Sparta
História Sparty (1.časť)
Počiatky Sparty:
O ranej histórii Sparty sa dozvedáme z niekoľkých málo legiend. Podľa nich bol zakladateľom tohto mesta Laceademo, syn boha Dia. Ďalšia informácia pochádza z eposu Ílias. Spartský kráľ Menelaos mal podľa tohto príbehe za manželku krásnu Helenu, ktorú uniesol (či s ním ušla) Paris do Tróje. Nasledovala slávna vojna s neslávnym koncom pre Tróju. Tieto udalosti sa odohrávali okolo roku 1200 pr. Kr. Prváve v tej dobe dosiahla Sparta vysokú kultúrnu úroveň. Nikdy už kultúra v Sparte nemala také vysoké ambície. Podobne, ako aj ostatné grécke mestá, Sparta bola postihnutá vpádom Dórov, ktorí na asi šyristo rokov uvrhli Grécko do "obdobia temna".
Okolo roku 1100 pr. Kr. obsadili Dóri aj územie Sparty a okolo roku 950 pr.Kr. sa v nej aj usadili. Mesto Sparta nebolo jednotné. Skladalo sa z piatich dedín. Štyri z nich poznáme pod menami: Pitane, Limnai, Mesoa, Kinosoura. Piata bola pravdepodobne spojením piatich osád, ktoré Sparťania dobyli nekôr: Pilane, Selacia, Aigitida, Phari, Amikles.
V 8. a 7.storočí pr. Kr. bola ešte Sparta otvorená pre cudzincov a mala relatívne vyspelú kultúru. Tiež sa zúčastňovala Olypijských hier a medzi rokmi 720 - 576pr.Kr. mala 46 absolútnych víťazov. Počas 6.storočia však začalo umenie Sparty stále viac upadať. Príčinou boli pravdepodobne Lykurgove zákony - Lykurgova ústava.
Lykurgos:
Žil v 8.storočí pr. Kr. a stal sa kráľom Sparty. Musel však ujsť a počas svojho života prešiel mnohé kraje, napríklad Španielsko, Lýbiu, Indiu. V každej krajine študoval ich zákony, civilizáciu a históriu.
Keď sa napokon vrátil do Sparty, snažil sa presadiť zákony, ktoré vytvoril. Problémom však bolo, že zákony boli veľmi tvrdé. Aby presvedčil Sparťanov o ich opodstatnenosti, ponúkol im príklad.
Dve šteniatka boli odlišne vychovávané. Jedno vo vnútri s dostatkom jedla a druhé bolo trénované na lov. Keď ich napokon ukázal ľuďom, netrénovaný pes bol celkom nanič.
Týmto sa mu podarilo presvedčiť ľud, ale nie bohatých ľudí. Napokon sa mu to však podarilo, aspoň dočasne. Zaprisahal ich, že sa tie zákony nesmú zmeniť, kým sa nevráti. Zomrel na Kréte a aby jeho telo nemohli priniesť späť, nechal sa spáliť a vetrom rozfúkať.
Ústava:
Tvrdé vojny medzi Messeniou a Sparťanymi by Sparta nevyhrala, ak by nebolo Lykurgových zákonov. Tieto sa totiž zameriavali na disciplínu a viedli k tvrdosti obyvateľov Sparty.
Spartský senát (Gerousia) sa skladal z 28 mužov, od 60 rokov. Boli volení na doživotie a tiež tu boli dvaja králi. O sto rokov neskôr, keď sa Gerousia stala tyranická, bola odstránená a nahradili ju 5 Efori - dozorcovia, tkorí kontrolovali kráľov.
Tiež zvolávali pravidelné zhromaždenia Sparťanov, ktoré sa nazývali Apella. Tohto zhromaždenia sa mohli zúčastniť muži, ktorí mali viac ako 30 rokov. Nemali priamo hlasovacie právo, ale mohli prijať alebo odmietnuť zákon podľa toho, ako hlasno kričali.
