MIDNIGHT SUN 5.Kapitola 2.časť
Ten zdesený výraz na jej tvári bol na nezaplatenie. Prezradil mi, čo som nemal právo tak túžobne potrebovať vedieť – že necítila nič k hocikomu z týchto ľudských mužov, ktorý sa o ňu chceli uchádzať.
Takže, jej výraz bol pravdepodobne tá najzábavnejšia vec, akú som kedy videl.
Dorazila moja rodina, zmätená faktom, že som sa, pre zmenu, prehýbal smiechom, namiesto vražedného mračenia sa na všetko v dosahu.
Čo je také smiešne? chcel vedieť Emmet.
Len som pokrútil hlavou, zatiaľ čo som sa triasol novou vlnou smiechu, keď Bella nahnevane túrovala svoj hlasný motor. Zase vyzerala, že túži po tanku.
„Poďme!“ zasyčala Rosalie netrpezlivo. „Prestaň so seba robiť idiota. Ak to dokážeš.“
Jej slová ma nenaštvali – príliš som sa bavil. Ale urobil som, čo chcela.
Po ceste domov so mnou nikto nehovoril. Ešte stále som sa raz za čas uchechtával, pripomínajúc si Bellinu tvár.
Keď som zabočil na cestu – a zrýchlil som, keďže tu neboli žiadny svedkovia – Alice mi skazila náladu.
„Tak už sa môžem s Bellou porozprávať?“ náhle sa spýtala, nerozvažujúc slová, takže mi neposkytla žiadne varovanie.
„Nie,“ odsekol som.
„To nie je fér! Na čo mám čakať?“
„Ešte som nič nerozhodol, Alice.“
„Všetko, Edward.“
Pre Bellu boli v jej hlave opäť zreteľné dva osudy.
„Aký má zmysel, spoznať ju?“ zamumlal som, zrazu mrzutý. „Ak ju jednoducho zabijem?“
Alice na sekundu zaváhala. „Ty jeden máš,“ pripomenula.
Vybral som poslednú ostrú zákrutu rýchlosťou deväťdesiat míľ za hodinu a potom to zapišťalo, keď som zastavil len kúsoček od zadnej steny garáže.
„Uži si beh,“ povedala Rosalie samoľúbo, keď som vyrazil z auta.
Ale dnes som nešiel utekať. Miesto toho som šiel loviť.
Ostatní mali v pláne loviť zajtra, ale ja som si teraz nemohol dovoliť byť smädný. Preháňal som to, pil som viac, ako to bolo nutné, opäť sa prepchávajúc – malé stádo losov a jeden tmavý medveď – mal som šťastie, že som na nich takto na začiatku roku narazil. Bol som taký plný, až to bolo nepríjemné. Prečo by to nemohlo byť dosť? Prečo musela byť jej vôňa o toľko silnejšia ako všetko ostatné?
Lovil som pre prípravu na ďalší deň, ale keď už som proste nevládal a slnku ešte stále chýbali hodiny k východu, vedel som, že ten ďalší deň nepríde dosť skoro.
Opäť mnou zmietal panický strach, keď som si uvedomil, že idem nájsť to dievča.
Dohadoval som sa sám so sebou celú cestu späť do Forks, ale tá menej ušľachtilá časť mňa vyhrala tú debatu a ja som pokračoval vo svojom neobhájiteľnom pláne. Diabol bol nedočkavý, ale dobre spútaný. Vedel som, že si od nej dokážem udržať bezpečný odstup. Len som chcel vedieť, kde je. Chcel som len vidieť jej tvár.
Bolo po polnoci a Bellin dom bol tmavý a tichý. Jej dodávka bola zaparkovaná pri obrubníku, policajný voz jej otca na príjazdovej ceste. Nikde v susedstve neboli žiadne uvedomelé myšlienky. Chvíľu som ten dom pozoroval z temnoty lesa, ktorý ho lemoval na východe. Predné dvere budú pravdepodobne zamknuté – žiadny problém okrem toho, že som nechcel za sebou nechať dôkaz v podobe poškodených dverí. Rozhodol som sa najprv skúsiť vrchné okno. Veľa ľudí by sa neobťažovalo práve tam inštalovať zámok.
