Ovocím lásky je spoločenstvo....
„Po
V spoločenstve sa delíme o to, čo máme a čo sme
V spoločenstve si radi nasadzujeme masku, aby ostatní nevideli, aký v skutočnosti sme. Tvárime sa tvrdo aj keď sa hanbíme, sme suverénni a pritom vo vnútri prežívame úzkosť, plačeme. Chceme navonok vypadať lepší než sme v skutočnosti. Vyzerať v očiach druhých čo najlepšie a druhých kritizovať: pozri, ako sa modlí, ako sa pritom tvári - pokrytec..., pozri aké módne výstrelky má na sebe. Vôbec sa nedrží novej kultúry - to je animátor, animátorka? Ako sa češe... Všetko na druhých vidím... ale ja musím vyzerať čo najlepšie.
Spoločenstvo ťa odhalí. Každý člen vidí, aký si v skutočnosti. Možno ešte tak na nejaký čas, to sa dá zamaskovať. Riešenie je iné. Tvoji bratia a sestry ťa milujú aj napriek tomu, aký si. Do spoločenstva si prinášame svoje zranenia. Možno sú to zranenia ešte z detstva, z domu. V spoločenstve môžeš zažiť uzdravenie, prostredníctvom modlitby.
V spoločenstve sme povolaní darovať to, čo máme
„Len keď dávame, nadobúdame.“ (Sv.
Vo svete teológov sa traduje, že raz kdesi skupina týchto vedcov dumala o tom, čo je vlastne pre kresťanstvo charakteristické, čo ho vlastne odlišuje od všetkých ostatných náboženstiev. Na nič neprichádzali, o všetkom sa im zdalo, že je to vyjadrené aj v niektorom inom náboženstve. Až medzi nich prišiel veľký kresťanský mysliteľ Lewis [luis] a ten hneď, bez rozmýšľania odpovedal: „Je to predsa jasné. Odpustenie hriechov!“ Skutočne: charakteristické pre kresťanstvo je práve odpustenie hriechov!
V spoločenstve je podstatná láska.
Je úplne jedno, ako sa táto lásky prejaví navonok: či spoločnou modlitbou,
Čo ale, ak sa niečo z tohto VNÚTORNÉ stratí? Ak chýba
Potom nám pred očami povstane spoločenstvo prázdne a duté ako prázdna škrupina od orecha. A tam, kde chýba vnútro, sa zrazu aj obal stáva podstatným a dôležitým....