Aby Lykurgos predišiel sporom, zakázal vlastniť majetok a pôda bola rozdelená rovným dielom. Rovnako dostali aj Perioikovia. Boli to obyvatelia, ktorí nemali také práva, ako Sparťania, ale museli za Spartu bojovať.
V zákonoch zakázal používať zlaté a strieborné peniaze a nahradili ich peniaze železné, ktoré boli veľmi ťažké a mali mimo Sparty malú hodnotu. Boli to vlastne také železné prúty. Domy si mohzli stavať len pomocou sekery a píly.
Nepísané zákony od Lykurga boli myslené dobre, ale už v tom čase sa stali základom agresie. O niekoľko rokov neskôr Sparta dobyla takmer celú Lakóniu. Dôležité mesto Amyklai po dlhom a zúfalom boji bolo obsadené okolo roku 750pr.Kr. Ale aj obyvatelia Sparty boli ohrození rovnako.
Prvá Messénska vojna (743 - 724pr.Kr.):
Príčinou vojny boli bohaté a úrodné nížiny Messénie, ktoré chceli Sparťania dobyť. Na to, aby sa však začala bojna, bolo treba mať nejakú zámienku.
Prvý incident sa odohral na hraniciach medzi Lakóniou a Messéniou, kde bol chrám Atény Artemis. Artemis uctievali Sparťania aj Messénčania. Uprostred tanca spartských panien Mesénčania vtrhli a uniesli ich. Kráľ Teleklos zo Sparty, ktorý sa pokúsil nájsť ich, bol zabitý. Neskôr sa hovorilo, že všetky ženy spáchali samovraždu.
Ale podľa Messénčanov, kráľ Teleklos obliekol mladých mužov ako panny, s ukrytými dýkami. Keď túto zradu odhalili, Messénčania v nasledovnom boji zabili Telekla. V každom prípade sa vojna nezačala hneď po tejto udalosti.
Druhým incident sa stal medzi Sparťanom Euphaenom a Mesénčanom Polycharom, významným obyvateľom a Olypijským víťazom v roku 764pr.Kr. Euphaenos, ktorý bol poverený strážiť Polycharove kravy, ich predal a neskôr zabil jeho syna, ktorý sa prišiel na to povypytovať. Polychares, ktorý sa nevedel domôcť spravodlivosti v Sparte, začal zabíjať každého Lakadaimónčana, ktorý prekročil hranice s Messéniou.
Po týchto incidentoch Sparťania žiadali od Meséňanov, aby vydali Polychra, ale márne, preto začala vojna.
Alkamenes, syn kráľa Telekosa Spartského, počas tmavej noci prekvapil Messénčanov a vstúpil do mesta Ampheia, pričom všetkých zabil. Z Amhenie Sparťania robili neustále nájazdy na Messéniu, ale nepodarilo sa im dobyť iné mesto.
Kráľ Mesénie, Euphaes, bojovali s nimi efektívne, ale štyri roky sa nič nezmenilo. Počas piateho roku sa odohrala veľká bitka, ktorá skončila nerozhodne, ale po nej sa Mesénčania stiahli do nedostupných hôr Ithome. V tom istom čase zasiahla Messéniu epidémia a zabila veľa ľudí a Messénčania sa v tvŕdzi obrátili na Delfy. Poslom sa stal obyvateľ Tese. Mal sa opýtať na výsledok vojny. Veštkyňa mu povedala, aby obetovali dievčinu vybratú lósom z domu Apetidae. Lós padol na dcéru Lyciska, ktorý odmietol poslúchnuť a šiel do Sparty. Popredný občan, ktorý sa volal Aristodemos, ponúkol svoju vlastnú dcéru na obetu, ale mladík, ktorý bol do nej zaľúbený vyhlásil, že ona nosí jeho dieťa. Aristodemos zabil svoju dcéru, otvoril jej telo a ukázalo sa, že to bolo klamstvo. Po obete sa Meséňania vzmužili a napadli skľúčených Sparťanov, ktorí šesť rokov odkladali inváziu.
