európsky folklór a folkloristika
24. 11. 2008
Európa a európske jazyky
Otázka geografickej a historickej blízkosti jazykových okruhov je pri skúmaní folklóru podstatná, keďže jej ujasnenie môže poskytnúť informáciu o pravdepodobnom pôvode folklórnych látok či preberaní folklórnych motívov. Z hľadiska skúmania európskeho folklóru sú dôležité nasledujúce historicko-kultúrne okruhy zodpovedajúce jazykovým skupinám:
Germánsky okruh
Keltský okruh
Slovanský okruh
Baltský okruh
Ugrofínsky okruh
Pri skúmaní týchto okruhov je však potrebné mať prehľad o celkovom „jazykovom zložení“ Európy, a taktiež o tom, čo sa vlastne rozumie pod pojmom „Európa“. V tejto súvislosti je nutné brať do úvahy predovšetkým historický a politický vývoj tohto termínu, keďže sa v rôznych obdobiach a na rôznych územiach menil v závislosti od politickej situácii.
Európa je jedným z tradične vyčleňovaných kontinentov Zeme. Slovo „Európa“ má pravdepodobne grécky pôvod (i keď sa objavujú aj iné vysvetlenia, napríklad niekedy sa toto slovo odvodzuje od semitských, respektíve akkadských slov). Najčastejšie sa vysvetľuje ako kombinácia slov eurys (široký) a ops (tvár), čo sa pokladá za epitet Zeme rekonštruovaný z proto-indoeurópskeho náboženstva. V gréckej mytológii Európa bola fenická princezná, ktorú zaľúbený Zeus v podobe býka uniesol na Krétu. Pre Homéra bola mýtickou krétskou kráľovnou, nie geografickým územím. Neskôr Gréci označovali týmto termínom kontinentálne územie Grécka. Začínajúc 5. st. pred n.l. sa jeho používanie rozšírilo aj na severnejšie územia. Vďaka mohutnému vplyvu gréckej kultúry slovo „Európa“ sa neskôr začalo používať aj vo vzťahu k ďalším kontinentálnym oblastiam.
V súčasnosti existuje úzus, podľa ktorého z fyzikálneho a geologického hľadiska Európa predstavuje najzápadnejší výbežok Eurázie. Je to druhý po Austrálii najmenší kontinent v zmysle veľkosti územia (pokrýva okolo 2 % zemského povrchu). V zmysle veľkosti populácie je však na treťom mieste po Ázii a Afrike (okolo 11 % svetovej populácie).
Termín „kontinent“ však odkazuje skôr na kultúrne a politické členenie, a preto existuje viacero perspektív, z ktorých sa vnímajú európske hranice či obyvateľstvo. Napríklad: geografovia bývalého Sovietskeho zväzu alebo iných post-socialistických štátov zvyčajne zahrňujú do Európy uralské oblasti, zatiaľ čo viaceré kaukazské oblasti (Azerbajdžan a južné oblasti Arménska) umiestňujú do Ázie. Ostrov Cyprus sa umiestňuje tak do Európy, ako aj do Ázie, v závislosti od politického kontextu. Európa sa tiež často chápe ako územie štátov patriacich do EÚ alebo aj tých štátov, ktoré žiadajú o členstvo v EÚ (podobné chápanie paradoxne neberie do úvahy také „tradične“ európske štáty ako Švajčiarsko či Nórsko, nehovoriac o Rusku, ktoré v tomto zmysle predstavuje špecifický problém).
V súčasnej Európe sa rozpoznáva niekoľko lingvistických skupín. Niekedy tieto skupiny zodpovedajú kultúrnym a historickým spojeniam medzi rozličnými etnikami či národmi, no zďaleka nie vždy.
Románske jazyky
Všetky románske jazyky sa odvodzujú od latinčiny. Vo väčšine prípadov sa lokalizujú do juho-západnej Európy, okrem rumunčiny a moldavského jazyku, ktorým hovoria vo východnej Európe.
Románskymi jazykmi hovoria na území nasledujúcich štátov: Andorra, Taliansko, Portugalsko, Francúzsko, Španielsko, Rumunsko, Moldavsko, Belgicko (flámske oblasti a čiastočne Brusel), časť Švajčiarska.
Germánske jazyky
Týmito jazykmi sa hovorí hlavne na území severo-západnej Európy a v niektorých oblastiach Strednej Európy: Nórsko, Švédsko, Nemecko, Veľká Británia, Írsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko, Rakúsko, Lichtenstein, väčšia časť Švajčiarska, Island, valonské oblasti, ostrovy Faroe, Luxemburg, časť Fínska, južné tirolské oblasti.
Slovanské jazyky
Týmito jazykmi sa hovorí v strednej, východnej a juho-východnej Európe: Bielorusko, Bosnia a Hercegovina, Bulharsko, Chorvátsko, Česká Republika, Slovensko, Poľsko, saxonské a bradenburgské oblasti Nemecka, Macedónsko, Čierna Hora, Srbsko, Slovinsko, Rusko, Ukrajina.
Uralské jazyky
Uralské jazyky sa delia na tri veľké skupiny, z ktorých dve sú prítomné na území Európy: baltsko-fínske jazyky (Fínsko, Estónsko, časti Švédska, Nórska, Lotýšska a Ruska) a ugrické jazyky (Maďarsko, časti Rumunska, Slovenska, Srbska, Ukrajiny a Sibíri). Tieto dve skupiny tvoria ugrofínsku vetvu uralských jazykov.
Baltské jazyky
Baltskými jazykmi sa hovorí na území Litvy a Lotyšska (hoci Estónsko geograficky patrí do baltskej oblasti, estónčina k tejto skupine jazykov nepatrí).
Keltské jazyky
V novoveku sa týmto termínom označovali škótsky a írsky (gaelské) jazyky. V súčasnosti sa však používa vo vzťahu k iným gaelským jazykom a taktiež k brytonským jazykom. Ku keltským oblastiam patria: Škótsko, Írsko, Wales, Cornwall, Isle of Man, Brittany (vo Francúzsku), a taktiež severo-západné Portugalsko a Galícia a Astúria – autonómne oblasti Španielska. Niektoré oblasti v Anglicku zachovali keltský vplyv na úrovni lokálnych dialektov (Cumbria, horalské a hibernské dialekty), hoci keltské jazyky v Anglicku (Devon a Cornwall) „vymreli“ už v 18. st.
