Peťo, kto si?
„Zídeme sa u mňa o druhej, tam ti to vysvetlím. Poď, musíme ísť do triedy. No super ešte je teľacina a zemiak. No zbohom!“ Nemyslite si že baby hovoria o obede, kto nerozumie laickej reči školákov, je tu preklad- to znamená telocvik a zemepis. Po škole sa stretli u Vevi doma ako sa dohodli. Sadli si na posteľ a Veronika začala niečo vyťahovať zo šuplíka skrinky s nápisom „prísne tajné“. „Čo to hľadáš?“ „ Má to. Toto sú moje záznamy o kamarátkach. Aké krúžky majú, čo majú rady, kam a kedy chodia, kedy majú čas a také. Vieš, ja si to všetko nemôžem pamätať tak si to zapíšem. Vedela som,že sa mi to raz na niečo zíde.“ „A na čo to potrebujeme? Na sledovanie?“ spýtala sa neisto Janka. „Presne! Počkaj nájdem tu Simu... S..........Sima, mám ju! Je tu mapka mesta a vyznačené cesty po ktorých chodí. A ešte kedy a kde ide. A teraz zisti kde je.“ „Ja?“ „Kto iný, asi Robin nie.... Samozrejme že ty!“ „A prečo to nespravíš ty?“ „Môj mozog je už unavený.“ „Čo?“ „No vieš, dnes som už veľa rozmýšľala aj za teba a ja nie som zvyknutá toľko myslieť. Si na rade.“ „Dobre, požičiam si tvoju kalkulačku.“ „Mne sa vždy lepšie pracuje pri zmrzlinovom pohári. Čo ty nato, dáš si?“ „Áno, ďakujem.“ „Tak ty pracuj a ja ho zatiaľ pripravím.“
Plán
„Už sa to nesie! Dva zmrzlinové poháre k stolu číslo tri ,som pri dobrom stole?“ „Áno. Hmmmmm......Tie vyzerajú dobre!“
“Len si daj. Už to máš?“ „Hej. Tvoje záznamy hovoria že má Sima o tretej plávanie, o pol vyráža a za päť tri je tam. Podľa mapky ju zastihneme o dve štyridsať na Pažítkovej ulici, tade budeme pokračovať ku križovatke, potom po Malinovej, Zelenej až po Peknú ulicu ku plavárni.“ „Ďaleko chodí a to ešte z vlastnej vôle!“ sťažuje sa Veronika a ďalej pokračuje “Teraz je dve pätnásť takže máme dvadsať minút na ďalší zmrzlinový pohár!“ „Ale veď ja som ešte nedojedla ten prvý!“ „Smola. U mňa si musíš zvykať na viacej jedla. Idem po druhý!“
Špehovanie s.r.o.
„Tak, kde je! Už je štyridsať preč a ona nikde!“ „Ale, máš špatne nastavené hodinky. Vieš že Simona je vždy presná. Je tridsaťosem!“ „Myslíš že nás zbadá?“ opýtala sa Veronika vykúkajúc sa spoza stromu. „Nič iné tu nebolo iba tieto brezy tak nebuď vyberavá!“ „Ja len že či si nás všimne ale to je jedno“ . Aston s Robinom boli uviazaný o strom za vedľajší činžiakom. Hoci sa im to nepáčilo ,len tak sedieť a čakať na odviazanie ,ale museli počúvnuť paničkin rozkaz. „Psst..... Už ide!