Prešiel som cez otvorený dvor a za pol sekundy som zmeral prednú časť domu. Visiac na jednej ruke na odtokovej rímse nad oknom, pozrel som cez sklo a dych sa mi zastavil.
Bola to jej izba. Videl som ju v jednej malej posteli, jej prikrývky na zemi a periny obkrútené okolo jej nôh. Ako som ju tak pozoroval, nepokojne sa strhla a prehodila si jednu ruku cez hlavu. Nespala tvrdo, aspoň nie dnes v noci. Cítila nablízku hroziace nebezpečenstvo?
Bol som sám sebe odporný, keď som ju sledoval opäť sa prehadzovať. Ako som mohol byť lepší ako nejaký chorý čumiaci pasák? Vôbec som nebol lepší. Bol som omnoho, omnoho horší.
Uvoľňoval som prsty, aby som zase spadol dolu. Ale najprv som si dovolil jeden dlhý pohľad na jej tvár.
Nebola pokojná. Medzi obočím mala tú malú vrásku, kútiky úst ovisnuté. Jej pery sa zachveli a potom pootvorili.
„Dobre, mama,“ zamumlala.
Bella rozprávala zo sna.
Zvedavosť vzplanula, prehlušujúc ten odpor k sebe samému. Lákadlo týchto nechránených, nevedomky vyslovených myšlienok bolo až neuveriteľne vábivé.
Skúsil som okno a nebolo zamknuté, aj keď sa trochu zaseklo kvôli dlhému nepoužívaniu. Pomaly som ho vysunul nabok, prikrčiac sa pri každom mdlom stone železného rámu. Nabudúce budem musieť nájsť nejaký olej...
Nabudúce? Zavrtel som hlavou, znova znechutený.
Zľahka som sa potichu pretiahol cez napoly otvorené okno.
Jej izba bola malá – neorganizovaná, ale nie špinavá. Na zemi vedľa jej postele boli nahromadené knihy – na ich chrbty som nedovidel – a CD-čka roztrúsené pri jej lacnom CD-prehrávači – navrchu bol len prázdny obal. Hromady papiera obkolesovali počítač, ktorý vyzeral, akoby patril do múzea vyhradeného pre zastarané technológie. Drevená podlaha bola pobodkovaná.
Strašne som si chcel ísť prečítať tituly jej kníh a CD-čiek, ale sľúbil som si, že si udržím odstup; namiesto toho som si išiel sadnúť na rozheganú stoličku vo vzdialenom rohu miestnosti.
Vážne som si raz myslel, že vyzerá priemerne? Spomenul som si na ten prvý deň a môj odpor k chalanom, ktorí ňou boli okamžite zaujatí. Ale keď som si teraz pripomenul jej tvár v ich myšlienkach, nemohol som pochopiť, prečo som jej krásu neobjavil hneď. Veď bola taká očividná.
Práve teraz – s tmavými vlasmi rozcuchanými a nespútanými okolo jej bledej tváre, oblečená v nebezpečne odhaľujúcom tričku plnom dier rozodratom od potu, jej rysy uvoľnené v nevedomí, pery mierne pootvorené – mi vyrazila dych. Alebo by to urobila, pomyslel som si ironicky, keby som dýchal.
Nerozprávala. Možno jej sen skončil.
Hľadel som na jej tvár a snažil som sa vymyslieť nejaký spôsob ako urobiť budúcnosť znesiteľnejšou.
Ublížiť jej nebolo znesiteľné. Znamenalo to, že som mal jedinú možnosť – pokúsiť sa ju zase opustiť?
Ostatní by ma už nepresvedčili. Moja neprítomnosť by nikoho neohrozila. Nebolo by žiadne podozrenie, nič, čo by zaviedlo niekoho myšlienky späť k tej nehode.
Váhal som, presne ako dnes poobede a nič sa mi nezdalo prijateľné.