Iné jazyky:
Gréčtina, albánčina, severo-kaukazské jazyky, maltský jazyk, baskický jazyk, turečtina, mongolská skupina jazykov.
Indoeurópske motívy v európskom folklóre
Indoeurópske jazyky, PIE a IE štúdia
Indoeurópske (ďalej IE) jazyky tvoria jazykovú rodinu, ktorá pozostáva z niekoľkých stoviek príbuzných jazykov a dialektov, vrátane najpoužívanejších v Európe jazykov a taktiež niekoľkých hlavných jazykov Indie, Iránu a Strednej Ázie. IE jazykmi dnes rozpráva najväčšie percento ľudskej populácie (okolo 3. biliónov ľudí).
Hypotetické indoeurópske fylogenetické rodiny (od najmladších k najstarším):
Balto-slovanská
Dako-tracká
Grécko-egejská
Grécko-arménska
Italo-keltská
Trako-ilýrska
Indo-chetitská
Najstaršie doložené IE jazyky sa datujú začiatkom 2. tisícročia pred n. l. V tomto čase však už boli veľmi rozšírené, takže k „strate kontaktu“ medzi príbuznými skupinami pravdepodobne došlo v čase pred polovicou tretieho tisícročia pred n. l. Na základe rekonštruovaného s pomocou komparatívnej lingvistiky proto-indoeurópskeho jazyka sa usudzuje, že existovala hypotetická etnická skupina proto-indoeuropánov (ďalej PIE).
Prvým si všimol podobnosť rozličných IE jazykov William Jones, britský sudca v Indii. V r. 1782 poznamenal, že podobnosti medzi sanskritom, gréčtinou a latinčinou sú také výrazné, že sa nemôžu vysvetľovať náhodou, a tieto jazyky teda pravdepodobne pochádzajú zo spoločného zdroja. Jeho objav odštartoval vznik tzv. indoeurópskych štúdií. Samotný termín „indoeurópsky“ zaviedol v r. 1813 britský bádateľ Sir Thomas Young, hoci v tom čase konsenzus v tomto smere neexistoval (v nemeckej literatúre je doteraz bežný aj termín „indogermánsky“).
V 20.st. rekonštrukcia jazyka PIE pokročila vďaka objavom nových jazykov patriacich do IE jazykovej rodiny, a taktiež vďaka úspechom komparatívnej lingvistiky, najmä prácam Ferdinanda de Saussurea. Čisto lingvistický výskum sa doplnil pokusmi rekonštruovať kultúru a náboženstvo PIE takými bádateľmi ako Georges Dumézil, a taktiež teóriami založenými na interpretácii archeologických nálezov (Marija Gimbutas, Colin Renfrew) a genetických objavov (Luigi Luca Cavalli-Sforza).
IE štúdie zahrali istú úlohu aj v politike. Niektoré koncepcie ovplyvnili nacistov, ktorí zvykli hľadať podporu idey árijskej rasy v IE pôvode Germánov. Po druhej svetovej vojne niektorí bádatelia (Roger Pearson, Jean Haudry, vplyvní Georges Dumézil a Alain de Benoist) boli upodozrievaní zo sympatií k nacistom, a často sa predpokladalo, že ich politické názory ovplyvnili ich vedecké výsledky. Bádateľ Anthony tvrdil, že IE štúdia v oblasti lingvistiky a archeológie boli zneužívané, aby otvorene podporovali ideologické trendy - v tom zmysle, že dejiny IE sa začali spájať s intelektuálnymi dejinami celej Európy.
Bádatelia Colin Renfrew, Bruce Lincoln a ďalší popisovali IE štúdia ako „moderný mýtus“. Bola ostro kritizovaná aj historická interpretácia lingvistických údajov (hypotetická rekonštrukcia PIE jazyka), interpretácia archeologických kultúr spojená s jazykovou rekonštrukciou, ako aj koncepcie týkajúce sa hľadania hypotetickej vlasti PIE – tzv. zeme Urheimat. Sovietski vedci vo všeobecnosti zaujímali skôr skeptický postoj k IE štúdiám, a niektorí z nich tvrdili, že predstava o pôvodnej vlasti IE je vlastne to isté ako viera v Božiu všemohúcnosť.
Hypotetické aspekty PIE kultúry
Niektoré aspekty predpokladanej kultúry PIE sa môžu popísať s veľkým stupňom pravdepodobnosti (potvrdzujú sa konkrétnymi rekonštruovanými slovami):
Príbuzenský systém PIE sa zakladal na vzťahoch medzi mužmi
Hlavnými božstvami PIE panteónu boli zbožštené nebo a zem.
PIE skladali a recitovali hrdinské básne alebo piesne, v ktorých sa používali stabilné slovné spojenia (napríklad „nehynúca sláva“).
Na území, ktoré obývali, vyskytoval sa sneh (rekonštruované slovo sneigwh)
Boli pastiermi a nomádmi a chovali dobytok a kone.
Používali záprahy s pevnými kolesami, ale ešte nepoznali vozy, ktoré mali kolesá so špicami.
Ďalšie aspekty PIE kultúry sú hypotetické v oveľa väčšej miere:
PIE mali patrilineárnu spoločnosť, pravdepodobne boli polo-kočovníci a chovali dobytok a ovce. Domestikovali kone (eḱwos). Kravy (gwous) hrali ústrednú úlohu v náboženstve a mytológii aj v každodennom živote. Bohatstvo človeka sa meralo počtom zvierat, ktoré vlastnil (peḱus má výnam "hodnota" v anglickom fee aj v latinskom pecunia).
Náboženský systém PIE bol polyteistický, ústredným momentom boli obetné rituály, pravdepodobne vykonávané kňazskou kastou. Podľa kurganovej hypotézy pochovávali mŕtvych v mohylách alebo hrobkách. Dôležití vodcovia sa pochovávali s ich majetkom a pravdepodobne aj s príslušníkmi domácnosti i ženami.
