SÚČASNÉ UMENIE
Happening – predstavenie, ktoré dáva spolu predmety a konania nesúvisiace, vznikajú absurdné situácie.
Happening - z angl. to happen- prihodiť sa, je jedna z včasných foriem akčného umenia, v ktorej sa spájajú prvky divadla, hudobného koncertu, poézie a výtvarného umenia s cieľom aktívne zapojiť diváka do akcie.
Happening sa stal signifikantným prejavom hnutia Fluxus, ktorého cieľom bolo spojiť umenie s bežne prežívanou realitou. Prvý happening uskutočnil Allan Kaprow v Rueben Gallery v New Yorku roku 1959, mal názov 18 Happenings in 6 Parts.
Happening vznikol v závere 50-tych - 60. rokoch 20. storočia, k hlavným tvorcom patria Allan Kaprow, J.J. Lebel, Wolf Vostel a Tadeusz Kantor.
Vostelovi sa priraďuje prvenstvo v tvorbe happeningov na európskej pôde koncom 50-tych rokov. Boli to najmä radikálne politické vystúpenia nabúravajúce pohodlie kapitalistického systému a jeho indoktrináciu.
Azda najúspešnejším bol happening v Hessian State Radio v júni 1969, kde kombináciou rozličných politických sloganov, správ, erotiky a reklamy vytvoril úplne dezorientujúci - nezrozumiteľný tok slov. V domienke že štúdio obsadili neznáme radikálne živly prišla pred rádio nemecká polícia.
Tvorba Tadeusza Kantora vzišla zas z podhubia alternatívnej divadelnej scény v Poľsku.
Významnými tvorcami happeningu na Slovensku boli Alex Mlynárčik,- napr. Deň radostí - Keby všetky vlaky sveta, 1971, Evina svadba, 1972, Jana Želibská - Snúbenie jari, 1971, Ján Budaj- neskorší líder novembra 89, založil počas normalizácie s Tomášom Petřivým a Vladimírom Archlebom Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania DSIP, v rámci nej tvorili v uliciach Bratislavy rôzne akcie.
Pri čistých happeningoch nie je scenár presne určený, čo umožňuje vznik nečakaných udalostí v nepredvídateľnej postupnosti (predstavitelia mixmediálneho typu Josepha Beuysa).
Procesuálne umenie- prebieha v reálnom čase. Súvisí s land artom. Odmieta pevné formy. Je proti minimalizmu. Podobá sa kinetickému umeniu. Umelci: Eva Hesse.
· Vyberte si niekoľko svojich fotografií z rôznych období života a vytvorte z nich seriál alebo komiks o svojom živote a svojej postupnej premene. Na každý portrét môžete použiť inú techniku a spôsob (perokresba, maľba, koláž; použitie geometrických tvarov, písmen, čísel, fotografií z časopisov). Skúste navrhnúť svoj autoportrét, ako by ste chceli vyzerať napr. o 10 rokov. · Medzi sebou sa často dorozumievame aj prostredníctvom mimoslovnej (neverbálnej) komunikácie. Výskumy dokonca hovoria o tom, že iba časť informácií prijímame prostredníctvom slov. Veľa o nás totiž prezrádza i výraz našej tváre, postoj tela, pohľad. O AUTOROVI A DIELE
· Skúste vytvoriť procesuálne výtvarné dielo. Môže ním byť napríklad aj jednoduchá kresba na zaparené zrkadlo, alebo okno doma či v autobuse. Kresba sa mení a opäť sa zahmlieva. Môžete do nej dokresľovať, alebo ju prekresliť. Postup takejto zmeny nazývame „proces“ a meniace sa výtvarné dielo nazývame procesuálne.
· Urobte obrázok (mozaiku) vodovými farbami na povrch kociek cukru. Potom na ne kvapkajte vodu a pozorujte, ako sa obraz bude meniť. Čo sa deje s kockami a s farbami? Popíšte proces premeny. Jeho jednotlivé štádia môžete zaznamenávať fotograficky. Podobný výtvarný pokus môžete urobiť aj s figúrkou alebo stavbou z cukru či farebných cukríkov.