“ zvolala Janka a skryla sa za brezu. Simča prešla bez povšimnutia okolo nich z MP3 v ušiach. Keď už bola dostatočne ďaleko ozvala sa Vera „Nabudúce sa musím tej MP3 poďakovať.“ Janka len pokrútila hlavou. Po Pažítkovej to špehovanie celkom šlo lebo tam bol vždy po blízku nejaký stom, múrik alebo dom. Ale problém to bol na križovatke! Nikde nič za čo by sa boli skryli. Všade len samé autá a jediná vec ktorá stála na mieste boli semafory. “Kam sa skryjeme!“ panikárila Verča. „Za semafor?!?“ hlasno sa zasmiala. „Neostáva nám nič iné!“ odvetila Janka. „Čo! Však budeme vyzerať ako by sme zdrhli z blázinca! A aj keby, ako sa chceš vopchať za úzky semafor s dvoma zmrzlinovými pohármi v bruchu?!? A kam chceš dať psi?“ namietala. „Nemudruj a poď! Máme zelenú!“ „Pamätáš sa keď sme si merali pás?“ „Áno ale čo to má s týmto spoločné?“ „Stiahnuť brucho, zadržať dych! Tak sa vopcháme za semafor!“ „A psy?“ „To vymyslíš ty, si na rade.“ „Ako keby som tie slová niekde počula...“ zamyslela sa Veronika „No nič, ty si svojou metódou vopchaj za semafor a ja si dám nový sveter cez seba akože niekto venčí psy. Tak ma hádam nespozná.“ „Nerozmýšľaj toľko a rob, za chvíľu sme pri nej.“ „Obidve sa pripravili na rýchle zamaskovanie. Veď budú od nej na dotyk ruky. Janka mala dychovú skúšku a Veva si obliekala nový pulóver. Hoci bola teplá jeseň mala ho stále v batohu. Pomaly sa pripravovali. Pomaly ale iste. Už len jeden prechod prechodov. Ak ich Sima zbadá majú po chlebe. Nemôžu to spackať. Už by mohli o identite Peťa len snívať. Blížili sa posledné autá ktoré mali prejsť. A vtom! Všetky semafory čo riadili cestu sa zrazu pokazili a začali blikať: zelená, červená, oranžová, oranžová, zelená,......Všetky autá nevedeli čo majú robiť a tak naraz pridali plyn. Na pravo sa zbúrali štyri autá, na ľavo šesť a uprostred križovatky ich bolo najmenej osem. Boli to chumáče pobúraných áut. Tým ktorým ešte klaksóny fungovali, začali hlasno trúbiť. Každý zdravý rozum sa odtiaľ bral preč. Len baby nato zízali ako teľatá na nové vráta. Simona využila príležitosť a prekľučkovala pomedzi ešte celé autá. Toto však ušlo Veve a Janke. Keď sa konečne spamätali, skryli jazyk a zatvorili ústa, bolo už neskoro. Sima im spred nosu ubzikla. „Ja neverím na smolu ale ak je, tak toto bola ona.“ poznamenala Veronika a pobrali sa smerom ku plavárni. Už nemali šancu ju dohoniť ale aspoň vedeli kam ide. Nevideli ju, či sa s niekým nestretla, nepočuli ju, či si s niekým nevolá ale mali jej cieľ.