Počas trinásteho roku vojny Spartský kráľ Theopomos vytiahol opäť a začala nová bitka, ale opäť bez výsledku. Keď bol zabitý kráľ Euphaes v boji, jeho miesto zaujal Aristodemos.
O päť rokov sa odohrala ďalšia bitka, v ktorej Korint sa postavil na stranu Sparty a Arkádia a Sikyonančania na stranu Mesénčanov. Kráľ Aristodemos dosiahol rozhodné víťazstvo nad Lakadaimónčanmi, ktorí boli zatlačení späť do svoji teritórií. Neskôr sa však okolnosti obrátili proti Mesénčanom. Aristodemosovi sa totiž zajvila vo sne dcéra, ukázala mu ranu a jeho z toho porazilo. Krátko na to, počas dvadsiateho roku vojny, Meséňania opustili Ithome, ktorý bol zrovnaný so zemou Sparťanmi. Porazení Messénčania boli tvrdo potrestaní a museli prisahať, že nikdy nepovstanú a budú odovzdávať Sparťanom každý rok polovicu svojej poľnohospodárskej produkcie. Veľa rodín ušlo do Arkádie. Tí, čo ostali v krajine, stali sa heilótmi. To bol koniec Prvej Mesénskej vojny.
Krátko po anexii Mesénie (v roku 708pr.Kr.) založila Sparta kolóniu Tarent v južnej Itálii. Bol to politický ťah. Skupina, ktorá sa nazývala Partheniai (deti slobodných matiek), ktorá nebola uznaná za občanov Sparty sa pokúsila v Sparte o revolúciu. Problém sa napokon vyriešil tak, že sa mali vysťahovať do zámoria.
Druhá Mesénska vojna (685 - 668pr.Kr.)
O niekoľko rokov neskôr Messénčania povstali. Ich vodcom sa stal Aristomenes. Smelým pochodom vstúpil do Sparty v noci a ponúkol ochranu v chráme Atény. Sparťania po tejto udalosti šli k veštici do Delf, ktorá im poradila "zobrať Aténskeho poradcu".
Sparťania požiadali Atény o generála a oni im poslali Tyrtaea, ktorý bol básnikom a chromý na jednu nohu. Tartaeos svojim básňami povzbudil Sparťanov a pomohol im zvíťaziť vo vojne. Počas vojny sa stal vodca Mesénčanov, Aristomenes, veľkým hrdinom a rozprávalo sa o ňom veľa príbehov.
Podľa legendy Aristomenes trikrát obetoval Diovi Ithomtatisovi, čo bolo vyhradené len pre bojovníka, čo vlastnými rukami zabil sto nepriateľov. Trikrát bol zajatý Sparťanmi. Zakaždým sa mu však podarilo utiecť. Jeho posledné zajatie sa stalo počas bitky medzi ním a množstvom Sparťanov. Bol zranený na mnohých miestach, ale on stále bojoval, kým ho netrafili do hlavy kameňom a on nespadol. Bol zajatý spolu s päťdesiatimi spolubojovníkmi. Za trest ich vhodili do hlbokej jamy Kaeadas na vrchu Taygetos. Všetci ostaní sa zabili, ale Aristomenes spadil na krídla orla. Tak sa zachránil. Keď zistil, že z tejto priepasti nie je úniku, zložil sa dolu, prikryl svojím plášťom a čakal na smrť.
O tri dni neskôr, počas noci počil zvuk v temnote a zistil, že líška žerie mŕtvoly. Chytil ju za chvost a nechal sa ňou viesť k malej diere, ktorá viedla von.
Okamžite nato sa dostal do mesta Eira, ktoré bolo obkľúčené Sparťanmi. Prešiel ich táborom, zabil veľa vojakov v spánku a vyplienil stany generálov.