· V prírode môžete vytvoriť procesuálne dielo z prírodných materiálov (napr. zo snehu, ľadu alebo na pláži - zanechávaním svojich stôp ktoré rozmýva voda). Zoberte si kus ľadu a na papier postupne obkresľujte proces jeho topenia, podľa toho, ako sa tvar ľadu postupne mení.
· Ladislav Čarný sa narodil v roku 1949 v Žiline. Študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pedagogicky pôsobí. Vo svojej tvorbe sa venoval analytickej maľbe, práci so svetlom a tieňom, zrkadlom a ilúziou. V súčasnosti sa venuje inštaláciám pre konkrétny výstavný priestor, s ktorým dielo komunikuje, a procesuálnej tvorbe. Procesuálne umenie, ktoré sa mení v čase (napr. dielo z ľadu, snehu, čokolády alebo dielo vznikajúce pomocou ohňa či dymu), je prístupom, ktorý sa v umení objavuje od prvej polovice 60. rokov 20. storočia. V súvislosti s ideami konceptuálneho umenia mu nejde o vytváranie konečného umeleckého diela (artefaktu), ale najmä o samotnú myšlienku, ktorú dielo sprostredkúva počas svojej premeny. Pre zaznamenanie takéhoto diela je často dôležitá fotografia, ktorá túto premenu zachytáva. Pri procesuálnom umení je dôležitá postupná premena vlastností diela, ktoré niekedy postupne zaniká.
· Reprodukované Čarného dielo je interpretáciou charakterových hláv slávneho barokového sochára Franza Xavera Messerschmidta, ktorý od roku 1777 pôsobil v Bratislave. Vytvoril 69 búst, autoportrétov s rôznymi grimasami. Tieto Messerschmidtove busty sú veľmi aktuálne, dá sa povedať, že predbehli svoju dobu, lebo čase keď umelci tvorili takmer vždy na objednávku (zmenilo sa to až koncom 19. storočia), vznikali výlučne z vnútornej potreby umelca. Tvrdil, že ich tvorí preto, že ho prenasledujú duchovia, a týmto spôsobom sa ich chce zbaviť, zahnať ich svojimi grimasami.
· Dielo Ladislava Čarného vzniklo ako séria papierových odliatkov jednej z charakterových hláv, vytvorených v životnej veľkosti. Messerchmidtovu hlavu si vybral preto, že chcel ukázať, že aj známe umelecké diela sú pominuteľné. Papierové hlavy napustil baktériami, prostredníctvom ktorých sa postupne rozpadajú, a umiestnil ich vo vzduchotesne uzavretých sklenených vitrínach. Pokiaľ mali baktérie vlahu, hlavy sa rozpadali, keď ich autor vysušil, tento proces sa zastavil. Na reprodukcii sú hlavy v rôznom štádiu rozpadu - od neporušenej, až po celkom rozpadnutú. Umenie v druhej polovici 20. storočia začína pracovať aj s niektorými metódami vedeckého výskumu a využívať procesy biológie, chémie, fyziky... Aj tieto objekty autor konzultoval s biológmi.
Land Art - Priamo vyplynul z minimalizmu, ktorý prestal byť bežnou prezentáciou jednoduchých foriem. Land Art sa sformoval v 2. polovici 60-tych rokov. Umelci sa potrebovali dostať von z galérií ---> existencia mimo galérie. Názov Land Art – teda krajinné umenie - bol inšpirovaný predhistorickými monumentami ako Stonhange, ďalej anglickým parkom 18. storočia. Veľa diel bolo dostupných len z fotografii, preto spojenie Land Artu a fotografie má veľký význam.
Umelci súčastného umenia:
Christo – bagetáže, Vo svojich prácach požívali stovky metrov latky na zabalenie, obkolesenie alebo preklenutie. V jednom z najznámejších diel SURROUNDED ISLANDS (obkolúčené ostrovy) obkoklesili vyše 2 milionmi metrov ružovej tkaniny niekoľko ostrovov v Biscanskom zálive neďaleko Greater Maiami.