Nemohol som dúfať, že by som bol súperom pre ľudských chalanov, či už ju títo určití chalani zaujímali alebo nie. Ja som bol príšera. Ako by ma mohla vidieť v nejakom inom svetle? Ak by o mne poznala pravdu, vystrašilo a odohnalo by ju to. Ako zamýšľaná obeť v hororovom filme, utekala by preč, jačiac hrôzou.
Spomenul som si na jej prvý deň na biológií...a vedel som, že presne to bola tá správna rekcia, ktorú mala mať.
Bola sprostosť, predstavovať si, že keby som ju ja pozval na ten blbý ples, zrušila by narýchlo vymyslené plány a súhlasila by, že pôjde so mnou.
Ja som nebol predurčený na to, aby mi povedala svoje áno. Bol to niekto iný, niekto ľudský a teplý. A dokonca som si ani nemohol dovoliť – raz, keby už to áno bolo povedané – uloviť ho a zabiť, pretože si ho zaslúžila, ktokoľvek to bol. Zaslúžila si šťastie a lásku s kýmkoľvek, koho si vybrala.
Dlžil som jej to – urobiť správnu vec; už som viac nemohol predstierať, že som bol len ohrozený láskou k tomuto dievčaťu.
Nakoniec vážne nezáležalo na tom, či odídem, pretože Bella by sa na mňa nikdy nemohla pozerať spôsobom, aký by som si želal. Nikdy by ma nevidela ako niekoho hodného jej lásky.
Nikdy.
Mohlo sa mŕtve, zamrznuté srdce zlomiť? Mal som pocit, akoby to moje mohlo.
„Edward,“ povedala Bella.
Stuhol som, zízajúc na jej neotvorené oči.
Zobudila sa, cítiac ma tu? Vyzeralo to, že spí, lenže jej hlas bol taký jasný...
Ticho si povzdychla a potom sa opäť nepokojne pohla, prevrátiac sa nabok – stále tvrdo spala a snívala.
„Edward,“ zamumlala jemne.
Snívala o mne.
Mohlo sa mŕtve, zamrznuté srdce znova rozbúchať? Zdalo sa mi, že moje sa išlo.
„Zostaň,“ zavzdychala. „Neodchádzaj. Prosím...neodchádzaj.“
Snívalo sa jej o mne a ešte k tomu, to ani nebola nočná mora. Chcela, aby som s ňou zostal, tam v jej sne.
Usiloval som sa pomenovať tie pocity, ktoré ma zaplavili, ale na to som nedokázal nájsť dosť silné slová. Nadlho som sa v nich utopil.
Keď som sa vynoril, už som nebol ten istý muž ako predtým.
Môj život bola nekonečná, nemeniaca sa polnoc. Pre mňa existovala nenávratne vždy iba polnoc. Tak ako bolo možné, že mi práve v tej chvíli uprostred mojej polnoci vychádzalo slnko?
V tom momente, keď som sa stal upírom, vymieňajúc svoju dušu a smrteľnosť za nesmrteľnosť v spaľujúcej bolesti transformácie, som vážne zamrzol. Moje telo sa začalo oveľa viac podobať skale než telu z mäsa a kostí, natrvalo a nemeniteľne. Aj moja osobnosť zamrzla v tom stave, v akom bola – môj charakter, to čo som mal rád a čo nie, moje nálady a túžby; všetko už malo určené presné miesto.
Pre všetkých to bolo rovnaké. Všetci sme zmrzli. Žijúce kamene.
Keď sa pre niekoho z nás niečo zmenilo, bolo to vzácne a trvalé. Videl som to na Carlisleovi a o desaťročie aj na Rosalie. Láska ich naveky zmenila a nikdy nezovšednela. Odkedy Carlisle našiel Esme prešlo už viac ako osemdesiat rokov a on na ňu ešte stále hľadel neveriacim pohľadom prvej lásky. A navždy to tak aj zostane.
Aj pre mňa to tak navždy zostane. Vždy budem milovať toto krehké ľudské dievča, až po zbytok mojej neobmedzenej existencie.
Sledoval som jej nevedomú tvár, cítiac, ako sa tá láska k nej usádza v každom kúsku môjho kamenného tela.
Teraz už spala pokojnejšie, na perách jemný úsmev.
