Zoznámili sme sa veľmi nezvyčajne. Ja som vystupovala z autobusu a on sa ponáhľal naň. Vrazil do mňa a mne sa vysypalo všetko z tašky. Začal sa mi ospravedlňovať a zbierať veci zo zeme, ale kým to urobil, autobus mu ušiel. No čo, tak sme sa vybrali domov. Išiel ma odprevadiť a zistili sme, že môj starký býva oproti nemu. Stretávali sme sa čoraz častejšie a bolo nám spolu fajn. Deň bez neho bol pre mňa dlhý, nudný... Už som nemohla bez neho žiť. Chodili sme spolu do parku, smiali sme sa, vystrájali somariny. Ľudia okolo nás nám predpovedali veľkú budúcnosť. Všetci si mysleli, že budeme spolu. Aj my... Až jeden deň, na ktorý nikdy nezabudnem, mi pretrhol niť môjho šťastia. V ten deň som mala ísť preč. Hneď ráno prišiel za mnou a šli sme na kupko. Bol to ten najkrajší deň môjho života. Povedal mi, že ma veľmi ľúbi a že za mňa by chcel aj zomrieť. Z kúpaliska sme zablúdili do cukrárne. Kúpili sme si velikánsky zmrzlinový pohár a spolu sme ho jedli. Potom ma šiel odprevadiť na zastávku. To sa mu stalo osudným. Snažil sa rýchlo prejsť cez cestu, ale nevidel auto, ktoré šlo neuveriteľne rýchlo. Z celého hrdla som kričala jeho meno, ale on ho už nepočul. Rozbehla som sa za ním. Odviezla ho sanitka a ja som zostala stáť sama na ceste... V nemocnici mi povedali, že stratil veľa krvi a že jeho stav je vážny. Strašne som sa oňho bála s šla som do izby kde ležal. Chytila som ho za ruku a začala som plakať. Snažil sa niečo povedať. ,,ĽÚBIM ŤA." Vtedy prístroj, na ktorý bol napojený, začal pípať. Pribehla sestrička, strhol sa veľký krik... Nezachránili ho...