Richard Long -priniesol ďalšie z riešení pre výstavy v múzeách. Pri svojom diele VERMONT, GEORGIA, SOUTH CAROLINA, WYOMING CIRCLE ( Kruh Vermont, Georgia, Južná Carolina, Wyoming) nahromadil v jednej galérii 4 druhy kameňov typické pre tieto štáty (atmosféra miesta, 4 farebné kontrasty) a podľa istej schémy z nich vytvoril kruh. Tymto vlastne vymyslel další spôsob ako vystavovať v galériách. Podla jeho schémy može byt totiž “jeho” dielo vytvorené kdekoľvek na svete. Vdaka tomu začína byť Land Art zaujímavý aj pre súkromných zberateľov. Richard Long robil aj ine práce ktoré sa stali opačným extrémom monumentálneho Land Artu, napríklad ohnutie stebiel trávy, pruh vytvorený z kameňov, vyšlapaný pás v tráve atď. Vela zo svojich prác urobil na osamelých cestách po Nepále a sú zdokumentované len na fotografiách a pravdepodobne ich “naživo” nikto nikdy nevidel.
Krajinná architektúra je v širšom zmysle praktické umenie a veda o adaptácii krajiny pre ľudí – na jej využívanie a pôžitok; vytvára v celku aj v detaile prírodné prostredie modelovaním terénu, určovaním komunikácií, výsadbou zelene, využívaním vegetácie a vodných plôch; oživuje vonkajšie prostredie tzv. malou architektúrou (besiedky, pavilóny, fontány, exteriérové umelecké diela, lavičky a podobne). V užšom zmysle je krajinná architektúra záhradná architektúra.
Obraz krajiny nemá byť hodnotený len estetickými kritériami, ale má vyjadrovať aj harmóniu všetkých prírodných a civilizačných prvkov ovplyvňujúcich krajinu. Tieto vzťahy krajiny a jej zložiek sledujeme v celom priebehu vývoja krajiny. Rôzne historické obdobia sa rôzne snažili o uplatnenie prírodných prvkov vo výstavbe miest. Dôležitým činiteľom boli geografické, hospodárske, klimatické a kultúrne podmienky. V každom období bola však snaha o ovládnutie prírody, o jej podriadenie a umelecké stvárnenie.
Obsah[skryť] |
Krajinná architektúra 20. storočia [upraviť]
Architekti a urbanisti videli nezdravý stav rozkladu mesta a jeho prírodného prostredia už od polovice 19. storočia. Vznikali nové rôzne projekty a úvahy o novom meste v dôsledku zhoršovania životného prostredia a likvidácii zelene v okolitej prímestskej zóne.
V 20. storočí sa z najvýznamnejších prínosov stalo sprírodnenie celého prostredia mesta, spojenie obytnej zóny s krajinnými prvkami, nové výtvarné hľadiská pri riešení uvoľnených priestorov, organizácia vybavenosti sídla, jeho parkov a sadov.
Väčšina všetkých projektov nových miest však zostala iba na úrovni teoretickej schémy, pretože životné, ekonomické, sociálne a technické podmienky sa rýchlo menili a nedovolili postupnú prestavbu miest a ich novú výstavbu. Prínos nových teórií však spočíva jednoznačne v tom, že upozornili na neoddeliteľnosť architektonickej a urbanistickej tvorby od tvorby krajiny a parkov a záhradného umenia.
Secesia a moderna 1888–1945 [upraviť]
- Záhradné mestá a domáce záhrady
Pôvodné idey záhradného mesta prechádzajú dodnes zložitým vývojom. Prvé úvahy smerovali ku spojeniu bývania s krajinou. Boli to skôr pokusy o organizovanie menších jednotiek, súborov obytných domov a skupín nízkej individuálnej zástavby v záhradách a parkoch pri uvoľnenej uličnej sieti. Najvýznamnejšiu štúdiu spracoval v Anglicku E. Howard v roku 1898 V Nemecku sa formovalo reformné hnutie, ktoré sa ako podobné prúdy v Anglicku, obrátili proti historizujúcej umeleckej tvorbe. V krajinnej architektúre sa začalo stále viac spochybňovať učenie Lenné-Mayerovej krajinárskej školy, pretože sa podľa nich mali i v najmenších záhradách tvoriť miniatúrne krajinárske záhrady. Čerpali z myšlienok reformátorov v Anglicku. Ich snahou bolo oživiť pravidelnú záhradu, ktorá by mohla prevziať prvky architektúry domu a ďalej ich rozvíjať. Architekti uprednostňovali vysádzanie domácich rastlín, dokonca až regionálnych a mali sa zaobísť bez exotických drobností. Takúto modernú záhradu vytvoril architekt Peter Behrens vo svojej vzorovej záhrade na výstave v Dusseldorfe 1904.