PIE mali pravdepodobne inštitúciu sakrálneho kráľovstva: kmeňový kráľ bol aj hlavným kňazom. Viaceré IE spoločenstva poznajú trojité delenie na kňazskú triedu, triedu bojovníkov a triedu roľníkov či obchodníkov. Toto delenie PIE spoločnosti bolo navrhnuté G. Dumézilom.
Existujú náznaky existencie zvláštnej triedy bojovníkov pozostávajúcej z mladých mužov. Ich správanie sa riadilo odlišnými pravidlami neprijateľnými pre ostatnú spoločnosť. Stopy po iniciačných obradov v niekoľkých IE spoločnostiach naznačujú, že táto skupina sa identifikovala s vlkmi alebo psami.
Z technologického hľadiska kultúra PIE patrila k ranej dobe bronzovej: z bronzu sa vyrábali zbrane a nástroje. PIE poznali zlato a striebro. Chovali ovce pre vlnu a tkali textílie. Poznali koleso, používali volské záprahy a v neskoršom období bojové vozy ťahané koňmi.
Samooznačenie sa nedá rekonštruovať presne. Aryo-, ktoré sa niekedy pokladá za seba-identifikačný termín, sa potvrdzuje len pre indoiránsku pod-skupinu.
Pôvod PIE
S PIE sa identifikovali viaceré prehistorické kultúry, ale všetky tieto pokusy boli špekuláciami. Stotožnenie skutočných etník s mŕtvym jazykom závisí od podloženej rekonštrukcii jazyka, ktorá dovoľuje asociáciu istých kultúrnych konceptov a prírodných podmienok s konkrétnymi kultúrami (napr. používanie kovu, poľnohospodárstvo a pastierstvo, geograficky lokalizované rastliny a zvieratá a pod.).
V 20.st. bádateľka Marija Gimbutas navrhla modernú variáciu tradičnej teórie invázie PIE do poľnohospodárskych oblastí. Táto teória dostala názov kurganovej teórie (podľa kurganov, čiže mohýl) v eurázijských stepiach. Podľa Gimbutas boli IE nomádskym kmeňom obývajúcim územie východnej Ukrajiny a južného Ruska, ktorý expandoval na koňoch v niekoľkých vlnách počas 3. tisícročia pred n.l. Táto expanzia časovo zodpovedala domestikácii koňa. IE národy podmanili mierumilovných európskych neolitických roľníkov a zanechali po sebe stopy v podobe archeologických nálezov (národ bojových sekier). Gimbutas neskôr túto teóriu rozvinula a začala zdôrazňovať patriarchálne, patrilineárne aspekty IE, ktoré ostro kontrastovali s predpokladanou egalitárnou a podľa nej aj matrilineárnou kultúrou podmanených národov. V svojom extréme táto teória dala vznik feministickej archeológii.
Kurganová teória bola čiastočne podporená genetickými zisteniami týkajúcimi sa neolitickej kultúry v Škandinávii, kde kosti z neolitických hrobov pochádzali od ľudí, ktorí boli príbuznými po ženskej línii. Toto zistenie naznačovalo, že megalitická kultúra v Škandinávii bola matrilokálna alebo matrilineárna. Aj pozostatky matrilineárnej tradície u Piktov podporovali teóriu Gimbutas. Podľa modifikácie kurganovej teórie navrhnutej J.P. Mallorym migrácie prebehli skôr ako v 4. tisícročí pred n. l. a neboli inváziou násilnou až do takej miery.
Bádateľ Colin Renfrew bol propagátorom „anatolskej hypotézy“, podľa ktorej IE jazyky sa rozšírili v Európe mierumilovnou cestou a prišli z Malej Ázie okolo 7 000. pred n. l. spolu s poľnohospodárstvom. Ten fakt, že v staroveku Anatoliu obývali hlavne ne-indoeurópske národy – Hattovia, Karubovia a Kardiovia – však túto teóriu nepodporuje. Na druhej strane, tieto národy mohli prispieť k formovaniu PIE, keďže bývali v blízkosti kurganových kultúr.
Ešte jedna teória sa nazýva „potopa Čierneho mora“. Podľa nej PIE jazyk vznikol v dôsledku obchodovania medzi kmeňmi raných neolitických kmeňov žijúcich pri Čiernom mori. Americký archeológ Fredrik T. Hiebert navrhol hypotézu, podľa ktorej šírenie IE jazykov nastalo v dôsledku stúpania hladiny Čierneho mora a nasledujúcich záplav v polovici 6. tisícročia pred n. l.
Genetika
Nové elementy problematike PIE priniesla archeogenétika, ktorá používa genetickú analýzu, aby sledovala stopy migrácií. Luigi Luca Cavalli-Sforza, jeden z pionierov tejto oblasti bádania, v 90.rokoch použil genetickú evidenciu, aby istým spôsobom skombinoval teórie Gimbutas a Renfrewa. Podľa tejto verzie Renfrewovi roľnícki usadlíci sa pohybovali na sever a na západ, zatiaľ čo istá vetva sa odštiepila a pohla sa do Európy. Táto vetva zodpovedala kurganovej kultúre Gimbutas.
V každom prípade genetická evidencia zmierňuje horúce debaty o invázii. V Európe totiž existuje výrazná genetická kontinuita. Bádateľ Bryan Sykes ukázal, že okolo 80 % genetického fondu Európanov pochádza ešte z paleolitu. Toto zistenie naznačuje, že jazyky sa šíria skôr geograficky v dôsledku kultúrnych kontaktov, nie vyhubením podmanených národov, a teda oveľa mierumilovnejšie než je to popísané v niektorých scenároch invázie. Genetická evidencia teda podporuje obraz bežnej v dejinách invázie, keď novoprichodzia skupina sa asimiluje so skoršími obyvateľmi. Gimbutas mala na mysli práve takúto sériu vpádov, keď vládnuca skupina nanucuje svoju kultúru a jazyk väčšej skupine pôvodných obyvateľov:
Proces indoeuropeizácie bol kultúrnou, nie fyzickou transformáciou. Musí byť chápaný ako vojenské víťazstvo v termínoch nanucovania pôvodným obyvateľom nového administratívneho systému, jazyka a náboženstva.
