Svedectvá o tom čo urobil Boh v životoch ľudí
Boh je omnoho lepší poslucháč
O Bohu som počúvala už keď som bola malé dieťa. Moja mamka mi o ňom veľa rozprávala a stále v tom pokračuje. Keďže som najmladšia, veľa som sa dozvedela od mojich najlepších súrodencov. Prečo vlastne začínam túto tému? Aspoň takýmto spôsobom chcem vzdať Bohu chválu a poďakovať mu za všetko, čo pre mňa spravil a čím ma obdaroval. Aj keby som stále za sebou opakovala len slovo ďakujem, aj tak to nestačí. Teda podľa mňa nie. Boh mi dal všetko, čo som chcela. Stačila len iskierka v mojej hlave o tom, že to chcem a dostala som to. Neskôr a iným spôsobom ako som si predstavovala, ale predsa. Pár ich prezradím. Ako malého dievčatka sa ma všetci dospelí pýtali, že čím chcem byť, keď vyrastiem. Isto boli zvedaví nie na to, že čím budem, ale aké povolania v tomto veku už poznám. Už od malička som mala menšie trouble so zubami, tak som chcela byť zubárkou. Potom som si uvedomila, že mojím povolaním bude pohľad do otvorených úst. Zmenila som rýchlo názor a chcela som sa stať poštárkou. Stretávať ľudí a nosiť dobré a niekedy aj zlé správy, veď o tom je život. No a na takých päť šesť rokov som sa ňou stala, ale len v soboty a to roznášaním novín. Naši sa teda so mnou dosť natrápili, kým ma v sobotu ráno zobudili. Mala som veľmi rada túto prácu, no po ukončení strednej školy som to musela zanechať.
Raz som len tak medzi rečou spomenula, že by som veľmi rada chcela moderovať nejaký program. Vedieť aké to je, zažiť si tú nervozitu a stres, kopec ľudí, ktorí čakajú čo poviem, ktorí sa smejú, keď povieme nechtiac nejakú blbosť a uvedomím si ju až po skončení programu. Keď pekne oblečená stojím pred obecenstvom ľudí a v duchu sa obávam, aby som sa na ceste do zákulisia nezašpútala do mojej krásnej novej sukne. Aj to sa mi splnilo. Z ničoho nič ma poprosili, či neuvediem jeden z programov v našom stredisku pre mladých. Samozrejme, že som súhlasila. To, čo som opisovala, to som naozaj zažila, ten pocit nervozity a šťastia zároveň. A to, že som spravila nejaké trapasy ma vôbec neštve, lebo tie sú so mnou doteraz a na každom kroku. Ale to je iná história. Odvtedy som nemoderovala. Zrejme to nebolo dobre, no ja som si to užila naplno. Po strednej som plánovala študovať ďalej, ale nevyšlo to a v tom čase som pociťovala zmeniť ovzdušie a ľudí. Pri rozhovore s kamarátom som na typickú otázku Ako sa máš, Aňa? odpovedala: Mám sa celkom fajn, ale práve teraz cítim, že najlepšie by pre mňa bolo odísť na nejaký opustený ostrov, ďaleko odtiaľto. Potrebujem vyvetrať. Rozhovor pokračoval. O tri mesiace neskôr som odcestovala do Švajčiarska robiť au-pair na šesť mesiacov. V podstate sa mi splnilo to, čo som opäť len tak medzi rečou Bohu povedala. Na celých šesť mesiacov som bola ďaleko od priateľov, rodiny. Ako na opustenom ostrove. Bolo okola mňa nesmierne veľa ľudí, ale nikto známy. To bol moment uvedomenia si, čo znamená slovo kamarát a aký je v našom živote dôležitý. Až vtedy som si uvedomila, o akú hlúposť som prosila. Veď som prišla o všetkých kamarátov. Zostala som tam úplne sama a vôbec to nebolo jednoduché. No nebola som až tak úplne sama, lebo bol so mnou Boh, ktorého som mala možnosť lepšie spoznať, a tiež spoznať ako koná v našich životoch. Ukázal mi ako veľmi je dôležitý pre môj život. Celý pobyt tam bol zvláštny a dosť ťažký, ale zvládla som to. A potom prišla ďalšia a ďalšia situácia, spĺňali sa mi sny či tichučké priania, ktoré som šepkala Bohu do uška.
