História Ska
28. 9. 2009
Zrodenie.
časť prvá
SKA - takže kde, kedy a ako sa na tomto svete tento pojem z troch písmen vlastne zrodil a vyvíjal? To Vám napovie táto chronológia.
Jamajka – bola od svojho Colombovského objavenia v roku 1494 pernamentne kolóniou, najprv španielskou, neskôr, po jej ďalšom obsadení v roku 1655 britskou, až do augusta v roku 1962, keď sa stala nezávislou. Jej čierny obyvatelia, ktorých tam dnes žije až 95%, pochádzajúci z otrokov zo západnej Afriky, tam pri ich privlečení na neľudskú prácu na plantážach s cukrovou trstinou a kávovými bobulamy, chtiac či nechtiac priniesli aj kus svojej africkej kultúry - spev a tanec, ktoré im určite veľmi pomáhali v prežití, tak ako to bolo v celom otrokárskom svete Ameriky či Karibiku a neskôr, po zrušení otroctva pomáhali pri prekonávaní neznesiteľnej chudoby.
Samozrejme že ich hudobné prejavy ovplyvňovali aj európske vplyvy, tým že tam žili aj britský obyvatelia. Z tejto fúzie afrického rytmu a európskej piesne, vzniká akusticky hrané, či len spievané MENTO, s húpavým rytmom, ktoré je dnes brané ako jamajská ľudová hudba. V Mente sú používané európske hudobné nástroje – gitara, husle, flauta, ústna harmonika a africké – bongá, rumba gule a africké piáno-kalimba či banjo. Neskôr sa príchodom emigrantov z okolitých karibských ostrovov primiešali do Menta aj prvky kubánskej Rumbi, Mamba či Salsi, dominikánskeho Merangue, trinidadského Calypsa, amerického Southern Blues a kresťanských gospelov. Mento svoje vyvrcholenie zažilo v štyridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia. Po skončení druhej svetovej vojny sa do Menta začínajú dostávať prvky amerického Swingu, Jazzu, Be-bopu, Boogie či Burron rhythmu, hraného Big bandovými orchestrami. S tejto fúzie vzniká SCHUFFLE. Vznikajú aj prvé orchestre, väčšie “Society Bands“ hrajúce vo veľkých prepychových hoteloch a menšie “Road Bands“ hrajúce buď priamo na uliciach alebo v baroch či kluboch.
V druhej polovici päťdesiatych rokov preniklo z Ameriky na Jamajku černošské Rhythm and Blues a belošský Rock and Roll. Rozhlasovým vlnám šíriacim sa cez Mexický záliv nikto nebránil. Vďaka “tranzistorákom“, ktoré bežne zachytávali vysielače zo St.Louis či New Orleans, hrali čiernych spevákov ako Duke Ellington, Count Basie, Amos Milburn, Roscol Gordon, Johnny Ace či Little Richard a Fats Domino a ich nahrávky prinášali z Ameriky aj námorníci, sa stali hrdinami jamajskej mládeže. Mnohý z nich, ktorí si mysleli že môžu byť rovnako dobrý, začali kopírovať americké hity. Hoci sa snažili byť čo najoriginálnejší, ani netušili že do svojich verzií vnášajú prvky miestnej kultúry. Koncom horúcej americkej éry Rhythm´n´ Blues, ktoré sa neskôr ďalej vyvíjalo na Soul (Motown style), sa začínajú miestny majitelia početných Sound-Systémov (dnešný DJs), ktorí brázdili na malých nákladiakoch celú krajinu (zaviedli aj spievano - hovorený štýl moderovania, tzv. TOASTING, korenený Patois - miestnym nárečím, ktorý je považovaný za jedného z predchodcov Rapu) báť o návštevnosť v Dancehalls (dnešné diskotéky) a začínajú sa zháňať práve po týchto domácich interpretoch, ktorí by dokázali hrať to čo si tanečníci žiadajú. Najlepší z nich, Clement Saymour“sir Coxson“ Dodd s “Coxsone Downbeat Sound-System-om“ (zberateľ R´n´B platní), neskôr zo známym štúdiom a vydavateľstvom “Studio One“ a hudobným obchodom “Muzic City“ a Arthur Duke“Trojan“Reid s “Langer-than-life Sound-System-om“ a hudobným obchodoma štúdiom “Treasure Isle Liquor“ (pôvodne policajt, predával alkohol), ktorí sa stávajú významnými vydavateľmi, ale aj veľkými rivalmi, aj iný významný vydavatelia napr. Roy Robinson, Charles Moo, Joe “Jo Gibbs“ Gibson ale aj čínsko-jamajský bussinesman Leslie Kong, začínajú okolo roku 1959 nahrávať a vydávať najlepším z nich (výhercovia talentových súťaží alebo vytipovaný hudobnými agentmi spoločností na vyhladávanie nových talentov ako napr. “Jamaican Broadcasting Corporation“ a pod.) prvé singlové nahrávky.