Na druhej strane genetická evidencia oživuje starú „európsku hypotézu“, podľa ktorej IE jazyky existovali v Európe už od čias paleolitu.
V ostatnom období sa pri štúdiu prítomnosti/absencie rozličných slov v IE jazykoch používali stochastické modely svetovej evolúcie (glottochronológia). Podľa týchto výsledkov pôvod IE sa datuje polovicou 7. tisícročia pred n.l. Prví sa od PIE odštiepili Chetiti (indo-chetitská hypotéza).
Indoeurópske mýtické prvky v európskom folklóre
Hlavným božstvom IE bolo nebo - *dyeus ph2tēr (lit. "Otec Nebo"; > gr. Ζευς (πατηρ) / Zeus (patēr); *dieu-ph2tēr > lat. Jupiter). Vo viacerých IE tradíciách tento boh vystupuje ako otec rodiny. Tomuto otcovi zodpovedá Matka Zem, ktorú Nebo oplodňuje ( napr. grécka Demeter alebo Sura v Aveste). Vo folklóre je tento obraz zvlášť výrazný u Slovanov.
Plodiaca funkcia zeme sa odráža aj v etymológii slova „človek“ v niektorých IE jazykoch: lat. Homo – humus, lit. Žmónes – Žeme. Človek je smrteľný, obracia sa na prach (slov. sъmьrtь, st-ind. mrta). Bohovia sú nesmrteľní, a túto nesmrteľnosť získavajú s pomocou nápoja nesmrteľnosti (nektár, ambrózia, soma, nápoj múdrosti u Germánov).
Nebo má deti – dvojčatá (Dioskuri, lit. Dievo suneliai, lot. Dievy deli). Dvojitosť častým kozmogonickým motívom: nebo a zem sú dvojičky (Uranus a Gaia), čo predstavuje variant androgynného mýtu. Božskí dvojčatá sú často aj zaľúbení brat a sestra. V indickej Vede: Jama a Jami – spojitosť s označením prvotného človeka (androgyna): „dvojča“ = *iemo; isl. Ymir, ír. e(a)main (príbeh Find-eamna), iran. Yima a Yimak, lot. Jumis – božstvo polí, dvojitý plod. V slovanskom folklóre tomuto mýtu zodpovedá príbeh o inceste Ivana a Marie, spojený s dňom sv. Jána. Latinský názov mago taktiež odráža tento motív androgynnej dvojitosti vesmíru.
Viacero motívov je spojené s bratmi-dvojčatmi, ktorí sú zaľúbení do svojej sestry alebo ju zachraňujú. Symbolmi božských bratov-dvojičiek sú kone (por. výtvarné motívy, obeť koňa, pohreb s koňom vo všetkých IE tradíciách). Často sa znázorňujú aj na voze, a tento motív sa spája so solárnym kultom. Konská symbolika je spojená aj s motívom svetového stromu.
Slnko sa však vo folklóre spája aj so ženským elementom: slov.„slnečná dcéra“, lit. Saules dukte, lot. Saules meita. Slnečná dcéra sa vydáva za mesiac (najúplnejší obraz nebeskej svadby môžeme nájsť v baltskom folklóre). Niekedy nebeská panna vystupuje ako zora, večernica, ranná hviezda, úsvit. Tento príbeh niekedy obsahuje aj motív nevery.
V niektorých príbehoch nachádzame motív boha-hromovníka, ktorý je buď oklamaným manželom, alebo sudcom, ktorý tresce mesiac neverný slnku. Charakteristickým atribútom je svadobný voz, kone a sekera.
Meno boha-hromovníka: lit. Perkunas, lot. Perkons, prus. Perkuns, slov. Perun, st-isl. Fjorgyn, st-ind. Parjanya. Toto božstvo bolo zrejme ústredným božstvom IE mytológie. Spojené motívy: dub, hora, orol. Rekonštruovaný mýtus: súboj hromovníka so súperom- božstvom podsvetia, plodnosti, vody. Spoločný IE koreň jeho mena je *uel (st-rus.Veles, Volos, lit. Velnias, Vielona, lot. Velns, Vels, st-ind. Vala, Vrtra). Leží pod horou alebo stromom, vládne dobytku – ekvivalentu bohatstva, podsvetie predstavuje pastviny, kde sa pasú duše zomrelých. Súper hromovníka vystupuje ako drak alebo had. Hromovník ho zabíja a rozhadzuje kusy jeho tela, a tým oslobodzuje dobytok a vody, ktorý väznil jeho súper. Začína pršať, dážď prináša plodnosť (často sa spája aj so zmenou ročných období).
Hady a draci sa spájajú s dolným svetom a vodou, no súčasne majú ohnivú podstatu. Bytosti spojené s vodou symbolizujú plodnosť vo všeobecnosti, najmä ženské bytosti. Častým motívom IE folklóru, najmä u Keltov, je trojitosť (alebo mnohosť) ženského božstva plodnosti. Môžu sa spájať aj s vodnými vtákmi.
Ďalší motív: studňa, hrdina sa spúšťa do studne, aby získal poklad alebo našiel nevestu. Podzemné kráľovstvá, jazero, potok, more.
Oheň a voda sa môžu spájať nielen v obraze draka, ale i iných bytostí. Tento motív môže byť odkazom na primordiálne spojenie prvkov, ale najčastejšie sa spája s podsvetím (Morena). Zaujímavé pritom je aj archaické rozlíšenie dvoch druhov ohňa: „okrúhly“ oheň sa spája s ženským božstvom (Vesta, Hestia) a domácim kozubom, je vnútorný. „Štvorcový“ oheň je mužský, spája sa s nebom. V IE jazyku existovali dve slová pre oheň, vystupujú v ustálených slovných spojeniach: „živý oheň“ Agni, oheň, lat. ignis, lit. ugnis, lot. uguns a „posvätný oheň“ - iran. Atar, chet. Pahhur, ind. atharvan, slov. vatra.
Védijské purusamedha, obeť človeka – mýtus o Puruši, Ymir, „Golubinaja kniha“.
Trojčlenné vertikálne delenie sveta a štvorčlenné horizontálne. Symbolika čísiel.
