100+1
Taká normálna akcia pre verejnosť. To určite nie. Bola to NEnormálna akcia, veď veterná smršť a lietajúce Tí-Pí nie sú každodenným stereotypom. Ale pekne od začiatku.
Ako tradične, rozhodli sme sa prezentovať skauting počas Nemšovského jarmoku (15-16. august 2008). Celé je to spojené s množstvom príprav, od zhromažďovania fotiek a časopisov cez prevoz materiálu (vďaka patrí VPS Nemšová) a jeho zloženie, až po obvolávanie skautov a samotnú stavbu minitábora vedľa námestia. Skauti sa pustili do konštruovania viazanej veže-rozhľadne už v stredu, aby sme všetko včas stihli. Vo štvrtok sme postavili indiánsky stan, ktorý je najväčšou atrakciou. Bolo pekné počasie, a tak sme vonkajšiu plachtu neistili na koly. Tu sa neskôr potvrdilo heslo Buď pripravený. Celý náš minitábor v réžii 1. oddielu skautov Vlka z Gubbia pozostával zo spomínanej veže, Tí-Pí, vstupnej brány-paraboloidy a z podsadových stanov. Nechýbala strelnica, ani hojdačka na strome, stožiar so vztýčenou štátnou vlajkou a provizórna kuchyňa. V piatok ráno začal zhon, ktorý býva počas jarmoku. Všade množstvo ľudí tlačiacich sa v dave. Mnohí z nich zavítali i k nám, a tak čoskoro ožil i tento náš tábor. Avšak okolo 17:00 (neviem to celkom presne, pretože som mal veľa povinností) začal silný dážď. Pršalo a pršalo, padali krúpy a padali, blýskalo sa a hrmelo, čo mu len sily stačili. V dobrej nálade sme sa všetci i s niekoľkými skautkami ukryli v Tí-Pí a debatovali. Keď konečne prestalo pršať, vonku sa už zotmelo, ľudí ubúdalo a my sme sa pomaly pripravovali na blížiacu sa noc. Osvetlili sme táborisko a po niekoľkých hodinách rôznej zábavy sme ja-Láďo a Rudko okolo polnoci zhasli poslednú faklu a šli spať. Kubo, Medveď, Včelo, Blonďák, Malý Ivo, Eidam a ja v Tí-Pí. Rudko, Jarčo, Mišo, Pištík a Maco v podsadách. Asi po hodinovom spánku, cca okolo 00:45 som sa prebral. Znepokojil ma vietor, ktorý začal narážať do plachty stanu. Obliekol som sa a bosí som vyšiel skontrolovať, či je všetko v poriadku, a čo sa vôbec deje. Všade bol pokoj, až na silnejúci vietor a prichádzajúci dážď. Tak som ešte pozrel chlopne a šiel naspäť do spacáku. Neohrial som sa v ňom ani minútu, keď som z neho vyletel ako šíp. Rozhliadam sa, Ivo zo spacáku nechápajúc pozeral na vrchol Tí-Pí. Počas toho, ako chytám plachtu pri samom spodku, zobúdzam Eidama. A vedľa mňa zrazu Medveď tiež chytá plachtu. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo, naozaj veľmi rýchlo. Ešte rýchlejšie stúpal adrenálín v krvi. Tento moment, ktorý nastal, má rôzne verzie. Sú si veľmi podobné, až rovnaké, ale niektoré detaily videl každý z nás inak. Ja som to videl takto: v momente, Keď som držal s Medveďom plachtu (zbytočne), išiel sa pridať Eidam. Pomedzi plachtu a vnútorný "lajning" aj cez vchodové dvere dnu náhle vošiel silný vietor. Plachtu som držal, ako som vládal, ale asi dvakrát sa silne zavlnila a v tom ma to celého ťahalo doľava. Len na sekundu otáčam hlavu ku vchodu, ktorý bol v tom momente vo vzduchu, spoločne so 6-metrovými žrďami. Šramot žrdí, (ktorý sa mi vynára dodnes) začali na seba padať a silnejúci vietor, priam orkán, prebudil ostatných. To, čo som opísal v týchto riadkoch od držania plachty, trvalo len 3 či 4 sekundy. ...nasledoval zmätok, taký zvláštne organizovaný a zvládnutý. Tí-Pí už ležalo na zemi, pozerám sa po chalanoch a kričím na nich, aby utekali do podsád, ktoré boli v poriadku. Medzitým bežím pre Rada do ďalšieho stanu a v momente, keď práve vychádzal, sa snažím zabrzdiť ale v šmyku som sa riadne zaočkoval o stenu podsady. Vrátili sme sa späť, kde už nebol ani jeden skaut. Všetci sa schovali. Pribehol jeden z hliadkujúcich