Orchidea zlatá
Orchidea zlatá je nízka rastlina- meria iba 25 cm . Rastie v lese na
miestach kde je vlhko, čisto, a hlavne kde nesvieti priame slnko. Orchidea
zlatá je na slnko veľmi citlivá a pri priamom kontakte so slnečným žiarením
hynie. Má asi 8 cm kvety a zakrpatené listy tmavo zelenej farby. Kvitne pri
splne mesiaca. Jej kvety sú z rýdzeho zlata, no nedajú sa použiť v
bankovníctve. Vtedy jej okolie žiari silným zlatým svetlom. Je známa svojou
schopnosťou plniť želania. Ak si chcete splniť želanie musíte ju odtrhnúť
keď kvitne, a sústrediť sa na svoje želanie. Musíte si však byť 100% istý
svojím rozhodnutím, pretože želania ktoré táto rastlina splní majú vždy
nejaký háčik. Napríklad ak si želáte nové auto, na druhý deň Vám bude stáť
pred domom. Potom sa však dozviete že vám náhle zomrel otec, po ktorom ste
zdedili jeho nové auto. Ak práve nekvitne môžete ju rozoznať vďaka dvom
svietivo-červeným škvrnám na každom liste.
Slamiha Skeletisila
Slamiha sa bežne vyskytuje všade na našom území, hoci v iných krajinách nie
je až taká rozšírená. Je však veľmi ťažké nájsť ju, pretože si ju môžete
pomýliť z mnohými inými druhmi z tejto čeľade a mohlo by to mať
katastrofálne následky. Ale nie len z tohoto dôvodu. Používanie tejto
rastliny je bez povolenia zakázané, pretože spôsobuje veľké bolesti, ak je
dobre upravená. Nie je nebezpečné dotýkať sa jej vo voľnej prírode, jedovatá
môže byť iba po správnej úprave. Nebudeme si hovoriť, ktoré jej časti sú
jedovaté ani ako sa upravuje, pretože tieto postupy sa učia len vybraní
čarodejníci, ktorí to potrebujú pre svoje povolanie. Slamiha má malé
tmavožlté až hnedé kvety. Kvitne len po niektoré roky, pravdepodobne tie
bohatšie, kedy môže získať dostatok živín. Pri dobrej starostlivosti môže
kvitnúť každý rok( ak sa pestuje doma). Má rada slnko, preto ju možno nájsť
najmä na otvorených priestranstvách.
Pomalka Dravá
Pomalka dravá je známa skôr ako Rastlinný vampír. Tak ju bežne nazývajú aj
študenti. Pomalka je asi 2,5 metrov dlhá rastlina, ktorá má dlhé olivovo
zelené listy. Kvitne raz za 25 rokov veľkými -až 45 cm kvetmi ktoré majú
krvavočervenú farbu. Má 30 lupeňov ktoré po odrezaní ihneď stvrdnú na kameň.
Preto je niekedy nazývaná aj Kamennou ružou. Tieto lupene sa používajú v
stavebníctve- sú neobyčajne pevné a pekné. Lupene si zachovávajú pôvodný
tvar a aj vzorku žiliek takže sú veľmi pekné a estetické. Okrem toho
odrážajú slabé až stredné zaklínadlá. Tieto lupene sú použité napríklad na
obklad jednej siene v Gringottbanke. V strede má pomalka obrovské množstvo
piestikov, ktoré vydávajú tekvicovo-ananásovú vôňu a majú zlatú farbu.
Pomalka však nemá svoju prezývku len tak, pre nič- za nič. Pre svoje
sfarbenie si ju čarodejníci často pletú zo vzácnou orchideou zlatou, ktorá
je známa plnením želaní. Preto sa k nej čarodejníci často (neopatrne)
približujú. Vtedy Pomalka vystrekne omamnú látku svojej obeti presne do
tváre. Tá ostane paralyzovaná, a tak sa Pomalka môže pokojne hostiť. Na prvý
pohľad ich síce nieje vidieť, no pod lupeňmi má ukryté dlhé výrastky s
malými zúbkami ktoré kožu pretrhnú a následne začnú sať krv, ktorá je
hlavnou potravou Pomalky. Po tomto pohryznutí je obeť omámená ešte asi
hodinu. Potom sa preberie a pociťuje silné bolesti hlavy ktoré pominú po
obnovení stratenej krvi (až pol litra) a po úplnom vyprchaní účinkov jedu.