O niečo neskôr, počas búrkovej noci, s pomocou zradcu Sparťania vstúpili do Eiry. Nastala tvrdá bitka. Messénčania bojovali zúfalo. Spolu s nimi bojovali aj ženy, ktoré vrhali dlaždice na Spartských vojakov, ale nakoniec boli porazení.
Aristomenes s množstvom ostaných ľudí pripravil plán, ako preraziť spartské línie a vziať ženy a deti do Arkádie. Okamžite vybral päťsto mužov z messénskych dobrovnoľníkov a s pomocou tristo Arkádiančanmi sa rozdodol pripraviť Sparte prekrapenie, teraz, keď bola väčšina jej armády preč. Boli pripravení na pochod, keď zistili, že kráľ Arkádie, Aristokrates, poslal posla do Eforu, informujúc ich o tomto pláne. Zradný kráľ bol zabitý na námestí mesta Arkádiančanmi kameňmi a jeho telo vyhodené z Arkádie.
Messénčania sa potom pohli do Kyllene a odtiaľ do južnej Itálie, kde založili mesto Messene. Aristomenes ich nenasledoval a šiel k svojmu bratovi na Rodos, kde zomrel od zatrpknutia. Meséňania, čo neodišli, stali sa Heilótmi. Tak skončila druhá Mesénska vojna.
Argos: Vojna Šesťsto
Okolo roku 720pr.Kr. sparťanská armáda po vedením kráľa Nikadra s pomocou Asiny, vyplienili Argoli. Argolis na to nikdy nezabudol a krátko na to sa pomstil úplným zničením Asiny.
Následne Sparťania anektovali Kynouriu, ktorá tvorila časť územia Argosu.
V roku 547pr.Kr., sa Argivčania pokúsili dobyť späť svoje územie, ale miesto totálnej bitky sa dohodli s Lakadaimónčami, že o výsledku vojny rozhodne tristo mužov z každého tábora. Bitka šesťsto bola taký krutá, že prežili len dvaja Argivčania a jeden zranený Sparťan. Dvaja Argivskí vojaci, Alcenor a Chroimos, odišli ohlásiť svoje víťazstvo, ale Sparťan Othryades zohavil mŕtve telá nepriateľov a potom sa zabil, aby sa zahanbený nevrátil do Sparty. Obe strany sa vyhlásili za víťazov, preto začala bitka, v ktorej zvíťazila Sparta.
Vojny s Tegeou
Sparťanom sa podarilo po dlhých bojoch obsadiť južnú časť Arkádie. Ale boli úplne neúspešní vo vojnách s mestom Tegea. Strácali jednu bitku za druhou a počas vlády kráľov Leona a Agesikla (580 pr.Kr.), priniesli s veľkou pompou reťaze s cieľom zotročiť Tegeančanov. Lenže Sparta bola celkom porazená a vojaci boli spútaní tými reťazami, ktoré si priniesli so sebou.
V tejto situácii sa Sparťania obrátili na na vešticu v Delfách, ktorá im poradila, aby získali kosti Orestesa (syna Agamemnona). Tiež im nariadila, aby našli zvyšky hrdinu v Tegey a Sparťanom sa to šikovným trikom podarilo a priniesli sväté pozostatky domov. Keď sa tak stalo, nastal vo vojne obrat. Pyšní Tegejčania prehrali všetky nasledovné bitky a napokon uznali nadvládu Sparty. Ale nikdy sa nestali súčasťou Sparty. Aj naďalej existovali ako vládcovia vlastného mesta, ale stali sa závislými spojencami.
Kleomenes I.
