Peace
(Ak sú v texte chyby alebo skopirovane odstavce, velmi sa ospravedlnujem. Bud moja chyba alebo mi to zle nahral editor. vdaka :) prijemne citanie)
„Poďakuj sa, dostala si jedinečný dar, Sof!“
-Aký dar, keď mu nerozumiem.. pomyslela si si.
„Nie je veľa takých ako ty Sof...“ obzrela sa „Všetci.. su ako z jedneho vreca, ty nie. Máš na viac ako oni.“
-Toto si ona myslí? Ale, ako to mám urobiť?!
„V horoskope o tebe písali...“ - „ ... ale je rozdiel medzi napísaním a realita Den..“
(hambila si sa za to že si vôbec niečo také povedala..)
„ .. ale predsa, ty si tým veciam verila Sof, povedala si mi..“
„Áno povedala.. zabudni na to....“ Den pokrútila očami „S.. a.. Rozmýšlala si už načo ti ten tvoj realistický postoj bude?“ pozrela si na ňu zasnenými prázdnymi očami..
„ .. prosim pochop ma..“ chcela si odísť, nechať ju tam, bez slova. Nikto ťa nechápal..
„ .. je lepšie poznať “pravú“ chuť jedla kým ho opäť ochutnáš“ vzdych, ktorý naznačil, že nemá zmysel pokračovať ťa ešte premohol na pár slov
„ ...aj keď je to pre teba tažké Den.. odpusť mi.“ Mávla si kamarátke a zmizla za nepriehľadným sklom starého baráku. Bolo počuť len kroky..ktoré ťažili tvoje vlasné myšlienky..
- Čo je to so mnou..
Z otvoreného okna na teba hľadí prenikavá tma, srdce-upokojujúci vzduch a príval myšlienok doladené rytmusom cvrčkov. Ani nevieš, koľko už do toho prázdna civíš, nezaujíma ťa to. Pokladáš to za pokoj. A to bolo jediné čo si v tej chvíli potrebovala.
-Už toľko krát ti bolo povedané, nehľadaj šťastie.
-Ale ty si neposlúchla..
-Vždy si rada skúšala nové veci. V škole na enviromentálnej výchove, keď si bola menšia, si sa prvá z detí hlásila aby si mohla prvý krát v živote pohladkať, chytiť do ruky, dotknúť sa hada.
Cítila si sa úžasne aj napriek tomu, že primálo ju detí ťa malo rado na to, aby si sa o svoje dobrodružstvá podelila.
-Bola si jednou z mála, čo nahliadla do labirintov ľudskej psychiky a jedna z mnohých, čo sa zaoberajú zmyslom „bytia“. Odpovede si vedela skôr. Boli iné a preto nie rešpektované.
Tieto myšlienky sa v tvojej hlave hmýrili ako listie unášané vetrom.
Napokon stále tá istá otázka..
„Som iná?“
Tvoj pohľad zablúdil na zaprášené fotografie na nástenke oproti. Nepämetáš si kedy naposledy si tam robila poriadok.. bolo to dávno. Triedna fotka a pár zakrytých fotografii. Vybrala si z poza rozvrhu kôpku tvrdých papierov. Z jedného z nich sa na teba usmievali dve dievčatá. Nepodobali sa, ale ty si vždy vedela. Vedela si, že sú si podobné. Pod fotkou sa skrývalo staré, ešte poskladané oznamko.
- Ach ako to len bolo dávno.. tie časy. Vravíš si s povzdychom. K oznamku bol spinkou pripnutý ešte jeden papierik. Bol malý.. s červeným okrajom. Slová, ktoré na ňom boli, neuvedomujúc že práve ony skončia u teba si čítala pomaly. Posledný riadok si niekoľko krát opakovala..
-..ale to ti už patrí...
- Mohlo tam byt tucet iných slov, ale ty si si vtedy vybrala práve toto.
Ešte chvíľu som hľadela na podpis, napísaný čiernou fixkou a strčila ho do oznamka.
Keď si hodila fotky späť za rozvrh, začula si vrzgot dverí a vošla mama. „Čo si jedla?“ S prosbou si pozrela do jej vyčítavích očí a pohľad opäť otočila na prázdnu obrazovku. „Nič..“
Vedela si to, ona neprestane. „A čo si ty myslíš?“ Tým istým tónom si meravo odpovedala „Nič..“
„Čo tým chceš dosiahnuť? Čo tým vyriešiš?“ v jej hlase bolo poznať pohŕdanie, dlho nevydrží. „ A pozeraj sa na mňa keď sa s tebou rozprávam!“
Otočila si sa k nej.. „ Za prvé, nie som hladná..“ hladná si už nebola celý týžden ..“ za druhé, je moja vec, čo budem robiť ..“ zaryla si sa do matkyných očí ako kliešť pod kožu „..a po tretie..“
Tvoje slová jej zanikli ako všetko ostatné. Nevnímala si tu bolesť, len cítila nenávisť. Až o pol hodinu si uvedomuješ čo sa stalo. Dvere sú zavreté, je tu ticho ako pred tým, v obývačke je tma, je pol desiatej a okrem toho máš na tvári nepekný červený fľak.
