priateliek sa mi stala práve Reca Francois, ktorá študovala na fakulte Terath a s ktorou sme si tiež užili kadejaké dobrodružstvá. Čo ti budem hovoriť.. keď sa dajú dve červené hlavy dokopy, je to katastrofa (smiech). Dnes už ako profesorky si síce nemôžeme dovoliť také huncútstvá ako kedysi, no i tak je s ňou zakaždým veľká sranda. V neposlednom rade nesmiem zabudnúť ani na naše školské lekárky, sestry Carmen, ktoré som niekoľko krát navštívila v ich zimnom sídle v údolí Amell. Sú to veľmi múdre a scestované ženy a mnohému som sa u nich priučila. Ako profesorka som si začala budovať vzťahy i s ostatnými kolegami. Profesorka Demonio, Brooklyn či Dobrev sú veľmi inšpirujúce žienky a vždy keď sa stretneme máme toho toľko, čo si chceme povedať. Veľmi dôležitou súčasťou môjho života sa stal práve profesor Alan McLeggen, s ktorým som trávila dlhé hodiny v rozhovoroch, kedy som zistila, že ide o veľmi vzácneho a jedinečného človeka. Stal sa mojou spriaznenou dušou, s ktorou som sa mohla skutočne rozprávať o čomkoľvek. Bol presne tým typom človeka, pri ktorom môžete by úplne slobodný bez pretvárky, bez akýchkoľvek pochybností či obáv. Teraz však je skoro stále na cestách a tak sa musím uspokojiť len s listami, ktoré si posielame. Na záver by som chcela dodať, že nech som sa na Aldarione rozhodla vyskúšať čokoľvek, vždy som sa stretla s podporou. Vždy tu bol ktosi, kto ma inšpiroval, podporil, či niečomu novému priučil. Vážim si Aldarion a všetkých, ktorí ho svojou prítomnosťou robia dokonalejším. Som šťastná a hrdá, že som súčasťou takéhoto kolektívu. Môj život sa nesmierne obohatil a ostáva takým dodnes.
S.G.: Áno, myslím si, že Aldarion je pre nás všetkých miestom obrovského pokoja, ktoré považujeme za svoj domov. Vystihla si to dokonale, je to inšpiratívne miesto plné ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť nezištne a s otvoreným srdcom. Pre zaujímavosť študentov, ktoré predmety si mala najradšej?
L.Z.: Predmety? No, keďže za mojich študentských čias nefungovalo toľko učební ako je tomu dnes, musela som sa zmieriť s tým, že astronómiu, symboliku či oklumenciu nikdy nenavštívim (smiech). Našťastie som si svoje sklamanie hojila na hodinách elementárnej mágie a OPČM, ktoré ma priam fascinovali. Pamätám si i na to, ako ma výklad profesora na Dejinách mágie dokázal natoľko vtiahnuť do minulosti, že som si dlhé hodiny v knižnici čítala všetko možné o známych čarodejníkoch a o tajomných miestach presýtených mágiou. Boli tu aj predmety, ktoré ma nikdy nezaujali. Možno to bolo preto, že si vyžadovali obrovskú trpezlivosť a hlavne rozsiahle vedomosti. Och, veru! Nikdy som na hodinách herbológie či elixírov nevedela obsedieť. Čakať nad kotlíkom, kým sa dostaví požadovaný efekt, ma doslova ubíjalo. Mala som veľké problémy hlavne s presným dávkovaním rôznych ingrediencií a to nehovorím o tom, že bylinky mi nikdy nič nehovorili. No čo ti budem hovoriť, šľak ma triafal zakaždým, keď zazvonilo na jednu z týchto dvoch hodín (smiech). V tomto vynikala hlavne moja priateľka Reca, ktorá bola neskutočne nadaná v tomto smere a po ukončení štúdia sa nim aj ďalej uberala. Hmm, viem, že ma vedela poriadne potrápiť aj transfigurácia a elfština, ktoré