Kleomenes sa stal kráľom Sparty okolo roku 520 pr.Kr. V tom čase prebiehal spor v Aténach medzi Kleistenésom a Isagorasom. Kleomenes bol ohlásený Isagorasom na pomoc. Skutočne, Kleomenes prinútil Klesitenesa, aby opustil krajinu, ale keď vypovedal ďalších päťsto rodín a pokúsil sa oživiť ústavu, Aténčania povstali a obkľúčili Kleomena na Akropole, kde sa okamžite vzdal a opustil Atiku. Krátko na to zozbieral armádu zo Sparty a spolu so spojencami pochodoval na Atény bez toho, aby im povedal, že chcel ustanoviť Isagora ako tyrana v Aténach. Ale keď armáda prišla do Atiky, Korint upustil od úmyslu expedície a vzdal sa tejto myšlienky. Druhý kráľ Sparty, Demaratos, ktorý sa pripojil k expedícii, tiež odmietol ísť ďalej a vrátil sa domov. Tak sa expedícia skončila.
Toto dalo možnosť Aténčanom napadnúť Téby a Chalkidy, ktoré plienili Atiku a obe oblasti boli porazené.
V Sparte, po konflitke oboch kráľov, prešiel nový zákon, ktorý zakazoval ísť na výpravu obom kráľom. Tiež založili ligu a navrhli obnoviť vládu Hippiasov v Aténach, ktorí boli priateľmi Sparty a prišli z Ázie na stretnutie. Korint a ostatní spojenci opäť odmietli tento plán. A okolo roku 505pr.Kr. začala vojna medzi Spartou a Argosom, ale nepoznáme dôvod.
V roku 499pr.K. Iónsky vodca Aristagoras prišiel do Sparty, aby požiadal o pomoc v povstaní proti Peržanom. Kleomenes pomoc odmietol a vykázal ho z mesta.
Kleomenes vstúpil do Agropolu, ale zlyhal pri obsadzovaní Argosu. Potom si vyžiadal lode z Sikyonu a Aiginy, ktoré mu ich nedobrovoľne dali a vylodil sa neďaleko Tyrinthu. Tu našiel, na mieste, ktoré sa volá Aepea, ležiace medzi Argosom a morom, Argivskú armádu. Vďaka hrubej nepozornosti Argivčanov ich prekvapil a porazil. Potom sa snažili nájsť útočisko v tajnom háji hrdinu Argosa. Kleomenes ich obkľúčil a, v pre Grékov, nemysliteľnej udalosti, lesík podpálil. Šesťtisíc Argivčanov tam za jeden deň zomrelo, takmer dve tretiny z celej armády. Stalo sa to v roku 494pr.Kr.
Kleomenes, podnietený Leotychidesom, ďalším dedičom v rode Prokleidovcov, spochybnil legitimitu kráľa Demaratosa. Aby vyriešili problém, šli Sparťania do Delf za veštkyňou, ktorá určila, že Demaratos je nelegitímny kráľ.
Keď sa neskôr vyjavilo, že Kleomenes veštkyňu podplatil, dali ho do domáceho väzenia, ale on ušiel najprv do Thessaly a potom do Arkádie, kde pracoval pre pro-Arkádsku alianciu. Sparťania ho potom zavolali späť, ale keď prišiel, napadol ho ľud, ktorý napodobnil svoj starý zvyk, že ho triafali do hlavy. Efor ho vyhlásil za šialeného. Spáchal samovraždu nožom v roku 488pr.Kr.
V tom čase však už prebiehal veľký konflikt, ktorý zasiahol aj samotnú Spartu - Grécko-perzské vojny.
História Sparty (1.časť)
Grécko-perzské vojny
Koncom 6.storočia pr.Kr. Peržania obsadili grécke mestá v Malej Ázii. Gréci povstali a pozvali si na pomoc Atény aj Spartu. Sparta túto pomoc odmietla a Aténčania boli spolu s ostatnými Grékmi porazení. Perzia tak získala zámienku k útoku na samotné Grécko, ktoré nebolo jednotné, ale tvorili ho desiatky mestských štátov. Na čele Perzie stál vtej dobe kráľ Dareios I.