A príbehy o Bohu v mojom živote stále pokračujú, lebo s Ním žijem deň čo deň. Písať o Bohu je ako písať o láske, pretože vždy je čo povedať.
Tak kto počúva, ja alebo Boh? Zrejme obaja, ale Boh je omnoho lepší poslucháč. Autor: Anna Bodnárová
Môj zápas
Moja alkoholová závislosť začínala kdesi v mladosti. Prvýkrát som ochutnával alkohol v čase dospievania. Vtedy som si vôbec neuvedomoval a ani nepripúšťal, žeby to mohlo ovplyvniť môj život.
Do života vstupovali postupne problémy, ktoré všedný deň so sebou prináša a ja som ich začal riešiť hľadaním úľavy v poháriku. Spočiatku to prinášalo istý efekt, alkohol ma skutočne uvoľnil a odreagoval. Po čase sa však vytvorila závislosť a ja som to zistil až vtedy, keď ma pohárik držal vo svojej moci.
Závislosť na alkohole som nikdy nepomýšľal liečiť ambulantne, prípadne na protialkoholickej liečebni, keďže sa mi to vždy spájalo s ponížením a opovrhovaním s akým sa pozerá na ľudí v týchto zariadeniach. Prišiel ale čas, kedy ma postretla situácia, ktorú som znášal veľmi ťažko a tragicky, ktorá sa mi stala v zahraničí. V tejto ťažkej situácii zasiahol však sám Pán Boh a podal mi pomocnú ruku cez ľudí, ktorí mali vo svojom živote taktiež problémy podobného druhu ako ja, či s alkoholom alebo drogami. Pochádzali z komunity Teen Chellenge, pochádzajúcej z USA. Jej služba spočíva v pomoci ľuďom závislými na alkohole a drogách. V tom čase, kedy sa so mnou stretli, práve prebiehal kongres Teen Chellenge.
Odrazu som sa ocitol s týmito ľuďmi, ktorí ma pozvali na prebiehajúci kongres. Oslovilo ma na ňom to, že Boh má moc pomôcť človeku zbaviť sa závislosti. To mi dalo nádej, že je tu možnosť inej pomoci než cez liečebňu, preto som sa jej odrazu chytil. Začal som chodiť na stretnutia, na ktoré som bol pozývaný. Po určitom čase som cítil, že chcem podstúpiť tvrdý resocializačný program a po rozhovoroch s pracovníkmi tohoto programu som sa rozhodol ho absolvovať. Veľmi som túžil byť už normálnym človekom, ktorý je začlenený do zdravej spoločnosti a poriadneho života. Podstata programu vychádzala z pravdy, ktorú ponúka Sväté písmo Božie slovo, a trvá približne 14 až 18 mesiacov. V tomto programe je kľúčovým momentom podriadiť sa pravde, ktorú Boh ukazuje a požaduje odo mňa skrze ľudí, ktorí tento program ponúkajú a vedú. Preto je dôležité, či ten, kto ho absolvuje, chce prijať to, čo mu Boh cez tento spôsob ponúka. Dôležité bolo zvyknúť si a podriadiť sa dennému režimu. Bolo treba byť veľa na kolenách. Človek musí všetko stratiť a nechať sa v poslušnosti viesť iným, ktorého mu poslal Boh.
Keď som sa po 10 mesiacoch vrátil domov, bolo to pre mňa veľmi dôležité, že ma moja rodina prijala späť ako jedného z nich a takto ma podporila. Boh ma neopustil a priviedol ma do chrámu, kde som sa zaangažoval do služby vo farnosti a dal mi aj spoločenstvo ľudí z Hnutia Svetlo - Život, ktorí ma prijímajú takého aký som. Na týchto stretnutiach spoznávame seba samých na základe Božieho slova, ako aj nesmiernu Božiu lásku. Cez Hnutie Svetlo Život som sa dostal aj k službe oslobodenia človeka, ktorý je v otroctve závislosti pod názvom Krížová výprava (Kruciáta) oslobodenia človeka. Ide o novú kultúru, ktorá sa prejavuje životom v zriekaní sa užívania, ponúkania a kupovania alkoholu a iných prostriedkov, ktoré zotročujú človeka. Abstinujem už vyše 36 mesiacov a Boh mi pomáha, že som nepotreboval zatiaľ ani raz alkohol či cigarety. Je to úžasný zázrak pre mňa, ktorý som nedokázal nepiť viac ako 2 dni. Modlím sa k Bohu za seba i za iných, aby Boh daroval každému silu a odvahu pustiť sa na cestu obrátenia, ktorá je veľakrát dlhá a tŕnistá a je potrebná veľká trpezlivosť, vytrvalosť a pokora.