Emigrovaný kubánec Lorenzo “Laurel“ Aitken a jeho brat Bobby, Owen Gray, Wilfred “Jackie“ Edwards či Erick “Monty“ Morris, Derrick Morgan či Joe Higgs & Roy Wilson vsadili na pôvodné piesne Menta, Calypsa, Bunny and Skully či Boogie ale doprovodná kapela znela ako pravý divoký Rhythm´n´Bluesový band. Tieto, často cez deň nahrané nahrávky, sa už večer testujú na poslucháčoch v Dancehalloch či miestnych rádiových staniciach. Tejto fúzii sa čoskoro začalo hovoriť SKA (dnes aj Jamaican Ska, Traditional Ska alebo Old School Ska). Vznik pomenovania má viacero verzií. Jednou z nich je že v dajakom nahrávacom štúdiu poučoval producent gitaristu aby hral “Scar“ – zjazvene na gitaru. Iná verzia: “Make the guitar Ska! Ska! Ska!“ vraj povedal pri hraní na gitare Cluett Johnson & Blue Busters, ktorý zdravil ľudí na koncertoch: “Love Skaskavoovie!“ s čoho mohlo skrátene vzniknúť Ska. C.Johnson a Ernest Ranglin (dnes známi jazzman) vraj ako prvý použili tento rytmus. Ale napr. Derrick Morgan hovorí že akýsi producent povedal jeho saxafonistovi “Ska“ Campbellovi aby hral Ska. Ska vzniklo trúbením krátkych ostrých riffov na saxafónoch hraných na pozadí a vraj nikto nemôže povedať, kto to vlastne bol, kto Ska pomenoval (už sa to asi ani presne nedozvieme). Po tom sa už roztrhalo vrece zo všakovakými spevákmi, speváčkami, vokálnymi telesami a skupinami. Takto začínali aj dnes známi Skatalites s Donom Drummondom, Tommy McCookom, Rolandom Alphonsom a neskôr aj Ricom Rodriguezom (pôvodne hrali Jazz a volali sa Satellites, či Scatalities), Toot Hibert & The Maytals zo svojimi buble-gumovými popevkami, Jimmy Cliff (ktorý sa zúčastnil na Bratislavskej Lýre 1971!) ale aj najznámejšia postava jamajskej kultúry, ctižiadostivý Bobert Nesta Marley (objavený Doddom v getthe), a jeho Wailing Wailers (predtým The Teenegers, Wailin´ Rudeboys) s Petrom Winstonom Hubertom “Tosh“ McIntoshom a Neville O´Riley “Bunny Wailer“ Livingstonom a neskôr z Ritou Anderson Marley (z ich singla “Simmerdown“ sa predalo až 80 000 kusov!), Cecil Bustamente “Prince Buster“ Campbell, Desmond “Dekker“ Dacres & The Aces a ešte mnoho a mnoho iných.
Na uliciach, koncertoch, či v Dancehalloch sa začali schádzať bandy mladých, väčšinou nezamestnaných chuligánov, bitkárov či pouličných drobných zlodejov z chudobných giet KingstonTown-u, ktorých volali RUDE BOYS (drsný chlapci) alebo SCOFFLAWS a na Dancehalloch ich volali aj DANCEHALL CRASHERS, kvôli výtržnostiam ktoré tu vyvolávali (posielali ich tam konkurenčné Sound-systémi). Inšpirovaní americkými filmami sa chovali presne ako Desperádi z divokého západu alebo Mafiáni z čias prohibíci , obliekali sa podľa vzorov amerických filmových gangstrov - čierne obleky, biele košele a Pork Pie Hats (klobúky), mnohý boli ozbrojený a na základe tohto vznikali aj piesne ako “Al Capone“, “Jassie James“, “Return of Django“ či “Guns Fever“, “Seven Guns Return“, alebo piesne priamo o nich: “Rude Boy Train“, “A message to you Rudy“, “Rudie got Soul“, “Rudie Bam Bam“, “Rudi Wedding“, “007 A Shanty Town“, “Judge Dread - 400 year“, “Gunman Coming to Town“ a pod...
