Jedna zimná návšteva
Ráno som klasicky LTT dobehla na bus, ako vždy som išla busom hodnú chvíľu skôr. Dnes to však malo príčinu! Pred odchodom do Rákoša som potrebovala zbehnúť za Kikou, aby mi dala fotky na usb(až doma som zistila, že som čakala a stepovala pred dverami s nervóznym Blackym a Kikinim bratom, ktorého reči bohužiaľ nerozumiem dodnes, kôli cca 10 fotkám), kedže dnes nemohla ísť so mnou.
Pokojným tempom som sa vybrala od Kikinho paneláku na zastávku. Mrzlo. Zima nehorázna a nikde nikoho. Ani som sa nedivila, veď všetci boli doma v teple. Prechádzala som sa kade tade pozerala, ako bezďaci kradnú akýsi sud. Proste idyla sídliska Nad jazerom. Vtom moje duševné rozjímanie vyrušila akási pani, diskutovali sme na tému nevychovaných bezdomovcov. No vlastne len ona ale ja som svorne prikyvovala. Vysvetlila mi finty ako pozháňať tie správne flaše do výkupu, ponúkla mi akési šteňatá(len som sa prežehnala a dúfala, že neskončia utopené v neďalekom jazere, kedže ja pri svojej smečke si nemôžem dovoliť už žiadného chlpáča ). Zazvonil mobil a Iwan mi zo snahou o vtip oznámil, že za 20 minút sa dostavia. Bezďáci odišli a tetuška sa vybrala na obhliadku. Čo nezobrali oni spakovala a pobrala sa asi na ďaľšiu zastávku. Konečen došla električka s Iwanom a Verčou. Vďaka môjmu podrobnému návodu sa len s menšími obtiažami dostavili ku mne a mohli sme čakať a mrznúť spolu. SADka prišla nečakane presne.
Už v autobuse sme rozbalili Verčou prichystanú desiatu (rezne, chlieb a uhorky) a chúďatka vyhladované sme sa napapali. Blackynko sa olizoval až za svojim nepodareným uchom. Spolucestujúci buď slintali alebo spala ... ale kedže ich Verča neponúkla bohužial ostali hladný (týmto sa chcem ospravedlniť, sympatickému pánovi, čo sedel pri nás so slinou v ústach za to, že sme mu neponúkli). Ja vystresovaná na smrť, že nevystúpime na správnej zastávke, som sa tvárila prirodzene a cez zahmlené sklá som len odhadovala kde sme. Našťastie som to uhádla správne.
Hneď po vystúpení z autobusu sme sa pokochali pohľadom na túto bohom zabudnutú dedinu a Iwanowe oko hľadalo obchod či krčmu. Ukázala som mu vchod do toho hmmm "tiežobchodu" pred ktorým stála už parta Rákošských mužov a popíjala. Iwan akosi nevychádzal a tak sme sa z Verčou zohrievali pri čajíku z termosky. Kedy-neskedy vyšiel Iwan a naše tváre sa pousmiali, keď vytiahol zázračnú prísadu do čaju(nebudem tu azda podporovať alkoholizmus ). Cestou sme sa ešte zastavili pri sliepkach, ktoré Iwan obdivoval(KFC).
Zamrznutí sme došli na ranč, prezliekli sme sa v nezateplenej sedlovni a pobrali sa na zverskou ľudskú predstavovačku. Verča sa hneď vrhla na zvery a hladkala a hladkala a hladkala. Iwan hladkal len to čo bolo menšie od neho (najlepšie sa mu komunikovalo zo Zuzkou). Vybavila som Verču čistením a po pripomenutí pár maličkostí sa vrhla do údržiby nízko podlažného Paliho. Ja som si ukradla Iwana a spoločnými silami sme vyčitili Poku, ošetrili jej kopytá a osedlali.
Šlo sa voziť do výbehu. Prvý bol na rade Iwan aj keď sa tváril, že on tam nie je ja som ho neprehliadla . Nastavili sme strmene(ktoré sa počas jazdy urvali, kedže som ich s mojimi skrehnutými prstami nezaistila) a Poka šľapala a šľapala. Popri tom niekto testoval trať na zajtrajšie rally v "extra prdiacom" aute a ja som si tak nenápadne odskúšala či nezabije Poka zajtra tie nevinné deti, čo sa prídu povoziť. Šťastie, že o tom Iwan nevedel. Potom som Poku dala na lonž, kde sa vybláznila, a až na takú pokojnú som posadila svoju Verču(sorry Iwan). Verča si trochu zaspomínala na ten pocit v sedle a keď začala odmŕzať. Pobrali sme sa do stajne, odsedlali a išli sa napiť teplého termoskového čaju. Čaj nám však došiel! Hrôza!
Pozbierala som všetku svoju myšaciu odvahu a pobrala sa k ujovi skúsiť vyžobrať teplý čajík do termosky. Ujo chudáčisko nám dal svoju poslednú vodu ale zato ma tam akosi zajal ... mala som počkať kým sa zrobí čaj. Ako tak stojím a zohrievam sa nad jediným zdrojom tepla na ranči(ujovov pieckou), zvoní mi telefón. Iwan mi zavolal, že Verča zamŕza či ju nemôžem strčiť niekde do tepla. Zbehla som za nimi a spoločnými silami sme ju dotiahli do ujovej izbietky a ponechali ju osudu (ktorý sa s ňou mierne kruto zahral). S Iwanom sme sa vrhli na tu horšiu časť a to vyhnojovanie. Chudák kôli mne skoro skončil v hnoji . Ďakujem mu za pomoc inak by som tam trčala aj do druhého dňa. V zápaľe práce dofičala Verča s teroskou a mi posilnení teplým čajom sme dovyhnojovali a pobrali sa na pozrieť kedy nám ide bus. Zistenie že tie busy ktoré chodia v nedeľu nechodia aj v sobotu ma skoro zabilo. Ponadáva som si na seba aj na túto dieru a začali sa vyvolávania kade komu. Nakoniec Iwan zohnal odvoz a tak sme sa šťastne pobrali domov.
Text by Gabusqa
Foto by Iwan and Marry
Náhľad fotografií zo zložky Jedna zimná návšteva