Problematika požiarnej ochrany
Oheň bol od nepamäti neodmysliteľným sprievodcom a významným pomocníkom človeka. Pomáhal mi pri jeho prispôsobovaní krutým životným podmienkam a pri postupnom ovládaní a pretváraní prírody. Nie vždy však človek úplne zvládol oheň. Veľakrát sa mu vymkol spod jeho kontroly a vtedy sa stal z neho nespútaný živel, ktorý ničil nielen materiálne hodnoty, ale ohrozoval aj človeka. A tak začal človek už pri objavení užitočnosti ohňa bojovať aj proti jeho nespútanej a ničivej sile. Bránil sa takými prostriedkami, ktoré zodpovedali dosiahnutému stupňu vývoja ľudskej spoločnosti
Požiarna ochrana na Slovensku sa v minulosti rozvíjala veľmi pomaly. V období feudalizmu, aj keď požiare veľmi často vyčíňali v našich mestách a dedinách, nebola takmer žiadna požiarna ochrana. Nebolo hasiacich zariadení ani nástrojov, ba často chýbala aj voda k účinnému zásahu. Hasenie požiarov sa obmedzovalo poväčšine na liatie vody z vedier na horiace strechy, čo mnohokrát ani zďaleka nestačilo aj napriek odhodlaniu záchrancov. Stavebné a požiarno-policajné predpisy a nariadenia obsahovali poväčšine iba pasívne opatrenia na zamedzenie šírenia požiarov. Samotné hasenie spočívalo mnohokrát len v búraní slamených, resp. šindľových striech. Ktoré ležali v smere vetra. Až neskôr sa začali objavovať nariadenia, ktoré prikazovali zrúcanie takýchto striech a stavanie murovaných komínov. Za kráľa Mateja sa začína zavádzať čistenie komínov putovnými talianskymi kominármi. Neskôr prišli nariadenia vysadiť medzi domami a popri cestách stromy, ktoré mali zabraňovať šíreniu požiarov.
Mestá a väčšie obce začali postupne zavádzať hlásnu službu, ktorá sa stala významnou preventívnou ustanovizňou. Hasiace zariadenia v období feudalizmu boli ešte primitívne a málo účinné. Najbežnejšie boli vodné pušky. Tieto však nedokázali vystreknúť vodu ďalej ako to dokázali chlapi vyliatím vody z vedier. Ručné striekačky až do 15. stor. boli primitívnejšie než staroveké. Výrazný pokrok sa začal v tomto smere dosahovať až v 18. stor., keď viacerí konštruktéri nezávisle jeden na druhom vytvárali omnoho účinnejšie striekačky.
Nebolo náhodné, že v Banskej Štiavnici patrilo výnimočné postavenie aj pri konštruovaní hasiacich zariadení. Už v r. 1738 požiadala mestská rada v Banskej Štiavnici mladého Karola Hella (1713-1789), aby zostrojil pre mesto účinnú požiarnu striekačku. J.K. Hell – tento vynikajúci konštruktér banských vodočerpacích zariadení, ktorý žil v Štiavnických Baniach ako hlavný banský strojmajster, ešte v tom istom roku túto striekačku aj zostrojil. Dodnes sú k nej zachované podrobné plány a rozpočet, podľa ktorého jej výroba stála 1 187 florénov. Hellova striekačka sa tak stala prvou banskou protipožiarnou striekačkou.
Už od stredoveku sa stalo hasenie požiarov všeobecnou občianskou povinnosťou. Samotné hasenie však bolo väčšinou neorganizovanou činnosťou ľudí, ktorí neovládali ani na jednoduchšiu protipožiarnu techniku. V mnohých prípadoch takíto ľudia narobili viacej škody ako samotný požiar. Z tohto dôvodu sa rozhodli mestské magistráty, využívať cechy na organizovanie všetkých prác pri hasení požiarov. Cechy dostali postupne právo na hasenie ohňa, nech by vypukol kdekoľvek v meste. Všetky ostatné osoby, ktoré neboli organizované v cechoch, museli sa im pri hasení požiarov podriadiť. Protipožiarny zásah viedol mešťanosta, alebo osoba určená k tomuto účelu mestskou radou, ktorá súčasne vydávala požiarno-policajné štatúty obsahujúce konkrétne povinnosti jednotlivých cechov pri vypuknutí požiaru.
Najstaršie požiarno-policajné štatúty z územia Slovenska sú známe už zo 16. stor. K mestám, ktoré takéto štatúty mali už v tomto období, patrí popri Bratislave a Modre aj Kremnica a Banská Štiavnica. V súvislosti s priamou hrozbou tureckej expanzie vydal magistrát mesta Banskej Štiavnice v pol. 16. stor. niekoľko nariadení ohľadne organizovania protipožiarnych opatrení obyvateľov v prípade vypuknutia požiaru, počas napadnutia mesta nepriateľom. Mestské brány (Horná, Piarska, Belianska, Čillingerská a Antolská) boli vybavené na náklady mesta, aj protipožiarnymi prostriedkami.
