Výchova a výcvik
18. 1. 2009
Argentína, oblasť s obrovskou rozlohou, výškovými rozdielmi na východe a západe, teplotnými rozdielmi a najnižšou priemernou ročnou teplotou v Južnej Amerike. Krajina s neúprosnými podmienkami, ktorú v roku 1525 kolonizovali Španieli.
Sprevádzali ich mohutné mastiny, ktoré slúžili hlavne na ochranu sídel, boli zdatnými pomocníkmi pri love, taktiež pri prenasledovaní otrokov a potláčaní búriacich sa domorodcov. Tieto psie obry boli základom pre voľný vznik mnohých ich odrôd líšiacich sa podľa regiónov.
Tak sa okolo mesta Córdoba v strednej časti Argentíny sformoval mohutný biely pes, ktorého tamojší obyvatelia nazvali perro de pelea Córdobes, cordobskou dogou. Domáci jednoduchí ľudia ho využívali na vtedy veľmi obľúbenú formu zábavy - psie zápasy. Samozrejme, boli aj neodmysliteľnými pomocníkmi pri strážení ako takom a obrane ich hlavnej obživy - čried - pred nepriateľmi, ako sú pumy, jaguáre, či diviaky, ktoré im zasa pustošili úrodu.
ŠĽACHTENIE
Dr. Antonio Nores Martinez, cordobský chirurg a univerzitný profesor, o ktorom sa chyruje, že bol vášnivým lovcom, na svojich výpravách na škodnú zver a diviaky vyskúšal viacero plemien. Žiadne z nich však nezodpovedalo jeho požiadavkám a požiadavkám pre takýto lov, a keďže mal patričné vedomosti z oblasti genetiky, rozhodol sa, že si takéto plemeno jednoducho vyšľachtí.
V roku 1928 zostavil základné charakteristiky štandardu novo vznikajúceho plemena, argentínskej dogy (ďalej len AD). Takýto pes mal disponovať perfektným čuchom, mohutnou kostrou, mrštným pohybom a pevným zákusom. Ako základ použil domácu, geneticky nevyrovnanú cordobskú dogu, ktorá už sama o sebe "mala niečo do seba", no nebola dostatočne rýchla na to, aby udržala krok so zverou.
Pri krížení bolo využitých viacero plemien ako nemecká doga a írsky vlkodav pre výšku a rýchlosť, anglický pointer a nemecký boxer dali argentínskej doge okrem skvelého "pointeráckeho" čuchu aj elegantné a krásne tvary tela, bulteriér, anglický buldog a bordeauxká doga prispeli ku pevným zákusom, razantnosti, dobrému osvaleniu, ale aj pokojnej povahe a napokon pyrenejský mastif "odovzdal" svoju pevnú kostru.
Výsledkom bol naoko krásny pes s vyrovnanou povahou schopný čeliť aj zdanlivo niekoľkonásobne nebezpečnejšiemu súperovi.
UZNANIE PLEMENA
Dr. Antonio už ale svoje dielo dokončiť nestihol. Pri obvyklej poľovačke ho zasiahla vraj zablúdená guľka (dodnes sa nevie, či šlo o nehodu alebo úmysel) a na následky zranenia v roku 1956 zomrel. Jeho brat, právnik Augustin Nores Martinez, sa ale rozrobenej práce ujal a v rámci svojej chovateľskej stanice del Chubut pokračoval v ustaľovaní plemenných znakov a dogy ako takej. Sprevádzali ho úspechy, ktoré vyvrcholili uznaním plemena Argentínskou kynologickou federáciou (FCA) v roku 1964 a následne 31. júla 1973 aj Medzinárodnou kynologickou federáciou (FCI).
Argentínska Doga VO SVOJEJ VLASTI
K vytváraniu dobrého mena novo vzniknutému plemenu prispel aj tretí z bratov Martinezovcov, Francisco José so svojou svetovo známou a dodnes fungujúcou chovateľskou stanicou De Santa Isabel.
Hlavnými opornými bodmi sú v Argentíne okrem Córdoby aj Buenos Aires, Mendoza, San Luis a La Plata. Medzi najznámejšie chovateľské stanice môžeme zaradiť už spomínanú De Santa Isabel, El Tumi, La Vieja Dijana, del Do Yel, Ackon Cahuak, alebo už floridskú de Las Pampas a i. Tieto a ostatné chovateľské stanice združuje Argentínsky chovateľský klub, ale sú tu ešte súperiace spolky, ktoré nie sú členmi FCI.
Argentínska Doga V EURÓPE
Do Európy sa AD dostala zásluhou Dr. Ericha Schneider-Leyera, nemeckého kynológa. Vlastne nebola to doga jedna, šlo o dve suky a jedného psa (TORO del Neuquen, PAMPA del Chubut a RETAME de Amitu).
Ďalšie importy zo zeme pôvodu smerovali len neďaleko do Rakúska k pánovi v našom povedomí známemu - Dr. Ottovi Schimpfovi, majiteľovi známej chovateľskej stanice vom Knaussewald, autorovi knihy o AD a uznávanému posudzovateľovi exteriéru.
Dnešná Európa v ničom nezaostáva s kvalitami AD za ich vlasťou, i keď krajina pôvodu je krajina pôvodu. Kvalitou známe odchovy sú okrem Rakúska v Taliansku, Francúzsku, Španielsku alebo Holandsku, či Maďarsku.
Argentínska Doga U NÁS
Na Slovensko sa prvá AD dostala až v roku 1988 práve od našich susedov. Šlo o sučku menom GITANA vom Knausser-Totoral. Táto sučka sa ešte dnes bežne vyskytuje v rodokmeňoch našich psov a súk, keďže argentínky u nás nemajú dlhú tradíciu. Ďalšími v poradí boli ICh KALLISTO, VALDÉS a AGALLAS vom Knausserwald, ktorí spolu s GITANOU robili radosť majiteľom ch.s. Flamneco, manželom Saksunovým z Košíc. V tej dobe bola ešte AD vnímaná ako málopočetné plemeno.
Dnes tomu ale tak nie je a ja sa na ulici čím ďalej, tým častejšie stretávam so správnymi tipmi na plemeno (skôr bol môj AKIM /Feira de Santa/ najčastejšie pittbulom, dalmatíncom, dokonca nejakou albínatou verziou niečoho, čo si už nepamätám). Celkovo chov u nás za ostatkom Európy stále kríva, ale možno povedať, že sme na najlepšej ceste k vyrovnaniu konkurencie. Prispieva k tomu viacero faktorov, z ktorých najhlavnejší je import novej krvi, najmä v posledných troch rokoch, o ktoré sa vo veľkej miere zaslúžili manželia Straszerovci a ch.s. del Cavdillo (nežnejšia časť je poradkyňou chovu). Tiež je v kynologických periodikách známa, na Slovensku asi najúspešnejšia suka všetkých čias, junior-, multišampiónka PRISCA del Tolkeyen dovezená z Talianska, ktorá sa už môže tešiť zo svojho prvého potomstva. Držme tomuto priaznivému vývinu palce.