Keď v roku 1962 získala Jamajka nezávislosť od Veľkej Británie, odzrkadlilo sa to aj veľkou radosťou v textoch Ska piesní: napr. Lord Creator - “Independent Jamaica“, no texty odrážali aj iné aspekty života, ako neznesiteľná chudoba, kriminalita, láska, aj kresťanské témy. Dokonca v roku 1964 bolo Ska predstavované v New Yorku svetu ako “National music of Jamaica“, oficiálna hudba Jamajky.
V horúcom lete v roku 1966 Ska kvôli odchádzajúcej optimistickej atmosfére však výrazne spomalilo tempo, keď Jamajka bola síce nezávislá, ale stále chudobná. Vzniká nový žáner ROCKSTEADY, ktoré bolo aj rozhraním prechodu od Ska k REGGAE , piesne viac prevzali prvky Gospelu, pribudlo elegancie, balady hovorili o láske a živote Rude Boys. Piesne hovoria o novovzniknutej situácii a fenoméne Rude Boys - niektorí ich podporujú, niektorí ich odsudzujú a iný len vysvetľujú.
Dôležitý v žánri Rocksteady sa stáva hudobný mág Lee “Scratch“ Perry & Upsetters (neskôr spolupracoval s Bobom Marleyom a inými a je činný dodnes), ktorý si v Reggae ére podpálil vlastné štúdio “Black Arch“ na protest proti korupcii vo vydavateľstvách. V tomto období sa hudobníci podporovaný producentmi a vydavateľstvami pokúšajú preraziť v Amerike (ktorá vtedy jamajskú hudbu moc neprijala), ale hlavne v Británii, kde sa Ska hudbe hovorilo aj BLUE BEAT, aj vďaka vydavateľstvu Island Records Chrisa Blackwella, ktorý presadzoval a vydával jamajské Ska, Rocksteady a Reggae od ich úplného začiatku. Niektorí jamajčania sa v Británii dočasne alebo natrvalo usadili a boli aj úspešný, vniesli do Ska aj prvky britského Popu a amerického Soulu. Za prvý výrazný úspech možno považovať pieseň z roku 1964 “ My Boy Lollipop “ od speváčky Milli Small, ktorá zakotvila na vrchole britskej hitparády. Veľký úspech zaznamenal aj Desmond Dekker, ktorý bol pred Bobom Marleyom najvýraznejším jamajským interpretom v Británii. Jeho veľký hit “Israelites“ tiež dobil prvé miesto v hitparáde.
Po vzore týchto hudobníkov sa pokúšali aj niektorý Briti hrať tieto žánre ako napr. Georgio Fame & Blue Flames, ale s menším úspechom. V Británii však bolo veľa poslucháčov, ktorí si Ska a Rocksteady osvojili. Boli to hlavne MODS, subkultúra mladých, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne v čase “La Dolce Vita“ v Taliansku (podľa filmov “Holiday in Roma“ s Gregori Peckom a Audrey Hepburn, a La Dolce Vita od Federica Feliniho) a v Británii, kde bola najvýraznejšia a zachovala sa až dodnes. V časoch po vojne sa vzmáhal britský priemysel a mládež strednej triedy nemala núdzu o prácu, mohli si dovoliť obliekať sa do amerických a talianskych značkových oblekov, košiel “Ben Shermen“, nosili úzke čierne kravaty a pod. (podoba s Rude Boys). Mods sa vyznačujú aj používaním skútrov “Lambretta“ a “Vespa“, počúvaním rôznych hudobných žánrov ako Big Beat, Pop, či Soul a zameriavajúcich sa na zábavu a užívajú si vlastný alternatívny život. Sú však aj symbolom odporu a nechute k monotónnej práci, rebelujú kvôli konfliktu medzi generáciami a spoločenskými triedami. Ich krédom bolo “Clean living under difficult circumstances“ (čistý život pod obtiažnymi okolnosťami). Mods boli prvý, ktorí chodili v Británii ako prvý na Ska koncerty a prevzali si ho, čierny sa stali ich bohmi, ktorí vedeli spievať a tancovať a spoločne sa zabávali. Prácu nachádzajú aj prisťahovalci z bývalých kolónií, ktorí sú však utláčaný a braný ako nedôveryhodný (súvis z dnešným rasizmom), hlavne Pakistanci, Indovia a aj Jamajčania, medzi ktorými boli samozrejme aj Rude Boys, ktorí sa schádzali v malých kluboch. Zmedializovanie známe ako “Swinging London“ a záujem o Mods, ho okolo roku 1964 skomercionalizovali, zrazu bol každý Mod, kde kto ho imitoval. Malá skupina Mods sa však chcela vrátiť ku koreňom, okolo roku 1967 vznikli HARD MODS, zo zmenou správania (výtržnosti a bitky medzi “Scooter Mods Crews“ bandami, alebo rockerskými bandami – možno vidieť vo filme Quadrophonia) a určitou zmenou v obliekaní. Znamenalo to návrat k ostrému, jednoduchému štýlu originál Mods, hudobne to bolo odmietnutie všetkého čo sa dialo v pop-svete, odmietnutie Psychedelie a neskôr Hippies. Ostatný Mods zostali bez zmeny, hlavne tí zámožnejší zo strednej triedy a nazývali sa SMOOTH MODS.