Prekvapenie
Keď konečne došli ku plavárni bolo už tri pätnásť. Na rozvrhu pri bráne zistili že tréning končí o štvrtej. Vošli dnu a zbadali vrátnika. Podišli ku nemu a Verča sa ozvala „Vašou povinnosťou je zapísať každého čo príde, že?“ vrátnik znechutene zdvihol hlavu že ktorý sopliak sa mu prihovára „Áno, želáte si....“ obzrel si ju od hlavy k päte......“slečna?“
„Chcela by som zistiť či už prišla Simona Garmanová.“ „Bohužiaľ nemôžem vám túto informáciu povedať, je to tajné.“ vysvetľoval. „No, viete, my pre Simonu usporiadame narodeninovú oslavu ako prekvapenie a potrebujeme zistiť či je už tu aby sme to stihli pripraviť. Je to naša najlepšia kamarátka.“ chvíľu zaváhal „A tá vedľa teba sa neozve?“ „No viete moja sestra onemela keď mala tri roky. Začala sa hrať s umývačkou riadu a dostala elektrický šok.“ dokončila svoj klam a vrátnik až slzu vyronil keďže bol už starší pán „No tak dobre. Nie, ešte dnes neprišla.“ „Aha, tak ďakujeme, dovi!“ a odišli von. „To bolo dobré ako si klamala! No nie to že si klamala ale to ako dobre si klamala!“ povedala s nadšením Janka. „No, niekedy sa musí. Ale to je teraz úplne jedno. Vrátnik povedal že dnes neprišla. Tak kde sa zatúlala? Musí to byť mimoriadny chalan!“ „Prečo si myslíš?“ „No veď plávanie si nedá za každú cenu ujsť. Má ho každý deň a každý deň sa naň ho teší! Dokonca aj keď mala chrípku!“ „Veď hej, hej........ A čo teraz?“ „Pristúpime na plán B.“
Plán B
Dievčatá sa rýchlo zdekovali s pred plavárne a pobrali sa k Sime domov. Po ceste sa Janka spýtala „A čo je vlastne ten plán B?“ „Plán druhý v poradí.“ odpovedala „Ja viem čo to je, ale aký je ten náš.“ „Keď sa to nedozvieme po dobrom tak jedine po zlom.“ Janke naskakovala husia koža pri pomyslení na mučenie Simony. Obviazaná okolo nejakej tyče a Veronika ktorá ju facká a pýta sa jej kto je Peťo. Lebo aj toho je Veva schopná keď sa jej niečo tají. „To chceš ísť na ňu fakt tak tragicky?“ spýtala sa neisto „Neviem o čom to rozprávaš ale poviem ti to skôr než vymyslíš inú volovinu,“ vysvetlila a pokračovala „Ideme ku nej, kým nie je doma, rodičom povieme že ju máme u nej čakať. Pôjdeme do jej izby a popozeráme si to tam a potom sa jej spýtame nevedomky, akože ho poznáme. Myslíš že je toto tragické?!?“ „Nie. Ale musíme to nechať na zajtra lebo už sa stmieva a ja musím byť za tmy doma. V septembri je tma už okolo piatej. Vieš, sestra má vychádzky do polnoci a ja do tmy. Takže zajtra v škole! Čau!“ „Ahoj!“ pozdravili sa a šli domov.
Človek mieni, pán boh mení
V noci začalo strašne pršať. Ale keby to bol len dážď, bolo by dobre ale keď sa k tomu pridal tak silný vietor že vyvracal niektoré stromy – to bola už iná káva. Školu zatvorili aby náhodou neodfúklo deti. Ale nie, vytieklo potrubie a tak bola škola vytopená. Plán B sa nekonal. Janka bývala našťastie blízko Vevi a tak došla na poradu. Museli si dohodnúť iní termín. Janka došla celá premrznutá pričom bývala dva bloky ďalej. „Je ti zima, dievčatko?“ spýtala sa posmešne Verča „Dnes ťa asi ponúkať zmrzlinou nebudem.“ a zasmiala sa „Vieš čo, dnes sú na jedálnom lístku čaje s keksmi, máš na výber – malinový, broskyňový, jahodový, citrónový, zelený čaj alebo lesná zmes.