Prvý útok na Grécko sa odohral v roku 494pr.Kr., ale skočinl fiaskom, keď vojsko pod vedením Mardoniosa bolo zničené búrkou pri útesoch vrchu Athos. Bez flotily sa nedalo pokračovať v útoku, preto sa Peržania vrátili. Dareia to však nezlomilo a pokračoval v plánoch na nový útok. Okrem toho mal na svojim dvore tyrana (Grék) Hippiasa, ktorý ho v myšlienkach útoku na Grécko podporoval. Druhá expedícia sa mala odohrať čoskoro a vo väčšej sile ako predtým. Najprv poslal vyzvedačov, aby preskúmali pevninu a vodu pred rôznymi mestami Grékov, aby ich lode nestroskotali. Aténčania ich hodili do priepasti a Sparťania spravili podonbe, aby tak našli svoju "zem a vodu".
Prvýkrát v histórii sa grécke mestá zoči-voči vonkajšiemu nebezpečiu spojili, uznajúc Spartu za vodcu všetkých Grékov.
Sparta odmietla poslať armádu na pomoc Aténami v bitke pri Martóne. Prišli až po bitke a s prekvapením zistili, že samotné Atény dokázali zvíťaziť. Stalo sa tak v roku 490pr.Kr. Gréci však mali aj šťastie, že ďalšiu výpravu viedol už Dáreiov syn Xerxes I., ktorý mal horšie vodcovské kvality ako jeho otec.
Bitka pri Termopylách (480pr.Kr.)
Po príchode Xerxesa k Termopylám (priesmyk, cez ktorý musel prejisť do Grécka) Peržania zistili, že sú bránené tristo Sparťanmi a asi sedemtisíc hoplitmi (ťažkoodencami) z iných gréckych miest. Tomuto vojsku velil spartský kráľ Leonidas.
Keď sa Xerxes videl malý počtet Grékov a niekoľkých Sparťanoch mimo hradieb ako cvičia a češú si vlasy, vo svojich rozpakoch si dal hneď zavolať Demaratosa, aby mi to vysvetlil. On mu hneď situáciu ozrejmil, že Sparťania budú brániť toto miesto kým nepadnú a toto bol zvyk, vyprať si šaty a učesať svoje vlasy so špeciálnou starostlivosťou, keď sa rozhodli vystaviť svoje životy veľkému nebezpečenstvu.
Xerxes, ktorý neveril Demaratosovi, odložil svoj útok o štyri dni, pretože predpokladal, že Gréci, keď si uvedomia jeho silu, utečú.
Tiež poslal poslov, aby sa opýtali, či nezložia zbrane. Odpoveď Leonidasa bola "poď a zober si ich" (Μολώνλαβέ).
Sparťanovi, čo mu povedal, že Peržanov je také množstvo, že ak vystrelia z lukov, tak zatienia slnko odpovedal "o to lepšie, aspoň budeme bojovať v tieni". (Herodotos hovoril o 1 500 000 Peržanoch. V bitke pri Termopylách ich mohlo byť okolo 300 000, ale je to len hrubý odhad. Herodotove tvrdenia sú pravdepodobne prehnané.
Na piaty deň Xerxes zaútočil, ale bez úspechu a s ťažkými stratami, napriek tomu, že Médi (spojenci Peržanov) bojovali statočne. Potom nariadil svojej osobnej stráži "desaťtisíc nesmrteľným"pod vedením Hyrdanesa. Bola to elita pezskej armády. Aj oni zlyhali a Xerxa videli, ako trikrát vyskočil zo svojho trónu od rozčúlenia a zlosti. Nasledujúci deň zasa zaútočili a zasa bez úspechu. Xerxes bol zúfalý, ale šťastie sa obrátilo, keď Ephialtes (Grék) mu povedal o tajnom prechode cez pohorie. Silné jednotky Peržanov boli okamžite poslané s Hyrdanesom vedené zradcom. V podvečer dosiahli vrchol, kde fokianska armáda mala svoje stanovište a videla perzský odchod.