Život s Bohom bez alkoholu je úžasná vec. Boží nepriateľ nikdy človeku nemôže a nechce dať šťastie ale len klamstvo, zúfalstvo, nepokoj a smrť, ktoré ponúka cez alkohol, drogy, pornografiu a pod.
Preto zverujem seba i všetkých tých, ktorí čítajú tieto riadky do Božích rúk, kde niet najmenších pochybností o tom, že tam je to, čo človek hľadá a potrebuje vo svojom živote.
Autor: Peter Kostolník
Sila Eucharistie
Vďaka ti Ježišu za túto skúsenosť, za pokoj a odpočinok, ktorý dávaš naším dušiam.
Napísal: Majky
Cena lásky
Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a niesol hrdzavú, skrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa kazateľnice. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď pastor prehovoril.
Hovoril, ako sa včera prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé divé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil ho a spýtal sa:
"Čo to tam máš, synak?"
"Len pár starých vtákov." odpovedal.
"Čo chceš s nimi robiť?" spýtal sa pastor.
"Zobrať ich domov a hrať sa s nimi." odpovedal.
"Budem ich dráždiť a vytrhávať im perie, aby sa pobili. Stavím sa, že sa zabavím."
"Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom?"
"Ale, mám aj zopár mačiek." povedalo malé chlapčisko. "radi si na nich pochutia, dám vtáčikov im."
Pastor na moment stíchol. "Koľko chceš za tie vtáky, synak?"
"Čoo??!!! Na čo by vám boli, pane? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú - a vôbec nie sú pekné!"
"Koľko?" znovu sa spýtal pastor.
Chlapec si ho premeral, ako by bol bláznivý a povedal: "10 dolárov!"
Pastor siahol do vrecka a vytiahol desaťdolárovku. Dal ju chlapcovi do ruky, a ten zmizol rýchlo ako blesk. Pastor zdvihol klietku, a niesol ju na koniec aleje, kde bol strom a malý trávnik. Položil ju na zem, otvoril dvierka a klopaním na mriežku klietky presvedčil vtáčiky, aby vyleteli. - Pustil ich na slobodu.
To vysvetlilo prítomnosť klietky na kazateľnici. Potom pastor začal hovoriť tento príbeh:
Jedného dňa sa rozprával Ježiš s Diablom. Satan sa práve vrátil z Rajskej záhrady a škodoradostne sa chválil:
"Nuž, Pane, práve som nachytal plný svet ľudí. Nastavil som pascu, starú návnadu, vedel som, že neodolajú. Mám ich všetkých!"
"Čo s nimi budeš robiť?" spýtal sa Ježiš.
Satan odpovedal: "Chaa, budem sa zabávať! Budem ich učiť ako sa sobášiť a rozvádzať, ako sa majú nenávidieť a škodiť si, naučím ich piť a fajčiť a preklínať. Naučím ich ako vynájsť pušky a bomby a navzájom sa zabíjať. Už sa teším na tu zábavu!"
"A čo urobíš potom?" spýtal sa Ježiš.
"Zabijem ich!" hrdo sa vypol Satan.
"Koľko za nich chceš?" spýtal sa Ježiš.
"Hádam by si tých ľudí nechcel?! Nie je v nich ani štipka dobra.
Keď si ich vezmeš, budú ťa len nenávidieť. Napľujú na teba, budú ťa preklínať a zabijú ťa! Určite ich nechceš!"
"Čo za nich chceš?" opäť sa opýtal.
Satan pozrel na Ježiša a zaškeril sa:
"Všetky tvoje slzy a všetku tvoju krv!"
"Ježiš povedal: "Máš ich!" a zaplatil.