-Facka, áno, tá ti padla dobre. Aspoň ti posunula myšlienky o pár centimetrov do.. prava? Ľava? obzerala si sa v zrkadle..
- Áno.. bola pravá..
Slnečné ráno vkĺzlo medzi viečka naľahko privretých očí.. pomaly sa prebúdzajú a žmurkajú na okolitý svet. Pozrela si na mobil – To už je jedenásť?! No super, pol dňa je preč..
Meravo si vstala, po fľaku na tvári nezostala ani spomienka. No v srdci áno. Ono si pamätá. Každú z nich.
S úsmevom si pozdravila vtáčika, už dlho šramotiaceho v klietke. Chce si polietať.
„ Potom ťa pustím zlatko..“
-Ako tak si zjedla raňajky.. pol dňa je preč." Čo budem robiť?" Rozhodla si sa. Pôjdeš sa prejsť. Ako náhle tvoje zmysli zacítili príjemný čistý vzduch a pocítili hrejivé slnečné lúče, cítili sa rovnako dobre, ako ty. Vzduch. Áno, ten je potrebný.- Aj tvoj živel má byť vzduch. - Blbosť, prestaň už s tým.
„Cŕŕn-Cŕn..Cŕŕn-Cŕn“ s malou nádejou si pozrela na vrecko nohavíc. Naozaj sa hýbalo, vybrácie mobilu cítila až v krku. -Kto....?? s rovnakým prekvapením ako predchvílou. Stlačila si zelené tlačítko a mobil opatrne zdvihla k uchu. Akoby si sa bála, že z neho niečo vyskočí.
„P..prosim?“
„Ahoj Sof, to som ja...“
Svet sa odrazu zmenil. Ty si tam stála. - To nemôže byť pravda!! Čo od nej ešte chce..?? Poslal ju za „lepším“ životom. Tak čo ešte??
„Vieš, chcem sa stretnúť, ak by sme mohli.. ja..“ Nechala si ho dopovedať. Jazyk sa ti zmenil na niečo malé, nehybné.. „.. je mi ľúto čo som..“ toto nemal..
„TAK TEBE JE ĽÚTO?! Lúto?? AKO TI LEN MôŽE BYŤ ĽÚTO?!“ po líciach ti stekali slzy také veľké a horúce..
„ Ja.. Prepáč mi to... Myslel som si, že viem čo chcem..“
„ Tak ty si si myslel.. myslel si si.. že po tom všetkom.. A čo vlastne chceš?!“
„ M .. práve preto ťa chcem vidieť...“ nemohla si mu povedať nie.. kedysi si ho milovala.Tak ako nikoho. Bol pre tebau všetko. On prvý ti zasadil do srdca lásku.. a on jediný ju aj sám s koreňmi vytrhol.
„ Tak dobre.." dalšia slza, posledná.. „ môžme sa stretnúť...“
S mobilom v ruke si stála na chodníku ako omámená. Rozmýšľala si..
- Urobila si dobre? Prečo mu vždy dáš šancu? Vedela by si mu odpustiť? Nakoniec v tebe predsa len niečo nechal? Otázky sa ti tak hmýrili v hlave, že si si ani nevšimla ako ti z auta máva ruka známej tváre. Bol to sused z neďalekého baráku. Maroš. Zastavil sa bližsie.
„ Si v pohode?" Neopovedala si..
"Jak ťa niečo trapi.. tak si nasadni a môžeš mi o tom porozprávať. Aj ja ti niečo poviem Teda pokiál ceš..“
Nemohla si to odmietnuť, bolo to jediné čo by ťa mohlo teraz urdžať pri zmysloch. Tak si len prešla na druhú stranu, nasadla a auto sa pohlo.
„ Tak čo? Nedarí sa?“ „Ja ti neviem Maro. Chce sa stretnúť..“
V tej chvíli auto zabrzdilo tak prudko, že ťa to treslo až na polubnu dosku a Maroš len ledva nevrazil do náklaďáku. „ČOžéé?“ poriadne zatiahol brzdu „ On ťa chce znovu? To nemyslíš vážne. Vrátil sa? Kvôli tebe?“
Mykla si plecom..- čo vždy znamenalo viac áno. „Nerozumiem tomu.. ja..“
„ Maj ho piči som povedal! Budu aj lepší..“
„ Teraz sa ti pochválim ja..“ nasadil zvláštny úškrn a ty si už vedela aký typ pochvaly prichádza.
