Parvoviróza psov
Parvoviróza je vysoko infekčné ochorenie psov vírusového pôvodu, pri ktorom je postihnutý najmä žalúdočno-črevný systém, ale aj kostná dreň, lymfatické tkanivá a svalovina srdca. Vírus, ktorý ochorenie vyvoláva, sa nazýva psí parvovírus a postihuje výlučne psovité šelmy. Viac ako 75% klinických prípadov sa zisťuje u šteniat vo veku 6-18 týždňov, ktoré sú na túto chorobu najviac náchylné. Je to spôsobené skutočnosťou, že psí parvovírus sa najlepšie rozmnožuje na rýchlo sa deliacich bunkách rastúceho organizmu, teda u mláďat.
Parvoviróza psov je veľmi ľahko prenosné ochorenie. Zdrojom infekcie je trus infikovaných zvierat. Parovírusová infekcia psov sa prenáša akýmkoľvek priamym ale aj nepriamym kontaktom, to znamená pri stretnutiach infikovaného a zdravého zvieraťa, ale aj kontaktom zvieraťa s infikovaným trusom a močom, vírus možno preniesť aj na obuvi, oblečení, výcvikových pomôckach a pod. Pri vstupe vírusu do organizmu dochádza k jeho rýchlemu množeniu na bunkách čreva a kostnej drene. Inkubačná doba, teda obdobie od kontaktu organizmu s vírusom po vznik prvých klinických príznakov je 3-7 dní, výnimočne do 14 dní. Vírus vylučujú aj psy v inkubačnej dobe, to znamená tie zvieratá, ktoré sú už infikované, no klinické príznaky sa u nich zatiaľ ešte neprejavili.
Rozmnožovanie vírusu v bunkách čreva vedie k vzniku príznakov ochorenia. Parvovírus ničí bunky sliznice tenkého čreva, ktorými sa do organizmu vstrebávajú živiny. Preto dochádza k zhoršenej absorbcii živín do organizmu, k zvýšenému vylučovaniu vody, čo vedie k vzniku hnačiek, k stratám vody, minerálnych látok a bielkovín. Narušená sliznica čreva krváca, preto sa v truse objavuje krv. Postihnutie tenkého čreva často vedie aj k úpornému vracaniu žalúdočných štiav. Vysokými stratami vody a elektrolytov dochádza k odvodneniu organizmu (dehydratácii), ktorá má za následok šok, zlyhanie obličiek a poškodenie pečene. Porušenou sliznicou tenkého čreva prechádzajú do organizmu baktérie, ktoré môžu vyvolať ďalšie zhoršenie priebehu ochorenia.
Pri výskyte parvovírusovej infekcie treba vždy počítať s takmer 100%-nou chorobnosťou, to znamená, že ochorejú takmer všetky vnímavé zvieratá, ktoré sa v postihnutom chove nachádzajú. Mortalita, čiže úmrtnosť postihnutých zvierat je 10-90%.
Najvážnejšie klinické prejavy ochorenia sú u najmladších šteniat, vo veku 5-8 týždňov. Staršie zvieratá, 4-5-mesačné môžu parvovirózu prekonať aj bez vážnejších prejavov. Pri typickom priebehu parvovírusovej infekcie na začiatku možno pozorovať výraznú apatiu šteniat. Zvieratá majú horúčku 39,5°C a vyššiu, sú smutné, nežerú, nehrajú sa. Po niekoľkých hodinách nasleduje úporné vracanie. Šteňatá vracajú opakovane, aj niekoľkokrát počas jednej hodiny, malé množstvá žltej spenenej tekutiny, niekedy s prímesou krvi.
V priebehu ďalšieho dňa sa k vracaniu pridružuje hnačka, ktorá je vodnatá, môže byť aj s prímesou krvi a hlienu a odporne zapácha. Trus často vystrekuje z konečníka prúdom alebo z neho voľne vyteká. Brušná dutina zvieraťa je veľmi bolestivá, niekedy šteniatka spontánne stenajú. Hnačkou a vracaním zviera stráca veľké objemy tekutín a dochádza k dehydratácii organizmu, ktorá môže pri neliečení viesť k smrti zvieraťa.