Z Hard Mods vznikli okolo roku 1969 “SKINHEADS“, ktorí prišli po tisícoch, pomenovaný po výraznom skrátení vlasov podľa vzoru Rude Boys, účes zvaný “Continental“, alebo “Skiffle cut“ a obúvaní topánok “Dr.Martens“ a “Brogues“, s prvkami Mods obliekania – košele “Ben Shermen“, polokošele “Fred Perry“, nohavice s nažehlenými pukmi “Levi´s - Sta-prest“, “Dockers“ kabáty, hrubé vetrovky “Donkey Jacket“ a pod. , bola to hlavne mládež z pracujúcej triedy. Drsný štýl Rude Boys sa prejaví aj na správaní Skinheads, ktorí vítajú konflikty a často aj fyzickú agresiu (mlátenie sa s Hippies a pakistancami) a sú aj veľký futbalový fanúškovia.
V roku 1969 sa rozpadá Skatalites, kvôli sólovým ambíciám jej členov a smrti Dona Drummonda, tvorčej osobnosti, ktorí hrali skoro vo všetkých dovtedajších veľkých hitoch zo štúdií na Jamajke.
Hneď po Rocksteady sa začína formovať ďalší výrazný štýl REGGAE (dnes zvané aj Early Reggae), na začiatku tiež zvaný REGGAY (z piesne Fredericka “Toots“ Hiberta & The Maytals - “Do the Reggay!“). Prevzali a formovali ho väčšinou všetci jamajský hudobníci. V Británii sa zamerali hlavne na čiernych Rude Boys a bielych Skinheads, ktorí boli pokrvne spriaznený a vznikli odnože SKINHEAD REGGAE alebo KINKY REGGAE (z neslušnými textami o sexe, zábave a alkohole), s ktorými sa preslávili hlavne Prince Buster, Desmond Dekker, The Pyramids (neskôr Symarip), GG all Stars, Hot Rod all Stars, The Maytones, The Pioneers, The Paragons, ale aj Brit Judge Dread (rekordér hitov vyhodených z hitparády), vtedy vznikli aj nesmrteľné hymny „Skinhead Moonstomp“ či “Skinhead Revolt“.
V roku 1971 už známi Bob Marley & The Wailers preberajú na Jamajke Rastafariánske náboženstvo, mení sa aj rytmika Reggae nazvaného ROOTS RASTA REGGAE a jeho odnože DUB-u (mixovanie a toastovanie pôvodných nahrávok z echami a spätnými väzbami) - spomalili sa bicie, zmenil sa štýl spevu a vokálov, zvýraznila sa basgitara, prebrali sa aj soulové prvky, dôležité boli rebelské až militantné texty (Peter Tosh). Postupne ho preberajú aj ďalší jamajský hudobníci a v Británii aj čierny jamajský fanúšikovia, mení sa i vzhľad ich oblečenia a výzoru (časté sú africké kroje, nosia sa dlhé vlasy s copmi “Dread look“). Ich mystické, náboženské, obrodenecké, sociálne a rebelské myšlienky už ale neoslovujú Skinheads. Reggae sa vyvíja, Skins si nemôžu nájsť identitu zo sociálnym a náboženským zázemím Rastov, ktorí sa obracajú k Afrike. Skíni opúšťajú Reggae rozčarovaný, pretože Rastas a ich DJs pobádajú k harmónii a slušnému chovaniu a uzatvárajú pred nimi dvere – Reggae dospelo a uzatvorilo sa do seba. Rastas považujú Skínov za nedospelých adolescentov. Skinhead a Hard Mods postupne upadajú do zabudnutia. Menia si oblečenie na elegantnejšie (elegantné topánky “Loafers“, zvrchníky “Crombie“ a guľaté tvrdé klobúky – tvrďáky “Bowler“ a čierne dáždniky – tento štýl obliekania možno vidieť v kultovom filme “Clockwork Orange“ - Mechanický pomaranč od Stanleyho Kubricka), vlasy majú dlhšie a hovoria si SUEDEHEADS. Neskôr sa vlasy ešte predĺžia, začnú nosiť jagavé oblečenia a topánky na vyššom opätku, počúvajú Soul, Glem Rock – Slade, David Bowie či Roxy Music a hovoria si SMOOTHIES.