„ No s kym si spal zase?“ opätovala si úškrn.
„Vieš, moja éx..“
„Čo? Čo je s ňou?..“ neskrívala si svoju zvedavosť, aj keď nebola až taká skutočná..
„Asi budem tatko.“ Nahlas preglgol a opäť prudko zabrzdil. Stratila si aj tu poslednu farbu čo si mala.
„Vieš čo nebavme sa radšej o tom.. neviem čo mám robiť. A..“ pozrel na ňu ustarosteným pohľadom „ ..čó teda budeš robiť?“ Opäť si len pokrčila plecami.. a po lícach ti začali ztekať slzy.Rýchlo si si ich utierala aby ich nikto nevidel.Tie slzy boli iba Tvoje. Boli z jej srdca a iba ona o nich vie.
„ Neviem..“ - Cŕŕn Cŕn.. Cŕŕn Cŕn.. S prázdnym pohľadom si prešla po kamarátovi až k vrecku. Hýbalo sa. Naozaj sa hýbalo.Melódia s vibráciou ti vyrážala dych.
„Prosím..“
„Ahoj Sof.. Tak máš teda čas?“
„Áno mám.. kde sa stretneme?“
„Za potokom.. pri železnici. Môže byť..?“
„Okej. Budem tam zachvíľu...“ Strčila si si mobil do vrecka a zhlboka sa nadýchla.
„Zoberieš ma tam?“
„Jasné, ak chceš.“
Keď auto po tretí raz prudko zabrzdilo, až ti stuhla všetká krv v žilách. Ruky si mala ľadové.. až si sa triasla. „Neboj sa.. on ti predsa neublíži.. veľa šťastia.“ Až teraz si si naplno uvedomila čo znamenajú slová priateľa. - Úprimné, hrejivé.. „Vďaka. Zbohom.“ Zavrela si za sebou dvere a otočila sa až keď sa auto stratilo z dohľadu.
Slnko už nepálilo ako doobeda. Bolo príjemne. Fúkal vlažný vietor, ktorý rozháňal teplé lúče. Na starej stanici už dlho nikto nebol. Väčšinou tam prespávali bezdomovci, no dnes už tam nebolo ani duše. - Kto vie..? Že prečo takto skončila.
Zdalo sa ti, že tam stojíš celú večnosť. Ako obvykle, hľadela si niekam do blba.. niekde pomedzi vlakové traťe. Nachvíľu sa ti zdalo že počuješ piskot rýchlika ktorý tadeto premával pred niekoľkými rokmi. Akosi mohla kývať vysmiatým tváram ľudí, ktorí sa tešili domov, alebo na nejakú vzrušujúcu cestu za niečim novým. Vždy si túžila niekam odísť, niekam ďaleko od všetkého.. - len sama.. len s ním. No všetko to bolo teraz len v tvojej hlave. – Ach ako to bolo dávno.. nestála si tu sama. Bol tu aj on. S tebou. Boli ste šťastný.Ty si bola šťastná.Zopakuje sa to? Príde niečo nové? Príde vôbec on?
Ako si tak lietala pohľadom po starých oznamoch na stĺpoch, začula si kroky. Stuhla si.Táto chôdza ti bola známa. Ten rytmus. Zvuky krokov silneli.Vedela si, že smerujú k tebe. Neodvážila si sa pozrieť tým smerom. Keď si si konečne uvedomila, že tam nemôžeš len tak stáť, otočila si sa k miestu od kial bolo počuť kroky. Teraz už zanikali. Boli blízko. Prvý pohľad, náhli preblesk myšlienok.. – Nie, buď v kľude!
Náhle sa kroky zastavili. Stál tam on. Nezmenený. S úprimnym pohľadom. – Kedy si naposledy videla tieto oči? Sú ti také blízke.Také podobné. Jeho zvodné ústa zostali nehybné.No nakoniec predsa začal.
„Vďaka, že si prišla..“ Neodpovedala si.Tvoj nemý výraz bez žmurknutia sledoval každé slovo. – - A čo teraz? Čo mám robiť..
V tom momente si si uvedomila ďalšiu vec. - Jeho hlas. Rovnako úprimný ako naposledy. Milovala si ho. - Miluješ ho. Áno, opäť v jeho objatí.. sa znova cítiš. Znova žiješ.. a tak...
:)
Komentáre
Prehľad komentárov
:o) najlepsie clanky su take ktore si prezijes ;)
Peace
(Depeche Mode, 8. 10. 2009 19:47)
I'm leaving bitterness behind this time,
Peace WILL COME TO ME
wau xD
(vallie, 6. 10. 2009 14:38)pekne sion.. pekne. toto je presne tvoj styl :) taky ktory ta vystihuje, a to je dobre :P
Keby vedeli...
(Lesi, 20. 12. 2009 15:53)