Otázka geografickej a historickej blízkosti jazykových okruhov je pri skúmaní folklóru podstatná, keďže jej ujasnenie môže poskytnúť informáciu o pravdepodobnom pôvode folklórnych látok či preberaní folklórnych motívov. Z hľadiska skúmania európskeho folklóru sú dôležité nasledujúce historicko-kultúrne okruhy zodpovedajúce jazykovým skupinám:
Germánsky okruh
Keltský okruh
Slovanský okruh
Baltský okruh
Ugrofínsky okruh
Pri skúmaní týchto okruhov je však potrebné mať prehľad o celkovom „jazykovom zložení“ Európy, a taktiež o tom, čo sa vlastne rozumie pod pojmom „Európa“. V tejto súvislosti je nutné brať do úvahy predovšetkým historický a politický vývoj tohto termínu, keďže sa v rôznych obdobiach a na rôznych územiach menil v závislosti od politickej situácii.
Európa je jedným z tradične vyčleňovaných kontinentov Zeme. Slovo „Európa“ má pravdepodobne grécky pôvod (i keď sa objavujú aj iné vysvetlenia, napríklad niekedy sa toto slovo odvodzuje od semitských, respektíve akkadských slov). Najčastejšie sa vysvetľuje ako kombinácia slov eurys (široký) a ops (tvár), čo sa pokladá za epitet Zeme rekonštruovaný z proto-indoeurópskeho náboženstva. V gréckej mytológii Európa bola fenická princezná, ktorú zaľúbený Zeus v podobe býka uniesol na Krétu. Pre Homéra bola mýtickou krétskou kráľovnou, nie geografickým územím. Neskôr Gréci označovali týmto termínom kontinentálne územie Grécka. Začínajúc 5. st. pred n.l. sa jeho používanie rozšírilo aj na severnejšie územia. Vďaka mohutnému vplyvu gréckej kultúry slovo „Európa“ sa neskôr začalo používať aj vo vzťahu k ďalším kontinentálnym oblastiam.
V súčasnosti existuje úzus, podľa ktorého z fyzikálneho a geologického hľadiska Európa predstavuje najzápadnejší výbežok Eurázie. Je to druhý po Austrálii najmenší kontinent v zmysle veľkosti územia (pokrýva okolo 2 % zemského povrchu). V zmysle veľkosti populácie je však na treťom mieste po Ázii a Afrike (okolo 11 % svetovej populácie).
Termín „kontinent“ však odkazuje skôr na kultúrne a politické členenie, a preto existuje viacero perspektív, z ktorých sa vnímajú európske hranice či obyvateľstvo. Napríklad: geografovia bývalého Sovietskeho zväzu alebo iných post-socialistických štátov zvyčajne zahrňujú do Európy uralské oblasti, zatiaľ čo viaceré kaukazské oblasti (Azerbajdžan a južné oblasti Arménska) umiestňujú do Ázie. Ostrov Cyprus sa umiestňuje tak do Európy, ako aj do Ázie, v závislosti od politického kontextu. Európa sa tiež často chápe ako územie štátov patriacich do EÚ alebo aj tých štátov, ktoré žiadajú o členstvo v EÚ (podobné chápanie paradoxne neberie do úvahy také „tradične“ európske štáty ako Švajčiarsko či Nórsko, nehovoriac o Rusku, ktoré v tomto zmysle predstavuje špecifický problém).
V súčasnej Európe sa rozpoznáva niekoľko lingvistických skupín. Niekedy tieto skupiny zodpovedajú kultúrnym a historickým spojeniam medzi rozličnými etnikami či národmi, no zďaleka nie vždy.
Románske jazyky
Všetky románske jazyky sa odvodzujú od latinčiny. Vo väčšine prípadov sa lokalizujú do juho-západnej Európy, okrem rumunčiny a moldavského jazyku, ktorým hovoria vo východnej Európe.
Románskymi jazykmi hovoria na území nasledujúcich štátov: Andorra, Taliansko, Portugalsko, Francúzsko, Španielsko, Rumunsko, Moldavsko, Belgicko (flámske oblasti a čiastočne Brusel), časť Švajčiarska.
Germánske jazyky
Týmito jazykmi sa hovorí hlavne na území severo-západnej Európy a v niektorých oblastiach Strednej Európy: Nórsko, Švédsko, Nemecko, Veľká Británia, Írsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko, Rakúsko, Lichtenstein, väčšia časť Švajčiarska, Island, valonské oblasti, ostrovy Faroe, Luxemburg, časť Fínska, južné tirolské oblasti.
Slovanské jazyky
Týmito jazykmi sa hovorí v strednej, východnej a juho-východnej Európe: Bielorusko, Bosnia a Hercegovina, Bulharsko, Chorvátsko, Česká Republika, Slovensko, Poľsko, saxonské a bradenburgské oblasti Nemecka, Macedónsko, Čierna Hora, Srbsko, Slovinsko, Rusko, Ukrajina.
Uralské jazyky
Uralské jazyky sa delia na tri veľké skupiny, z ktorých dve sú prítomné na území Európy: baltsko-fínske jazyky (Fínsko, Estónsko, časti Švédska, Nórska, Lotýšska a Ruska) a ugrické jazyky (Maďarsko, časti Rumunska, Slovenska, Srbska, Ukrajiny a Sibíri). Tieto dve skupiny tvoria ugrofínsku vetvu uralských jazykov.
Baltské jazyky
Baltskými jazykmi sa hovorí na území Litvy a Lotyšska (hoci Estónsko geograficky patrí do baltskej oblasti, estónčina k tejto skupine jazykov nepatrí).
Keltské jazyky
V novoveku sa týmto termínom označovali škótsky a írsky (gaelské) jazyky. V súčasnosti sa však používa vo vzťahu k iným gaelským jazykom a taktiež k brytonským jazykom. Ku keltským oblastiam patria: Škótsko, Írsko, Wales, Cornwall, Isle of Man, Brittany (vo Francúzsku), a taktiež severo-západné Portugalsko a Galícia a Astúria – autonómne oblasti Španielska. Niektoré oblasti v Anglicku zachovali keltský vplyv na úrovni lokálnych dialektov (Cumbria, horalské a hibernské dialekty), hoci keltské jazyky v Anglicku (Devon a Cornwall) „vymreli“ už v 18. st.
