V roku 1934 anglický lord James Carepool Cavendish, v tom čase už známy archeológ, člen londýnskej Kráľovskej spoločnosti, uskutočnil archeologické vykopávky v okolí Larnaky, prístavného mesta na juhovýchodnom pobreží Cypru. K výskumu v tejto oblasti ho viedli jeho predchádzajúce práce v severnej Afrike a na Sardínii, počas ktorých boli nájdené artefakty a indície predpokladajúce, že práve v okolí Larnaky sa môžu nachádzať pozostatky Hannibalovej tzv. útekovej výpravy. Hannibal v roku 196 pred n .l. po prehratej druhej Púnskej vojne utiekol z Kartága a cestou do Sýrie časť svojej výpravy v počte niekoľko lodí zanechal práve na Cypre. Na týchto lodiach, ktoré Cyprus už nikdy neopustili boli naložené rôzne cennosti, drahokamy, šperky ako aj pozostatky Hannibalovho otca Hamilkara Barkasa, ktorý zahynul v roku 229 pred n. l. Nevedno či bol príčinou skazy Hannibalových lodí požiar alebo prenasledujúce rímske loďstvo, ale našťastie pre nás a históriu, Kartáginci časť predmetov nachádzajúcich sa na lodiach ešte pred ich zničením ukryli na ostrove. Medzi tieto ukryté a v roku 1934 anglickým archeológom nájdené predmety patrí aj sarkofág Hamilkara Barkasa. Tento sarkofág bol nájdený prázdny, teda bez telesných pozostatkov, ale oveľa väčší význam majú fenické texty zachované v takmer neporušenom stave na hornej časti a na bočných stranách tohto sarkofágu. Sarkofág bol prevezený do Londýna a dodnes ho môžete vidieť vo Victoria and Albert Museum v Londýne. Fenické texty na sarkofágu boli preložené v roku 1937 a okrem hrdinských príbehov zo života Hamilkara Barkasa sa tam nachádza aj text, ktorý prezrádza, že už Feničania vedeli, koľko radosti dokáže hráčom a divákom priniesť nohejbal.
V uvedenom texte sa spomína súboj v športe zvanom vo feničtine „aka-eštun“ (v preklade „guľa cez stenu“), ktorý sa uskutočnil v Kartágu v desiatom roku vládnutia Hamilkara Barkasa, teda približne v roku 240 pred n. l. Text obsahuje krátky opis súboja – športu, kde cieľom troch bojovníkov – športovcov bolo prehodiť, resp. prekopnúť guľu cez nízku stenu na opačnú stranu k súperom, ktorí mali takú istú úlohu. Predmet zvaný v texte ako „guľa“ nie je podrobne opísaný, ale možno sa domnievať, že šlo o klbko handier guľovitého tvaru. Bojovníci – hráči sa mohli dotknúť gule akoukoľvek časťou tela okrem rúk, ktoré mali zviazané za chrbtom. Hracia plocha bola obdĺžnikového tvaru, rozdelená na polovicu nízkym kamenným múrom. Súboj prehrali tí bojovníci, na ktorých polovici sa guľa prestala pohybovať, teda cieľom bolo udržať guľu stále v pohybe, ak sa guľa zastavila súboj sa skončil. Takýto spôsob „športovania“ so zviazanými rukami bol mimoriadne náročný a iste stál hráčov veľa síl a vyžadoval výrazné koordinačné schopnosti, bolo by zaujímavé vyskúšať ako by sa s takýmito pravidlami vysporiadali súčasní nohejbalisti. Z textu vyplýva, že spomínaného súboja sa zúčastnilo 12 trojčlenných družstiev bojovníkov a v súboji o celkové víťazstvo sa stretli družstvá vojenských námorníkov a strážcov pokladne (čo bola špeciálna vojenská jednotka chrániaceho zlato panovníka). Rozhodujúci súboj sa hral od poludnia do večera a strážcovia pokladne hneď na začiatku prišli o jedného člena družstva, ktorý si zlomil nohu a nebolo ho možné nahradiť iným hráčom, napriek tomu sa víťazmi stali práve strážcovia pokladne. Text oslavne opisuje spôsob súboja a hráčov, ktorý svojimi údermi do gule privádzali divákov a aj samotného panovníka do vytrženia a priam kúzlili neuveriteľné kúsky pri dotyku s guľou snažiac sa ju udržať stále v pohybe a dostať ju na druhú stranu hracej plochy. Víťazi súboja si užívali slávu a oslavy celého Kartága a text uvádza, že dlhé mesiace nemali núdzu o víno a panny.
Viac text na sarkofágu neuvádza, nevieme ako a odkiaľ sa v Kartágu tento šport objavil (len sa domnievame, že z Egypta), nevieme podrobnejšie pravidlá súboja, napr. či sa guľa mohla a koľkokrát dotknúť zeme, nevieme koľko takýchto turnajov sa odohralo a kto boli ich víťazi. Vieme však, že vďaka Feničanom sa tento šport rozšíril prostredníctvom ich obchodných ciest do celého Stredomoria a nielen tam, ale o tom až v ďalších kapitolách z histórie nohejbalu.
Ing. Jozef Ratvaj Stoklasa
Komentáre
Prehľad komentárov
ešte že je to v zábavnej sekcii...lebo by sme tomu aj náhodou uverili :D
reakcia na reakciu :)
(feri, 27. 5. 2009 13:33)