Pomalka sa rozmnožuje výlučne odrezkami listov. Po ich odrezaní z rastliny
vytečie tmavohnedá zapáchajúca šťava ktorá sa používa na zmiernenie sklerózy
a vypadávania vlasov
Hranatka cukrová
Tak túto rastlinku pozná asi každý čarodejník. Bežne sa vyskytuje v mierom
pásme celého sveta, no najviac sa jej darí v západnej a strednej Európe. Je
ľahko rozpoznateľná, vďaka zvláštnym hranatým listom (od toho odvodený
názov) tmavozelenej farby. Kvitne od mája do septembra. Kvietky majú každý
po tri lupene, môžu byť rôznej farby, od fialovej až po bielu. Na tejto
rastline sú liečivé kvety, zbierajú a potom dávajú sušiť. Sušia sa asi
týždeň, najlepšie na nejakom slnečnom mieste, až sa zosušia zhruba na
tretinu svojej pôvodnej veľkosti. Z nich sa potom tradičným spôsobom urobí
čaj. Zvláštnosťou je, že aj keď väčšina bylinkových čajov má horkú a
nepríjemnú chuť, čaj z hranatky je veľmi chutný, dokonca sladký. V čom je
liečivý? Je to slabé rastlinné antidepresívum, čo znamená že zlepšuje náladu
a znižuje precitlivenosť organizmu. Taktiež pomôže pri žalúdočných
problémoch a pálení záhy. Pre tieto vlastnosti je medzi čarodejníkmi veľmi
obľúbený, ťažko nájdete gazdinku, ktorá by nemala vysušené kvety hranatky
vždy poruke.
Moandora kráľovská
Táto dlhá popínavá rastlina, ktorú možno nájsť len hlboko v
dažďových pralesoch Južnej Ameriky má veľké po hranách ostré listy, ktoré v
priebehu života menia farbu zo zelenej na červenkastú a na konci života majú
modrú farbu. Jej korene nesahajú hlboko pod zem, zato rastie pri stromoch a
pri raste sa okolo nich obkrúca. Žije približne 5 rokov. Na začiatku 2.roka
jej začínajú pučať kvety, ktoré v noci svetielkujú a vylučujú omamnú látku,
ktorá privábi hmyz, ktorý potom, keď sa dotkne kvetu, rastlina prehltne a
strávi. Okrem tej omamnej látky Moandora koncom 3.roka života,
keď už dosahuje dĺžku cez 30 m , začne pórami na tele vylučovať modrastý
sliz, ktorý vyteká ku koreňom stromov, kde ho strom absorbuje a spôsobí, že
strom začne oveľa rýchlejšie rásť, pričom sa mu zmení farba listov na
tyrkysovú. Keď sa ale sliz dostane na telo zvierat, dané zviera začne v
strašných mukách umierať, a keď umrie, tak jeho telo vzbĺkne modrým
plameňom, pričom ale zviera nezhorí na popol, ale sa premení na obsidián.
Tieto rastliny často využívali miestny domorodí šamani, lebo
verili že to duchovia zeme sa prevtelili do stromov, v ktorých teraz žijú.
Preto aby si zabezpečili, ich priazeň, nosili im pod strom jedlo ako dar,
predovšetkým rôzne chrobáky. Moandora si privykla na takéto jedlo, ktoré
mala poruke, preto dovolila šamanom, aby sa usídlili na vrcholkoch stromov a
v prípade nebezpečenstva aj obyvatelia dediny. A raz za 5 rokov, keď umrie
Moandora, tak si šamani nanesú na telo ten sliz, a nechajú sa premeniť na
obsidián, aby sa zase duchovia zeme vrátili k nim. Moandora ale prežije tak,
že v strome, ktorý ovládla už sú jej zárodky a po určitej dobe zase vyrastie
na tom istom mieste.
Moandora podľa istých muklovských prameňov zo 16.storočia, kde
ju menovali ako Satanus Herbus, pretože keď na dedinčanov zaútočilo 5
španielskych vojakov, Moandora začala na obranu ten sliz vystrelovať na
nich, až to všetkých premenilo na obsidián, až na istého benediktínskeho
mnícha, ktorý cestoval s nimi, a to vďaka tomu, že jeho habit bol z
miestnych rastlín, ktoré si už na sliz vypestovali čiastočnú imunitu.
