Nežná Revolúcia
Nežná revolúcia (v češtine sametová revoluce) (16. november - 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu a zorganizovať slobodné voľby.
Predchádzajúce udalosti
V roku 1988, keďže uplynulo 20 rokov od začiatku okupácie Česko-Slovenska a tiež vzhľadom na tradovanú mystiku rokov končiacich osmičkou v našich dejinách - 1848, 1868, 1918, 1938, 1948, 1968, sa očakávali občianske nepokoje a pokus o politický zvrat. Represívne zložky moci pripravili rad preventívnych opatrení a celkovo sa takmer nič nestalo, ale „pod pokrievkou to už pomaly vrelo“.
V Sovietskom zväze prebiehala perestrojka, hlásala sa zásada glasnosti, čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť.
Z Nemeckej demokratickej republiky začali obyvatelia hromadne utekať cez Maďarsko-Rakúske hranice, pričom Maďarsko im v tom nijako nebránilo.
Na veľvyslanectve Spolkovej republiky Nemecko v Prahe sa zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR. Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do SRN.
Nežná revolúcia - 17. november 1989
Nežná revolúcia v novembri v roku 1989, zosobňuje pád totalitného komunistického režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditeľnila vo svete Československo ako vysoko kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi, a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť, ktorý nám mohol závidieť celý svet.
Na začiatku bola nevinná manifestácia...
V deň študentstva 17. novembra 1989, v deň uctenia pamiatky smrti Jana Palacha, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory národnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dojednané, že napriek určitým protisocialistickým náladám prejavujúcim sa u skupinky študentov, nesmie dôjsť k zásahu bezpečnostných zložiek.
Študentská manifestácia sa začala prejavom Martina Klímy, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave prehlásil, že pochod nemá za cieľ upozorniť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné sa upriamiť na prítomnosť a budúcnosť. Potom nasledoval príhovor rečníka Socialistického zväzu mládeže a následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí prestrašene plakali a prosili aby ich pustili. Okolo pol deviatej boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Vysokých školách.
Na druhý deň divadlá vyhlásili týždenný štrajk Mnohí komunisti, vrátane členov ÚV KSČ, i radoví občania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú ihneď v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napätie a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo.
19. novembra sa v byte Václava Havla stretli členovia nezávislých iniciatív, kde prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Občianského fóra (OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej večer v Činohernom klube. Občianske fórum žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dňa vzniká v Bratislave hnutie verejnosť proti násiliu.
20. novembra na väčšine pražských vysokých škôl začína štrajk, poobede sa na Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ľudí. O deň neskôr sa pridali k štrajku ďalšie vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Občianského fóra, ktoré v tom čase pozostávalo prevažne zo signatárov Charty 77. K zhromaždenému davu ( asi 200 000 ľudí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekoľko masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dňa 27. novembra v Genrálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Požiadavky OF boli akceptované KSČ, bol prerušený štrajk, ktorý sa zmenil v štrajkovú pohotovosť.
10.decembra 1989 vymenoval prezident ČSSR Gustáv Husák novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske fórum s 51% hlasov. KSČ získala 13%.
Záverom
Priebeh „nežnej revolúcie“ bol vynikajúco pripravený. Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nesporné, že keby sovietsky zväz prostredníctvom KGB neodmietol akúkoľvek podporu komunistickému režimu, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Pozitívne treba hodnotiť fakt, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či vysokých stratách na životoch. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77 a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář, ktorý 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA) či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).
Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 15 rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.