Pokope
Sedela na okennej parapete, sledovala okolie, topiaci sa sneh a jemne sa pohrávala s myšlienkami. Stále znova znova obkrúcala okolo článku prsta ten istý pramienok svojich hustých vlasov. Robievala to často. Ako sneh sa topil, tak sa strácali všetky kryhy z jazera, ktorého hladina odzrkadľovala čisto bielu oblohu. Opäť nasneží, pomyslela si. Vstala a pomalým krokom prešla do vedľajšej miestnosti a s ľahkosťou dopadla na kreslo. Zapla televízor a automaticky prepínala jednotlivé stanice. Až keď vyskúšala všetky možné kombinácie dvojmiestnych čísel, televízor vypla a položila si tvár do mäkkých dlaní. Niečo nebolo v poriadku. Niečo už dlho nie je v poriadku. A ona to vie. Vie to nie len ona, vie to každé zrnko prachu okolo ktorého prejde, len ľudia zostávajú slepí. Prstami prešla až do vlasov, objala nimi skupiny korienkov a pevne ich stisla. Nával bolesti, ktorý ju na pár sekúnd vyviedol von. Ale takto to nejde. Takto sa nič nezmení.
Bolo už neskoro, a zas len sedela na mäkkej koženej stoličke a civela pomedzi žalúzie, ktoré odrážali svetlo pouličných lámp, ktoré čiastočne osvetľovali časť miestnosti. Príšerne ju bolela hlava. Vedela, že nemôže spať. Akokoľvek by sa o to pokúsila, prišlo by to znova. Obrovské vlny spomienok a bolestí. Mala ich plné srdce. A tak len s prižmúrenými očami hľadela do tej nepriezračnej tmy vonku. Musí niečo robiť. Musí zabudnúť. Lenže ona nechce.
Na budíku červenými číslicami svietili dve hodiny po polnoci. Je čas ísť. Nemôže si dovoliť sedieť tu do rána. Tak vstala a vliezla pod studenú prikrývku. Chcela sa pomodliť, ale nedokázala sa sústrediť na jedinú vetu. Otočila sa na bok, skryla ruku pod vankúš, kde nahmatala studený hranatý predmet. Mobil. Mobil.. jedna zo zachovalých schránok. Prečo tie všetky správy ešte stále nevymazala? Proste nemôže. Kniha je už dávno napísaná a ona si ju chce čítať znova. A znova pokým všetko dôkladne nepochopí. Lenže, nemá všetky časti. Treba ich pozbierať, tie rozlámané kúsky a poskladať zrkadlo. Aby sme sa videli, po toľkom čase. Možno je čas vyjsť na svetlo. Vlastne nie, vonku je tma. Na svetlo si treba počkať. Privrela oči a noc prevzala svoju smenu.
Bolo poobedie a ona už kráčala na miesto, kde zostalo veľa vecí ktoré by si rada uchovala v pamäti, kedže všetky jej sny a myšlienky sa v poslednom čase stávali čoraz zahmlenejšími. Chcela ich vidieť ostro, chcela si stále dokonale pamätať čo všetko bolo do jednej osudnej chvíle iba jej svetom. Sama nevedela prečo to chce. Poslúchala srdce, nie rozum, ako obvykle. Stará cesta ju zaviedla do zastavaného sídliska obklopeného záhradkami a koľajnicami. Aj dnes tadeto premávali vlaky. Kedysi sa za ich zvuku vznášala v týchto miestach oveľa vyššie nad iracionálnymi dimenziami pocitov. Dnes si sem prišla pre pozostatky mŕtvej piesne. Nebola zlá, bola krásna. Len už ju nemal kto hrať.
Dvere sa otvorili a okolo uší až k nosu jej preletela až priveľmi známa vôňa. Privítal ju typický úsmev mladíka. "Tak vitaj.." Vytvoril jej priestor aby mohla vkročiť, následne zavrel a pohol sa k nej, aby jej odložil kabát. "Ďakujem.." bolo jediné čo zo seba dostala, odkedy vošla. "Chceš čaj?.." Ozvalo sa z kuchyne. Pohla sa smerom k nej. "Nie ďakujem. Dám si vodu." Načiahol sa pre pohár a pohol sa smerom k umývadlu. Chrbtom k nej. Pozorovala ho ako zhypnotizovaná a dúfala že si to nevšimol. Inštinktívne pohla hlavou na stranu, smerom k preplnenej chladničke, odkiaľ sa na ňu usmievala veľmi známa fotografia. Už veľa krát ju obdivovala. Teraz tu nebola vyše pol roka. Možno viac.
"Tak poď teda, keď si už prišla.." Kývla hlavou a vytiahla z tašky Cédečko. Vkročili jeden po druhom do jeho malej izby a jedným pohybom rozsvietil počítač. Prisunul si stoličku, vzal šálku s čajom do rúk a pomaly si odpil. Sledovala ho, ešte stále. Potom odtrhla zrak a sadla si k počítaču. "Takže, idem na to."
Z vonka sa spoza žalúzii škerilo januárové slnko. Krkolomne vytiahla disk z puzdra a vložila ho do CD-romky. Nešlo o nič dôležité, o nič čo by sa za normálnych okolností na dôležité čo i len podobalo. Pred nosom jej behala príjemná vôňa jablkovo-škoricového čaju. Zhlboka sa nadýchla a s úsmevom naňho pozrela. Aké je neuveriteľné že tu sedí. Tu a s ním. Sama. Odvrátila sa späť na svietiaci monitor. Odsunula stoličku a pozrela smerom k preplnenej poličke papierov, čím mu naznačila aby vložil heslo. Boli chvíle keď jej rozumel viac ako ktokoľvek na tomto svete. Následne otvorila históriu a nahlas prečítala prvú informáciu. "Január 2008.."