Boh ťa len tak nenechá
Vystúpil som z busu a v dobrej nádeji, že som zle videl, alebo že to bol iný autobus, som sa vypytoval okolostojacich, ktorí tiež čakali na bus. Vraj Humenčan práve odišiel. Prišiel ich bus, všetci nasadli a odišli iným smerom. Ostal som sám. Nechcel som, aby prišli po mňa rodičia. Podmienky boli ozaj zlé. Vybral som sa smerom ku hlavnej ceste, že snáď niekoho v tomto nečase stopnem. Celú cestu som prosil Pána, aby niečo spravil. Nevedel som, čo mám robiť. Prechádzal som cez prechod pre chodcov, pošmykol som sa a zhrmel som na chrbát v strede hlavnej cesty. Všetko ma bolelo. Vďaka, zaznelo z mojich úst. Postavil som sa a šiel na okraj cesty. Začal som stopovať. Husté sneženie, cesta za mestom neosvetlená, kosa jak v chladničke. Prešlo množstvo áut, ale nikto nezastavil. Všetky autá prešli...nastalo hrobové ticho. Zavolal som rodičom, že ma budú musieť v HE vyzdvihnúť. Dám im vedieť, kedy tam budem, lebo to proste neviem. Všetko vyzeralo beznádejne. Posledný vlak z HE mi odchádzal o niekoľko minút. Zrazu to hrobové ticho začal narúšať zvuk starej dobrej škodovky. Zastavila asi 15 metrov nižšie, vysadila nejakého človiečika. V tej tme ma nemôže vidieť. Auto sa vydalo smerom ku mne, frajersky (šmykom) sa otočilo na ceste a zastavilo dverami pri mne. Dvere sa otvorili, z auta vykukol mladý chalan a povedal: Už z diaľky som ťa videl a vedel som, že naspäť nepôjdem sám. Zložil som obrovský batoh dozadu, prisadol som si k mladíkovi a vydali sme sa smerom do HE. Samozrejme sa pýtal, čo a ako. Spomenul, som mu, že o pár minút mám posledný vlak do SV. "To si mal skôr povedať"...mladík zošľapol plyn na podlahu. Nebolo mi všetko jedno. So strachom a vierou, že sa nám nič nestane, som ticho sedel. Dorazili sme do HE, Vysadil ma na malej vlakovej. Poďakoval som sa a otočil smerom ku stanici. Kopec ľudí, všetci čakali na vlak. Spokojne som sa postavil na stanicu. V zápätí došiel vlak a ja som nasadol. Zavolal som rodičom, že nemusia nikde ísť, že sa všetko poriešilo (otec bol už v garáži). Všetko bolo presne načasované...nemohol som uveriť. Jediné na čo som sa zmohol bolo: Vďaka Bože
Napísal: Majky
Komentáre
Prehľad komentárov
Ježiš moj kamarat.
Ježiš je moj milovany Pan,v ktorom sa mi zalubilo.
On je ten ktory pozna moje srdce,On vie čo ma boli a čo mi dava radost.
On je moj dvovernik.
Som velmi štastna ked som v Heho pritomnosti.
A že som Božie dieta,a spolu dedička Jeho kralovstva.
Verim že pride den kedy Ho uvidim z oči voči.
A poviem Mu že Ho milujem.
A On ma pozve prebyvat do svojho kralovstva.
Tam kde nieje žiadny plač ani bolest,ale sama laska a radost.
On je te ktory dal svoj život zamna,preto lebo ma miluje večnou a odvekou laskou a aby ma spasil.
dakujem Mu za všetko,čo Boh robil v mojom živote,a čo ešte bude robit.
Verim že On sa nemeni,a to čo zaslubil,to aj splni.
Ježiš,bol,je a aj bude.
On je verny svojmu slovu.
Moj Boh Ježiš Kristus,On mna tak miluje že dal svoj život zamna.
Aj ked su chvile ked nanho zabudam.
On namna nie,a aj ked mi je tažko,vie ma potešit.
Milujem Ho z celeho srdca a nechcem Ho stratit.
Prečo?
No preto lebo On mi je všetkym.
Dakujem Mu že ma ešte nikdy nesklamal,a ani nesklame.
On je moj každo denny chlieb,moj život aj nadej a buducnost.Ježiš je moj najlepsi kamarat,a može bit aj tvoj nezabudni.
Ježiš je moj najlepsi kamarat:
(Lucia , 11. 6. 2010 16:40)