“ ponúkala „Ďakujem, malinový.“ „Kým ho spravím choď do izby. Na posteli je deka ak chceš.“ povedala a odišla do kuchyne. Keď došla bolo Janke ešte stále zima. Pomaly chlípali horúci čaj a namáčali si doň keksy. „Tak, ako spravíme s tou Simonou?“ spýtala sa prvá Janka. „Ja neviem. Volala som jej mame a povedala že dnes sa plávanie odkladá.“ „A čo spravíme?“ „Neviem, momentálne asi nič, lebo ju nemôžeme ani sledovať ani ju „čakať“ doma bez jej vedomia a stáť pod jej oknom sa mi fakt v takomto počasí nechce.“ dokončila a odpila si z čaju. „Tak to musíme odložiť na zajtra.“ „No neviem či toto do zajtra prejde. Radšej prípad „Sima“ odložme na dobu neurčitú.“
Aký krásny deň
Div divúci sa večer( no večer ako večer – okolo 21,30) oteplilo a v noci vôbec nepršalo. Žiadny dážď, žiadny vietor, to bol sen dievčat. Prípad „705“ ( lebo tak ho neskôr baby nazvali) mohol pokračovať. Keďže škola bola ešte stále zatopená, mali deti voľný deň. Do obeda sa tak oteplilo, ísť vo s krátkymi rukávmi nebol žiadny problém. Keď sa tréner plávania dozvedel že škola je ešte zatopená, zavolal rodičom či by nemohol byť navyše jeden tréning do obeda za vymeškaný deň. Každý súhlasil a tak išla Sima preč o desiatej ráno aj o tretej poobede. I toto vyhovovalo babám. O ôsmej šla Veva vyvenčiť psy a zastavila sa pri Jankinej bráne. Keď zvonila nikto sa neozval tak zavolala Janke na mobil. Tút, tút,... Až na piaty raz to zdvihla a ozvala sa rozospatým hlasom „Halóóó(zív), kto volá?“ „To som ja, poď dole
poprechádzame sa a spravíme neohlásenú návštevu. Švihni si!“ „Veď len teraz si ma zobudila!“ „Dobre spravím si kolečko okolo domu a ty sa zatiaľ prichystáš, O.K.?“ „Dobe, ale sprav si dlhšie kolečko.“ „Dobre, idem.“ Kým sa prešla, Janka v bráne dospávala opretá o múrik. „Vstávaj!“ zvolala Veva „Čo, čo, ja nechcem ísť do školy!“ zľakla sa Janka „Veď nejdeš, čo sa strachuješ? Hýb sa!“ „Veď hej, hej. To je ale september, jeden deň prší akoby z krhle lialo a na druhý deň slniečko svieti. Druhý apríl.“ Dokončila výklad „Čo už, slnko má pubertu.“ „Čo že má?“ „Pubertu. Chvíľu sa smeje a chvíľu plače. Hádžu ním hormóny.“ „To skôr s tebou hádžu. Takéto somariny navymýšľať.“ „Nechajme pubertu pubertou a vráťme sa k prípadu 705.“ Ten názov 705 je vlastne preklad S?P = Sima ? Peťo. Sedem ,je na začiatku s ako Sima, nula je ako o a to ako otáznik, päť má p ako Peťo. Vtedy babám už úplne zašibávalo. A že s kým hádž puberta. Prechádzali sa polhodinu, prechádzali sa hodinu, prechádzali sa hodinu a pol ,prechádzali sa hodinu a trištvrte a to už Janke poriadne liezlo na nervy „Teraz som mohla ešte dávno spať!“ sťažovala sa „Ranná rozcvička ti neuškodí. Ja každý deň chodím pred školou vyvenčiť Astona a Robina, a to najmenej na hodinu.“ „No hej ty si zvyknutá. Ale ty sa zajtra v škole nesťažuj keď budem mať svalovicu a na tretie poschodie ma budeš nosiť!“ „Jeden telocvik navyše, nič zložité. Počkaj ešte chvíľu. Pozri, je deväť päťdesiat sedem. Musíme počkať kým bude na mieste a potom ísť ku nej.“ O štvrť na jedenásť mohli konečne zamieriť k Siminmu domu. Došli ku zvončeku a zazvonili. Crrrrrr...... „Haló?“ spýtala sa Simonina mama „Dobrý deň pani Garmanová,“ začala Veva „máme sa tretnúť so Smonou, pošlete ju?“ „Ale Simona má teraz náhradný tréning.“ „Aha, to nám asi zabudla povedať. Domou to máme dosť ďaleko, nemohli by sme ju tu