som nakoniec ani nedokončila. Uzavrela som to s tým, že sa zaobídem bez transfigurovania a ak si so mnou bude nejaký elf chcieť pokecať, bude musieť hovoriť po "človečensky" (smiech). Istý čas som bola priam posadnutá myšlienkou zvládnuť všetky predmety. Používala som časovrat, aby som sa mohla vrátiť v čase a dobrať si látku. No po pár mesiacoch mi to začalo prerastať cez hlavu a jedného pekného dňa som sa ocitla v nemocničnom krídle, kde mi slečna Carmen diagnostikovala vyčerpanosť a prepracovanosť. Po tejto skúsenosti som si uvedomila, že musím prehodnotiť určité veci a stanoviť si priority, ktoré by nemali deštruktívny charakter (smiech). Začala som sa plne venovať len tomu, čo ma skutočne bavilo a taktiež som viac času trávila mimo Aldarionu s priateľmi. Ak by som to mala tak prehľadne zhrnúť i s ohľadom na fakt, čo som nemohla študovať hoci som chcela, môj rebríček by vyzeral asi takto:
1. Oklumencia - Elementárna mágia - Symbolika - Astronómia
2. Dejiny mágie - Rasológia
3. OPČM - Transfigurácia
4. Veštenie - Lietanie
5. Čarovanie - Elfština
6. Mineralógia - SOTZ
7. Herbológia - Elixíry
8. Život a zvyky muklov
S.G.: Teda, teraz rozmýšľam či som to bola ešte ja kto ťa učil Transfiguráciu, lebo kebyže áno neviem si to odpustiť (smiech). Po škole si sa stala profesorkou, začala si pracovať na Ministerstve mágie, si zástupkyňou. Ktorá práca ťa napĺňa najviac? Zvládaš to všetko naraz?
L.Z.: (smiech) No, kým si pôsobila na škole ako profesorka transfigurácie, tak áno. Prvé tri ročníky si ma riadne dusila (smiech). Ale viem, že to bolo nutné vzhľadom na obtiažnosť tohto predmetu a precíznosť s akou bolo nevyhnutné pristupovať ku každej trasfigurácií. Šlo o detaily a preto si nemohla tolerovať nedostatky. Teraz to už chápem a som ti vďačná za to, že som si z tohto predmetu odniesla to hlavné. No a pokiaľ ide o moje momentálne pôsobenie na Aldarione, tak áno možno sa zdá, že toho mám dosť, no budem úprimná. Môj predmet nie je pre každého taký zaujímavý aký bol pre mňa a preto nemám veľa práce so študentmi. Úlohy, ktoré z času na čas prinesie moja sova sú také stručné, že ich oprava zaberie minimum času. Na ministerstve sa sem tam vyskytne čosi, čomu je skutočne nutné venovať pozornosť, no keďže som námestníčka na oddelení, ktoré si nevyžaduje veľa práce, tak sa to dá skĺbiť. Byť súčasťou vedenia a teda zástupkyňou je už o niečom inom. Ide o nový druh zodpovednosti, pretože teraz sa za svoje konanie nezodpovedáte len pani riaditeľke ale hlavne všetkým, ktorí sa spoliehajú, že veci budú klapať tak, ako majú. A hlavne je to o osobnostnom raste. Musíte sa vedieť správne rozhodnúť a častokrát vyvíjať iniciatívu tam, kde upadá. Ako profesorka si zodpovedná len za to, aby z tvojej učebne vychádzali motivovaní a učení mladí ľudia, no ako zástupkyňa si zodpovedná za omnoho viac. To, či veci fungujú a hlavne ako fungujú, je tvojou osobnou vizitkou. Je to úplne nový pocit, keď vieš, že od teba veľa závisí a že sa ostatní na teba spoliehajú. Každopádne ma táto práca skutočne napĺňa a keď si spomeniem na to, ako som kedysi ešte počas štúdia túžila dostať sa do týchto pre mňa vysokých kruhov, musím uznať, že je to skvelý pocit dosiahnuť svoj cieľ.