Iné jazyky:
Gréčtina, albánčina, severo-kaukazské jazyky, maltský jazyk, baskický jazyk, turečtina, mongolská skupina jazykov.
Indoeurópske motívy v európskom folklóre
Indoeurópske jazyky, PIE a IE štúdia
Indoeurópske (ďalej IE) jazyky tvoria jazykovú rodinu, ktorá pozostáva z niekoľkých stoviek príbuzných jazykov a dialektov, vrátane najpoužívanejších v Európe jazykov a taktiež niekoľkých hlavných jazykov Indie, Iránu a Strednej Ázie. IE jazykmi dnes rozpráva najväčšie percento ľudskej populácie (okolo 3. biliónov ľudí).
Hypotetické indoeurópske fylogenetické rodiny (od najmladších k najstarším):
Balto-slovanská
Dako-tracká
Grécko-egejská
Grécko-arménska
Italo-keltská
Trako-ilýrska
Indo-chetitská
Najstaršie doložené IE jazyky sa datujú začiatkom 2. tisícročia pred n. l. V tomto čase však už boli veľmi rozšírené, takže k „strate kontaktu“ medzi príbuznými skupinami pravdepodobne došlo v čase pred polovicou tretieho tisícročia pred n. l. Na základe rekonštruovaného s pomocou komparatívnej lingvistiky proto-indoeurópskeho jazyka sa usudzuje, že existovala hypotetická etnická skupina proto-indoeuropánov (ďalej PIE).
Prvým si všimol podobnosť rozličných IE jazykov William Jones, britský sudca v Indii. V r. 1782 poznamenal, že podobnosti medzi sanskritom, gréčtinou a latinčinou sú také výrazné, že sa nemôžu vysvetľovať náhodou, a tieto jazyky teda pravdepodobne pochádzajú zo spoločného zdroja. Jeho objav odštartoval vznik tzv. indoeurópskych štúdií. Samotný termín „indoeurópsky“ zaviedol v r. 1813 britský bádateľ Sir Thomas Young, hoci v tom čase konsenzus v tomto smere neexistoval (v nemeckej literatúre je doteraz bežný aj termín „indogermánsky“).
V 20.st. rekonštrukcia jazyka PIE pokročila vďaka objavom nových jazykov patriacich do IE jazykovej rodiny, a taktiež vďaka úspechom komparatívnej lingvistiky, najmä prácam Ferdinanda de Saussurea. Čisto lingvistický výskum sa doplnil pokusmi rekonštruovať kultúru a náboženstvo PIE takými bádateľmi ako Georges Dumézil, a taktiež teóriami založenými na interpretácii archeologických nálezov (Marija Gimbutas, Colin Renfrew) a genetických objavov (Luigi Luca Cavalli-Sforza).
IE štúdie zahrali istú úlohu aj v politike. Niektoré koncepcie ovplyvnili nacistov, ktorí zvykli hľadať podporu idey árijskej rasy v IE pôvode Germánov. Po druhej svetovej vojne niektorí bádatelia (Roger Pearson, Jean Haudry, vplyvní Georges Dumézil a Alain de Benoist) boli upodozrievaní zo sympatií k nacistom, a často sa predpokladalo, že ich politické názory ovplyvnili ich vedecké výsledky. Bádateľ Anthony tvrdil, že IE štúdia v oblasti lingvistiky a archeológie boli zneužívané, aby otvorene podporovali ideologické trendy - v tom zmysle, že dejiny IE sa začali spájať s intelektuálnymi dejinami celej Európy.
Bádatelia Colin Renfrew, Bruce Lincoln a ďalší popisovali IE štúdia ako „moderný mýtus“. Bola ostro kritizovaná aj historická interpretácia lingvistických údajov (hypotetická rekonštrukcia PIE jazyka), interpretácia archeologických kultúr spojená s jazykovou rekonštrukciou, ako aj koncepcie týkajúce sa hľadania hypotetickej vlasti PIE – tzv. zeme Urheimat. Sovietski vedci vo všeobecnosti zaujímali skôr skeptický postoj k IE štúdiám, a niektorí z nich tvrdili, že predstava o pôvodnej vlasti IE je vlastne to isté ako viera v Božiu všemohúcnosť.
Hypotetické aspekty PIE kultúry
Niektoré aspekty predpokladanej kultúry PIE sa môžu popísať s veľkým stupňom pravdepodobnosti (potvrdzujú sa konkrétnymi rekonštruovanými slovami):
Príbuzenský systém PIE sa zakladal na vzťahoch medzi mužmi
Hlavnými božstvami PIE panteónu boli zbožštené nebo a zem.
PIE skladali a recitovali hrdinské básne alebo piesne, v ktorých sa používali stabilné slovné spojenia (napríklad „nehynúca sláva“).
Na území, ktoré obývali, vyskytoval sa sneh (rekonštruované slovo sneigwh)
Boli pastiermi a nomádmi a chovali dobytok a kone.
Používali záprahy s pevnými kolesami, ale ešte nepoznali vozy, ktoré mali kolesá so špicami.
Ďalšie aspekty PIE kultúry sú hypotetické v oveľa väčšej miere:
PIE mali patrilineárnu spoločnosť, pravdepodobne boli polo-kočovníci a chovali dobytok a ovce. Domestikovali kone (eḱwos). Kravy (gwous) hrali ústrednú úlohu v náboženstve a mytológii aj v každodennom živote. Bohatstvo človeka sa meralo počtom zvierat, ktoré vlastnil (peḱus má výnam "hodnota" v anglickom fee aj v latinskom pecunia).
Náboženský systém PIE bol polyteistický, ústredným momentom boli obetné rituály, pravdepodobne vykonávané kňazskou kastou. Podľa kurganovej hypotézy pochovávali mŕtvych v mohylách alebo hrobkách. Dôležití vodcovia sa pochovávali s ich majetkom a pravdepodobne aj s príslušníkmi domácnosti i ženami.