Významní architekti tohto obdobia: Hermann Muthesius (1861-1927), Josef Hoffmann (1870-1956) a Joseph Maria Olbrich (1867-1908).
Prevaha architektúry nad zeleňou [upraviť]
Založil ho v roku 1919 Walter Gropius. Bauhaus sa venoval návrhu životného prostredia ako komplexného umeleckého diela. Aj keď sa venovali záhradnej architektúre a krajinárskym úpravám, nevyučovali sa ako samostatný odbor. Z ideologických dôvodov, zástupcovia Bauhausu odmietali pravidelnú a symetrickú úpravu. Do svojich návrhov vnášali asymetrické prvky inšpirované kubistickou maľbou. Hľadali skôr kontrast medzi kubistickými tvarmi budov s prirodzenou krajinou. Vnímali krajinu, ktorú nepovažovali za životný priestor, ako protiklad k architektúre vytvorenej človekom (Ludwig Mies van der Rohe). Príroda ale získala symbolický slobodný charakter.
U neho ešte viac dominuje architektúra nad záhradami ako u architektov Bauhausu. Aby krajina dostala svoju vážnosť, musí byť obmedzená a musí dostať svoj rozmer: pohľad do diaľky je ukončený múrmi a povoľuje výhľad len v niekoľkých priehľadoch, ktoré sú strategickými bodmi. Tiež stavbu vyzdvihol vysoko nad krajinu, len strešný priestor bol spojený s krajinou (Habitat v Marseilles)
50. a 60. roky: Medzi mešťanstvom a avantgardou [upraviť]
Pri obnove miest po druhej svetovej vojne bola nutná rýchla výstavba bytových domov vo veľkom počte. Mesto sa prispôsobovalo automobilom a bola zničená veľká časť mestskej prírody, ktorá už nebola obnovená. Výstavba nových obytných oblastí sa presunula na periférie miest. Vznikali satelitné mestá, ktoré boli samostatné a izolované od okolitého sveta. Zeleň sa tu však obmedzila len na detské ihriská a voľné plochy s kvetináčmi pred nákupnými strediskami. Takže sa mestská zeleň sústredila len do súkromných záhrad. S tzv. hospodárskym zázrakom prišla technika a multifunkčnosť sveta vecí. Vznikali záhrady, ktoré neboli ani okrasné ani hospodárske, ale obytné. Záujem meštiackej triedy o záhrady podnietil vznik záhradných výstav, ktoré sa konajú dodnes.
Architekti: Otto Valentien (1897-1987), Roland Weber (1909-1997). Na záhradnú architektúru pôsobilo škandinávske umenie hlavne prostrednícvom Alvara Aalta (1898-1976). Jednoduchosť a geometria úprav od Carla Theodora Sorensena (1893-1979) predurčili formy krajinnej tvorby ako je land art.
Land art je umelecký smer 60. rokov, ktorý vznikol v USA. V užšom zmysle slova nepatrí k záhradnému umeniu, ale v súčasnej krajinnej architektúre sú dodnes používané prvky land artu. Hlavne tam, kde sa používajú skulptúry a objekty z organických a anorganických materiálov. Umelci tohto smeru sa obrátili proti komerčnému umeniu a mali záporný postoj k výrobe umenia, ktoré je v galériách a múzeách. Namiesto toho tvorili umelecké diela na prírodných miestach, ktoré sú ťažko dostupné a nepretvorené zásahom človeka. Pracovali s jednoduchými formami. Diela Land artu pôsobia svojou monumentalitou. Využívajú intenzitu vnímania a prírodné skúsenosti pozorovateľov s efektami vznešenosti v prírode.