Mandragoru iste netreba predstavovať žiadnemu vzdelanému čarodejníkovi.
Výťažky z rôznych častí tejto úžasnej rastliny sa používajú do mnohých
elixírov, z ktorých najznámejší je práve elixír na návrat zakliatych,
ktorý pozná každý školák. Takisto je známy aj jej omračujúci hlas, ktorý
môže byť osudný pre toho, kto ho počuje.
V tejto knihe vám prinášame pár informácií, ktoré nie sú až tak veľmi
známe, sú však dôležité pre lepšie pochopenie pôvodu a vývinu tejto
rastliny, ktoré určite ocenia čarodejníci so záujmom o herbológiu alebo
liečiteľstvo.
Najstaršia stopa po rastline nápadne pripomínajúcej dnešnú mandragoru
pochádza z čias dinosaurov. Našla sa v skamenenej podobe na úpätí sopky
Popocatepetl, a pravdepodobne ide o vyvrelinu z krátera. Túto skamenelinu
začali skúmať odborníci, ktorí sa snažili zistiť čo najviac o jej pôvodnej
podobe, prostredí, v ktorom rástla a odkiaľ čerpala živiny potrebné pre
svoj vývin.
Podarilo sa im zistiť približný tvar koreňa a listov, ktoré sa mierne
líšia od jej dnes známej podoby. Prekvapujúcim zistením bolo, že pre svoj
rast potrebovala len veľmi málo vody, takmer žiadnu. Darilo sa jej naopak
v horúcom a suchom prostredí. To primälo výskumníkov hľadať jej stopy v
kráteroch vyhasnutých a aj činných sopiek a v ich tesnej blízkosti. V
priebehu dlhoročných výskumov sa podarilo zistiť niekoľko zaujímavosti:
Mandragora patrí k najstarším známym rastlinám na zemi, je ešte staršia
ako prvé dinosaury. Začala sa šíriť po zemi v čase, keď bol celý povrch
zemegule pokrytý činnými sopkami a roklinami plnými žeravej lávy.
Predpokladá sa, že práve mandragora bola hlavnou potravou vtedajších
živočíchov, z ktorých sa neskôr vyvinuli dinosaury a neskôr draky.
Spočiatku boli tieto tvory malé a nenápadné, a vplyvom tejto magickej
rastliny sa vyvinuli na týchto obrovských fantastických živočíchov.
Po tomto zistení už nebolo nijakým prekvapením, že dnes tých niekoľko
miest, kde rastie divá mandragora, je práve v kráteroch sopiek, preto jej
zber vo voľnej prírode je veľmi ťažký a nebezpečný. Odborníci už pred
niekoľkými storočiami našli spôsob, ako ju pestovať v skleníkoch, v
teplých a suchých podmienkach, na ktoré je zvyknutá. Pri dobrej
starostlivosti sa jej darí vynikajúco, a už dávno nie je známy prípad, že
by sa ju niekto pokúšal získať z voľnej prírody. Je bežne dostupná na trhu
po celom svete.
Jej listy aj koreň sa okrem už spomínaného elixíru pre návrat zakliatych
použiva aj na mnohé liečivé elixíry pre liečbu zapálených a hnisajúcich
rán, pri bodnorezných zraneniach, a dokonca aj pri niektorých duševných
poruchách. Často sa používa na elimináciu nežiadúch účinkov
experimentálnych kúziel a pri nebezpečných a ťažkých pôrodoch. Mandragora
tiež tvorí súčasť niektorých druhov potravy pri špeciálnych diétach ťažko
chorých ľudí, ale len vo veľmi malom množstve, pretože jej účinky sú veľmi
silné. Vtedy sa však musí do potravy pridávať veľké množstvo cukru na
zmiernenie jej extrémne horkej chuti, najmä pre detských pacientov.
Dúfame, že záujemcov o herbológiu, súčasných aj budúcich liečiteľov,
botanikov a všetkých, ktorí sa zaujímajú o túto čarovnú a ešte stále dosť
záhadnú rastlinu, sme našimi informáciami potešili, obohatili ich
doterajšie vedomosti a povzbudili k jej ďalšiemu skúmaniu a využívaniu.
Registrácia - Šikmá ulička - Zoznamy - Prízemie - 1. poschodie - 2. poschodie - Knižnica - 3. poschodie - Rokville - Okolie - Autorský zákon