hasičov a zahasil slabo tlejúce ohnisko v strede Tí-Pí, ktoré sa vetrom trochu rozhorelo. My sme iba pozbierali mobily a peňaženky, ktoré sme videli. Obaja sme potom bežali do stanu, lebo vietor i dážď naberali na intenzite. Rado pred podsadou brzdil, ale šmykol sa a narazil do nej. Ja do neho. Priznám sa vám, keď som celý mokrý, bosí a len v gatiach sedel v podsade, prvé mi napadlo, že tých chlapcov mám na starosti. Chvíľami som sa striasol od zimy i od nervozity. Keď sa počasie trochu ukludnilo, skontrolovali sme skautov. Boli všetci v poriadku, len Blonďák bol dosť vystrašený a Kubo vyplašene sedel v podsade a vravel, že ho niečo trafilo a bolí ho to. Skontrolovali sme ho a vonku spoločne zhodnotili situáciu. Všetky fotografie rozfúklo, taktiež oblečenie. To, ktoré ostalo na svojom mieste, bolo celé premočené. I všetok materiál. Náš kuchynský stôl bol zdemolovaný asi 15 metrov od svojho pôvodného miesta, podlaha z veže tiež. Hneď vedľa nás spadnutá borovica iba umocnila celú atmosféru. Keď som sa rozhliadol do tmy, ktorú spôsobilo pretrhnuté elektrické vedenie, zbadal som prichádzať ďalších hasičov, spadnutý strom na ceste, množstvo zničených stánkov, ... Medzitým sa nás hasiči spýtali, či sme v poriadku, či sme celí a či nepotrebujeme pomôcť. Situáciu sme zvládli aj vďaka ich auto, ktoré nám svietilo na zničené táborisko. Hneď sme sa pustili do práce, skontrolovali sme plachtu, vybrali celé i polámané žrde, všetko ostatné sme dali do podsád a vybrali sme sa núdzovo ubytovať do klubovne v Ľuborči. Niektorí z chalanov len v slipoch, tričku či v ponožkách išli domov. Ja som išiel tiež, ale ibe pre rezervný spacák, deky a horúci čaj, s ktorým som sa vrátil naspäť do klubovne. Chalani mali už lepšiu náladu a okolo pol tretej som si išiel domov pospať. Ráno okolo 7:00 som bol už v klubovni, lebo sme sa tak dohodli, ale celú noc pršalo a aj v tom momente dážď akoby vrcholil. Kým ešte spali, spravil som si okružnú jazdu na Radovom bicykli po Nemšovej. Skontroloval som podsady, prechádzal som okolo ľudí z VPS, ktorí odstraňovali popadané stromy, išiel som okolo zničených áut a porozbíjaných okien, popri spadnutom el. vedení a ďalšieho veľkého množstva padnutých či polámaných stromov a poškodených striech. Keď som sa vrátil, chalani už vstávali, postupne prišli i ostatní. Čo nasledovalo? Triedenie. Vzali sme "káry" a do jednej sme dávali mokré oblečenie, spacáky a batohy, do druhej ostatný mokrý materiál. Vďaka patrí Jožovi Mutňanskému, ktorý prechádzal okolo a keď si nás všimol, pomohol nám na aute previezť väčšinu materiálu. Poviem vám, bol to najrýchlejšie zbalený tábor aký som kedy balil. Ukázala sa tu skautská obeta, každý jeden sa pričinil o pomoc nielen rukami, ale aj slovami. Tu som videl silu tejto skupiny skautov, ktorí do bodky splnili heslo Buď pripravený. Všetkým vám, ktorí ste tam boli a pomohli ste, patrí úprimná vďaka. Verím však, že vaša ochota pomôcť a ťahať za jeden koniec bude bežnejšia, nielen pri takýchto dramatických situáciach. Ešte raz vďaka.
Na záver: čo sa týka neuchytenej plachty Tí- Pí, tak áno. Máte pravdu. Bola chyba, že sme ju neprichytili. Na druhej strane sme uvažovali i nad tým, či by to pri tej sile vetra stačilo. Lebo cestu dnu mal voľnú. Nuž ale kadiaľ von? Možno by stan zhodilo, možno by roztrhlo plachtu, možno to i ono, ...Som rád, že už je to za nami, poučili sme sa a ideme ďalej.
PS: Táto veterná smŕšť spôsobila predčasné ukončenie jarmoku, odstavenie dodávok elektriny i vody na dlhé hodiny, vietor povyvracal veľké množstvo stromov. Tieto i ostatné následky sa v Nemšovej odstraňovali v priebehu niekoľkých nasledujúcich týždňov.