S.G.: Rozumiem ti, sama by som takú zodpovednosť asi nezvládla, želám ti aby tvoje hodiny navštevovala viac študentov, možno by si mohla dať súkromnú hodinu aj mne (smiech). Ja som ešte jedna z tých najstarších obyvateľov Aldarionu a ver tomu, že vtedy bol výber predmetov oveľa menší a k Symbolike som sa nedostala ani oblúkom. No ale nebola by som to ja, kebyže sa ťa nespýtam na lásku. Si šťastne zaláskovaná alebo naopak?
L.Z.: Och, no skutočne som dúfala, že sa mi táto otázka vyhne, žiaľ nestalo sa. Ešte pred niekoľkými mesiacmi, by moja odpoveď bola jednoznačná ale dnes je všetko inak. Odpoviem asi takto, áno našla som skutočnú lásku svojho života, ale ako to často býva medzi ľuďmi, ktorí sú príliš slobodní a nespútaní, ani my sme nemohli dlhodobo existovať vedľa seba. Vždy som kdesi hlboko vnútri tušila, že nebudem viesť pokojný rodinný život a že sa neusadím. Spája nás neskutočne veľa, no napriek tomu túžime po úplne iných veciach. Nepopieram, že je to asi veľmi mätúce, no žiaľ je to tak. Musela som akceptovať fakt, že sa vybral smerom, ktorým ho viedlo srdce, pretože to moje túžilo ostať tu. Viem, aké neskutočne ťažké je vzdať sa niekoho, o kom viete, že je vašou súčasťou, no kvôli snom, ktoré vo vás žili už od počiatku a ktorých strata by vás stála viac ako si momentálne viete predstaviť, sa musíte odlúčiť. Nikto nemôže sebecky žiadať od niekoho iného, aby zadupal svoje sny a kráčal životom tak, ako si to predstavujú iní. To nikdy neurobím a práve preto budem musieť ostať bez neho. Viac k tomu asi nedokážem povedať.
S.G.: A na záver mi dovoľ poslednú otázku, ktorá by mala tvoje kreatívne myslenie ešte viac podporiť (smiech). Ako sa vidíš v budúcnosti?
L.Z.: No márnosť (smiech)! Ty mi riadne dávaš zabrať. Budúcnosť? Netuším Sasha, naozaj neviem. Ledva sa presúšam každým jedným dňom a v tých najsvetlejších chvíľkach dokážem ako tak "dovidieť" na jeden maximálne dva týždne dopredu. Môžem ti akurát tak povedať len to, po čom do budúcna túžim. Keďže som v podstate dosiahla skoro všetko, čo som v rámci Aldarionu dosiahnuť aj chcela, nepoviem ti toho zas tak veľa. Určite chcem pokračovať ako profesorka a možno upravím svoju učebňu a po prípade kompletne dorobím aj knižnicu symboliky. Chcela by som napísať knihu, ktorá by sa začlenila na čestné miesto v oddelení odbornej literatúry, pretože doposiaľ som prispievala len do beletrie. Uvažujem aj nad tým, že si kúpim domček v údolí Amell, no toto je vážny krok a stále ho zvažujem. Taktiež, by som určite chcela dokončiť výcvik v klube svetlonosičov a prejsť všetkými úrovňami, aby som sa plne kvalifikovala. Aj ako profesorka musím na sebe ustavične pracovať a preto sa aktívne venujem animágii, pretože chcem túto schopnosť u seba plne rozvinúť. Zatiaľ mi to ide neskutočne ťažko, čo som aj predpokladala, keď som s tým začínala, no som odhodlaná zotrvať až do konca. Tuším, že sa chystajú veľké zmeny a vzhľadom na to dúfam, že mi dané okolnosti, ktoré sa neodkladne blížia, pomôžu utriediť myšlienky a vidieť nové perspektívy.
S.G.: Ďakujem ti za tento rozhovor, pretože to bol asi najlepší rozhovor, ktorý mi niekto kedy poskytol. Si skvelá osoba. Maj sa pekne.
L.Z.: No ďakujem ti teda. A pokiaľ ide o rozhovor, je to vizitka nás oboch a bolo mi cťou poskytnúť interview pre časopis, ktorý má takú dlhú tradíciu.