Roots Reggae vytláča aj svojich hudobných predchodcov a tým sa končí aj prvá vlna Ska, Rocksteady a Early Reggae.
Vzkriesenie.
časť druhá
Irónia osudu - bolo to práve Marleyho Reggae, s ktorým prerazil v roku 1977 a otvoril ho svetu, čo prinavrátilo aj jeho predchodcov v Británii naspäť. V polovici sedemdesiatych rokov sa rocková scéna tvárila veľmi vážne, v Británii bol hlavným trendom Progress Rock a Art Rock. Tie boli však príliš komplikované, vyžadovali výborné hráčske schopnosti a zrelosť. Už nešlo nacvičiť len tri akordy a ísť na pódium. Hralo sa na štadiónoch, vydávali sa koncepčné albumy, využívali sa symfonické orchestre (fúzia vážnej hudby a rocku) a každá pieseň musela trvať aspoň 20 minút.
Rock´n´Roll bol na začiatku životným štýlom, teraz sa začal meniť na zábavný priemysel, na ktorom profitovali megaskupiny, producenti, FM rádiá a pod. Okrem pompéznych Show určených pre snobských študentov, bolo populárne, ale prázdne Disco a komerčný Rock typu Eagles, Foreign Journey, Boston, alebo Toto, ináč tu nebolo nič. Dinosaurie skupiny akurát vybrali vstupné a nezanechali po sebe nič, len bohatli. Ľudia nepočuli skupinu, ktorá by ich vzrušovala a nudili sa. Hudba potrebovala novú injekciu. Rock´n´Roll bol vždy o obyčajných veciach, boli v ňom síce drogy a alkohol, ale bol aj o sexe a láske. V Amerike vznikali ako protipól garážové skupiny – GARAGE ROCK, napr. Modern Lovers – v roku 1973 boli snáď jediný, ktorí nenosili dlhé vlasy. Patrili ku generácii ktorá nikam nepatrí. Chceli nahradiť generáciu Hippies, ktorá už bola smiešna svojim kvetinovým bojom, nosením dlhých vlasov a kostýmov. A bol to aj smäd po realite. Zjednodušil sa zvuk gitár ktoré nehrali viac ako tri akordy a piesne netrvali viac ako tri minúty, tak ako to bolo predtým v Pope, hralo sa rýchlo, veľa sa experimentovalo. V Británii sa hral aj podobný PUB ROCK (krčmový rock), spočiatku sa s ním preslávil aj Ian Dury, jeho skladba “Sex and Drugs and Rock´n´Roll“ sa stala hymnou svojej doby. Z garážového zvuku vzniká PUNK ROCK, ktorý nemá žiadne pravidlá. Na začiatku to boli Američania The Ramones, The Dead Boys, Patti Smith, Blondie, Talking Heads. Rádiá hrali len “dobrú hudbu“, Punk považovali len za “neprofesionálny rámus“. V roku 1975 sa zdalo že Punk stane len primárnou záležitosťou pár ľudí v New Yorku. Celá Amerika asi nebola to pravé miesto pre Punk. V tedy Punk zasiahol Britániu - zaútočili Sex Pistols. Rozvinula sa ohromujúca subkultúra s novým štýlom obliekania a hudby, rúcajúca všetky pravidlá. Boli to pokračovatelia Davida Bowieho a Roxy music, ktorí boli predtým hviezdami potomkov Skinheads – Smoothies / Suedeheads. Punk však bol tvrdší, výbušný a agresívnejší, svoj najväčší rozkvet zažil zo skupinami The Clash, The Damned, The Stranglers, Buzzcocks atď. v roku 1977.