Začal som plánovať, že ju budem navždy pozorovať.
Ľúbil som ju a tak by som sa mal pokúsiť byť dosť silný na to, aby som ju opustil. Vedel som, že teraz na to silu nemám. Na tom budem pracovať. Ale možno som bol dosť silný, aby som stočil budúcnosť iným smerom.
Alice pre Bellu videla len dve cesty a teraz som ich obe pochopil.
Ak nechám sám seba robiť chyby, ani láska k nej mi nezabráni v tom, aby som ju zabil.
Napriek tomu som teraz toho netvora necítil, nikde v sebe som ho nemohol nájsť. Možno ho láska navždy umlčala. Ak by som ju teraz zabil, nebolo by to zámerne, iba strašná nehoda.
Budem musieť byť nadmieru opatrný. Nikdy nebudem môcť znížiť bdelosť. Budem musieť kontrolovať každý nádych. Vždy si od nej udržiavať obozretný odstup.
Nebudem robiť chyby.
Konečne som pochopil tú druhú budúcnosť. Tou víziou som bol popletený – čo také sa mohlo stať, že výsledkom bola Bella, stávajúca sa väzňom v tomto nesmrteľnom polo-živote? Teraz – zničený túžbou po tom dievčati – som dokázal chápať ako som mohol, z neodpustiteľnej sebeckosti, požadovať od otca tú láskavosť. Požiadať ho o vzatie jej života a duše, aby som si ju mohol nechať navždy.
Zaslúžila si niečo lepšie.
Ale videl som ešte jednu budúcnosť, jednu tenkú nitku, po ktorej by som dokázal kráčať, ak by som si udržal rovnováhu.
Dokázal by som to? Byť s ňou tak, aby bola stále človek?
Uvážene som sa zhlboka nadýchol a potom ešte raz, nechávajúc jej vôňu spaľovať ma ako požiar. Izba bola nasýtená jej parfumom; jeho príjemnou vôňou bol nasiaknutý každý povrch. Moja hlava plávala, ale bojoval som s tým točením. Na toto si budem musieť zvyknúť, ak som sa chcel pokúsiť o vôbec nejaký vzťah s ňou. Znova som sa zhlboka, pálivo nadýchol.
Pozoroval som jej spánok, až kým za východnými oblakmi nevyšlo slnko, plánujúc a dýchajúc.
Prišiel som domov tesne potom, ako všetci ostatní odišli do školy. Rýchlo som sa prezliekol, vyhýbajúc sa Esminým spýtavým očiam. Videla to horúčkovité svetlo v mojej tvári a cítila obe – starosť aj úľavu. Moja dlhá melanchólia ju zraňovala a bola rada, že vyzeralo byť po nej.
Bežal som do školy, doraziac len o pár sekúnd neskôr ako moji súrodenci. Neobzreli sa, aj keď aspoň Alice určite vedela, že stojím tu v hustom lese, ktorý lemoval vozovku. Počkal som, kým sa nikto nepozeral a potom som nenútene vykročil spoza stromov na plné parkovisko.
Bellin náklaďák som počul za rohom a tak som sa zastavil za Suburbanom, odkiaľ som ju mohol sledovať a nebolo ma vidno.
Zabočila na parkovisko, nadlho sa zahľadiac na moje volvo predtým, ako zaparkovala na jednom z tých najvzdialenejších miest, jej tvár zamračená.
Bolo divné spomenúť si, že na mňa asi ešte stále bola nahnevaná a z dobrého dôvodu.
Chcelo sa mi na sebe smiať – alebo sa nakopať. Všetky moje osnovy a plány boli len čisto teoretické, ak by som pre ňu nič neznamenal, no nie? Jej sen mohol byť úplne náhodný. Bol som taký strašný arogantný šašo.
No, bolo by pre ňu oveľa lepšie, keby sa o mňa nestarala. To by ma nezastavilo v jej sledovaní, ale poskytol by som jej férové varovanie, že ju sledujem. To som jej dlžil.
Ticho som kráčal vpred, uvažujúc ako sa k nej najlepšie priblížiť.