počkať?“ „Ale áno, pravdaže, len dúfam že tam Simona nemá zasa neporiadok, čo už, poďte.“ povedala a stlačila gombík od otvárania brány. Simčina mama sa vždy vyznačovala svojou veľkorysosťou a poriadkumilosťou. Každého pozvala, špeciálne mu navarila a ponúkla aj tým čo nemala. Ale jediné čo neznášala bol neporiadok. A to bolo Simonine druhé meno – neporiadok mala všade. Ale vyznala sa v ňom. Keď jej mama upratala nikdy nevedela kde čo je. Riadila sa heslom „Poriadok je pre blbcov, len inteligent sa dokáže orientovať v neporiadku.“ Cink. Zazvonil výťah a baby boli na siedmom. Pri dverách ich už čakal Simina mama so slovami „Keby som vedela že prídete niečo by som navarila.“ „To nič. Nie sme hladné. Môžu psy sedieť v predsieni?“ spýtala sa Veva. „Pravdaže, však sa poznajú s Rinom!“ Rino okamžite pribehol k dverám keď zacítil pach Astona a Robina. Šťastne vrtel chvostom, bol rád že ich vidí. A oni dvaja okamžite za ním. Boli celý bez seba. Okolitý svet pre nich prestal existovať. Darmo na nich kričali nech sa utíšia, im to bolo jednom. „Budete čakať v obývačke alebo v izbe?“ spýtala sa „V izbe!“ zvolali obidve zborovo. Tak, do práce
Kým neodišla Simina mama, sedeli obidve slušne na posteli. “Tak, do práce!“ zvolala Janka keď sa ubezpečila že je preč. „Dobre, ja sa popozerám po šuplíkoch a ty prezri počítač! Jasné?“ rozdelili si úlohy. „Z nás by boli dobré detektívky.“ „Nesnívaj. Už si skontrolovala ten počítač?“ „V dokumentoch nič nemá.“ „A v e-maily, ICQ tiež nič?“ „Tam som sa ešte nedostala......“ „V skrinke nemá nič podozrivého. Skontrolujem posteľ.“ „V e-maily nemá nič. Len moju a tvoju nevybratú poštu. A že prečo neodpovedá....“ „Áááááá!“ „Čo si našla špinavú ponožku, dvojtýždňovú desiatu, použité prádlo? Čo?“ Tie boty čo som jej dala...“ „Čo je s nimi?“ „......som našla pod posteľou celé dotrhané a poslintané! A aké pekné boli!“ „Rino sa činil. A aké má Sima heslo na ICQ?“ „To je predsa jasné – Rino.“ „Prečo myslíš?“ „Každý dáva heslo svojho miláčika. Okrem mňa a teba. Mne by sa to nezmestilo a ty by si ho aj tak zabudla. Preto tam máš vlastné meno.“ „Ako to vieš?“ „Každý to vie.“ „Tak ja si ho zmením a nikto ho nebude vedieť!“ „A dáš tam meno svojej mamy.“ „Ty mi čítaš myšlienky?“ „Nie, chápem tvoju logiku.“ Vtom niekto otvoril dvere. Simonine dvere strašne vŕzgali od večného búchania a tak bolo nemožné nepočuť ako niekto vchádza. A vo dverách sa objavil Michal. Oni majú totiž základnú školu spojenú s gymnáziom a tak bol aj on bez školy. „Mama vám.......Čo robíte na Siminom počítači?“ spýtal sa „No...... Keď tu tak dlho na ňu čakáme, tak sme sa chceli zatiaľ pozrieť či nám nedošla pošta na ICQ.“ vypotila Janka „Aha, tak dobre. Mama vám spravila obložené chlebíčky. Mal som ich doniesť. Dám vám ich na posteľ.“ a odišiel. „Uf, to bolo o chlp!“ vzdychla si Janka a Veva ju drgla „No čo, nič iné mi nenapadlo! Ale skúsim to heslo......R...i...n........Kde je o ?“ „Vedľa p.“ „A kde je p?“ „Tu!“ „Aha. Prijalo to! A teraz pošta.