Umelci: Michael Heizer, Robert Smithon. Európski umelci, napr. David Nash, Andy Goldsworthy, Mihael Singer, mali od začiatku subtílnejší prístup k prírode. Pokúšali sa svojimi dielami krajinu akcentovať a pracovať s prírodnými materiálmi ako sú pôda, kameň, drevo, voda alebo ľad.
70. a 80. roky: Ekologická záhrada [upraviť]
Koncom 60. rokov sa mládež v Nemecku začala búriť proti materializmu generácie hospodárskeho zázraku. So sloganom „make love not war“ sa obracali proti vláde a propagovali obmedzenie konzumného spôsobu života a návrat do prírody. Dôležitou témou sa stáva ochrana životného prostredia. Vzniká ekologické hnutie ako reakcia na ničenie prírodných zdrojov. Príroda začína byť chápaná ako pozitívna. Znovu sa objavuje prírodná záhrada, ktorá sa objavila už v 20. rokoch. Hlavným predstaviteľom bol holandský maliar a záhradný architekt Louis Guillaum Le Roy. Bol odporcom jednotvárnej mestskej zelene. Z úlomkov rôznych materiálov a zo zbúranísk vytváral záhradné krajiny, kde príroda má prednosť a môže to umelé, ktoré vytvorila ľudská ruka, prerásť a zmeniť.
L´art pour L´art: záhrady postmoderny a novej moderny [upraviť]
V 80. rokoch sa krajinná architektúra určovala hlavne podľa estetických hľadísk. Nové hnutie presadzované Petrom Walkerom a Marthou Schwartzovou, je zamerané na pragmatickú mestskú zeleň. Vnímajú záhradu bezúčelne a prichádza tak nový štýl – postmoderna. Bola vyvolaná ako protipól klasickej moderny, pretože jej jasné, geometrické štruktúry boli pokladané za bezduché a ornamenty za mizantropické. Bola znovu žiadaná štýlová rozmanitosť, ktorá mala však znamenať viac ako historizmus 19. storočia. Vedome sa odchyľovali od pravidiel klasickej architektúry, napríklad neobvyklosťou miesta alebo zmenou veľkosti. Prezentovali formu prísne hravú až po prísne klasicistickú, ironicky ladenú až pestro infantilnú.
Postmoderný neoklasicizmus prezentuje monumentálne stvárnenie záhradnej architektúry. Napr. 3 km dlhá Axe majeur na periférii Paríža od izraelského sochára a záhradného umelca Daniho Karavana. Má strohý a prísny vzhľad. Úzky a symetrický areál vznikol ako promenáda na spôsob barokovej záhrady. Za enfant terrible je označovaná americká záhradná architektka Martha Schwartzová. Vytvárala záhrady z umelých materiálov, ktoré sú netypické pre záhradu. Charakteristické pre postmodernu sú tiež nápisy tvorené veľkými písmenami. Záhrady 90. rokov poukazujú na prepojenie postmoderny a novej moderny v poslednom desaťročí 20. storočia. Vznikli záhradné plochy, kde sa môžeme kochať krásou.
V poslednom storočí záhradní architekti vytvorili nový vzor pre profesiu dizajnu a životného prostredia. V 21. storočí by sa malo pokračovať v budovaní nových paradigiem, v ktorých ekonomická prosperita a posilnenie idú ruka v ruke, v ktorých schopnosť žiť a kvalita života sú primárne závažné veci a v ktorom krása a vývoj sú na tej istej strane. Je potrebné porozumieť, že vytváranie nových archetypov nie je len ukážkou kadiaľ ísť, ale je dôležité ukazovať cestu. Ak by sme sa podujali analyzovať projekty záhradnej architektúry dneška, charakteristiky projektov akosi odzrkadľujú projekty, v ktorých dnes žijeme, veľmi ľahko by sme zistili, že záhradná architektúra je rozmanitá ako svet okolo nás, naša kultúra a žiadny z trendov nie je dominantným.
Feministické umenie – vytvárali dejiny umenia žien. Riešili otázky, prečo sa ženy nevyskytujú v minulosti v dejinách.