Keď koncom sedemdesiatych rokov začala Punku hroziť jednotvárnosť, vydal sa The Clash nečakaným smerom. Bývali blízko Portabello Road – tam, kde žili nezamestnaný a chudobný čierny prisťahovalci a ich potomkovia. Na ulici bolo počuť od rána do večera Reggae, čo ich ovplyvnilo. V čase veľkého úpadku priemyslu tu boli časté nepokoje, rabovačky obchodov a boje s políciou. Začali hrať niečo ako Reggae, ale gitara bola punková, prerobili “Police and Thieves“ od Juniora Murvina z Waylers, čo zapadlo do kontextu doby. Lee “Scratch“ Perry sa stal ich producentom, pritvrdil im basovú linku, pracoval s punkermi z túhy skúšať nové veci. Don Letts (ex - Big Audio Dynamite), robil DJ-a v punkovom klube Roxy London, černoch v kožených nohaviciach a Dread look-my, býval s rastamanmi, ktorí sa mu vysmievali, že pracuje pre šialených punkerov. V tedy bolo málo punkových platní, tak ich začal miešať z Reggae. Robil to aj medzi prestávkami na koncertoch. Zabralo to, bol to jediný zvuk čo provokoval. Jedného dňa sa dokonca pohádal z Bobom Marleyom kvôli jeho koženému oblečeniu. Marley nebol priateľom Punku, ale ani nie za dva mesiace vydal “Punky Reggae Party“, pochopil to - vstupu Reggae do rockovej hudby sa už nedalo zabrániť. Lee Perry hovorí: “Belochom sa môže zdať, že Reggae je dosť nuda, basová linka sa nemení, ale že je to kvôli pohybu, ktorý určuje kroky a rytmus, to zistia až pri tanci. Bicie sú tepom srdca, basová linka je mozog “. Chytľavý rytmus bol však u britského publika komerčne úspešnejší než čistý Punk. Záujem punkerov o Reggae zaistil jeho trvalí vplyv na Rock a neohrozila ho ani smrť Boba Marleyho v roku 1981. S týmto mixom sa preslávili napr. The Police...
Začali sa rodiť skupiny, ktoré tiež mixovali štýly, ale opačne nie Punk s Reggae ale Reggae s Punkom. Vtedy sa hovorilo o HEAVY REGGAE . V Coventry to boli v roku 1977 The Coventry Automatics, premenovaný na The Coventry Specials, potom na The Special A.K.A., neskôr, po odchode do Londýna a príchodom už štyridsaťpäť ročného Emanuela Rica Rodrigueza na The Specials, hrali v nej biely aj čierny. Skupina primixovala aj Ska, ktoré bolo rýchlejšie, tak ako výbušný Punk. Začali vystupovať pod heslom “Rude Boys Return“ (drzí chlapci sa vrátili) a ich koncerty boli nabité energiou, ich hymnou sa stala prevzatá pieseň “A message to you Rudy“. V roku 1979 vyšiel ich prvý singel “Gangsers“(inšpirovaný z piesňou “Al Capone“), druhú stranu tvorila inštrumentálka “The Selecter“, ktorú nahrali v štúdiu pozbieraný hudobníci a skupina The Selecter vznikla až dodatočne ešte toho roku v Coventry, niektorí jej nový členovia pochádzali z Heavy Reggae kapeli Hard Top 22. V Londíne v roku 1977 vzniká North London Invaders, neskôr Madness (začali na nich chodiť aj Nazi-Skins, ale oni sa od nich dištancovali) zo všetkých najúspešnejší a v roku 1975 Bad Manners. V roku 1978 v Birmhimgame The Beat z jamajkým saxafónistom Lionel Augustus “Saxa“ Martinom, ktorý mal už v tedy päťdesiat rokov a spolu s Rico Rodriguezom zažili zrod Ska. Objavujú sa aj iný Jamajčania z novým zvukom 2Tone, napr. Desmond Dekker nahrá platňu “Black & Dekker“(1980) a Toots & The Maytals nahrajú “Just Like That “(1980) a pod. Niektoré skupiny hrajú aj v tradičnom štýle Reggae s popovými prvkami ako napr. od roku 1979 - UB 40 z Birminghamu, svoju činnosť obnovuje od roku 1983 aj legendárny Skatalites.