PIE mali pravdepodobne inštitúciu sakrálneho kráľovstva: kmeňový kráľ bol aj hlavným kňazom. Viaceré IE spoločenstva poznajú trojité delenie na kňazskú triedu, triedu bojovníkov a triedu roľníkov či obchodníkov. Toto delenie PIE spoločnosti bolo navrhnuté G. Dumézilom.
Existujú náznaky existencie zvláštnej triedy bojovníkov pozostávajúcej z mladých mužov. Ich správanie sa riadilo odlišnými pravidlami neprijateľnými pre ostatnú spoločnosť. Stopy po iniciačných obradov v niekoľkých IE spoločnostiach naznačujú, že táto skupina sa identifikovala s vlkmi alebo psami.
Z technologického hľadiska kultúra PIE patrila k ranej dobe bronzovej: z bronzu sa vyrábali zbrane a nástroje. PIE poznali zlato a striebro. Chovali ovce pre vlnu a tkali textílie. Poznali koleso, používali volské záprahy a v neskoršom období bojové vozy ťahané koňmi.
Samooznačenie sa nedá rekonštruovať presne. Aryo-, ktoré sa niekedy pokladá za seba-identifikačný termín, sa potvrdzuje len pre indoiránsku pod-skupinu.
Pôvod PIE
S PIE sa identifikovali viaceré prehistorické kultúry, ale všetky tieto pokusy boli špekuláciami. Stotožnenie skutočných etník s mŕtvym jazykom závisí od podloženej rekonštrukcii jazyka, ktorá dovoľuje asociáciu istých kultúrnych konceptov a prírodných podmienok s konkrétnymi kultúrami (napr. používanie kovu, poľnohospodárstvo a pastierstvo, geograficky lokalizované rastliny a zvieratá a pod.).
V 20.st. bádateľka Marija Gimbutas navrhla modernú variáciu tradičnej teórie invázie PIE do poľnohospodárskych oblastí. Táto teória dostala názov kurganovej teórie (podľa kurganov, čiže mohýl) v eurázijských stepiach. Podľa Gimbutas boli IE nomádskym kmeňom obývajúcim územie východnej Ukrajiny a južného Ruska, ktorý expandoval na koňoch v niekoľkých vlnách počas 3. tisícročia pred n.l. Táto expanzia časovo zodpovedala domestikácii koňa. IE národy podmanili mierumilovných európskych neolitických roľníkov a zanechali po sebe stopy v podobe archeologických nálezov (národ bojových sekier). Gimbutas neskôr túto teóriu rozvinula a začala zdôrazňovať patriarchálne, patrilineárne aspekty IE, ktoré ostro kontrastovali s predpokladanou egalitárnou a podľa nej aj matrilineárnou kultúrou podmanených národov. V svojom extréme táto teória dala vznik feministickej archeológii.
Kurganová teória bola čiastočne podporená genetickými zisteniami týkajúcimi sa neolitickej kultúry v Škandinávii, kde kosti z neolitických hrobov pochádzali od ľudí, ktorí boli príbuznými po ženskej línii. Toto zistenie naznačovalo, že megalitická kultúra v Škandinávii bola matrilokálna alebo matrilineárna. Aj pozostatky matrilineárnej tradície u Piktov podporovali teóriu Gimbutas. Podľa modifikácie kurganovej teórie navrhnutej J.P. Mallorym migrácie prebehli skôr ako v 4. tisícročí pred n. l. a neboli inváziou násilnou až do takej miery.
Bádateľ Colin Renfrew bol propagátorom „anatolskej hypotézy“, podľa ktorej IE jazyky sa rozšírili v Európe mierumilovnou cestou a prišli z Malej Ázie okolo 7 000. pred n. l. spolu s poľnohospodárstvom. Ten fakt, že v staroveku Anatoliu obývali hlavne ne-indoeurópske národy – Hattovia, Karubovia a Kardiovia – však túto teóriu nepodporuje. Na druhej strane, tieto národy mohli prispieť k formovaniu PIE, keďže bývali v blízkosti kurganových kultúr.
Ešte jedna teória sa nazýva „potopa Čierneho mora“. Podľa nej PIE jazyk vznikol v dôsledku obchodovania medzi kmeňmi raných neolitických kmeňov žijúcich pri Čiernom mori. Americký archeológ Fredrik T. Hiebert navrhol hypotézu, podľa ktorej šírenie IE jazykov nastalo v dôsledku stúpania hladiny Čierneho mora a nasledujúcich záplav v polovici 6. tisícročia pred n. l.
Genetika
Nové elementy problematike PIE priniesla archeogenétika, ktorá používa genetickú analýzu, aby sledovala stopy migrácií. Luigi Luca Cavalli-Sforza, jeden z pionierov tejto oblasti bádania, v 90.rokoch použil genetickú evidenciu, aby istým spôsobom skombinoval teórie Gimbutas a Renfrewa. Podľa tejto verzie Renfrewovi roľnícki usadlíci sa pohybovali na sever a na západ, zatiaľ čo istá vetva sa odštiepila a pohla sa do Európy. Táto vetva zodpovedala kurganovej kultúre Gimbutas.
V každom prípade genetická evidencia zmierňuje horúce debaty o invázii. V Európe totiž existuje výrazná genetická kontinuita. Bádateľ Bryan Sykes ukázal, že okolo 80 % genetického fondu Európanov pochádza ešte z paleolitu. Toto zistenie naznačuje, že jazyky sa šíria skôr geograficky v dôsledku kultúrnych kontaktov, nie vyhubením podmanených národov, a teda oveľa mierumilovnejšie než je to popísané v niektorých scenároch invázie. Genetická evidencia teda podporuje obraz bežnej v dejinách invázie, keď novoprichodzia skupina sa asimiluje so skoršími obyvateľmi. Gimbutas mala na mysli práve takúto sériu vpádov, keď vládnuca skupina nanucuje svoju kultúru a jazyk väčšej skupine pôvodných obyvateľov:
Proces indoeuropeizácie bol kultúrnou, nie fyzickou transformáciou. Musí byť chápaný ako vojenské víťazstvo v termínoch nanucovania pôvodným obyvateľom nového administratívneho systému, jazyka a náboženstva.