Uľahčila mi to. Keď vystupovala, kľúče jej prekĺzli pomedzi prsty a padli do hlbokej kaluže.
Oprel som sa o bok jej dodávky, presne ako ona a narovnal sa.
„Ako to robíš?“ žiadala.
Áno, stále bola nahnevaná.
Ponúkol som jej tie kľúče. „Ako robím, čo?“
Nastavila ruku a ja som jej ich pustil do dlane. Zhlboka som sa nadýchol, vtiahnuc sa do jej vône.
„Objavíš sa z ničoho nič,“ objasnila.
„Bella, to nie je moja chyba, že si mimoriadne nevšímavá.“ Tie slová boli ironické, skoro až vtip. Bolo vôbec niečo, čo nevidela?
Počula ako sa mi hlas ovinul okolo jej mena ako pohladenie?
Zazerala na mňa, neoceňujúc môj humor. Tlkot jej srdca sa zrýchlil – zo zlosti? Zo strachu? Po chvíli sa pozrela dole.
„Prečo tá dopravná zápcha včera večer?“ spýtala sa, bez toho aby sa mi dívala do očí. „Myslela som si, že máš predstierať, že neexistujem, nie ma k smrti dráždiť.“
Stále veľmi nahnevaná. Budem musieť vynaložiť nejaké úsilie, aby som to s ňou urovnal. Pripomenul som si svoje rozhodnutie, byť k nej úprimný...
„To bolo kvôli Tylerovi, nie kvôli mne. Musel som mu dať šancu.“ A potom som sa zasmial. Nemohol som si pomôcť, spomínajúc na jej včerajší výraz.
„Ty – “ zalapala po vzduchu a odmlčala sa, vyzerajúc príliš zúrivo na pokračovanie. A bol tam – presne ten istý výraz. Opäť som sa pridusene zasmial. Už bola aj tak dosť naštvaná, tak čo.
„A nepredstieram, že neexistuješ,“ dokončil som. Bolo správne udržať to neurčité, provokujúce. Nepochopila by to, keby som jej ukázal, čo v skutočnosti cítim. Vystrašil by som ju. Musel som si udržať city pod kontrolou, udržať veci jasné...
„Takže sa snažíš vytočiť ma na smrť? Keď sa o to nepostarala Tylerova dodávka?“
Prešiel mnou rýchli záblesk hnevu. Mohla tomu úprimne veriť?
Bolo pre mňa iracionálne cítiť sa tak urazený – ona netušila o tej zmene, ktorá sa so mnou včera v noci stala. Ale aj tak som bol nahnevaný.
„Bella, to je úplne absurdné,“ vybuchol som.
Tvár jej sčervenala a otočila sa mi chrbtom. Kráčala preč.
Výčitka svedomia. Nemal som právo na hnev.
„Počkaj,“ prosil som.
Nezastavila sa, tak som ju nasledoval.
„Prepáč, to bolo hrubé. Nehovorím, že to nie je pravda – predstava, že by som jej chcel akýmkoľvek spôsobom ublížiť bola absurdná – „, ale aj tak som to nemal hovoriť, bola to hrubosť.“
„Prečo ma nenecháš na pokoji?“
Ver mi, chcel som povedať, pokúšal som sa.
Och, a tiež ťa úboho milujem.
Udržať to jasné.
„Chcel som sa ťa na niečo opýtať, ale odstavila si ma na vedľajšiu koľaj.“ Práve mi napadol smer tejto akcie a zasmial som sa.
„Trpíš niekoľkonásobným rozdvojením osobnosti?“ spýtala sa.
Muselo to tak vyzerať. Moja nálada bola nevyspytateľná, rinulo sa mnou tak strašne veľa pocitov.
„Zase to robíš,“ poukázal som.
Povzdychla si. „Tak dobre. Na čo sa ma chceš spýtať?“
„Hovoril som si, či od soboty za týždeň – vieš v deň toho jarného plesu – “
Prerušila ma, konečne obrátiac oči k mojim. „Snažíš sa byť vtipný?“
Áno. „Necháš ma to dokončiť?“
Potichu čakala a kúsala si spodnú peru.
