Jeden svet, jeden sľub
Je príjemný večer po daždi, hodiny ukazujú približne 19:00. Cesty už preschli a pred skautskou klubovňou v Ľuborči sa postupne schádza skupina ľudí odetých v skautských rovnošatách. Po chvíli státia sa spoločne vydávajú do tmavej noci na svojich bicykloch. Pýtavé pohľady a otázky typu kam ideme, kto tam všetko príde a pod. ich všetkých sprevádzajú, kým nedorazia na konkrétne miesto - premočená lúka za potokom medzi Bočkami a Trenčianskou Závadou. Oprúc svoje bicykle o množstvo posťahovaných stromov z lesa, ďalej kráčajú po svojich k neďalekému opustenému stromu. Aidam, Láďo a Rudko sa odpojili a pokračovali k jednému tichému miestu na okraji lúky, kde sa to všetko malo odohrať. Skupina čakajúcich skautov postupne po jednom prichádza k Aidamovi, ktorý sa ich pýta na splnenie úlohy, ktorú dostali pri spomínanom opustenom strome. "Vítam ťa, brat ... na tomto mieste!" takto privítal Láďo každého jedného prezývkou jemu prislúchajúcou. ...keď sme sa konečne všetci v kruhu zišli, okolo drevených peniek, stojac na svojich nohách, začali sme tento večer modlitbou. Neďaleké svetlá mesta len letmo presvitajúceho do tmy, horiace plamene fakiel rôzne lámajúc svoje svetlo cez konáre stromov, mohutne zamračená obloha s trhlinami určenými pre jagavé hviezdy, dažďom nasiaknutá zem postúpaná túlavými nohami skautov, občasné šuchnutie listov a náznak silnejúceho vetra, neidentifikovateľné svetlo niekde v pozadí hôr a MY. My ako svedkovia odovzdávania červeného roverského lemu odrasteným skautom - Malý Ivo, Jarčo, Aidam, Pištík, Medveď a Kubo. Po tomto krátkom, pre mňa tak milom obrade, prišlo na lámanie chleba. Dvaja členovia nášho oddielu, ktorí už dávnejšie vykonali Nováčikovskú skúšku, boli prizvaní k tomu, aby zložili skautský sľub. Včelo a Blonďák otvorene vyjadrili súhlas, že chcú byť skautmi, a po krátkej príprave formou otázok, či sú si vedomí dôležitosti sľubu, postupne pristúpili k štátnej vlajke SR. Zložením skautského sľubu sa tak stali plnohodnotnými skautmi. Tým netvrdím, že dovtedy nimi neboli, ale skautský sľub je už iná káva. Po odovzdaní sľubových odznakov im všetci prítomní zablahoželali podaním ľavice i niekoľkými slovami povzbudenia. Verím, že takéto chvíle sú rovnako dôležité pre tých, ktorí už skautský sľub zložili, i pre tých, ktorí by ho niekedy v budúcnosti skladať chceli (však, Jarčo). Po krátkom zamyslení sa nad skautským chodníkom sme sa naozaj bratsky vybrali už do neskorého chladného večera, do svojich teplých príbytkov. Úctu mám a klobúk skladám pred tými, ktorí zložili skautský sľub. Či už sú to skauti 1. oddielu Vlka z Gubbia alebo skautky, roveri a roverky, starší skauti i všetci ostatní. Dúfam, že každý jeden z vás sa snaží podľa sľubu aj žiť. Niekedy je to náročné, ale veď skaut je okrem iného aj trpezlivý. A pevnej vôle. Preto všetci, čo sa podielate na vedení družín a oddielov alebo iným spôsobom fungujete v skautingu, buďte dobrým vzorom pre tých mladých, pre nováčikov i ostatných členov. Veď skautský sľub sa neskladá na víkend alebo na jeden rok. Tým sa stávaš skautom na celý život. A to je na tom to úžasné!