Na druhej strane genetická evidencia oživuje starú „európsku hypotézu“, podľa ktorej IE jazyky existovali v Európe už od čias paleolitu.
V ostatnom období sa pri štúdiu prítomnosti/absencie rozličných slov v IE jazykoch používali stochastické modely svetovej evolúcie (glottochronológia). Podľa týchto výsledkov pôvod IE sa datuje polovicou 7. tisícročia pred n.l. Prví sa od PIE odštiepili Chetiti (indo-chetitská hypotéza).
Indoeurópske mýtické prvky v európskom folklóre
Hlavným božstvom IE bolo nebo - *dyeus ph2tēr (lit. "Otec Nebo"; > gr. Ζευς (πατηρ) / Zeus (patēr); *dieu-ph2tēr > lat. Jupiter). Vo viacerých IE tradíciách tento boh vystupuje ako otec rodiny. Tomuto otcovi zodpovedá Matka Zem, ktorú Nebo oplodňuje ( napr. grécka Demeter alebo Sura v Aveste). Vo folklóre je tento obraz zvlášť výrazný u Slovanov.
Plodiaca funkcia zeme sa odráža aj v etymológii slova „človek“ v niektorých IE jazykoch: lat. Homo – humus, lit. Žmónes – Žeme. Človek je smrteľný, obracia sa na prach (slov. sъmьrtь, st-ind. mrta). Bohovia sú nesmrteľní, a túto nesmrteľnosť získavajú s pomocou nápoja nesmrteľnosti (nektár, ambrózia, soma, nápoj múdrosti u Germánov).
Nebo má deti – dvojčatá (Dioskuri, lit. Dievo suneliai, lot. Dievy deli). Dvojitosť častým kozmogonickým motívom: nebo a zem sú dvojičky (Uranus a Gaia), čo predstavuje variant androgynného mýtu. Božskí dvojčatá sú často aj zaľúbení brat a sestra. V indickej Vede: Jama a Jami – spojitosť s označením prvotného človeka (androgyna): „dvojča“ = *iemo; isl. Ymir, ír. e(a)main (príbeh Find-eamna), iran. Yima a Yimak, lot. Jumis – božstvo polí, dvojitý plod. V slovanskom folklóre tomuto mýtu zodpovedá príbeh o inceste Ivana a Marie, spojený s dňom sv. Jána. Latinský názov mago taktiež odráža tento motív androgynnej dvojitosti vesmíru.
Viacero motívov je spojené s bratmi-dvojčatmi, ktorí sú zaľúbení do svojej sestry alebo ju zachraňujú. Symbolmi božských bratov-dvojičiek sú kone (por. výtvarné motívy, obeť koňa, pohreb s koňom vo všetkých IE tradíciách). Často sa znázorňujú aj na voze, a tento motív sa spája so solárnym kultom. Konská symbolika je spojená aj s motívom svetového stromu.
Slnko sa však vo folklóre spája aj so ženským elementom: slov.„slnečná dcéra“, lit. Saules dukte, lot. Saules meita. Slnečná dcéra sa vydáva za mesiac (najúplnejší obraz nebeskej svadby môžeme nájsť v baltskom folklóre). Niekedy nebeská panna vystupuje ako zora, večernica, ranná hviezda, úsvit. Tento príbeh niekedy obsahuje aj motív nevery.
V niektorých príbehoch nachádzame motív boha-hromovníka, ktorý je buď oklamaným manželom, alebo sudcom, ktorý tresce mesiac neverný slnku. Charakteristickým atribútom je svadobný voz, kone a sekera.
Meno boha-hromovníka: lit. Perkunas, lot. Perkons, prus. Perkuns, slov. Perun, st-isl. Fjorgyn, st-ind. Parjanya. Toto božstvo bolo zrejme ústredným božstvom IE mytológie. Spojené motívy: dub, hora, orol. Rekonštruovaný mýtus: súboj hromovníka so súperom- božstvom podsvetia, plodnosti, vody. Spoločný IE koreň jeho mena je *uel (st-rus.Veles, Volos, lit. Velnias, Vielona, lot. Velns, Vels, st-ind. Vala, Vrtra). Leží pod horou alebo stromom, vládne dobytku – ekvivalentu bohatstva, podsvetie predstavuje pastviny, kde sa pasú duše zomrelých. Súper hromovníka vystupuje ako drak alebo had. Hromovník ho zabíja a rozhadzuje kusy jeho tela, a tým oslobodzuje dobytok a vody, ktorý väznil jeho súper. Začína pršať, dážď prináša plodnosť (často sa spája aj so zmenou ročných období).
Hady a draci sa spájajú s dolným svetom a vodou, no súčasne majú ohnivú podstatu. Bytosti spojené s vodou symbolizujú plodnosť vo všeobecnosti, najmä ženské bytosti. Častým motívom IE folklóru, najmä u Keltov, je trojitosť (alebo mnohosť) ženského božstva plodnosti. Môžu sa spájať aj s vodnými vtákmi.
Ďalší motív: studňa, hrdina sa spúšťa do studne, aby získal poklad alebo našiel nevestu. Podzemné kráľovstvá, jazero, potok, more.
Oheň a voda sa môžu spájať nielen v obraze draka, ale i iných bytostí. Tento motív môže byť odkazom na primordiálne spojenie prvkov, ale najčastejšie sa spája s podsvetím (Morena). Zaujímavé pritom je aj archaické rozlíšenie dvoch druhov ohňa: „okrúhly“ oheň sa spája s ženským božstvom (Vesta, Hestia) a domácim kozubom, je vnútorný. „Štvorcový“ oheň je mužský, spája sa s nebom. V IE jazyku existovali dve slová pre oheň, vystupujú v ustálených slovných spojeniach: „živý oheň“ Agni, oheň, lat. ignis, lit. ugnis, lot. uguns a „posvätný oheň“ - iran. Atar, chet. Pahhur, ind. atharvan, slov. vatra.
Védijské purusamedha, obeť človeka – mýtus o Puruši, Ymir, „Golubinaja kniha“.
Trojčlenné vertikálne delenie sveta a štvorčlenné horizontálne. Symbolika čísiel.