Chovateľská stanica PET-MIR
Dátum vzniku chovateľskej stanice kaukazských ovčiakov "PET – MIR" je 26. február 2002. Jej názov vznikol jednoduchým spojením počiatočných písmen priezviska a mena majiteľa / PETRUS - MIROSLAV /. Nemáme dlhú históriu, ale aj tak Vám prostredníctvom týchto stránok ponúkame možnosť dozvedieť sa aspoň niečo o našich milovaných štvornohých členoch rodiny.
Prečo práve toto plemeno, čím nás vlastne upútalo, ako si kaukazský ovčiak získal naše sympatie? Nebudem to doširoka rozvádzať - jednoducho to bola ako sa hovorí - láska na prvý pohľad. Zapôsobil na nás jeho impozantný a majestátny vzhľad, veľkosť, sila, jeho spoľahlivosť a nenáročnosť na chov a jeho jedinečné charakteristické povahové vlastnosti.
Je to pes strednej, až viac než strednej veľkosti, mohutný, silný, kompaktný, s masívnou kostrou a hlavou a silným osvalením, typická je u neho ostrosť a nedôverčivosť voči cudzím osobám a cudzím psom. Osvedčuje sa ako stopercentný strážca a ochranca najrôznejších objektov a to aj bez akéhokoľvek výcviku, pretože má vrodenú schopnosť ochrany územia, inými slovami sa dá povedať, že má akýsi strážny inštinkt v aktívnej forme. Mimo svojho teritória / napr. na prechádzkach /, ak necíti bezprostredné ohrozenie seba alebo svojho majiteľa, sa však dokáže zmeniť na kľudného a veľmi priateľského psa. K rodine je oddaný, prítulný, rád sa nechá vyhladkávať, nemáme skúsenosti ani s jeho agresívnym správaním sa voči deťom. Všetko však viac menej záleží od výchovy a prostredia, v ktorom pes vyrastá. Keď sa mu zunuje napr. hladenie, alebo hra detí presiahne určité hranice, radšej sa sám poberie na miesto kde nebude nikým rušený. Keďže je kaukazák dosť dominantný, sebavedomý a skôr samomysliaci a samorozhodujúci pes, vyžaduje o čosi viac trpezlivosti, dôslednosti a zodpovednosti ako iné plemená psov. Jeho nenáročnosť spočíva v tom, že je ideálne prispôsobený životu aj v tých najextrémnejších klimatických podmiekach, v porovnaní s inými veľkými plemenami nevyžaduje veľké množstvo kŕmnej dávky a nezvykne trpieť ani nijakými častými ochoreniami.
A tu je niečo z histórie plemena: O kaukazskom ovčiakovi vieme, že je to staroveké plemeno psa, zaraďované k takzvaným “primitívnym” plemenám. Od začiatku boli tieto psy rozšírené v oblastiach dnešného Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Dagestanu, Kabardinskobalkánskej a Kalmyckej autonómnej republike, v stepných oblastiach Severného Kaukazu a Astrachánu, a tiež aj v Turecku, v Iráne a v Afganistane. Storočia bolo toto plemeno formované na ochranu oviec pred predátormi a na pomoc pastierom v horských a stepných oblastiach. Na medzinárodnej výstave psov sa kaukazský ovčiak po prvý raz predstavil v Norimbergu v máji roku 1930 a už vtedy získal oprávnený záujem kynológov. Dnes sa veľký záujem o plemeno prejavuje aj v krajinách ako je Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Česko a takisto aj Slovensko. Najväčšie plemenné centrá sa však stále nachádzajú v Moskve, Jekaterinburgu, Dmitrove, Leningrade, Perme, Ufe, Tambove a v Novosibirsku.