Nanana........Odo mňa, teba, Miši, mamy – fíha, to som nevedela že jej mama vie písať na ICQ.“ „Prečo, moja mama Skype- uje každý deň.“ „Lebo moja mama nevie ako sa počítač zapína.“ „Hľadaj. Musíme odísť skôr ako príde.“ „Aha! Pošta od Peťo.“ „To bude asi ten Peťo, ktorého hľadáme.“ „Nepíše jej nič zaujímavého. Iba ako sa máš, čo robíš, či si pripravená, či ti nič nieje, máš dobrú kondíciu, a že máš na to.“ „Nič zamilovaného. Počkať, nehovorila že má takú nástenku na dverách, kde má všetko aby nezabudla?“ „Hej, tuším.“ „Tak tam má určite niečo s Peťom. Už ju vidím. Má tu plávanie, školu, prázdniny, moje a tvoje narodeniny a meniny, a .......“ „A?“ „.....a toto: Peťo - 15:15
- Každý deň
- Pred plavárňou
A máme to! Prosím ťa, podaj mi pero, zapíšem si to na dlaň. Môžeme ísť!“ „Počkaj, vypnem počítač a zoberiem si jeden chlebíček.“ „Makaj!“ „Ešte jeden! Veď si ma vytiahla rovno s postele, nestihla som sa ani na raňajkovať!“ „Tak, ideme.“ V chodbe ku nim prišla ešte Simina mama „Nepočkáte? Za chvíľu sa mi dovarí guláš, najete sa a zatiaľ určite príde aj Simonka.“ Janka vrhla na Veroniku prosební pohľad. „Nie, ďakujeme.“ nakoniec odvetila. „A nemám jej niečo odkázať?“ „Nie, mi jej zavoláme. Dovi!“ „Dovi a ďakujeme!“ a zmizli vo výťahu. Okolo jednej po obede sa detektívky stretli pred cukrárňou, lebo vedeli, že Sima na zákusky nedopustí. Objednali tri krémeše. „A teraz zavoláme Simonu, ak som to správne pochopila.“ zredukovala Janka „Áno, ale teraz tichšie, zvoní to.“ „Haló?“ „Ahoj tú je Veronika a Janka. Prišla by do našej cukrárne? Čakáme ťa.“ „Héééj? A mala by som?“ povedala záškodníckym spôsobom pričom sa usmievala od ucha k uchu „To mala! Na tvojom mieste na teba čaká krémeš!“ „Letím!“ ani nepozdravila a zložila. „Tak čo, príde?“ „Stopercentne.“ A usmiala sa.
Plán B časť 2
Za desať minút bola tam. Cukráreň je od nej ďaleko, tak to musela zobrať naozaj bleskovo. Kto nie. Však kto by nechcel zákusok zadarmo, nie z vreckového, ešte pri kamarátkach a fajn debate. Došla zadychčaná, sadla si a nahlas pozdravila. Veva s Jankou na seba vrhli zabijácke pohľady a pri pozdrave sa falošne usmiali. „Tak, čo. Dobre sme vybrali?“ spýtala sa neškodne Janka. „Ako inak! A..... Čo na mňa tak čumíte. Mám niečo na nose?“ „Nie len........ Dnes veľmi dobre vyzeráš!“ „Však jak vždy!“ odpovedala Simča a všetky sa zasmiali. „Žiješ?“ „Dá sa. A vy?“ „O.K. A poznáš toho nového? Vieš, toho? No, Peťa? Poviem ti, strašný fešák!“ „Vieš toho, ten dlhý, štíhly, hnedovlasý, snedá pleť a čarovný úsmev.“ pripojila sa Janka pričom nevedela či nie je Peťo malý, tlstý, pehavý, blonďák a s rovnátkami. Ale trafila sa. „No, asi hej. A čo s ním?“ odpovedala a nedôverčivo sa na nich zatvárila. Myslia na toho istého Peťa? A......... odkiaľ? Nemajú spoločné záujmy. Alebo.......