Ten povzdych ma na sekundu zmiatol. V mojom zabudnutom ľudskom jadre sa miešali zvláštne neznáme reakcie. Pokúsil som sa ich striasť, aby som mohol hrať svoju rolu.
„Počul som, ako si hovorila, že sa v ten deň chystáš do Seattlu, a tak mi napadlo, či nechceš odvoz?“ ponúkol som. Uvedomil som si, že namiesto pýtania sa na jej plány, som ich mohol zdieľať.
Neprítomne na mňa civela. „Čože?“
„Chceš zviesť do Seattlu?“ Byť s ňou sám v aute – pri tej myšlienke ma pálilo hrdlo. Zvykni si na to.
„S kým?“ spýtala sa, jej oči opäť široké a ohromené.
„So mnou, samozrejme,“ povedal som pomaly.
„Prečo?“
Bol to vážne taký šok, že som chcel jej spoločnosť? Môjmu predošlému správaniu musela prikladať ten najhorší možný význam.
„No,“ povedal som tak pokojne, ako som dokázal, „v nasledujúcich pár týždňoch som mal v pláne ísť do Seattlu a, aby som bol úprimný, nie som si istý, či tam tvoj náklaďák dorazí.“ Pripadalo mi bezpečnejšie provokovať ju, ako dovoliť sám sebe byť vážny.
„Môj náklaďák jazdí dobre, vďaka za tvoj záujem,“ povedala stále rovnako prekvapeným hlasom. Zase kráčala, držal som s ňou krok.
V podstate nepovedala nie, tak som sa držal tej výhody.
Povie nie? Čo by som robil, keby to urobila?
„Ale dokáže tam dôjsť na jednu nádrž?“
„Nechápem, čo je teba do toho,“ zahundrala.
To ešte stále nebolo nie. A srdce jej opäť bilo rýchlejšie, dych sa jej zrýchľoval.
„Plytvanie neobnoviteľnými zdrojmi je záležitosť každého človeka.“
„Úprimne, Edward. Ja ti nerozumiem. Myslela som si, že nechceš byť môj kamarát.“
Prešlo mnou vzrušenie, keď vyslovila moje meno.
Ako to udržať jasné a popritom k nej byť úprimný? No, bolo dôležitejšie byť úprimný. Zvlášť v tomto bode.
„Povedal som, že by bolo lepšie, keby sme neboli priatelia, nie že ním nechcem byť.“
„Aha, diky, tým sa všetko vyjasňuje,“ povedala sarkasticky.
Zastavila sa pod jedálenskou strechou a opäť sa stretla s mojím upreným pohľadom. Jej srdečný tep sa zadrhol. Bola vystrašená?
Opatrne som volil slová. Nie, ja som ju nemohol opustiť, ale možno by ona bola natoľko múdra, aby ma opustila skôr, ako by bolo príliš neskoro.
„Bolo by pre teba...rozumnejšie, keby si nebola mojou priateľkou.“ Hľadiac do tých tekutých, čokoládových hĺbok jej očí, som sa prestal pridržiavať zreteľnosti. „Ale už ma unavuje snaha držať si od teba odstup, Bella.“ Tie slová som vypálil s až príliš veľkou horlivosťou.
Jej dych sa zastavil a, v tej sekunde, ktorú zabralo jeho reštartovanie, ma to vystrašilo. Ako veľmi som ju vydesil? No, zistím to.
„Tak pôjdeš so mnou do toho Seattlu?“ domáhal som sporný bod.
Prikývla, jej srdce nahlas pumpovalo.
Áno. Povedala áno mne.
A potom ma moje podvedomie schladilo. Čo ju to bude stáť?
„Vážne by si sa odo mňa mala držať ďalej,“ varoval som ju. Počúvala ma? Mohla by uniknúť budúcnosti, ktorou som jej hrozil? Nemohol som urobiť nič, aby som ju predo mnou ochránil?
Udrž to jasné, hučal som na seba. „Uvidíme sa na hodine.“
Musel som sa sústrediť, aby som prestal bežať, tak som odtiaľ upaľoval.