Skupiny začali preberať aj všetky prvky z Jamajky, obliekali sa ako Rude Boys a Skinheads. Preberali do repertoárov staré hity a písali nové, starými inšpirované. Jerry Dammers, líder a klávesák The Specials a bubeník John Bradbury, ktorí spolu chodili na dizajnérsku školu, navrhli tzv. plagátový štýl - “Black a White“, symbolizovala ho šachovnica a logo – postavičky Walt Jabsco a Beat Girl, k výzoru ich vraj inšpirovali fotky mladého Petera Tosha a tancujúcej jamajčanky. Dammers založil nezávislú značku 2Tone, ktorá podporovala nové skupiny a tá dala meno aj novému hudobnému štýlu a celému hnutiu, ktoré aktívne bojuje proti rasizmu. Všetky prvé nahrávky vychádzali pod touto značkou zabalené v čiernobielych obaloch, hudba bola pre čiernych aj bielych, presne tak ako v koncom šesťdesiatych rokov. Tomuto štýlu sa hovorilo aj British Ska, ktoré sa stalo známe aj v Európe, Amerike, dokonca aj v ďalekom Japonsku. A vtedy sa znovu zjavujú Rude Boys a Skinheads, mladý fanúšikovia, ktorých nazývajú aj Youngsters, ktorí sú proti rasizmu, nezamestnanosti, politike Margaret Thatcherovej a konkurenčnej hudbe. Formujú sa aj iné, menej známe skupiny, niektoré, ako britský Mark Foggo & The Secret Meeting, Arthur Kay & Originals, Potato 5,The Tigers, Ska City Rockers, The Akrylykz, Graduate, Gangsters, The Puzzles a v Nemecku The Nighthawks, v Škandinávii T-Shirts, Reinholds a iné, niektoré sa stavajú známymi až neskôr. Táto vlna však netrvá dlho, väčšina skupín 2Tone sa rozpadá alebo mení štýlovo.
Nanovo sa objavujú Skinheadi, oblečenie sa trochu mení, nosia sa vyhrnuté ryfle s trakmi a ryflové bundy Levi´s, kožené bundy, americké vojenské letecké bundy “Alpha Jet“ známe aj ako “Bombers“, krátke bundy “Harrington“ a prvky športového oblečenia “Lonsdale“. Pochádzajúci hlavne z pracujúcej triedy, si nachádzajú záľubu v Ska a v Punkovej hudbe z ktorej vzniká jej odnož Oi! (meno podľa pokriku na štadiónoch), ich hrdinami sa stávajú skupiny Sham 69, Angelic Upstarts, či Cockney Rejects. V Británii nastáva obrovská nezamestnanosť, čo sa začne prejavovať rasizmom proti lacnej pracovnej sile prisťahovaleckých černochov a Pakistancov. Tí, ktorí boli v päťdesiatych rokoch potrebný pre rozmáhajúci sa priemysel, boli v čase úpadku považovaný za konkurenciu. Fašizoidná demagogická strana “National Front“, ktorá je za vyhnanie farebných z krajiny a vo voľbách v roku 1977 len v Londýne získala až 120 000 hlasov, sa svojou demagógiou votrela medzi často nezamestnaných mladých Skinheads a nastala ich temná stránka. Prelomom a prvý veľký konflikt nastane 4. júla 1981, keď pred koncertom v Londýnskej štvrti Southall, kde v Hambrough Tavern vystúpia skupiny 4-Skins, Bussines a Last Resorts (síce skinheadské, ale nie fašistické, neskôr mali kôli tomuto incidentu a bulvárnej nálepke Oi! = fašizmus problémy s vystupovaním), už nacionalisticky naladený Skins vykrikujú heslá National Front a útočia na tu žijúcich Pakistancov a Indov. Tí zúrivo zaútočia na koncertnú sálu, musí zasiahnuť polícia a vyslobodiť rasistov. Väčšina stretov po tomto incidente sa deje už len s políciou. Nové bandy rasistov, zvaných Boneheads a ich skupiny si vytvoria nový štýl podobný Oi! - Rock Against Communism, zakladateľom ktorého boli známi rasista Ian Stewart a jeho kapela Skrewdriver, preberajú všetky prvky oblečenia pravých Skins (pridajú sa tričká s britskou vlajkou alebo dokonca A.Hitlerom), ale okrem toho nemajú s nimi nič spoločné. Oi!-ové skupiny ako Infa-Riot, Partizans, Blitz, Bussines, ale aj 4-Skins začínajú vystupovať pod heslom Oi! proti rasizmu. Protipólom rasistov sú aj organizácie ako Anti – Nazi League alebo Rock Against Racism, ktoré organizujú ohromné kampane proti rasizmu na školách, štadiónoch, hudobných súťažiach, organizujú dnes už tradičný karneval v Londýne a britskom meste Leeds, kde vystupujú čierny a biely hudobníci, rasistický fanzin Bulldog má protipól Temporary Hoarding a pod., čo prináša svoje ovocie, väčšina vtedajších hudobníkov všetkých štýlov sa pridáva ku kampaniam a rasizmus sa zatláča. Rasizmus je živený z nevedomosti. Jeho myšlienky a hudba nepoznajú hranice a nanešťastie sa rozširujú po celej Európe a aj Amerike a Austrálii (jeho korene možno hľadať v minulosti), dokonca vznikajú aj rasisticko-teroristické veľmi nebezpečné bunky, ale všade tam vzniká aj anti-rasizmus.