žeby? „Vieš, minule som ho stretla a chcel moje číslo na mobil.“ zaklamala Veva „A?“ bleskovo zareagovali „Ešte mi nezavolal, ale stopercentne zavolá.“ Sima celá zdesená pri pomyslení na situáciu rýchlo dojedla a vyhovorila sa, že má tréning. Keď odišla z dohľadu Veve nedalo spýtať sa „Ani som nevedela, že vieš tak dobre hrať.“ Pri nechápavom pohľade to radšej vysvetlila „Keď som hovorila o tom čísle. Bola si tak presvedčivá, že nič netušíš, že som ti až uverila.“ „Ale ja som vážne nič netušila!“
Plán B časť 3 “Crrrrrrrrrrn................crrrrrn.“ „Hall(zív)lo..... „Čav tu Veva, neruším?“ „To si uhádla, každého telefonát o 2:26 neruší. Ale, ospravedlní ťa len nejaká smrteľne dôležitá vec. Len to ťa zachráni.“ „Veď to je dôležitá vec. Nedá mi zaspať.“ „Tak spusť(zív).“ „Čo je, podľa teba Peťo zač?“ „Ach bože! Kvôli tomuto ma teraz budíš?!? To je strašne dôležitá vec! V škole sa porozprávame. O.K.? Dobrú noc!“ „Tak dobrú.“
V škole sa o tom porozprávať nemohli. So Simonou v pätách by to bolo asi trochu dosť nápadné. Tak si dali v parku o jednej stretko. Ani jedna nemeškala. Po minúte ticha začala Veva. „Čo si ty za kamarátku!“ „Čo?“ „Spánok ti je prednejší ako kamarátka?“ Jáj, ak myslíš hento...“ „Nezaujímaš sa o jej život.“ „Ehm.... Život?“ „No ľúbostný život!“ „No, nerob s toho vedu. Niečo si mi chcela povedať, nie?“ ......Janka hneď vedela ako zlepšiť náladu.... „Moja skleróza! No máme presne hodinu, štyri minúty a dvadsaťtri sekúnd, dvadsaťdva, dvadsaťjeden,“ „Áno chápem. Tak, čo navrhuješ?“ „Keďže sa s ním má stretnúť 15:15 tak navrhujem byť tam už o 14:45. A aby sme splynuli s okolím, čo takto si zaplávať?“ „O.K. V čom je háčik?“ „Musíš si dať staré plavky.“ „UF. A ešte?“ „Nemôže ťa spoznať.“ „To bude trápne....“ „A dosť. Ale pre blaho kamarátky sa treba obedovať.“ „Obedovať?“ „Hej mám hlad. Neskočíš ku mne na obed?“ „Keď ma tak nútiš?“ „Alebo skočíme ku Simčinej mame?“ „Hahahahahah........s chichotom sa pobrali smerom k Veronike.
Dosť hlúpy nápad
„Tak toto je dosť hlúpy nápad, nemyslíš?“ frflala Janka po ceste k plavárni. „Áno. Ale však pre dobro kamarátky sa treba obedovať?“ „Hej, hej, hej! Počkať, však si už jedla. To si už zase hladná? Ty máš ale žalúdok.“ „To nie. Nechajme to tak. Už tam skoro sme. Vidíš Simonu?“ „Nie. Ale mohli by sme si dať tie zimné bundy dole, sme trošku dosť nápadné.“ „Úplne som zabudla rýchlo dole!“ Viete si predstaviť................ Veronika a plavky asi z osemdesiatich rokov (mamine), šnorchel na hlave, rukávky, parochňa a na nohách plutvy. Janka mala plavky tiež z roku pána, plaveckú čiapku, nafukovacie koleso s kačičkou a podpätkové lodičky (veľkosť 44). Obidve nastrojené sa “nenápadne“ obzerali po Simone..........