Precízny požiarny poriadok označovaný ako „nový „., zostavilo mesto Banská Štiavnica s erárnou Banskou komorou a jednotlivými ťažiarmi v r. 1752. Jeho vznik zrejme podmienil veľký požiar, ktorý zachvátil mesto v r. 1746 a ktorému padla za obeť väčšia časť mesta. Ministerstvo vnútra schválilo tento poriadok 12.12.1752 a magistrát mesta Banskej Štiavnice ho vyhlásil s tým, že bol záväzný pre všetkých obyvateľov mesta, všetky cechy, pričom všetci obyvatelia mesta boli povinní postupovať v zmysle nariadení tohto poriadku. Obsahoval celkove 25 bodov. V r. 1785 bol vydaný protipožiarny poriadok pre baníkov a v r- 1788 vydal takýto poriadok dokonca sám cisár Jozef II. Z roku 1758 sa zachoval zápis komisie, ktorá robila prehliadku komínov v meste. Keďže komíny boli v tom čase väčšinou drevené, omazané hlinou, členovia komisie nariadili aby 15 komínov bolo prestavaných. V správe sa hovorí, že tieto komíny sa mali odstrániť najneskôr za štyri týždne. V opačnom prípade mali majitelia domov dostať vysoké pokuty.
V r. 1764 sa spomína protipožiarny poriadok, ktorý si zaobstaral z Bádenska Hlavný komorskogrófsky úrad v B. Štiavnici. V r. 1779 dostal tento istý orgán nové požiarne striekačky z Tyrolska a z r. 1783 sa zachoval aj popis jednej takejto striekačky z tejto oblasti.
Až do sedemdesiatych rokov 19. stor. významnú úlohu pri organizovaní požiarnej ochrany v mestách mali cechy. Ich zrušením v r. 1872 a začlenením do živnostenských spoločenstiev vytvorila sa akútna potreba utvoriť odborné hasičské spolky – zbory.
Na pôde okresu Banská Štiavnica prvý dobrovoľný hasičský zbor vznikol v B. Štiavnici 24.júla 1873 v r. 1879 hodrušský dobrovoľný hasičský zbor a v ďalších rokoch začali postupne na pôde okresu vznikať ďalšie dobrovoľné hasičské zbory.
Protipožiarna ochrana zapúšťala od konca 19. stor. na Slovensku čoraz pevnejšie korene. Jej rozvoju napomáhali aj viaceré právne predpisy a nariadenia štátu. V prvom rade treba spomenúť spolkový zákon z r. 1867, zákony Ministerstva vnútra – zákon č. 3365/1869 a č. 7345/1870, ale hlavne zákon uhorského Ministerstva vnútra zo dňa 12. augusta 1888 o požiarnej polícii, ktorým sa upravuje organizovanie a budovanie hasičstva v Uhorsku. Ustanovenie rozdeľuje hasičstvo na:
a) hasičstvo platené
b) b)hasičstvo dobrovoľné
c) hasičstvo obecné (povinné).
Sľubný rozvoj požiarnej ochrany bol zastavený až udalosťami 1. svetovej vojny. Koniec tejto vojny, rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nového štátneho útvaru – Československej republiky, znamenali významný medzník v novodobom vývoji požiarnej ochrany na Slovensku.
Už v r. 1919 došlo k založeniu Zväzu československého hasičstva. Do tejto organizácie sa na ustanovujúcom zjazde zjednotili Česká zemská hasičská jednota, Moravská zemská jednota a Sliezka zemská jednota. Slovenské hasičstvo sa nemohlo pripojiť do tejto zjednotenej organizácie, pretože nemalo svoju samostatnú ústrednú riadiacu organizáciu. K naplneniu snách založiť slovenskú ústrednú hasičskú organizáciu došlo až v r. 1922. Dňa 6.8.1922 bola na celoštátnom zjazde československého hasičstva v Trenčíne založená Zemská hasičská jednota na Slovensku. Jednou z hlavných úloh Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku bolo ustanoviť nové centrá organizovaných hasičských zborov vo vtedajších sídlach okresov na Slovensku.
Prvá okresná hasičská jednota na pôde okresu Banská Štiavnica vznikla 17.12. 1923. Bola to v poradí 12. okresná hasičská jednota na Slovensku. V r. 1933 vykazovala Zemská hasičská jednota na Slovensku už 79 okresných hasičských jednôt, v ktorých bolo združených 298 zborov so 67 679 činnými členmi a 2 336 samaritánmi.
Po rozpade Československa v r. 1938 pripadli jeho pohraničné oblasti Nemecku. Poľsku a Maďarsku. Zemská hasičská jednota na Slovensku stratila v 28 okresných hasičských jednotách celkove 752 zborov so 16 738 členmi. Zmenil sa aj názov organizácie Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku na Krajinskú hasičskú jednotu na Slovensku, ktorá existovala však len do r. 1942. V tomto roku sa jej názov opäť zmenil na Slovenský hasičský zväz. Vytvorilo sa 6 župných hasičských jednôt (bratislavská, nitrianska, trenčianska, zvolenská, tatranská a šarišsko-zemplínska).
Už v r. 1939 chcel hlavný veliteľ HG dostať slovenské hasičstvo pod správu tejto organizácie. Proti tejto snahe sa rezolútne postavil veliteľ Krajinskej hasičskej jednoty na Slovensku Belo Voldán. Presvedčil vtedajšieho ministra vnútra, že slovenské hasičstvo je vo svojej činnosti apolitické a takýto charakter si chce zachovať aj v budúcnosti. Slovenské hasičstvo tak nesplynulo s HG, ostalo relatívne samostatné aj v nových štátoprávnych a politických podmienkach naďalej rozvíjalo to poslanie, kvôli ktorému vzniklo. V Banskej Štiavnici 16.6.2011
Vladimír Poprac
predseda DHZ
Banská Štiavnica