Keď sa Leonidas dozvedel o to, že Peržiania obchádzajú jeho malé sily, aby ich obdľúčili, nariadil zvolať vojenskú poradu. Veľa z nich bolo toho názoru, že by sa mali stiahnuť na lepšie brániteľné miesto, ale Leonidas, ktorý bol viazaný zákonmi Sparty to odmietol. Okrem toho veštica vyriekla veštbu, podľa ktorej musí kráľ padnúť, aby mohlo žiť mesto.
Preto v Termopylách ostalo tristo Sparťanov a sedemsto Grékov. Rozhodli sa ostať a bojovať. Ostatní mohli odísť s výnimkou štyristo Boetiancov, ktorí boli zadržaní ako rukojemníci.
Leonidas nečakal na útok Peržanov, ktorí boli zdržaní Xerxesom. Postupovali po cestičke, napadli Peržanov.
Tisíce z nich bolo zabitých, zvyšok bol zatlačený k Moruale. Keď však Sparťania polámali svoje kopije, začali mať straty a jeden z prvých, čo padli bol kráľ Leonidas. Okolo jeho tela sa rozhorela jedna z najzúrivejších bitiek. Peržania štyrikrát zaútočili, aby telo dostali, ale boli stále odrazení. Nakoniec, vyčerpaní a zranení Sparťania niesli telo Leonida za múr skál, ale boli obkľúčení nepriateľom, ktorí ich pozabíjal šípmi.
Na tom mieste bol postavený mramorový lev, ktorého tam postavili Gréci na počesť Leonidasovi a jeho mužom, spolu s dvoma monumentami neďaleko. Na jednom z týchto pamätníkov bolo napísané: "ΩξείναγγέλλεινΛακεδαιμονίοις,ότιτήδεκείμεθα,τοιςκείνωνρήμασιπειθόμενοι". "Ó pútnik zvestuj Lakadaimónskym, že my tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám."
Bitka pri Platajach (479pr.Kr.)
Vzopretie Sparty od bitky pri Termopylách po bitku pri Platajach, ktorá sa odohrala o niečo neskôr, Grékom veľmi nepomohlo. Ale keď konečne prišlo jej rozhodnutie zapojiť sa do vojny, bola to veľká vec.
Päťtisíc obyvateľov, každý z nich bol sprevádzaný siedmimi heilótmi, spolu s päťtisíc lakadaimónskymi perioikami, z ktorých každý bol sprevádzaný jedným heilótom pochodovalo k Isthmosu. Bola to obrovnská armáda a nikdy v minulosti takú Sparta neposlala do boja. Na Isthomose sa spojili s Peloponézskym spolkom a spolu pochodovali k Megare. Tu sa spojili s tritisíc Megarčanmi a nakoniec pri Platajach s osemtisíc aténskymi hoplitmi. Plataje tiež poskytli šesťsto hoplitov, ktorí prišli zo Salamíny, pod velením Aristeidesa. Počet gréckej armády bol teraz tridsaťosemtisíc hoplitov, ktorí spolu s ľahkoodetými jednotkami a heilótmi dosiahli počeť stodesaťtisíc mužov. Toto číslo zahŕňa tiež osemnásťtisíc zle vyzbrojených Thespiánov. Nemali jazdu a lukostrelcov bolo veľmi málo.
Keď sa Mardonios dozvedel o príchode Lakadaimónčanov, opustil Attiku po ceste Dekeleia cez pohorie Parnes a vstúpil do Boetie.
Pochodoval dva dni popri rieke Asospos a prišiel do blízkosti mesta Plataje. Gréci po porade s bohmi a po obetovaní v Eleusise, pochodovali cez hrebeň Kitharion a zostupujúc zo severnej strany videli utáborenú perzskú armádu v obkolesesní Asoposu.