Parvovírusová infekcia psov je ochorenie, ktoré je bez príslušnej liečby vo väčšine prípadov smrteľné. Je to vírusové ochorenie, ktoré môžeme liečiť len symptomaticky, to znamená, že nevieme bojovať priamo proti pôvodcovi ochorenia, vieme len zmierňovať jeho priebeh a ošetrovať príznaky ochorenia. Parvoviróza je ťažká choroba, ktorej liečba je úspešná len vtedy, ak je podchytená hneď na začiatku. Ak teda máme podozrenie, že môže ísť o parvovirózu, okamžite treba zveriť ošetrenie šteniat veterinárnemu lekárovi. Veterinárny lekár aplikuje zvieraťu antibiotiká na obmedzenie bakteriálnej infekcie, infúznu liečbu na zabránenie ďalšej dehydratácie, lieky proti vracaniu a proti hnačke, prípadne inú liečbu podľa potreby. Pri adekvátnej infúznej a podpornej liečbe, pokiaľ nedôjde k iným komplikáciám (napr. zauzlenie čriev) a zviera je liečené od prvých príznakov ochorenia, u mnohých prípadov dôjde k vyzdraveniu. V ďalšom kroku je veľmi dôležité, ako bude majiteľ postupovať pri opätovnom privyknutí zvieraťa na príjem potravy. Po vysadení infúznej liečby treba začať obnovovať príjem krmiva najskôr vhodným elektrolytovým nápojom, ktorý vám odporučí veterinárny lekár, neskôr malými množstvami kašovitého krmiva. Veľmi vhodné sú hotové diéty, ktoré sa vo forme konzerv alebo granulí predávajú len vo veterinárnych ambulanciách. Z domácich krmív je vhodný tvaroh, varené pomleté králičie, jahňacie alebo hydinové mäso rozmiešané s rozvarenou ryžou v pomere 1:3. Krmivo sa podáva v malých dávkach 3-4 krát denne. Po 4-5 dňoch na diéte môžeme postupne prejsť na zvyčajné kŕmenie, nikdy však nie náhle, ale postupne, zvyšovaním podielu obvyklého krmiva a znižovaním podielu diétneho krmiva v kŕmnej dávke. Pri obnovovaní príjmu krmiva netreba zabúdať, že sliznica čreva, ktorá slúži na trávenie krmiva, je po prekonaní parvovirózy zničená. Nie je tam nijaká prirodzená črevná mikroflóra, teda prospešné baktérie, ktoré napomáhajú tráveniu krmiva. Preto je jedným z dôležitých krokov v rekonvalescencii podávanie probiotických pást a práškov s obsahom enterokokov, prípadne laktobacilov (napr. Protexin ProKolin, Protexin Proffesional), ktoré obnovia črevnú mikroflóru a pomáhajú pri opätovnej výstavbe črevnej sliznice.
Parvovírusová infekcia psov je ochorenie, ktoré je veľmi silno infekčné, prenáša sa akýmkoľvek priamym alebo nepriamym kontaktom a jeho pôvodca je extrémne odolný. Jediným možným spôsobom prevencie je vakcinácia. Pri ochrane šteniat je najdôležitejšia vakcinácia matiek, teda chovných súk. Vakcinovaná suka odovzdáva protilátky šteňatám počas gravidity cez placentu, ale najmä materským mliekom v prvých dňoch po narodení. Najdôležitejších je prvých 24 hodín po pôrode, kedy je množstvo protilátok v mlieku najvyššie a zároveň sliznica čreva u šteniat protilátky prepúšťa. Táto priepustnosť v najbližších dňoch klesá. Takto získané protilátky si udržiavajú vysoké hladiny približne do 6 týždňa po narodení, kedy postupne klesajú. Preto výrobcovia vakcín neodporúčajú očkovať šteňatá pred vekom 6 týždňov. Ak by sa šteňatá zaočkovali v skoršom veku, kedy ešte v krvi majú materské protilátky, dôjde k vyviazaniu vakcinačného vírusu materskými protilátkami, postvakcinačné protilátky sa nevytvoria a šteňa sa stáva vnímavé voči infekcii. V chovoch s výskytom parvovirózy je možné po šiestom týždni začať očkovať vakcínou určenou pre šteňatá, ktorá obsahuje len vírus parvovirózy, prípadne parvovirózu a psinku. Zaťažovať 6-týždňové šteňa vakcínou proti viacerým ochoreniam (psinka, hepatitída, leptospiróza, parainfluenza) nie je účelné. Jednak je to z nákazového hľadiska zbytočné, jednak je to pre šteňa nadmerná záťaž.
Jedným z problémov, s ktorým sa pri vakcinácii šteniat veterinárna a chovateľská verejnosť stretáva je tzv. imunitné okno. Je to vek od 6. týždňa po narodení, kedy u šteňaťa postupne klesajú materské protilátky. Ak takéto šteňa zaočkujeme, časť vakcinačného vírusu sa naviaže na materské protilátky, čas podnieti tvorbu postvakcinačných protilátok u šteniat, ktorá je však v tomto veku ešte dosť slabá. Vzniká imunitné okno. Je teda možné, že šteniatko v tomto veku ochorie na parvovirózu napriek správne prevádzanej vakcinácii. Kvôli imunitnému oknu treba šteniatko po prvej vakcinácii vo veku 6 týždňov očkovať znovu o 14 dní.
Najvhodnejšia vakcinačná schéma v chovoch s výskytom parvovirózy:
Suka pred pripustením parvoviróza alebo kompletná vakcína proti chorobám
Šteňatá 6.týždeň parvoviróza alebo parvo+psinka
Šteňatá 8.týždeň parvoviróza + psinka
Šteňatá 12.týždeň kompletná vakcína proti chorobám + leptospiróza + besnota
Šteňatá 15. týždeň leptospiróza
Vakcinačná schéma sa mení podľa nákazovej situácie v chove a podľa uváženia veterinárneho lekára.
Ako sa dá zistiť, či v chove skutočne ide o parvovírusovú infekciu
Laboratórne sa dá parvovírus zistiť viacerými spôsobmi. Ak infekcia postihla neočkované šteňatá, dá sa laboratórne zistiť titer protilátok v krvi. Ak je v každej vzorke veľmi vysoký titer a šteňa nebolo nedávno očkované, považujeme to za prebiehajúcu infekciu v chove.
Najpresvedčivejším dôkazom o prítomnosti infekcie je priamy dôkaz vírusu. Najvhodnejšie vzorkou na to je vzorka čerstvého trusu, aspoň 10 g, alebo kúsok čreva. Do vyšetrenia sa vzorka môže uchovávať v čerstvom alebo zmrazenom stave. Existujú aj komerčné diagnostické súpravy, pomocou ktorých určí prítomnosť parvovírusu veterinárny lekár priamo v ambulancii.