Aleyna Liliana Erato Darakeshai
Viete si predstaviť prácu, ktorá je zároveň nebezpečná aj zložitá na inteligenciu a odvahu? Najvyššia aurorka Aleyna Liliana Erato Darakeshai každý deň dokazuje, že má každú z týchto vlastností. Viac sa dozviete v našom rozhovore.
S.G.: Ahoj Aleyna, som veľmi rada, že si sa rozhodla poskytnúť nám rozhovor. Pre našich čitateľov musím poznamenať, že sa mi veľmi páčila tvoja prvá reakcia keď som ti rozhovor vôbec navrhla. Povedala si veľmi skromnú vec: "Nevedela som, že som až taká zaujímavá." Si zaujímavá, rovnako ako každý čarodejník, čarodejnica alebo aj obyčajný mukel. Každý človek na tomto je zaujímavý a jedinečný rovnako ako ty.
A.D.: Ahoj. To je predsa samozrejmosťou. Rada poskytnem rozhovor. A čo sa zvyšku týka, to mi prosím ťa nerob, lebo ma chytajú mierne rozpaky. (smiech)
S.G.: Ako prvé sa ťa chcem spýtať na horúce udalosti, o ktorých sme informovali v minulom čísle Aldarioniek týkajúce sa výskytu čiernej mágie na škole a v jej okolí, konkrétne v Cukrovinkách Del Charbé Darret. Zhodou okolností viem, že si na miesto údajného výskytu čiernej mágie prišla ako prvá vyšetrovať čo sa stalo. Vieš nám k tomu niečo povedať?
A.D.: Nuž nepopieram skutočnosť výskytu čiernej mágie na Aldarione. Kde to ide o skupinku prízrakov avšak bližšie informácie budem vedieť povedať až po úplnom prešetrení situácie. No aj keď nemám v úmysle nikoho strašiť, máme menšie podozrenie avšak zdôrazňujem, len podozrenie, že sa tie prízraky nezatúlali na Aldarion omylom. Avšak vyšetrovanie stále prebieha a ja by som na záver tejto otázky len upozornila Aldariončanov aby zbytočne neriskovali a pokiaľ sa dá tak aby vo večerných hodinách neopúšťali Aldarion, respektívne svoje príbytky. Prípadne ak by to bolo naozaj nutné, tak v skupinkách v ktorej by sa minimálne jeden člen dokázal aktívne brániť.
S.G.: Súhlasím s tebou, bezpečnosť nadovšetko. Prejdime však na príjemnejšiu tému, čo tvoje detstvo? Kde a ako si vyrastala?
A.D.: Hmh detstvo. Nuž tak to je kapitola sama o sebe. Aj keď sa v podstate nemám dôvod sťažovať. Veď som mala všetko, čo som potrebovala. No predsa tam boli isté záležitosti, ktoré sa nedali nahradiť peniazmi. Napríklad pocit pohody, radosti a domova ako píšu múdre knižky. Teda aby ma nikto nechápal zle. Život v mojej rodine nebol a ani nie je tyraniou. A niekde v hĺbke duše sme možno ako iné rodiny, len nie je v našich povahách prejavovanie citov a možno z toho princípu môžu naše vzájomné vzťahy pôsobiť chladne. No a keď sa nad tým zamyslím ani sme si nemali kedy budovať vzťahy, keďže otec býval často na obchodných cestách a čo sa týka matky s ktorou mám síce dobrý vzťah, no až natoľko sa snaží udržať rodinu pohromade,že sa neprejavuje úplne. Takže v podstate aj keď ju mám rada, nepoznám ju natoľko dobre ako by som si to sama želala. Okrem toho u nás v značnej miere fungovala etika, ktorú mne aj môjmu mladšiemu bratovi od malička vtĺkali do hláv. Z toho princípu sa mi akosi nepodarilo vytvoriť si príliš blízky vzťah k môjmu otcovi, keď som bola nútená vykať mu ako nejakému cudzincovi. V každom prípade mohlo byť moje detstvo aké bolo, aj tak by som na tom nikdy nič nemenila.