Kráľ Pausanias, ktorý čakal na dobré znamenia z obiet, snažil sa vyhnúť útoku perzskej jazdy, neďaleko Erythrae, kde je pôda nerovná a hrboľatá, ale ani toto nezabránilo veliteľovi Masistosovi napadnúť Grékov. Keď boli Megarčania (Gréci) vo veľkom nebezpečenstve a utrpeli ťažké straty, tristo aténskych hoplitov uspelo v odrazení Peržanov, zabili vysokého a statočného Masiastosa. Jeho telo bolo predvádzané v triumfe na voze.
Toto povzbudilo Pausania, ktorý premiestnil svoju armádu na pláň, rovnobežne s pravým brehom rieky Asopos.
Keď sa Marodnios dozvedel o zmene polohy Grékov, nariadil svojej armáde premiestniť sa oproti nim na ľavý breh Asoposu. Zaujal miesto na ľavom krídle, kde čelil Sparťanom. Zvyšok jeho armády pozostával z Grékov, čo boli spojencami Peržanov, ktorých bolo päťdesiattísíc. Stáli oproti Aténčanom. Stred Mardonios zostavil z jazdcov na ťavách a Indov. Celá armáda mala asi stotisíc mužov.
Osem dní odmietali jedna aj druhá strana zútočiť, pretože mali nepriaznivé veštby. Na ôsmy deň Mardonios na radu Tébského vodcu Timanegidasa preťal zásobovanie Grékov a zajal veľké zásoby v jednom z chodníkov cez Kithaeron.
Arabazos mu tiež poradil, aby pokračoval v tejto línii a narúšal a oslaboval Grékov pomaly. Neodporúčal mu púšťať sa do priamej bitky. Lenže Mardonios bol netrpezlivý a nariadil zaútočiť svojej jazde ktorá obsadila prameň Gergafey.
Pausanias zvolal vojenskú radu a rozhodol sa ustúpiť na miesto, ktoré sa volalo Ostrov, ktoré sa nachádzalo dva kilometre ďalej na polceste k mestu Plataje. Keď Pausanias dal tento rozkaz, niekotrí Sparťania odmietli odísť. Nebezpečenstvo Sparťanov nepresvedčilo. Ich kapitán Amomferatus, ktorý zobral veľkú skalu a hodil ju na nohu Pausaniasovu so slovami? "s týmto okruhliakom hovorím, že nechcem letieť".
Pausanias, ktorý nemal času nazvyš, pretože sa blížilo brieždenie, zanechal Amompheratusa a jeho družinu za sebou a ponáhľal sa na ostrov. Mardonios nariadil útok, keď sa dozvedel, že Gréci sa stiahli. Jeho armáda prešla cez vody Asoposu a začali lukostreľbu na Grékov, ktorí sa nestiahli dohromady, aby sa tak lepšie bránili. V tom čase dosiahli aj priaznivú odozvu z obiet.
Mardonios na čele svojej osobnej stráže v počte tisíc mužov bojoval v prvej línii veľmi statočne, kým ho nezrazil Sparťan Aimnestos. Keď Mardonius padol, Peržania sa stiahli do svojho opevneného tábora. Ale to im nepomohlo, pretože Gréci pripravili plán, ako do neho vstúpiť a začal veľký masaker. Len tritisíc mužov zo stotisíc prežilo. Gréci stratili tisíc tristo vojakov.
V roku 464pr.Kr. počas jednej noci zasiahlo Sparty a zbytok Lakónie (oblasť, kde žili Sparťania) silné zemetrasenie. Zem sa otvorila a celý vrch Taygetos bol roztrhnutý. Všetky domy v Sparte boli zničené s výnimkou piatich. Táto katastrofa sa opakovala päť rokov. Počas posledného roka zomrelo najmenej dvadsaťtisíc Lakadaimónčanov.