Žiadosť na SKJ o zriadenie chovateľskej stanice a zaregistrovanie jej chráneného názvu v FCI sme podali hneď po úspešnom uchovnení sučky ANETT, ktorú sme si zaobstarali ako 5 a pol mesačnú z chovateľskej stanice Jurassic Park. Tento rok oslávila ANETT svoje 5. narodeniny, odchovala doteraz 3 krásne a zdravé vrhy, na výstavách získala titul Šampiónky krásy SR mladých. Kvôli šteniatkam a nezvyčajnému háraniu v pravidelných trojmesačných intervaloch, nemá za sebou tak bohatú a úspešnú výstavnú kariéru ako náš pes Ch. ARGO Lozorňanské vŕšky. Ten sa môže popýšiť množstvom úspechov a titulov získaných na domácich a zahraničných, medzinárodných, národných i klubových výstavách a tiež aj ocenením pes roka 2002 v Hitparáde SKÁaRO / Slovenský klub ázijských a ruských ovčiakov /. Už v deň svojich 1. narodenín pri svojom druhom / a súčasne aj mojom druhom / predvádzaní na výstave, tromfol v záverečných bojoch o víťaza plemena aj svojho otca ICh. ATHOSA Alsó-Forgáchyho. ARGA sme si zaobstarali z chovateľskej stanice Lozorňanské vŕšky ako malé 2 - mesačné šteniatko. Výber bol nekonečný: najprv sme cestovali na MVP do Nitry, odtiaľ do Lozorna pozrieť šteniatka, potom zase do Šenkvíc do inej chovateľskej stanice, opäť do Nitry na výstavu a nakoniec znova do Lozorna, kde aj napriek upršanému počasiu a zdĺhavému výberu sme sa napokon rozhodli a vybrali sme si práve ARGA. Bol to ťažký výber, malí kaukazáci sú neopísateľne zlatí, sú ako malé chlpaté medvieďatá. Nebol najväčší z vrhu, upútal nás však svojou zvedavosťou a sfarbením. Keď mal ARGO asi 5 - 6 mesiacov, nepozdával sa mi jeho zhryz, pripadal mi tiež akýsi primalý, a to i napriek množstvu vitamínov, kvalitného kozieho mlieka a najlepšej strave a starostlivosti, ktorú sme mu poskytovali. Nemal som v tom čase takmer žiadne skúsenosti s chovom psov a tak sa ARGO vinou mojej neznalosti ocitol v inzerátoch, v ponuke predaj. Našťastie však, kým sa vôbec niekto stačil na inzerát prihlásiť, poradili skúsenejší chovatelia, ARGO ostal u nás, no a zhryz sa upravil a psík dorástol, a po čase, po získaní titulov Šampión krásy mladých SR, Šampión SR a pár oceneniach víťaza plemena, sme si pri spoločnom stretnutí so spomínanými skúsenejšími chovateľmi mohli už len spoločne zavtipkovať - vidíš, chcel si ho predať a máš z neho Šampióna. A neskôr prišiel aj titul Šampión ČR a víťazstvo na 1. Špeciálnej stredoeurópskej klubovej výstave. Niekedy proste nezáleží len na veľkosti, ale aj na celkovej harmonickosti a kompaktnosti psa, jeho povahe, ale aj na predvedení a celkovej starostlivosti a pripravenosti na výstavu.
Nedá mi nespomenúť ešte jednu veľmi nepríjemnú príhodu, ktorá sa nám s našimi hafanmi stala. Cestovali sme na MVP do Nitry s oboma našimi štvornohými zverencami, KO mal vtedy posudzovať nejaký špeciálny ruský rozhodca. ANETT čakala prvé šteniatka, bola asi v 5. týždni gravidity, avšak chceli sme mať posudok od tohoto špecialistu aj pre ňu. A tak sme ANETT viezli, aby mala väčší pokoj a pohodlie, v prepravke vo vnútri auta. ARGA sme naložili do prívesného vozíka za auto. Cestou na výstavu sme však na zľadovatelej ceste dostali šmyk a narazili sme do zvodidiel. Vozík, v ktorom cestoval ARGO sa rozbil a ARGO v šoku ušiel. Viacerí vodiči ho videli utekať v protismere, no potom odrazu zmizol. Neskôr sme sa ho vydali na miesto nehody hľadať, no nevedeli sme či ho niekde nezrazilo auto, či ho niekto nezobral k sebe do auta, či je niekde v okolí, nevedeli sme o ňom nič. Okamžite sa začalo pátranie, oznam v TV, rádii, novinách, obvolávanie okolitých mestských a obecných úradov, polície, poľovných združení, lepenie jeho portrétov po širokom okolí, ale všetko bezvýsledne. Na druhý deň napadol prvý sneh, prestávali sme veriť že ho ešte niekedy uvidíme. Avšak nevzdávali sme to a obvolávali sme ďalej podľa telefónneho zoznamu ľudí z okolitých dedín. Asi na piaty deň nám jedna veľmi ochotná pani, ktorej sme tiež takto zavolali poradila, že v blízkych horách je aj vojenský útvar, nech sa skúsime opýtať tam. Zavolali sme teda na útvar, kde nám potvrdili, že ARGO je naozaj u nich. Narazil na neho v hore v ten deň ráno istý vojak. ARGO sa vraj vynoril z ničoho nič z lesa a šiel za ním. Keď psa zbadal, nebolo mu vraj všetko jedno. Chvíľu na seba pozerali, no po krátkom váhaní sa ale vojak vydal pokračovat ďalej vo svojej ceste, načo ARGO ho v odstupe pár krokov nasledoval. Akonáhle sa však zastavil, zastal aj pes. A keď opäť vykročil, pohol sa znova aj ARGO. Tak ho potom ponúkol nejakým keksom a spolu prišli na útvar. Tam mu dali najesť, napiť a potom sa vraj nechal do sýtosti vyhladkať.
Tak aj takúto podobu môže mať súžitie so psom. Našťastie však všetko veľmi dobre a šťastne dopadlo a my sme radi, že môžeme zdieľať naďalej radosti aj starosti života spolu s oboma našimi štvornohými “miláčikmi” a tešiť sa na ďalšie šteniatka z ich spojenia. Toľko teda o krátkej histórii našej chovateľskej stanici a niečo málo o plemene ktoré chováme.
Miroslav Petrus