Roddy Moreno (skupina The Oppresed), ktorý zakladá S.H.A.R.P. - Skinheads Against Racial Prejudice (Skinheadi proti rasovým predsudkom), hovorí: “Skutočný Skin nie je rasista, bez jamajskej kultúry by Skinheads neexistovali! Bola to jamajská kultúra zmiešaná s britskou kultúrou pracujúcej triedy, ktorá spravila Skinheads tým čím sú.“
Expanzia.
časť tretia
Po útlme Ska v Británii v polovici osemdesiatych rokov nastáva začiatkom expanzia do celého sveta, nastáva tzv. “Thirld Wave of Ska“ - tretia vlna Ska, ktorá trvá až do dnes. V Británii sa začali organizovať veľké Ska festivaly, neskôr aj v Nemecku, vznikajú nové skupiny hrajúce ešte rýchlejšie 2Tone, prvé z nich sú v Amerike The Toasters, v Nemecku The Busters, vo Švédsku Liberator, v Dánsku Napoleon Solo, v Holandsku Mr.Review a Mark Foggo´s Skasters, v Taliansku Arpiony, vo Francúzku Les Frelons, v Austrálii Late Notes atď. Obnovujú sa rozpadnutý Bad Manners, The Selecter, Madness, The Beat (hrajú občasne ako The New Beat), The Specials (hrali len dočasne), ktorí sa aj kombinujú - The Special Beat, Beat International, a reinkarnujú sa aj niektorí už skoro zabudnutí jamajčania - Laurel“Godfather of Ska“Aitken (+ 2005), ktorý veľa nahrával z novými skupinami, Prince Buster, Skatalites, Derrick Morgan či Desmond Dekker (+ 2006), a už zosnulí brit Judge Dread atď. Vznikajú aj nové odnože – v Amerike Ska-Punk alebo Ska-Core tzv. Boston Style ktoré hrajú napr.The Mighty Mighty Bosstones, hrá sa aj Skinhead Reggae, Ska – Jazz (Skazz), Ska - Rockabilly (Skabilly), je citeľný aj návrat ku koreňom - Trade Ska orchestre, primiešava sa Latino rytmus či miestne folklóry, skupiny sa rátajú na stovky a hrajú skoro vo všetkých krajinách a na všetkých kontinentoch. Na koncertoch vidieť ľudí všetkých farieb pleti či štýlov.
Skanking: skankovanie, alebo ako to povedať po slovensky sa nazýva štýl tancovania, ktorý dlho ide po boku so ska hudbou od 60-tych rokov. Medzi ska fanúšikmi ostal stále populárny už od začiatku a toto tancovanie je veľmi ľahké. V podstate nohy ako keby utekali (ohýbanie v kolenách), ale ostávame na mieste. Ruky sú pokrčené v lakťoch a so zopnutými päsťami udierame smerom von (ale nie toho človeka čo je pred tebou !) striedavo s nohami (ľavá ruka, práva noha a pod.).
SKA JE TU PRE VŠETKÝCH !!!!
Chronológia Rude Boys a Skinheads:
RUDE BOYS - Jamajka a Británia 1960 – 1970, oblečenie a správanie sa - a la Gangsters
MODS - Taliansko, Británia cca. 1960, značkové oblečenia, skútre Lambretta a Vespa, počúvajú Ska a rôzne iné štýly
SKINHEADS - Británia 1967 - 1971, počúvali Ska, Rocksteady, Skinhead Reggae, Soul...(Spirit of 1969)
SUEDEHEADS - 1971 - 1973, o niečo dlhšie vlasy, elegantné oblečenie
SMOOTHIES - 1971 - 1974, dlhé vlasy, vyššie podpätky, jagavé oblečenie, počúvali Glam Rock a Soul, záľuba vo futbale
BOOT BOYS - 1972 - 1977 – viac mimo Londýna až do príchodu Punku
Dnes:
TRADE SKINHEADS a RUDE BOYS - cca. od 1977, anti-rasisti, počúvajú 2Tone, Skinhead Reggae, Oi!, Punk
SKINHEADS - oi! punk skins
BONEHEADS - Nazi-Skins - cca. od 1980, počúvajú Rock Against Communism, zhodné oblečenie s Trade Skins (nič iné)
RED SKINS - Socialisti-anarchisti - vlastná hudba vychádza z R´n´ B, Soul
SKUNKS - miešanina Punk/Skins – počúvajú Punk a Hard Core.
Náhľad fotografií zo zložky Ska
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.